Jozef M. Rydlo

Ad : Zločiny komunizmu

Rudolf Lesňák: Bibliografická dokumentácia publikácií o zločinoch komunizmu na Slovensku (knižne i časopisecky vydaných dokumentov, svedectiev, memoárov a literárnych diel). In: Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 –1989. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vašku, 2001

Máloktorej knihe, ktorá vyšla po roku 1989, sa dostalo takej reklamy a mediálneho pokrytia ako publikácii Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 –1989. Dva zväzky, ktoré editorsky pripravili František Mikloško, Gabriela Smolíková a Peter Smolík, vydalo Vydavateľstvo Michala Vašku v Prešove. Keď publikácia vyšla, stal sa z nej bestseller, ktorému vo verejnoprávnej televízii robil reklamu dokonca jeden z najvyšších ústavných činiteľov nášho štátu (JUDr. Pavol Hrušovský). Slovenská tlač prijala toto dielo podľa politickej príslušnosti, zväčša ako kontroverznú publikáciu, spĺňajúcu určitú politickú objednávku — od absolútneho prijímania až po nekritické odmietanie. Do dnešného dňa si však, žiaľ, nik nedal námahu na kvalifikovanú, odbornú recenziu tohto dvojzväzkového opusu. Treba objektívne povedať, že kriticky posúdiť 744 + 576 = 1320 strán heterogénneho textu nie je jednoduché, pretože dielo obsahuje na jednej strane 12 špecializovaných príspevkov domácich i zahraničných autorov (napr. E. Hrabovec z Viedne, R. Letz, J. Pešek, P. Zelenák, J. Žatkuliak) zaradených do prvého zväzku, jednak 117 príspevkov spomienkového charakteru, ktoré zozbieral a apretoval ako dokumenty tzv. oral history Ladislav Takáč a ktoré tvoria ťažisko druhého zväzku.
Najimpresívnejším príspevkom Zločinov komunizmu na Slovensku 1948 –1989 sú nepochybne Zoznamy obetí, ktoré minuciózne zostavil Ján Lazar. Autor v nich slovom i grafickým znázornením predkladá 15 zoznamov obetí komunizmu na Slovensku, obsahujúcich menný ”register občanov, ktorí boli komunistickým režimom obmedzení vo svojich základných ľudských právach, ako sú právo na život, právo na vlastný domov, slobodu pohybu a pod.” (s. 483). Z týchto súpisov sa môže čitateľ napr. dozvedieť, že v tomto období bolo s politickým odôvodnením popravených 50 Slovákov, ktorých priemerný vek bol 33 rokov, pričom najmladší odsúdenec mal v deň popravy 19 a najstarší 64 rokov. V tom istom čase zomrelo vo väzniciach 58 politických väzňov (z toho 7 žien), ktorých priemerný vek bol 37 rokov. Zoznamy sú také rozsiahle, že ich spracovanie si vyžiadalo umiestniť ich na špeciálnom elektronickom nosiči (cd-rom), ktorý Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 –1989 integrujúco dopĺňa.
Niet pochybností o tom, že Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 –1989 sú významným dielom, ktoré je výsledkom dlhoročnej práce — v slovenskej historiografii nemá obdobu a jeho skutočnú hodnotu overí iba budúcnosť. Možno si však položiť viacero metodologických otázok súvisiacich s celkovou koncepciou diela, ktorej by bola prospela solídna odborná oponentúra.
