Viliam Judák

Kríž - viac ako symbol

Vo svätopôstnom a veľkonočnom období zahodno venovať viac pozornosti symbolike kríža ako inokedy.
Sv. Justín mučeník vo svojej Apológii v pol. 2. storočia o tajomstve kríža učí v duchu slov: ”Je to, ako predpovedal prorok (Iz 9,6), najvznešenejší symbolický obraz sily a panovania spomedzi zmyslami vnímateľných vecí, ktorý sa zjavuje. Pozorujte totiž všetko na svete, či je to riadené bez tohto tvaru (kríža), alebo či to môže byť súdržné bez neho. Veď more nemôže byť brázdené, ak tropaion (sťažeň – v podobe kríža; pozn. autora)) neostáva nepoškodené na lodi. Zem nebude bez neho obrobená, oráči a remeselníci nemôžu vykonávať svoju prácu bez nástrojov, ktoré majú tento tvar. Ľudská postava sa neodlišuje od tiel nerozumných zvierat ničím iným, len vzpriameným postojom a možnosťou vystrieť ruky, a tiež tým, že na tvári má nos vyčnievajúci pred čelom, cez ktorý žijúcim prechádza dych, a ktorý nepoukazuje na nič iné ako na tvar kríža.”
V podobnom štýle pohľad na kríž interpretuje sv. Irenej (+ 202): “Skrze slovo Boha sú všetky veci vedené podľa poriadku a Boží Syn je v nich ukrižovaný. V nich je vo forme kríža vtlačený všetkému.
Sv. Cyril Jeruzalemský v 4. storočí vo svojich katechézach sa nad ovocím kríža zamýšľa takto: “Obdivuhodné bolo, keď slepý od narodenia dostal zrak v Siloe, ale čo to je, keď bolo na svete toľko slepcov?” Podobne sa zamýšľal aj nad ostatnými udalosťami zázračného typu: vzkriesenie Lazára, nasýtenie zástupov, uzdravenia.... Boli to isto veľké veci, ktoré sa udiali rukami Ježiša, ale čo to bolo, v porovnaní s biedou tohto sveta?! – pýtame sa s biskupom Cyrilom, ktorý nás však vedie ku krížu a hovorí, že na kríži sa udialo oveľa viac ako pri jednotlivých zázrakoch: “No, sláva kríža osvietila aj tých, čo boli slepí nevedomosťou, oslobodila aj všetkých, čo boli v zajatí hriechu, a vykúpila všetkých ľudí na svete. Preto sa nehanbime za Spasiteľov kríž, ale sa ním chváľme!”
Kríž je jedným z pôvodných symbolov ľudstva, ťažko porovnateľný s čímkoľvek pre rozmanitosť foriem, zobrazovania a významovú hĺbku obsahu. Ako kultúrny a náboženský symbol je známy v nespočetných variáciách už v prastarých časoch vyspelých kultúr blízkeho Východu, Ameriky alebo Ázie. Sv. Gregor Nyssenský v 4. storočí označil kríž ako “kozmickú pečať vtlačenú nebesiam a hlbinám zeme.” Už takmer 800 rokov predtým filozof Platón považoval za základnú schému kozmu znak kríža, grécke písmeno X (chí).
Dva smery pohybu, ktoré sa prelínajú, vytvárajú kríž. Bez ohľadu na to, či sa rozprestiera v priestorovej, alebo časovej, konkrétnej alebo abstraktnej dimenzii, ukazuje základné usporiadanie ako orientáciu a stredový bod, centrum sily a života. To viedlo k mnohým vyjadreniam a hodnoteniam tohto tajomného symbolu ešte v predkresťanskom období. V tomto smere sa vyjadruje aj autor bohato ilustrovanej publikácie o kríži W. Ziehr.
Kým Rimania na jednej strane boli pyšní na vysokú úroveň svojich právnych zásad, na ktoré sa mohol každý spoľahnúť, na druhej strane bolo rigorózne a brutálne mocenské jednanie bežným prostriedkom na skrotenie povstaní alebo odporu proti štátnej moci.
