Imrich Kružliak

Svoradov a Slovensko

Symboly mali a majú v dejinách a v živote ľudí a národov na celom svete svoj veľký význam a dosah. V slovenskom živote po národnom oslobodení roku 1918 vznikli nové symboly slobody a politickej budúcnosti demokratického štátu, ktorý už vo svojom názve niesol aj slovenské meno. Od roku 1922 k takýmto novým slovenským symbolom pribudol pojem S v o r a d o v.
Bol to katolícky vysokoškolský internát na bratislavských Palisádach. V lete 1922 založili najprv Spolok Kolégia sv. Svorada. Bol to podporný spolok, ktorý organizoval výstavbu internátu slovenskej mládeže, ktorá chcela študovať na bratislavskej univerzite a ktorá prichádzala zo sedliackych a robotníckych rodín. Na čele Spolku stál predseda, ktorým bol trnavský apoštolský administrátor, biskup Pavol Jantausch a 40 členný výbor. Už meno Svorad siahalo do dávnej slovenskej minulosti a pripomínalo kresťanské počiatky Slovenska. To bol historický symbol, ktorý ukazoval na cieľ a zameranie Kolégia sv. Svorada, aj internátu, ktorý dostal toto meno.
Svoradov vniesol do slovenského života kresťanskú ideu, na ktorej mal rásť nový vysokoškolský slovenský katolícky internát a jeho duchovno-kultúrne poslanie. Ak sa hovorilo o ”katolíckom internáte”, to ”katolícke” vyplývalo zo slovenskej tradície, aká sa v Európe vytvorila po reformácii. V skutočnosti tu nešlo o náboženský sekularizmus, ale o starú európsku kresťanskú tradíciu, aká na Slovensku pretrvávala od cyrilometodských čias na Veľkej Morave. Išlo tu obsahovo o ten istý význam, aký vyzdvihoval Ľudovít Štúr, keď určoval cieľ národnej revolúcie v rokoch 1848- 1849. Išlo o moysesovsko-kuzmányovský ekumenizmus, čiže o slovenskú konfesionálnu toleranciu, išlo o ideu, akú slovenský život veľmi potreboval v minulosti a veľmi potrebuje aj dnes. Tu sa spájala idea a osobnosť.
Za potrebou vybudovať internát pre slovenskú vysokoškolskú študujúcu mládež stál v prvom rade katolícky episkopát a to všetci biskupi (Jantausch, Čársky, Bubnič, Kmeťko, Vojtaššák i Blaha) v rovnakej miere. Svoradov začal s vyše 40 študentmi. Roku 1926 už položili základy prvého traktu, čím sa do konca roku rozšíril počet ”svoradovčanov” o ďalších 45 študentov. A keď roku 1927 otvorili druhý trakt za účasti ministra školstva Milana Hodžu, mal Svoradov už 126 študentských ”obyvateľov”. Tí čo si mysleli, že to pre začiatok postačí, museli dať za pravdu riaditeľovi Filkornovi, ktorý hľadal pomoc aj v americkom zahraničí a stretol sa tu s mimoriadnou podporou. Tak vznikol počet 12 ”fundacionáliek”, čiže zaplatených izieb pre 25 vysokoškolákov. To bol prvý dar amerických Slovákov Svoradovu. Počet uchádzačov rástol tak rýchlo, že výstavbu internátu bolo treba rozširovať. V jeseni 1930 už mal Svoradov 226 mladých obyvateľov. Vtedy Svoradov mal už 70 fundacionálok, kde ich držitelia bývali zadarmo. Historik Svoradova – a to bol sám jeho riaditeľ Eugen Filkorn – hovorí, že ”tí študenti, ktorí nedostali fundacionálne miesta, môžu dostať už i za sto korún byt, takže maximálny výdavok za byt a stravu len 450 korún”. To bolo mesačne, nie denne ako by sme to rátali dnes. A primerane potrebe študentov rástli, čiže pribúdali, aj jeho trakty, takže ich do roku 1938 narástlo päť a počet svoradovčanov sa zvýšil na 530. A na vyše 80 narástol počet fundacionálnych miest.