Napríklad kardinálnou metodologickou otázkou je už časové vymedzenie diela, keďže je všeobecne známe, že zločiny komunizmu sa na Slovensku datujú dávno pred rok 1948, ako to vo svojej rozprave Prenasledovanie kresťanov na Slovensku 1948 –1989 (I. zväzok, str. 67 – 335) napokon aj dokumentuje historik Róbert Letz. Jeho príspevok je akiste najprínosnejším z celého diela a zaslúžil by si, aby vyšiel v samostatnom knižnom vydaní. Róbert Letz na základe archívneho materiálu spochybňuje českého historika Jana Peška z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, akreditujúceho vo svojich prácach tézu, že o zločinoch komunizmu možno hovoriť vlastne až po ”Víťaznom februári”, teda počnúc rokom 1948. Obdobne možno mať výhrady pokiaľ ide o spracovanie a predovšetkým výber predkladaných svedectiev, ktoré prirodzene nepokrývajú celý diapazón obetí a čitateľ miestami nadobúda dojem, akoby obeťami protiprávia boli iba určité skupiny ľudí, resp. akoby isté kategórie nimi neboli. Nie je však v ľudských silách písať nezaujato o udalostiach, ktoré sme neraz prežili na vlastnej koži a od ktorých nás nedelí primeraný časový odstup…
Určite najslabším článkom tohoto dvojzväzkového diela je príspevok s veľmi ambicióznym názvom Bibliografická dokumentácia publikácií o zločinoch komunizmu na Slovensku (knižne i časopisecky vydaných dokumentov, svedectiev, memoárov a literárnych diel), ktorý zostavil Rudolf Lesňák, autor publikácie Listy z podzemia – súborná dokumentácia kresťanskej samizdatovej tvorby (Bratislava, 1998).
Príspevok Rudolfa Lesňáka je relatívne rozsiahly – má 86 strán –, kvalitatívne však nie je spracovaný ani na úrovni súčasných bibliografických poznatkov danej problematiky, ani príslušnou bibliografickou metodikou, pričom zostavovateľ ignoroval pri jeho redakcii aj ”starú”, aj ”novelizovanú” normu pre bibliografický záznam (ČSN/STN 01 01095). V publikácii takého spoločenského významu akým Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989 sú, mal pôvodca uverejniť pôvodný, odborne spracovaný bibliografický elaborát, nie druhoradý kompilačný výťah ťažiaci z jeho predošlej, už publikovanej práce Listy z podzemia.
Zostavovateľ svoj príspevok roztriedil do 12 kapitol:
1. Historiografická dokumentácia a analýza spoločensko-politickej situácie a diania na Slovensku
67 záznamov
2. Dobové dokumenty a svedectvá súčasníkov o situácii kresťanstva, cirkví a veriacich za komunizmu
24 záznamov
3. Retrospektívne a memoárové publikácie o perzekúciách kresťanov (vydané po r. 1990)
40 záznamov
4. Autobiografie (vlastné životopisy) z rokov totality (vydané samizdaty, resp. ich reedície)
15 záznamov
5. Autobiografie ako pamäti a osobné retrospektívy (písané a vydané po roku 1990)
33 záznamov
6. Životopisné diela o osudoch iných osôb, najmä významných osobností
39 záznamov
7. Literárne memoáre a iné umelecké diela s výrazným osobným svedectvom o živote za totality
85 záznamov
8. Publicistické a literárne diela písané a vydané v exile aj ako svedectvá o osude a tvorbe slovenských emigrantov
20 záznamov
9. Samizdatové periodiká za komunizmu na Slovensku
3 podkapitoly, 26 záznamov periodík
10. Záznamy o vybraných článkoch v slovenských periodikách a o štúdiách v zborníkoch po roku 1990
97 záznamov
11. Vybrané zahraničné (inojazyčné) retrospektívne diela s dokumentáciou zločinov komunizmu aj na Slovensku
60 záznamov
12. Vybrané diela literatúry o predmete a bibliografické práce o ňom
30 záznamov
Zostavovateľ svoju bibliografiu nevymedzuje ani typologicky, ani chronologicky, ani čo do rozsahu.