Najodpudzujúcejší, alebo azda najviac ľuďmi opovrhovanejší spôsob popravy bolo ukrižovanie človeka. Rimania mali pred ukrižovaním oprávnenú hrôzu. Cicero hovorí, že je najukrutnejším trestom otrokov. Podľa neho rímsky občan nemohol byť ukrižovaný: “Sputnať rímskeho občana je zločin, zabiť je bratovražda. Čo teda povedať o povesení na kríž? Pre takú hanebnú vec nemám meno.” Samotné slovo crux v ňom vyvolávalo hrôzu. Rimania sami po porážke Germánmi v r. 9 po Kristovi zakúsili tento barbarský spôsob smrti, keď vodca Arminia dal rímskych zajatcov popraviť ukrižovaním.
Spôsob smrti ukrižovaním bol však oveľa starší a pochádzal z Perzie – z náboženského dôvodu: Zem bola pre Peržanov svätá, lebo bola zasvätená bohu Ahurovi Mazdovi – múdremu Pánovi. Telá zločincov sa nemali ani po smrti dotýkať zeme. Preto ich zavesili na kríže a tam zostali, kým sa nerozpadli alebo sa nestali korisťou divej zveri. Tak sa zem nemohla znečistiť telom zločinca. Starostlivosť o čistú zem bola dôvodom pre nepredstaviteľnú krutosť potrestania. A pritom nemožno ani tvrdiť, že tento strašný trest bol skôr zriedkavosťou ako pravidlom. Dejinná skúsenosť hovorí o opaku.
Perzský kráľ Darius dal napr. po dobytí Babylonu päť storočí pred Kristom ukrižovať 3000 ľudí. V starozákonnej knihe Ezdráš sa dočítame, že ten istý perzský kráľ pohrozil ukrižovaním každému, kto by prekazil znovuvybudovanie chrámu v Jeruzaleme. Tak sa uvádza v jednom dekréte: “Každému, kto opovrhuje týmto príkazom, nech sa vytrhne brvno z jeho domu a zavesí sa na toto brvno.”
Alexander Veľký dal ukrižovať po dobytí mesta Tyros v r. 332 pred Kristom dvetisíc vojakov na pobreží Stredozemného mora. Ešte sto rokov pred narodením Krista bolo ukrižovaných 800 Židov, lebo brutálny panovník sa kruto pomstil na svojich politických protivníkoch. Komentár z tejto doby hovorí: “On (hasmonejský kráľ Alexander Janueus) zavesil mužov zaživa, čo sa predtým v Izraeli nikdy nestalo.”
Obchodnícky národ Feničanov praktizoval ukrižovanie ako trest smrti okolo celého Stredozemného mora. Tak prišlo toto mučenie cez Kartágo aj do Ríma, kde sa používalo na potrestanie vraždy, krádeže, zbehnutie z vojska, velezrady, a povstania. Pritom častou praxou bolo predĺžiť smrteľné trápenia ukrižovaných, a to tým, že sa pripevnil na kríž kolík na sedenie, kde sa telo mohlo držať. Keď tieto utrpenia neskončila milosrdná smrť, zlámali ľuďom na kríži kosti, čím sa ukončilo ich martýrium. Nakoniec sa podľa poriadku ohlásilo vykonanie popravy tomu, kto ju rozkázal.
V Ríme sa toto mučenie, ako dokazujú historici, pokladalo sa za “najkrutejší a najhroznejší trest smrti.” Už citovaný slávny rečník a právnik Cicero v reči na obhajobu obžalovaného miestodržiteľa povedal: “Úbohá je hanba verejného procesu, úbohý je trest na majetku, ale pri tej hrôze zostáva ešte náznak slobody. Keď hrozia nakoniec smrťou, chceme zomrieť aspoň v slobode. Ale kat, zahalenie hlavy a už len slovo kríž nech sú vzdialené od rímskeho občana, od ich myšlienok, ucha, oka. Lebo všetky tieto veci sú nehodné rímskeho občana a slobodného človeka; nielenže jestvujú a že sa vytrpia, ale že sú prípustné, že sú očakávané, ba nakoniec, že sa spomínajú.”