Významným rokom v dejinách Svoradova bol rok 1928, kedy vláda na slávnostnú posviacku Svoradova poslala ministra školstva a národnej osvety Milana Hodžu. Slávnosť bola v Deň práce, 1,mája. Milan Hodža vtedy na dvore ešte starého Svoradova ”vyzdvihol veľký význam nového vysokoškolského internátu” a nadviazal na dejiny národa hovoriac:
”Veľkou úlohou Slovenska je, aby sme v celom organizme štátno-politickom boli trvale elementom výslovne a bezvýhradne konštruktívnym a nikdy deštruktívnym. Na pracovníkov Slovenska, na každého z nás, čakajú veľké úlohy. Týchto svojich úloh si musíme byť vedomí práve dnes, keď začíname formovať svoj národný život, dnes, keď si vychovávame svoju mládež a v nej naše nové pokolenie...
Neostáva nám nič iné ako umožniť svojmu národu, mládeži svojej, aby tomuto veľkému a ušľachtilému poslaniu mohla dostáť. Náš Sládkovič nám odkázal: ”Učte sa, cvičte”. To je rozlúštenie celého problému
. Naše Slovensko, jeho ľud, to všetko je obdarené samým Pánom Bohom darmi priamo hodnoty neohraničenej. Prírodné bohatstvo, talent nášho ľudu a jeho povaha, to nás všetkých oprávňuje, aby sme boli národom blaženým, šťastným a užitočným”.
Svoradov si každým rokom upevňoval svoju povesť, ale aj svoje postavenie ako vážny národný ústav a tým si získaval aj pozornosť verejných činiteľov. Roku 1931 navštívil Svoradov aj minister Štefan Osuský, vyslanec ČSR v Paríži, ktorý mal k Svoradovu veľmi pozitívny vzťah od samého začiatku. S ním prišiel aj krajinský prezident Jozef Országh. Tým sa upevňovalo aj politické postavenie Svoradova v národnom živote. Množstvo vysokoškolákov, ktorí sa hrnuli do Svoradova a ktorí rozmnožovali rady slovenskej inteligencie to bol aj politický potenciál. To si uvedomili aj tí slovenskí politici, ktorí odporovali Hlinkovmu autonomistickému programu. Preto začali z rôznych strán a z rôznych dôvodov aj tlačovú kampaň proti Svoradovu. Boli to najmä sociálni demokrati na čele s Dérerom, ale aj časopisy agrárnej strany, Mičurovej strany a aj nemecké časopisy. Za týmito tlačovými výpadmi, ktoré mali najviac osobný osteň proti riaditeľovi Eugenovi Filkornovi išlo aj o poznanie, že pod bratislavským hradom vzniká nové ohnisko národného pohybu, akým boli koncom osemnásteho storočia bernolákovci a akým boli v nasledujúcom storočí štúrovci na Konventnej ulici. Toto staré bratislavské mesto medzi Hradom, Dómom sv. Martina a Palisádami bolo kolískou, aký v podstate pulzuje v tomto národe dosiaľ. Rozdiel medzi 18. a 19. storočím a medzi 20. storočím bol ten, že kým v bernolákovsko-štúrovskej etape hnacou ideovou silou bola slovenčina, čiže spisovný jazyk, v 20. storočí to už bola otázka samosprávy (autonómie), čiže element politický.
Do tejto reťaze slovenského národného vývinu musíme logicky postaviť aj Svoradov ako dynamické hnutie v politickom dozrievaní slovenského života. Ak sme u štúrovcov už mohli konštatovať významnú medzinárodnú účasť v hnutí ”Mladej Európy”,, ktoré na Slovensku viedol Alexander Boleslavín Vrchovský, jedna z najosvietenejších hláv Štúrovej generácie, tak v novom, už národne oslobodenom Slovensku po roku 1918 sa zo Svoradova už rozširuje nádejné hnutie Pax Romana a Slavia Catholica, ktoré majú moderné kresťanskodemoktatické parametre. Koreňom tohto hnutia bola odvaha mladého ”študenta od Váhu” Karola Sidora s jeho Vatrou, študentským časopisom a potom Ústredím slovenského katolíckeho študentstva (ÚSKŠ), ktoré našlo svoju kolísku v Svoradove s početným radom neskorších diplomatov, politikov, básnikov, univerzitných profesorov, ktorí robili česť slovenskému národu. Keď logicky domyslíme dlhý slovenský národný vývoj v jeho kultúrno-národnom i národno-politickom zjednocovacom hnutí musíme konštatovať, že v hlinkovsko-rázusovskom vystúpení našlo svoje vyvrcholenie. A to už boli dynamické roky v Matici (kde išlo o spisovnú slovenčinu), zjazd mladej slovenskej generácie v tom samom roku v Trenčianskych Tepliciach, kde sa mladí Slováci zo všetkých politických strán postavili za program autonómie a roku 1933 cez Pribinove slávnosti v Nitre, kde Slovensko už dávalo na vedomie celému Česko-Slovensku i Európe svoju historickú starobylosť, s napojením na západnú kresťanskú orientáciu. A tu všade už vystupovali aj odchovanci Svoradova. Tento prúd vývoja neukončil ani kongres slovenských spisovateľov z roku 1936, ktorý už vehementne varoval pred nebezpečenstvom totalitných systémov v Európe a pred ich agresiou.