Zostáva záhadou akou ”metódou” však Rudolf Lesňák pracoval, pretože ani v jednej z uvedených kapitol záujemca nenájde kľúčové, opakujem kľúčové práce, ktoré v bibliografickej dokumentácii publikácií o zločinoch komunizmu na Slovensku (knižne i časopisecky vydaných dokumentov, svedectiev, memoárov a literárnych diel, publikovanej v roku 2001, nemôžu chýbať. Človek žasne nad tým, aké knihy, príspevky a dokumenty zostavovateľ zo svojho súpisu vynechal a aké publikácie doň naopak zaradil (Ľ. Feldek, J. Štrasser, M. Leško, M. Lasica, J. Satinský). Pozorný čitateľ sa len ťažko zbaví dojmu, že autor danú problematiku neovláda, ba nadobudne pochybnosti aj o jeho odbornej spôsobilosti, pretože v serióznej bibliografickej práci tendenčnosť a subjektivita, parciálnosť a superficiálnosť nemajú miesta. Akríbia je predsa elementárnym predpokladom odborného príspevku! Bibliograf si vonkoncom nemôže vyberať záznamy podľa toho, či mu je ten alebo onen autor kongeniálny, či ten alebo onen titul ‚politicky konvenuje‘, či je alebo nie je ‚vhodný‘, ‚demokratický‘, ‚pluralitný‘…
Ak sa obmedzíme iba na položenie veriacich a postavenie cirkví, nuž v takomto súpise nemali chýbať tak práce neslovenských autorov, ktoré vyšli vo svetových rečiach (Aristide Brunello, Fiorello Cavalli, William Berkley, Michael Bourdeaux, Jerome Cornelis. Albert Galter, Antonín Kratochvíl, Hervé Leclerc, Jan Milič Lochman, Jacques Marteaux, Ludvík Němec, Jaroslava Radouchová, Andrea Rebichini, B. Ruys, Giovanni Rulli, Emile Sicard, Josef Smolík, Wilhelm de Vries a i.), ako aj publikácie slovenských exulantov, či už uverejnené po slovensky, alebo v cudzích rečiach (Valentin Berko, Vojtech Bucko, Ján C. Bukovina, Andrej Bugan, Ferdinand Ďurčanský, Milan S. Ďurica, Krištof Greiner, Anton Hlinka, Cecília Kondrcová, Ján Pius Krivý, Evangela Lubeková, Pavol Hnilica, Jozef M. Kirschbaum, Imrich Kružliak, Michal Lacko, Jozef A. Mikuš, Štefan Náhalka, Jozef Paučo, Ján Rekem, Jozef M. Rydlo, Jozef Špetko, Štefan Vagovič, František Vnuk, Teodorik Zúbek atď.).
Rudolf Lesňák mal obligatórne načrieť do VII. a XVII. zväzku vedeckej ročenky Slovenského ústavu v Ríme Slovak Studies, v ktorých Michal Lacko publikoval Slovenskú bibliografiu v zahraničí za roky 1945 – 1965 a 1966 – 1977. Okrem iných prameňov sa v nej nachádzajú presné súpisy literatúry, ktorá musí figurovať v každej bibliografii najnovších slovenských dejín — pozri sekcie:
Časť II (Slovenská vlastiveda), kapitola 5 (Cirkev, náboženstvo), písmeno ”b” (Položenie pod komunizmom). In: Slovenská bibliografia v zahraničí 1945–1965 : Slovak Studies (Rome), roč. 7, 1967, s. 163 – 175 (Bibliographica 1).
Časť II (Slovenská vlastiveda), kapitola 5 (Cirkev, náboženstvo), písmeno ”b” (Položenie pod komunizmom). In: Slovenská bibliografia v zahraničí 1966–1975 : Slovak Studies (Rome), roč. 17, 1977, s. 170 – 176, (Bibliographica 2).
A užitočné bibliografické referencie by zostavovateľ našiel aj vo vedecko-náučných periodikách Slovakia, Slowakei, resp. štvrťročníku pre slovenskú kultúru Most.