To, proti čomu sa v Ríme náruživo bojovalo a čo Cicero pranieroval, to bolo v provinciách obľúbeným prostriedkom na udržanie disciplíny poddaných a zaistenie pokoja a poriadku. Tacitus sa zmieňuje o ukrižovaní ako “u otrokov normálnom treste smrti.” Ešte v čase narodenia Krista dostal miestodržiteľ Sýrie Quintilius Varus dvetisíc nespokojných Židov na kríž.
Ani v Starom zákone ani v trestnom poriadku Židov nebola prax ukrižovania. Židia ju poznali iba ako odstrašujúci trest smrti rímskej okupačnej moci. V Izraeli síce vešali mŕtvoly popravených na kôl, aby sa tým zväčšila ich hanba a rovnako zmýšľajúcich odstrašili: “Lebo je prekliaty od Boha ten, čo visí na dreve” (porov. Dt 21, 23) - ale nikdy tento spôsob smrti nepraktizovali.
V prípade Ježišovho odsúdenia ľud žiadal od Piláta práve tento najhanebnejší trest, ktorý znamenal podľa chápania Židov prekliatie a zavrhnutie popraveného samotným Bohom. Pilát pod určitým nátlakom vyniesol rozsudok: Ibis ad crucem – Pôjdeš na kríž! (porov. Mk 14, 15). Pred ukrižovaním musel však odsúdený podstúpiť bičovanie, ktoré spôsobilo odsúdencovi rany až po kosti. Potom mal vliecť drevo kríža na odstrašenie cez živé ulice Jeruzalema na miesto popravy a tam dôjsť aspoň spolovice ešte živý. Zrejme sa stotník bál o predčasné zrútenie sa Ježiša, preto nútil Šimona z Cyrény odniesť drevo na Golgotu (porov. Mk 15, 21).
Kríž sa pre kresťanov – Ježišovou smrťou – stal nie drevom prekliatia a smrti, ale stromom života. “Zo smrti, ktorá prišla cez drevo, máš vidieť, že on bol zabitý cez kríž. A ver, že ti cez strom kríža bolo darované viac ako to, čo si oplakával ako stratené cez strom raja” – učí ravennský biskup Peter Chryzológ v 5. storočí.
Sv. Ján Damascenský (+ 750) sa vyjadrujte tiež v tomto duchu: “Božia sila je slovom z kríža, lebo ním nám bola ohlásená Božia sila víťazstvo nad smrťou, lebo Božou silou boli spojené a upevnené výška a hĺbka, dĺžka i šírka, to znamená všetky viditeľné stvorenia rovnako ako sú upevnené a spojené štyri strany kríža jeho stredom.
Kríž, ktorý podľa sv. Pavla “je pre Židov pohoršením a pre pohanov bláznovstvom” (1 Kor 1, 22), je prostriedkom zmierenia s Bohom a Božej záchrany, a preto sa nechce “chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet” (porov. Gal 6,14).
Skutočnosťou Veľkej noci apoštoli a prví kresťania postupne rozpoznávali, že “Mesiášovi toto všetko bolo treba vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy” (porov. Lk 24, 26). Preto sa stal kríž najvýznamnejším symbolom kresťanstva. Aj keď v kresťanských prvopočiatkoch dominujú na verejnosti hlavne iné symboly ako napr. ryba, symbol pastiera, kríž ako strom života, kotva..., kríž má už predsa len v teológii a liturgii tých čias svoje čestné miesto.
Často v prvokresťanských storočiach dochádzalo k apológii kríža proti antickým filozofom, ktorí sa vysmievali kresťanom, že si “uctievajú boha, ktorý bol ukrižovaný.” Dokonca takýto výsmešný obraz – ukrižovanú ľudskú postavu s oslou hlavou, ktorý zobrazil nepriateľ kresťanstva, môžeme nájsť medzi prvými zobrazeniami kríža. Možnože je vôbec najstaršie, ktoré poznáme. Niekto ho vyryl nie dlho po Ježišovej smrti v Ríme do steny miestnosti, v ktorej sa zdržiavala cisárska osobná stráž: Ježiš na kríži s veľkou somárskou hlavou. Pred krížom kľačí mladý rímsky legionár. Pod tým je napísané: “Alexamenos sa klania svojmu Bohu.” Je to čistá irónia. Scéna hovorí asi toto: Aký to môže byť Boh, ktorý sa dá od ľudí pribiť na kríž?! A kto pred ním padá na kolená?!