Rozširovať sa o účasti Svoradovčanov najmä na európskom hnutí Pax Romana a Slavia Catholica by nás zaviedlo už na takú bohatú činnosť svoradovských akademikov, že to vyžaduje osobitné zhodnotenie, lebo to už má široké medzinárodné súvislosti. Musíme len jedno dôrazne konštatovať, že tu šlo skutočne o kresťansko-demokratickú ideu, ktorá vytvárala obranný duchovný val proti komunizmu i nacizmu. A Svoradovčania mali na ňom bohatú účasť.
Svoradov a pod jeho strechou bývajúci akademici vytvorili aj základňu moderného katolíckeho spolkového študentského života. Boli to popri ÚSKŠ aj akademický katolícky spolok Moyses a s ním úzko spolupracujúce spolky Tatran v Brne a Považan v Prahe ako aj Spolok slovenských katolíckych akademičiek v Bratislave a spolky poslucháčov katolíckej teológie v Nitre, Trnave, Banskej Bystrici a v Spišskej Kapitule a tiež stredoškolské samovzdelávacie krúžky. Treba zdôrazniť aj úzku spoluprácu ÚSKŠ a Moysesa s pražským Detvanom, brnenským Kriváňom a čo je zvlášť záslužné aj so Spolkom evanjelických akademikov Zochov kruh. A potom samozrejme so Zväzom slovenského študentstva a s fakultnými spolkami. To je to, čo Slovensku dnes veľmi chýba.
A keď k tomu prirátame aj časopiseckú činnosť od Vatry, Mladého Slovenska, cez Rozvoj, Svojeť, Šíp, Napred, Akademik a časopis Svoradov, tak je to vskutku obdivuhodná činnosť. Poslaním týchto časopisov bolo vytvoriť morálne, kultúrne a ľudské sebavedomé typy moderných Slovákov. Jeden z tých vskutku blízkych ľudí k mnohým svoradovčanom, Jozef Rudinský šéfredaktor dennika Slovenský Hlas to vyjadril slovami: ”Náš duchovný život prýšti zo zdroja kresťanskej humanity, v nej kotví naša národná tradícia.”

Svoradovčania boli aj svedkami, aj účastníkmi rôznych politických sporov, ktoré vznikli so slovenským študentským životom. Na mnohé veci sa dnes už pozeráme kritickejšie lebo nás poučil čas alebo sme dozreli kultúrne a politicky. Európou sa prevalili dve ohromné pohromy: bol to najprv nacizmus, s Hitlerovým agresívnym výbojom a potom komunizmus s jeho politickým i náboženským útlakom. V zápolení s týmito hroznými systémami zaplatili svoju daň aj početní svoradovčania.. Jedni padli v bojoch, iní zahynuli v koncentrákoch a gulagoch.
Za Česko-Slovenska svoradovská myšlienka vedela odolávať aj nanucovanému ”čechoslovakizmu”, aj nanucovanému nacizmu, len diktátom tvrdej moci nanucovaného komunizmu už odolávať nemohla, lebo jej zástancov pozbavili verejných funkcií, žalárovali a súdili, Svoradov zhabali a dali mu náplň aká odporovala jeho duchu i poslaniu.