Zločiny komunizmu na Slovensku začala počnúc rokom 1945 ako prvá organizovane pranierovať odbojová organizácia ‚Slovenský revolučný odboj‘, ktorá vznikla v americkej okupačnej zóne Rakúska a pôsobila v Bavorsku. Stačí si prelistovať zožltnuté stránky jej tlačového orgánu Slobodné Slovensko, alebo niektorú z vydaných knižných publikácií, napr. Die Wahrheit über die Slowakei, nemecký preklad obhajobnej reči prezidenta Slovenskej republiky Jozefa Tisu pred tzv. Národným súdom v Bratislave 17. – 18. marca 1947 (Mníchov, 1948), ktorý vyšiel až v dvoch vydaniach, alebo zbierku básní Súdení z toho istého obdobia. Na zločiny komunizmu na Slovensku poukazovali úradné, vo svetových rečiach zredigované a tlačou vydávané dokumenty Slovenského akčného výboru, neskôr Slovenského oslobodzovacieho výboru, Slovenskej národnej rady v zahraničí, Slovenskej ligy v Amerike, Kanadskej slovenskej ligy, fraternalistických spolkov v Severnej Amerike a napokon, po jeho založení roku 1970, Svetového kongresu Slovákov, ale tieto dokumenty pre Rudolfa Lesňáka asi nejestvujú, pretože ich ani nezaznamenáva, ani sa o nich nezmieňuje, hoci podstatné z nich boli aj monograficky spracované (ŠTEFAN POLAKOVIČ – FRANTIŠEK VNUK: Zahraničné akcie na záchranu a obnovu slovenskej samostatnosti, Zahraničné akcie na záchranu a obnovenie slovenskej samostatnosti 1943 – 194, Lakewood – Hamilton : Slovak Research Institute of Amerika, 1988; JOZEF M. KIRSCHBAUM: Desať rokov činnosti SKS, Toronto : Svetový kongres Slovákov, 1981) a sú objektívnym historikom známe. Ich ”nedostatkom” je asi to, že všetky tieto aktivity boli plodom štatisticky orientovaného slovenského exilu…
Kniha Štefana Náhalku La Slovacchia d’oggi: un richiamo alla libertŕ (Slovensko dneška: Volanie po slobode), ktorá vyšla v Ríme roku 1957, bola prvou knihou o komunistickej porobe Slovenska, ktorá vyšla v Taliansku. Jozef A. Mikuš je autorom prakticky prvej informačnej brožúry o komunistickom zotročovaní veriacich v Čechách a na Slovensku vôbec: L’Église persécutée en Tchéco-Slovaquie (Prenasledovaná cirkev v Česko-Slovensku), napísal ju hneď po príchode do exilu a vydal roku 1951 v Paríži. Krátko po skončení politického procesu s biskupmi M. Buzalkom, P. Gojdičom a J. Vojtaššákom Jozef A. Mikuš napísal vynikajúcu informačnú publikáciu The three Slovak Bishops : Their Struggle for God and Slovakia until Their Condemnation by the Communists in 1951 (Traja slovenskí biskupi : Ich boj za Boha a Slovensko po ich odsúdenie komunistami v r. 1951), vydalo ju v Passaicu, N. J. roku 1953 Združenie slovenských katolíkov v USA (SSK). Kniha biskupa Pavla Hnilicu Religious Problems in a Country under Communist Rule (Náboženské problémy v krajine pod komunistickou mocou) bola v päťdesiatych rokoch jednou z najznámejších, vyšla v niekoľkých vydaniach vo viacerých prekladoch do svetových jazykov (anglicky, francúzsky, nemecky, španielsky, taliansky, vietnamsky, hindi, malayam), žiaľ, dodnes nenašla slovenského vydavateľa. Ako je možné, že v zostavovateľovom súpise chýba najvýznamnejšia publikácia o prenasledovaní cirkví na Slovensku The Church of Silence in Slovakia, ktorú napísal Teodorik J. Zúbek a vyšla roku 1956 vo Whitingu, Ind. a ktorá tiež čaká na svojho vydavateľa. Chýbajú všetky cudzojazyčné