Teodor Križka

Od Kuka(na) do Kuka(na)

Ako sa svojho času rozrumovali a v konečnom dôsledku odstránili monarchie a ich prepojenie na kresťanské náboženské a kultúrne tradície pomocou vybičovávaného národného sebauvedomovania (hádam s výnimkou slovenského národa, ktorý v úsilí o národnú emancipáciu nepretrhol svoje úzke väzby na kresťanský duchovný život), tak sa dnes oslabuje vedomie národnej spolupatričnosti, vedomie vospolnosti pomocou politického, spoločenského, hospodárskeho, mediálneho atď. akcentovania a v konečnom dôsledku zvýhodňovania národnostmých a iných (napr. sexuálnych) menšín. Menšiny sa stali politickým baranidlom určitých lobbistických skupín v EÚ, najmä tých, ktoré vidia Európu ako “protektorát Spojených štátov amerických” (termín Zbygniewa Brzezinského), ale nielen v nej.
Aj Dzurindova vláda odkuka(ni)la zo sveta tento trend a pridala sa na stranu USA, lebo v budúcej EÚ budeme sami tiež iba menšinou a keď budeme svojich mocných susedov vydierať spoluprácou a politickým vazalstvom voči ešte mocnejšiemu zaoceánskemu “priateľovi”, bude nám hej. To preto fúzatý Miky tak sebavedomo kritizuje kadekoho v Európe a buduje “ostrov slobody” v lokálamerickom duchu v strede starého kontinentu s takým sebavedomím, ba až aroganciou, akú sotva nájdemev našom politickom dejepise.
Slovensko sa teda konečne zviditeľnilo. Najmä účasťou v troch vojnách (proti Juhoslávii, Afganistanu a Iraku). Napredujeme ako mravec na chrbte slona, pyšní na to, ako sa pod nami otriasa zem. Lenže taký “chytrý” bol svojho času aj Miloševič, ba aj Saddám Husajn a taký “chytrý” je aj bin Ladin, ktorého nielen ja považujem v konečnom dôsledku skôr za agenta CIA, ako za bojovníka za islamské záujmy. A pozrite sa, kde skončili. Jeden pred súdom v Haagu v politicky vykonštruovanom procese za údajné vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti, a druhý práve zažíva “šok a des”. Včerajší spojenec je dnes nepriateľom číslo jeden. Otrok je totiž otrok a musí poslúchať, lebo nemá inú voľbu. A ak zodvihne hlavu, lebo aj na jeho rabskú dušu je čas od času toho otroctva priveľa, alebo nechce prísť aj o poslednú košeľu, príde o hlavu a nahradí ho iný ochotný hlupák.
Ja viem, Slovenská republika nie je veľmoc a po našich mostoch budú ešte mnohokrát pochodovať cudzie vojská. Viem aj to, že našou jedinou možnosťou je usilovať sa, aby z toho pre náš národ tragického zistenia vyplynuli minimálne škody. Ale túto svoju determináciu musíme vnímať s dôstojnosťou, a nie tak po cigánsky. Musíme pamätať na to, že každá veľmoc v konečnom dôsledku stojí na hlinených nohách a svojou slepotou sa môže vmanévrovať do riadnej šlamastiky. Do šlamastiky sa dostal ani nie tak dávno večný Sovietsky zväz. A súčasná vojenská agresia v Iraku je zasa šlamastikou večných USA. Samé sa chytili do pasce: musia útočiť, musia stále viac rabovať, lebo ich Titanic môže čoskoro naraziť na poriadnu ľadovú kryhu.
Milióny ľudí považujú súčasnú vojnu za hanbu našej civilizácie. Zobudili sa dokonca aj filmoví tvorcovia pri prijímaní tohtoročného Oscara. To iba markizácki humoristi zaspali dobu a stále sa ešte smejú na tom, čo už dávno smiešne nie je. Ale čo im zostáva, keď slúžia mamonu. Ten im káže merať nie od buka do buka, ale od Kuka(na) do Kuka(na). Verme, že nie nadlho.