Spomienku na Svoradov ako symbol a ideu nemožno ukončiť bez pripomenutia jeho kaplnky. Bol to ”chrám Matky ľudského pokolenia”. Keď ju posviacali v júni r. 1932 nikto nemohol predvídať, že Slovensko i Európa budú čoskoro tak veľmi potrebovať práve túto duchovnú ochranu ľudstva. Až príde čas, a ja pevne verím, že príde, aj naše nové, postkomunistické Slovensko sa vráti k duchu, odkazu, čiže ”k myšlienke Svoradova”. Ak svoradovčan Alexander Hirner vyjadril vážne a zodpovedne roku 1992 ”matičnú myšlienku” proti nánosu lží a neprávd o Matici slovenskej, tak dúfam, že sa nájde historik alebo filozof na novom dorastajúcom Slovensku, ktorý zhodnotí aj význam Svoradova a jeho myšlienku a potrebu, ktorá pretrvá veky.
Už v roku 1932 dekan právnickej fakulty, Prof. V. Bušek, pri návšteve Svoradova povedal:
”Náš verejný život potrebuje charaktery.. Svoradov ich pestuje, koná preto záslužnú prácu.”. Nie div, že tieto významné a iste dobre uvážené slová Prof. Buška, ktorý bol považovaný za socialistu a človeka pražského režimu odcitoval aj svoradovský časopis Svoradov, ktorý bol považovaný za akési svoradovské Osservatore Romano.
Svoradov nebol pre slovenskú verejnosť len symbolom kresťanského ducha a zárukou kresťanskej výchovy slovenských vysokoškolákov, ale aj prakticky sa staral o ich sociálne potreby. Nešlo to len z prostriedkov katolíckych inštitúcií. Prispievali tu aj Krajinský úrad, župné a okresné úrady, bohaté mestá a obce a zámožní jednotlivci (mecenáši).
Od roku 1919, po Zjazde mládeže v Turčianskom sv. Martine bolo jasné, že slovenská študujúca mládež sa dostáva na politickú dvojkoľajnosť hlavne z dôvodov ideologických. Bol to hlavne čechoslovakizmus (ako nástupca Masarykovho hlasizmu – podľa jeho časopisu Hlas), podporovaný najmä úzkoprsým konfesionalizmom a na druhej strane autonomizmus, ktorý neraz skĺzol až do radikálneho nacionalizmu. Už na martinskom zjazde mládeže sa ukázalo, že V. Šrobár a J. Slávik chceli priviesť mládež na platformu ”československej národnej jednoty”. Socialisti zas, pomocou časopisu Šíp (1934-1936) a potom pomocou časopisu DAV (1924-1937) i časopisu Nový Hlas (1933-1937), ktorý stál na línii sociálno-demokratickej chceli mládež zaviesť do ľavičiarskeho socializmu. Proti nim stál pravičiarsky Nástup (1933-1940), ktorý sa zas orientoval na HSĽS a agrárny časopis ZEM (1935-1938), ktorý vytváral orientáciu regionalizmu, podporovanú Hodžom, ale sledujúci už blízku spriaznenosť s autonomistami. Z toho vznikla za Slovenského štátu úzka spolupráca najprv V. Moravčíka, J. Benka a J. Jezného s P. Čarnogurským a ľudáckymi autonomistami. Jej perspektívu presadzoval Milan Hodža najmä pomocou denníka Slovenský Hlas, ktorý pod vedením Jozefa Rudinského roku 1938 už jasne smeroval na autonomistickú líniu. Túto líniu sledovala mladá slovenská generácia už od trenčiansko-teplického zjazdu (1932). Za vojnových rokov sa potom vytvorila úplne nová situácia, lebo straníckopolitická diferencovanosť ustúpila tlaku politickej glajchšaltovanosti. Jej vyvrcholenie politické nastalo spoluprácou mladých slovenských regionalistov (P. Zaťka a I. Karvaša) s ľudákmi, čo v Komitéte hospodárskych ministrov, najmä zásluhou G. Medrického viedlo k úspešnej obrane slovenských hospodárskych záujmov proti nemeckej rozpínavosti. Tu sa už vysokoškolská mládež zúžila do dvoch ľudácky orientovaných časopisov Napred (1942-1945) a Akademik (1942-1945). To už bol koniec slovenského študentského parlamentarizmu, aký reprezentovali najmä Zväz slovenského študentstva s akademickými spolkami Právnik, Medik, Ľudovít Štúr (študenti filozofie) a aj Ústredie slovenského katolíckeho študentstva (ÚSKŠ) a Ústredie slovenského evanjelického študentstva (ÚSEŠ).