Kresťania preto z opatrnosti nezobrazovali Krista na kríži. Najstaršie zobrazenie Ježiša na kríži pochádza zo 4. storočia na dverách Baziliky sv. Sabíny v Ríme na Aventíne, ktorú v súčasnosti spravuje slovenský kardinál Jozef Tomko.
Po Konštantínovi Veľkom, ktorý pred rozhodujúcim víťazstvom r. 312 videl podľa Euzébia víziu kríža a počul hlas: In hoc signo vinces – v tomto znamení zvíťazíš!, dal zhotoviť Kristov monogram (Christos) na štíty svojich vojakov. Kríž tiež zdobí helmu cisára na minci, ktorú vydal v r. 315. Cisár Konštantín, keď udeľuje kresťanom slobodu, zrušil vo svojej ríši následne trest smrti ukrižovaním a pri nasledujúcom povýšení kresťanstva na štátne náboženstvo (r. 381) sa stal kríž centrálnym kresťanským symbolom viery.
Kríž je v tomto období symbolom misií, symbolom moci východorímskeho cisára, ktorý sa považoval za zástupcu Krista na zemi, a tiež prameňom hlbokej teologickej reflexie cirkevných otcov i spirituality rehoľníkov i laikov.
Úctu Sv. kríža rozšírila aj skutočnosť nájdenia Ježišovho kríža sv. Helenou (+ 327), matkou Konštantína Veľkého. Euzébius, otec cirkevných dejín (+ 339), uvádza vo svojich dejinách cestu cisárovnej Heleny do Svätej zeme za týmto účelom.
Veľkonočná kronika, ktorá vznikla pravdepodobne v Konštantínopole, uvádza, že kríž bol nájdený 14. 9. 312 a jednotlivé jeho časti boli rozposlané do celého kresťanského sveta.Sv. Ambróz, milánsky biskup uvádza, že Helena na Golgote nechala hľadať kríž. Podľa neho našli sa tri kríže a autentický kríž bol identifikovaný zázrakom. Aj pútnička Aethéria okolo r. 400 hovorí, že 14. septembra sa slávil sviatok na pamiatku nájdenia pravého kríža.
Sv. Ján Chryzostom na prelome 4. a 5. storočia dokazuje, že v tom čase kresťania nosili na retiazkach okolo krku v zlate vsadené úlomky kríža ako vzácne vlastníctvo.
Keď pri dobytí Jeruzalema Peržanmi r. 615 bol ulúpený Ježišov kríž, cisár Heraklius I. vo víťazstve pri Ninive (627) získal posvätný kríž naspäť.
Idea oslobodenia Ježišovho kríža sa vinula aj pri križiackych ťaženiach v 11.-13. storočí. Nemožno uprieť, že aj napriek mnohým nedostatkom, ktorými sa vyznačujú tieto ťaženia do Palestíny, veľká časť pútnikov sa na nich zúčastnila v hlbokej zbožnosti a nezištne z lásky ku Kristovmu krížu.
Významné kresťanské chrámy vo svojom poklade dodnes vlastnia malé časti Ježišovho kríža (v niektorých prípadoch ide o relikviu, ktorá sa získala dotykom pôvodnej).
Cisár Justín II. daroval jednu takúto čiastočku do Potiers, kde žila rehoľnica svätého života Radegunda. Jej kláštor bol z tohto dôvodu premenovaný z Notre-Dame na Sainte Croix. Podobne Chrám sv. Genovévy v Paríži získal od jeruzalemského pútnika relikviu kríža, ktorá pôvodne pochádzala z vlastníctva gruzínskeho kráľa Dávida. Parížsky chrám Notre-Dame uchováva v chrámovom poklade dve relikvie kríža, ale aj predmety umučenia Ježiša Krista, ktoré priniesol z križiackej výpravy sv. Ľudovít IX. (+ 1270) a pre ktoré dal v Paríži postaviť Saint Chapell - poschodovú kaplnku s bohatou gotickou výzdobou.