publikácie Antona Hlinku, ktorý cudzinu systematicky informoval o položení veriacich občanov v našej vlasti tak, ako nikto: 20 + 10 Jahre danach : Was ist mit den Christen in der Slowakei geschehen (20 + 10 rokov potom : Čo sa stalo s kresťanmi na Slovensku) – Seewis, 1978; Quelques aspects de la persécution des chrétiens en Tchéco-Slovaquie (Niekoľko pohľadov na prenasledovanie kresťanov v Česko-Slovensku) – [Seewis, 1978]; La fuerza de los débiles y la debilidad de los fuertes (Sila slabých a slabosť silných) – Buenos Aires, [1981]; ČSSR : Zur Lage der katholischen Kirche in der Slowakei (ČSSR: O položení Katolíckej cirkvi na Slovensku) – Küsnacht , 1978; Liquidation de l’Église en Slovaquie (Likvidácia Cirkvi na Slovensku) – Paris-Montréal, 1981. Jeho kniha Apartheid, popisujúca komunistický teror v socialistickom Česko-Slovensku po smutnoslávnej konferencii v Helsinkách, vyšla vo všetkých svetových rečiach v desaťtisícových nákladoch. Rudolf Lesňák vonkoncom nezaznamenané edičné aktivity popisujúce zločiny komunizmu na Slovensku, čo publikovala náboženská základina biskupa Pavla Hnilicu Pro fratribus, ktorej rovnomenný časopis od r. 1969 informuje o náboženskej situácii na Slovensku. Časopis postupne vychádzal v talianskej, francúzskej, anglickej, nemeckej, slovenskej a flámskej reči a v r. 1988 jeho ročný náklad bol vyše milióna výtlačkov. V redakcii Šebastiána Labu vychádza v Nemecku ešte aj dnes. ”Zločiny komunizmu na Slovensku” boli od začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia každoročne na programe kongresov belgicko-nemeckej nadácie Kirche in Not, ktorá každoročne vydávala rovnomenné zborníky dokumentujúce ”zločiny komunizmu” v celej stredovýchodnej Európe. A podobné dokumentačné strediská jestvovali okrem Nemecka napr. aj v Taliansku, v Španielsku, vo Švajčiarsku, či Veľkej Británii – niektoré z nich vo svojej činnosti pokračujú dodnes. Rudolf Lesňák sa o ich publikačnej činnosti vonkoncom nezmieňuje a existenciu ich špecializovaných periodík úplne ignoruje.
Medzi frapantné manká súpisu Rudolfa Lesňáka patrí o. i. aj to, že v ňom vonkoncom nie je zmienka o aktivitách Výboru pre neamerickú činnosť (Committee on Un-American Activities, U. S. House of Representatives), ktorý predvolával na výsluchy a vypočúval dôveryhodných svedkov, ktorých svedectvá o zločinoch komunizmu zaznamenával, archivoval a systematicky publikoval. Spomedzi Slovákov, ktorých si tento výbor predvolal, treba spomenúť najmä svedecké výpovede Filipa Hrobáka, Jozefa A. Mikuša, Jozefa Pauču resp. Teodorika J. Zúbka, ktorá je zvlášť pozoruhodná. Všetky tieto svedectvá boli uverejnené v Congressional Records ako úradné tlače Kongresu Spojených štátov, tlačil ich U. S. Goernment Printing Office vo Washingtone, D. C. a sú bežne k dispozícii okrem Library of Congress (Kongresovej knižnice) v hlavnom meste USA v každej lepšej (predovšetkým parlamentnej) bibliotéke.
A je celkom neodpustiteľné, že v tomto príspevku chýba záznam o úradnom, verejne publikovanom Apoštolskom liste pápeža Pia XII. duchovenstvu a veriacim v Česko-Slovensku z 28. októbra 1951 ‚Slová povzbudenia prenasledovanej Cirkvi‘. Je nemysliteľné, že by ho autor nepoznal a ak ho pozná, je nepochopiteľné, ba hraničí s nemravnosťou, ak ho do svojej práce nezaradil.
