Árpád Holló

Socha pre maďaróna (2)

“Niet už viac nijakého “milovaného kráľa”, trónu a koruny:
potomok Habsburgov sa stal vydržiavaným sluhom a len z Washingtonu môže na nás vyplazovať jazyk.”
M.Horváth: Irodalmi cikkek és tanulmányok, 1950, s.185

Čudovali by sme sa, keby po takomto peknom maďarskom definovaní svojej osoby i postavenia podporil inštaláciu sochy renegáta “Petöfiho” v Bratislave aj pán Otto Habsburg.
“Petöfiho” ako dobre použiteľného boľševika definoval však už dávno predtým dokonca aj sám A. V. Lunačarskij (1875-1933), osobný priateľ veľkého pomocníka maďarstva J. V. Stalina. Pravda, tento aktér Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie radšej pritom ani nespomenul, že v prípade “Petöfiho” išlo naozaj o špecifickú maďarskú odrodu boľševika - o boľševika ultranacionalistu (Slovák by musel povedať, že ultramaďaróna či ultrarenegáta). Ale práve kombinácia a prelínanie týchto dvoch kontroverzných prvkov v tvorbe a myslení Petöfiho ho robí príťažlivým pre každého maďarského politika - Petöfi bol a zostal použiteľný pre všetky politické platformy od fašistickej ultrapravice až po boľševickú ultraľavicu. Pravda, za jedinej podmienky sine qua non: musí to vždy byť platforma veľkomaďarská a ultramaďarónska!
Stotožňovanie sa s ideami “Petöfiho” má preto v maďarskej politike aj celkom komické podoby. Tak napríklad v roku 1956 si Maďari založili politickú stranu Nemzeti Parasztpárt - Petöfi Párt (Národná sedliacka strana - Petöfiho strana), ktorá deklarovala, že “Programom Národnej sedliackej strany je ideológia, ktorá sa nachádza v knihách Sándora Petöfiho, Mihálya Vörösmarthyho a Zsigmonda Móricza” (Új Magyarország, 2.11.1956).
Skrátka, politická insita, ale čisto maďarskej nacionalistickej proveniencie. Ešte zaujímavejší je však program maďarského Petöfiho krúžku (Petöfi - kör) z októbra 1956:
1. Požadujeme sovietsko-maďarské priateľstvo na princípe leninskej rovnoprávnosti!
2. Päťročnicu zameranú na zvýšenie životnej úrovne!
3. Imre Nagya do vedenia štátu!
4. Verejný proces v kauze Farkas!
5. Preč so sabotérmi!
6. Preč so stalinskou hospodárskou politikou!
7. Nech žije bratské Poľsko!
8. Robotnícke vedenie do podnikov!
9. Oživenie poľnohospodárstva, dobrovoľné družstevníctvo!
10.Budovateľský národný program!
11. Nech žije Petöfiho mládež!
12. Socialistickú demokraciu!
(Szabad Ifjúság, 23.10.1956)
Komentár je dozaista zbytočný - “Petöfi” je použiteľný na všeličo a na hocičo, len nech to aspoň trochu zaváňa “maďarstvom” a ešte radšej “veľkomaďarstvom”. A celkom nepoužiteľný je na hocičo, čo len trochu zaváňa Slovenskom, slovenským národom a (Petöfiho) Petrovičovým čisto slovenským pôvodom. Je to klasický prototyp ultrarenegáta - myšlienkovo rozhádzaný pravo-ľavý schizofrenik a nacionálny paranoik s názormi a postojmi “kam vietor, tam plášť”. Stabilizovaný bol len v jednom - vo svojom renegátstve a v zúfalom zdôrazňovaní vernosti svojmu fiktívnemu “maďarstvu”. Tento ultrarenegát neurobil nikdy nič dobré ani pre Slovensko, ani pre Bratislavu a slovenskému národu iba škodil - vybičovával do nepríčetnosti maďarský nacionalizmus a šovinizmus v revolučných rokoch 1848-1849 a štval Maďarov proti ostatným národom a národnostiam, ktoré tvorili početnú väčšinu občanov vtedajšieho Uhorska. Renegát Alexander Petrovič, vulgo “Sándor Petöfi” je jedným z otcov fikcie “veľkomaďarstva”, hlavnej idey násilnej maďarizácie, ktorou sa maďarskí šovinisti a nemaďarskí renegáti pokúsili premeniť mnohonárodné Uhorsko na “maďarské” fiktívne “Veľkomaďarsko”. Je jedným z hlavných duchovných otcov tejto prvej genocídy v novovekých dejinách strednej Európy!
Nijaký slobodný a suverénny národ by postavenie sochy takejto temnej figúry nedovolil nikde na svojom štátnom území a nieto ešte vo svojom hlavnom meste.
Umiestnenie “Petöfiho” sochy v hlavnom meste Slovenskej republiky je len cynickou provokáciou maďarských, maďarónskych a ostatných protislovenských živlov, ktoré v posledných rokoch ovládli Bratislavu. Je to provokácia, ktorá bude hanbou a ponížením slovenského národa, ale je to aj skúška, ako ďaleko môžu tieto sily ísť pri znevažovaní slovenského národa a pri rozkladaní našej štátnej samostatnosti. Výsledok i následky tejto skúšky však závisia iba od občanov SR a od ich záujmu zostať aj do budúcnosti občanmi samostatného a suverénneho štátu. Takže, uvidíme!