Rôznorodosť historického vývoja niekoľkých storočí zodpovedá mnohotvárnosti podôb kríža v mimokresťanskom i kresťanskom prostredí. Spektrum sa rozprestiera od jednoduchých kruhových krížov na stenách jaskýň až k drahocenným cirkevným šperkom, maľbám alebo plastikám, od symbolov panovania cisára a kráľa na minciach, zástavách a insígniách, až ku krížovým cestám, kalváriám a rôznym iným zobrazeniam. K tomu sa ešte pridávajú mnohotvárne zvláštnosti jednotlivých epoch a geografických regiónov. Toto kultúrno-historické zobrazenie s charakteristickým dôrazom na obdobie patristiky a stredoveku je doplnené rozsiahlou a v tejto forme jedinečnou obrazovou dokumentáciou, ktorá podáva ucelený prehľad o rôznorodej umeleckej a kultúrnej histórii kríža.
Známe sú svojím zvláštnym zobrazením motívov zo života Ježiša Krista kamenné kríže na území Írska (po r. 400), z ktorých sa niektoré zachovali podnes. Pri nich horliví írski mnísi účinne katechizovali.
Na našom území je najstarší dokázaný bohato zdobený kríž asi z r. 600 z antickej Gerulaty (dnešných Rusoviec pri Bratislave). Povšimnutiahodný je zaujímavo riešený kríž na Nitrianskom evanjeliári z 11. storočia, ktorý mal v spodnej časti aj vsadené relikvie Sv. kríža (obálka evanjeliára pochádza zo 14. storočia).
Nevieme, aký tvar mal presne Ježišov kríž. Nie je to ani podstatné. Dôležité je, že kríž prijal ako prostriedok nášho vykúpenia a že ho vyniesol až na Kalváriu. Jeho kríž, ktorý niesol za nás všetkých, sa takto pre nás stal uistením, že každá ťažkosť, každý kríž nesený v spojení s Kristom má zmysel.
Filozof a mystik sv. Tomáš Akvinský nás cez Ježišov kríž vedie do oblastí každodenného života. Sám si najskôr kladie dôležitú otázku: “Prečo musel Boží Syn za nás trpieť?” A sám si odpovedá: “Vcelku sú dve veľké príčiny: prvou je, aby nám dal liek proti hriechom, a druhou, aby nám dal príklad, ako máme žiť” – a pokračuje: “Na kríži nechýba nijaký príklad čností. Ak hľadáš príklad lásky: “Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.” To urobil Kristus na kríži... Ak hľadáš trpezlivosť, nájdeš na kríži tu najvinikajúcejšiu... Ak hľadáš príklad pokory, pozri na Ukrižovaného... Ak hľadáš príklad poslušnosti, nasleduj toho, ktorý sa stal poslušným Otcovi až na smrť. Ak hľadáš príklad, ako pohŕdať pozemskými vecami, nasleduj toho, ktorý je “Kráľ kráľov a Pán pánov, v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania” a na kríži bol nahý, posmievaný, opľutý, zbičovaný, tŕním korunovaný...”
Aj známy súčasný taliansky spisovateľ Alessandro Pronzato v tomto duchu vďačí za Ježišov kríž: “Na Kristovom kríži sa na nič nezabúda. Je tam výkrik operovaného, tragédia prepusteného z práce, vyhodeného z bytu, je tam hlad detí, zúfalosť matiek, pokorenie nezamestnaného, muky chorej na rakovinu, opustenosť starca, chrčanie umierajúceho, dráma zvedeného dievčaťa. Je tam zvíjanie sa pomätenca v samotke. Dlhé hodiny nespavosti. Smútok tuláka. Nárek rozdrveného nespravodlivosťou. Fyzické mučenie. Duševné úzkosti. Nič sa tu nestráca. Aj v tomto zmysle je pravda, že ‚Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo zahynulo‘. Prišiel hľadať tvoju ‚neužitočnú‘ bolesť. A našiel ju. Zmocnil sa jej.”
Tým Pán Ježiš vykonal veľmi veľa. Neprišiel nám totiž predniesť učenú rozpravu o utrpení. Ani neodstránil ľudskú bolesť. Ani nedal vysvetlenie. Urobil čosi oveľa viac: prišiel sa podeliť, zúčastniť sa, okúsiť a vziať na seba bolesť ľudí. To je dosť. To je veľa. To je všetko, čo mohol pre nás učiniť!