Veľká časť vysokoškolskej činnosti sa odohrávala pod strechou Svoradova., kde boli aj ÚSKŠ, Moyses, časopisy Rozvoj a Svoradov. Svoradov ako domov katolíckeho študentstva poskytoval aj širokú platformu pre činnosť medzinárodných akcií v rámci Pax Romana a Slavia Catholica. Všetky politické protisvoradovské invektívy, že katolícki vysokoškoláci činnosťou v týchto organizáciách, ako aj štúdiom v zahraničí slúžia Maďarom a podporujú ich politiku boli vyslovenou lžou. Za tým sa skrývala len politická závisť úspechu, aký tu dosahoval Eugen Filkorn, riaditeľ Svoradova. A Filkorn to dosahoval preto, že vedel konštruktívne spolupracovať aj s českými profesormi na Komenského univerzite v Bratislave., aj katolíckymi agrárnikmi ako boli Ľudovít Okánik, Pavel Blaho, ale aj sám Milan Hodža, osobne úzko spriatelený s Andrejom Hlinkom ešte z uhorských predprevratových čias.
Bol to Eugen Filkorn, ktorý už roku 1934 presadil profesora J. Babora (Čecha) za svetského predsedu spolku Kolégia sv. Svorada. Tento moderný Filkornov ekumenizmus, ktorý dokazoval aj na pôde krajinského parlamentu, priviedol aj Jozefa Škultétyho na návštevu Svoradova (1934), kde mu práve katolícka vysokoškolská mládež pripravila veľké ovácie. Filkorn úspešne pokračoval v tejto prezieravej modernej orientácii ekumenizmu napriek všetkým útokom, kritikám a ohováraniam politických odporcov, a dokonca aj proti kritike ľudáckeho denníka Slovák. Svoradov nikdy nemal ani protičeskú orientáciu a ešte menej protištátnu líniu.. Ukázalo sa to aj častým vystupovaním českých profesorov na svoradovských prednáškach, seminároch a kurzoch. V Svoradove boli vždy vítaní aj českí profesori ako Babor, Kizlink, Horna, Orel, Eisner, Lašťovka, Nábělek, Tomsa, Holinka a iní, ktorí pôsobili na Komenského univerzite v Bratislave, a ďalší, ktorí pôsobili na univerzitách v Prahe, Brne a Olomouci.
Tu, na pôde Svoradova sa kládli základy demokratického československého vyrovnania výchovou a intelektuálnou orientáciou. Preto, keď ČSR bola na jar 1938 faktický ohrozená Hitlerovou agresivitou a vláda bola nútená vyhlásiť mobilizáciu, boli to traja svoradovčania Šafár, Eliáš a Mošat, ktorí viedli pochod cca 200 svoradovských vysokoškolákov, ale boli medzi nimi aj vysokoškoláci z Lanfranconi, pred budovu čsl. vojenského veliteľstva na Štefánikovej ulici, aby demonštrovali odhodlanosť brániť svoj štát a jeho hranice. Aj toto je pravda o Svoradove, ktorú by mali počuť najmä tí, ktorí za komunizmu ho vyhlasovali za ”hniezdo zrady a kolaborácie s Hitlerom”. Aj tí, ktorí počiatkom 50. rokov súdili a popravili troch študentov Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára, tiež duchovných svoradovčanov, hoci Svoradov vtedy už bol vytretý z matriky a mal byť vylúčený aj z histórie a pamäti národa.
Pritom v kronike Svoradova z roku 1941 sa dozvedáme, že svoradovčan Tuma, štipendista v Lipsku rozširoval medzi svoradovčanmi leták proti národnému socializmu, že svoradovčan Štepko strhol z tabule vyhlášku, verbujúcu akademikov do HG a že svoradovskí akademici ”povážlivými poznámkami , ako to dosvedčil sám riaditeľ Filkorn, rušili prejav ministra vnútra. A keď vo Svoradove oficiálne agitovali za HG s heslom ”Tuka-Mach-Murgaš”, táto agitácia nenašla vo Svoradove ohlas, lebo protinacistická nálada (okrem HG) na Slovensku zosilnela.
Filkorn vtedy hlásal: ”Okolo nás je všetko neisté, všetko sa kníše. . .” Hitler dosahoval na frontoch veľké úspechy, ale pevným zostávalo kresťanstvo s pápežstvom, čiže s Cirkvou. Za vojny sa to ukázalo na postoji Vatikánu voči viacerým aspektom slovenskej politiky, kde bola pod cudzím tlakom zraňovaná a šliapaná ľudskosť. Sprostredkovateľom tohto pápežského hlasu bol slovenský vyslanec vo Vatikáne. Karol Sidor a vatikánsky nuncius v Bratislave Jozef Burzio. To nachádzalo ohlas aj u svoradovčanov. Preto sa tak rýchlo zlikvidovala aj Akademická garda a preto sa riaditeľ Svoradova cez dôverné kontakty rozhodne staval aj proti radikálčeniu niektorých slovenských akademikov v prospech politických hlásateľov nemeckého národného socializmu.
Tu treba pripomenúť aj dve udalosti úspechu svoradovských akademikov. Roku 1934 bol za doktora filozofie ”sub summis auspiciis” promovaný Ján Lacko. Slávnostná promócia prebehla so všetkými náležitosťami dôstojne a na radosť celého Svoradova. Roku 1940 mal byť ”sub summis auspiciis” promovaný aj Imrich Kružliak. Ale to už boli zmenené vonkajšie, najmä politické okolnosti. Nový rektor univerzity, ktorý bol aj ministrom zahraničných vecí, chcel z tejto udalosti politicky ťažiť, začal pripravovať politickú okázalosť. Našťastie rektor univerzity bol vtedy ako minister na úradnej návšteve v zahraničí a za tento krátky čas vedel nový doktor filozofie s pomocou riaditeľa Filkorna, vicerektora Šeligu a profesora Rapanta zastaviť všetky prípravy na slávnostnú promóciu oznámením tajomníkovi rektorátu Škerlemu, že sa vzdáva slávnostnej promócie a v rýchlosti sa dal promovať v letnom semestri ako posledný. Na úradnej strane okolo rektora Tuku bola z toho veľká kauza, urazenosť, ale aj blamáž, no na druhej strane aj spokojnosť, ako sa dá cieľavedomým premyslením veci prekaziť aj nepotrebný politický zámer, ktorý chcel zneužiť aj akademickú pôdu. Celá táto udalosť bola utajená dlhé roky, až pred dvoma rokmi ju v tichosti pripomenuli bratislavské Lekárske listy.
Ťarcha vojny dopadla aj na Svoradov., ktorý ťažké časy pod vedením prezieravého riaditeľa Filkorna vedel prekonať tým, že svoradovčania sa nedali na politické pronacistické akcie. Ak niektorí predsa zašli ďalej ako bolo treba, tichým a taktným vplyvom riaditeľa Svoradova sa ich angažovanosť dala zastaviť alebo aspoň obmedziť. Napriek tomu, viacerí odchovanci Svoradova sa museli počas vojny skrývať pred gestapom, ako Jozef Staško, ktorý v rokoch 1938-1939 robil kuriéra medzi Osuským a Tisom a za francúzskej vojny s Nemcami bojoval na strane Francúzov. Iní sa dostali do nemeckého koncentráku, kde aj zahynuli, ako napr. František Galan a Jozef Beňuška, ďalší zas padli za povstania ako Štefan Konkoľ a koľkí boli odvlečení NKVD po povstaní do sovietskych gulagov, to dosiaľ nevieme. Vieme iba, že medzi nimi bol aj odchovanec Svoradova Martin Sokol. Jozef Vicen, neskorší zakladateľ Bielej légie už bol v transporte, ktorý smeroval do Sovietskeho zväzu. Našťastie sa vtedy zachránil, ale roku 1957 sa ho komunistickým agentom podarilo uniesť za dramatických okolností z Viedne do Prahy.
Je to zhoda okolností, že na oslave (alebo radšej spomienke) na 80. výročie založenia Svoradova sa schádzame práve v čase, keď Slovenská republika vstupuje do Európskej únie. Je to historicky významná chvíľa aj preto, že sa tu uskutočňuje slovenská politická nutnosť, že ”musíme ísť so svetom”, ale aj preto, že náš národ po svojich ťažkých historických peripetiách stáva sa politickým partnerom európskych štátov, čiže zo stáročného vazala stáva sa spolurozhodujúcim činiteľom v rozhodovaní, spoluvytváraní európskych osudov. O čom mladí svoradovčania snívali na kongresoch Pax Romana a Slavia Catholica, uskutočňuje sa teraz v novej situácii a s iným aspektom, ale rovnako harmonickým európskym duchom a politickou realitou.
Tu si musíme spomenúť na Alexandra B. Vrchovského, príslušníka Štúrovej generácie, ktorý bol motorom hnutia Mladej Európy, ktorá nám, ktorí poznáme staršie európske národnozjednocovacie snahy, pripomína tajné spolky Mladé Taliansko, Mladé Nemecko, Mladé Poľsko, Mladé Česko, Mladé Chorvátsko i Mladé Slovensko a iné. Bolo to hnutie, kde dospievalo národné a sociálne oslobodenie a zrovnoprávnenie nových generácií európskych národov. Keď dnes počujeme z Kodane o tom, ako sa Európa ( len západné európske štáty) začala zjednocovať za účelom dosiahnuť hospodársku, menovú a dnes už aj politickú jednotu Európy – naplňuje nás to zadosťučinením, že napriek našej politickej malosti žili sme s týmito myšlienkami už od čias A. B. Vrchovského cez Štefánika, Hodžu i Sidora (jeho konfederačná idea Poľska–Česka–Slovenska, cez roky slovenského exilu po druhej svetovej vojne, kde práve odchovanci Svoradova už boli kriesiteľmi myšlienky európskeho zjednocovania, až po pád Železnej opony, rozdelenie Česko-Slovenska a rok 1993 so vznikom samostatnej Slovenskej republiky. Roku 1983 bol to práve Svetový kongres Slovákov, ktorý pod heslom ”Sloboda a mier pre Európu” usporiadal veľkú exilovú medzinárodnú konferenciu, kde sa komunizmom zotročené národy v stredovýchodnej Európe prihlásili k myšlienke európskej jednoty..
Potom prešli mnohé etapy európskeho zjednocovacieho procesu, na ktorom sme sa v rámci možnosti a danosti zúčastňovali (aj napriek okupácii, aj napriek exilu), čoho výsledkom bolo napr. dosiahnutie slovenskej cirkevnej provincie, čo bola veľká a pre štátnopolitický vývoj Slovenska významná udalosť. A aký zástoj tu hral slovenský politický i cirkevný (kňazský) exil spolu s komunistickým režimom (Husák, Válek i Chňoupek), to sa dosiaľ národu nepovedalo v plnom zmysle. Stalo sa to už v decembri 1977 zásluhou pápeža Pavla VI., ale Slovensku i svetu to verejne oznámil až svoradovčan Gustáv Valach v šaštínskej bazilike 1. novembra 1990, v Deň zmierenia. Zhodnotili to vtedy aj poprední slovenskí intelektuáli Roman Kaliský, Milan Rúfus a Pavol Štraus.
Niesli sme sa na vlne nezastaviteľného času.. V júli 1990 začína prvé štádium budovania hospodárskej a menovej únie. V decembri 1991 Európska rada v Maastrichte už prijíma Zmluvu o Európskej únii. Možno si myslíte, keď vyratúvam tieto fakty, čo to má spoločné so Svoradovom, nuž odpoviem vám slovami Romana Kaliského, ktorý roku1991 navrhoval zákonom oceniť zásluhy pápeža Pavla VI. v Národnej rade SR, ale naši poslanci nechápali historické súvislosti, lebo tu panuje ”vygumovaná pamäť”, že ”veľa to má spoločného a že týmto zákonom by sa bolo ”veľa stalo”. Trvalo nám do roku 2002, do decembra, kým sa naše prijatie do Európskej Únie stalo faktom. Len tí, ktorí vyrastali pod kresťanskou i demokratickou rukou Eugena Filkorna vedia pochopiť prečo tým smerom viedol tento geniálny pedagóg a mysliteľ slovenskú vysokoškolskú mládež už v tých rokoch. Mnohí bernolákovci nevedeli vo svojej dobe doceniť význam Bernolákovej slovenčiny. Museli prísť štúrovci, ktorí nadviazali na Bernoláka cez veľké eposy Jána Hollého. A po nich musel prísť 12. máj 1932, aby už oslobodené generácie nového Slovenska zdôraznili potrebu slovenčiny ako existenčný zákon slovenského života.
Tak sa u nás prevaľovali zápasy o autonómiu, o Slovenskú krajinu so slovenským prezidentom a potom cez ideu vlastnej štátnej samostatnosti. Napriek pomýlenej a vynútenej politickej orientácii prežili len tak, že za nimi stála generácia mladých Slovákov, odchovaných Svoradovom a ľuďmi, aj slovenskými profesormi ako Ľudovít Novák, Anton Augustín Baník a stovky nových svoradovčanov, ale aj odchovancov Považana, Kriváňa, Detvana i Lanfranconi. Bez ich podpory by sme si neboli udržali ideu vlastnej demokratickej štátnosti. Napriek nacizmu a jeho hrozbe a tlaku, napriek tomu, že SNP sa zrieklo idey vlastnej samostatnosti, od konca 60.rokov sa tí samí komunisti, ktorí túto ideu zatratili, jej obhajcov odsúdili a popravovali, museli sa k nej vrátiť, lebo zákon života ich prinútil vrátiť národu právo, aby si sám spravoval svoj osud, aby sám tvoril svoj život.
Takto sa symboly stávajú zákonom života. Nezriekajme sa týchto zákonov už nikdy. Len preto sme toho roku vstúpili do Európskej Únie ako Slováci, nech už za akýchkoľvek sťažených hospodárskych podmienok, ale vždy ako tvorcovia vlastných osudov. V tomto svoradovskom domove duchovne vládli obdivuhodní vychovávatelia, ktorí mali víziu slovenskej budúcnosti v slobodnom demokratickom živote. Svoradov, tento duchovný domov pod bratislavským Hradom sa stal ohniskom starej slovenskej kresťanskej tradície. Nebol Alcazárom, to bolo len chvíľkové porovnanie, a navyše ešte nie presné, lebo Svoradov bol v slovenskom živote viac. Nedával do rozporu ideu národa s ideou kresťanstva. Filkorn zdôrazňoval ich vzájomnú obrodnú paralelu. Slobodu politickú vždy podopieral vzdelanosťou, kultúrou a vznešenosťou ducha.. Potrebujeme nových Filkornov, aby tu vyrastala vzdelaná, duchovne zrelá a kultúrne mravná generácia uvedomelých slovenských Európanov s národným citom, kresťanským charakterom a univerzálnou vzdelanosťou.. Príkladov práve v tomto staromestskom centre máme toľko, že na každých sto metrov by si zaslúžili sochy, aby nás upomínali na svoje činy i diela. Tadiaľto kráčali naše dejiny. Mohli by sme povedať s básnikom : Stoj noha ,posvätné sú miesta kade kráčaš”. V Svoradove voľakedy platili Dostojevského slová ”Najhroznejším bičom človečenstva nie je hlad a mor, ale poloveda”.
Múry Svoradova vedela cudzia ideologická a politická moc poznačiť inými, cudzími znakmi a cudzou náukou. Ale duch Svoradova zostal kresťanským, demokratickým, veľkodušným a spravodlivým. To nebola dogma, v tom spočívali skúsenosti a múdrosti tých veľkých našich osobností, ktorí nesmrteľne poznačili toto mesto, túto krajinu a tento národ. K tejto hrdej minulosti sa musí vrátiť aj Svoradov. Spoločná európska budúcnosť priam vyzýva politických činiteľov tohto nového času, že tu je miesto, kde sa vyplatí investovať, aby Svoradov rástol a v ňom aj budúcnosť národa. Múry Svoradova prežili skazu, ale jeho duch zvíťazil nad zlom, lebo človek zostal človekom.
Nech sila tejto myšlienky vedie Svoradov do jeho novej budúcnosti.