Zostáva rečníckou otázkou, prečo zostavovateľovi chýbajú v jeho príspevku záznamy aspoň zásadných článkov tak z mienkotvorných periodík slovenského exilu (Bulletin Svetového kongresu Slovákov, Černákov odkaz, Diakonia/Slovenský kňaz, Hlasy z Ríma/Slovenské hlasy z Ríma, Horizont, Jednota, Kalendár Jednota, Kanadský Slovák, Literárny almanach Slováka v Amerike, Mária, Most, Proměny/Premeny, Slobodné Slovensko, Slovák v Amerike, Slovakia, Slowakei, Slovak Studies, Slovák v slobodnom svete, Slovenská Obrana atď.), ako z mienkotvornej úradnej tlače komunistického režimu, ktorá vysvetľovala, ospravedlňovala a odobrovala mocenskú prax totalitného režimu, napr. Rudé právo, Pravda, Práca, Katolícke noviny, Kultúrny život, Literární noviny, Mladá fronta, Nová mysl, Nové slovo, Otázky míru a socialismu, Predvoj, Příspěvky k dějinám KSČ, Smena, Život strany, Ateizmus atď. Absencia týchto článkov v Lesňákovom bibliografickom súpise je jedným z jeho zásadných nedostatkov a jeho hodnotu citeľne devalvuje.
Prečo však Rudolf Lesňák vo svojej práci neuvádza pramene – bibliografie, knižnice, archívy, verejné i súkromné inštitúcie – kde svoje materiály excerpoval, resp. kde sa nachádzajú, je priam neskutočným nedostatkom, pretože každý poctivý bádateľ v serióznej práci odkazuje čitateľa na publikované i nepublikované pramene a uľahčuje mu k nim prístup…
Zločiny komunizmu na Slovensku však nepozostávali len vo vzťahu [katolícka] cirkev–štát, ktorý autor vedome uprednostňuje na úkor menšinových náboženských spoločenstiev. ‚Prízrak komunizmu‘ podmieňoval a likvidoval aj všetky sféry slobodného myslenia a nezávislej činnosti občianskej spoločnosti. Akiste sumárny, možno aj neúplný, dosiaľ však vonkoncom neprekonaný dokumentárny súpis kriminálnych výčinov ‚červenej posadlosti‘ – ako komunistickú totalitu nazval básnik Gorazd Zvonický – podal kultúrológ Jozef Špetko vo svojej jedinečnej knihe Krvavé ívery, príspevok k sociopatológii slovenskej spoločnosti (Zürich : Poľana, 1979). Je symptomatické, ba škandalózne, že v tomto príspevku Rudolfa Lesňáka o tejto kľúčovej práci nenájdeme nijakú zmienku. To isté platí aj o známych knihách Františka Vnuka Sedemnásť neúrodných rokov : Náčrt dejín slovenskej literatúry v rokoch 1945 – 1962 (Middletown, Pa. : Slovák v Amerike, 1965), Kapitoly z dejín Komunistickej strany Slovenska (Middletown, Pa. : Slovák v Amerike, 1965), či dvojzväzkovej monografii Slovensko v rokoch 1945 – 1948 : I. Volga sa vliala do Hrona, II. Vltava sa vliala do Váhu (Toronto : Zahraničná Matica slovenská, 1994). Ak sú v bibliografii memoáre komunistických generálov Rašlu a Lorenca, prečo v nej chýbajú memoáre poslanca Štefana Blašku (Sobranecký exulant : Zážitky a spomienky. Rím, 1989), a predovšetkým Slovakia in Blood and Shakles (Slovensko v krvi a putách, 1954), ktorý ako prvý vo svojej pamätnej reči v pražskom parlamente 18. decembra 1947 verejne poukázal na to, že amorálne, neľudské a protiprávne praktiky v policajnom a súdnom aparáte obnoveného česko-slovenského štátu boli bežnou praxou mocenských orgánov Č-SR už v rokoch 1945 – 1948, teda nezačali až po nástupe komunistov v roku 1948, ako to aj dodnes tvrdia niektorí postsocialistickí historici.
A kde sú memoáre diplomata Jozefa A. Mikuša (Pamäti slovenského diplomata, Cleveland, 1978), odborára Pavla G. Dobiša, (Generácia medzi dvoma svetmi, I. Od kolísky po vedúcu úlohu, II. Za ostnatým drôtom, III. Život na slobode, Linz,1981–1983), Mikuláša Šprinca (Cesty a osudy, 1957), Rudolfa Dilonga (Stretával som ľudí a svet : Memoáre, 1976; Moje svedectvo o SOV–e, Pittsburgh, Pa., 1975; Cesty vyhnanca, Buenos Aires, 1951), Jána Okáľa (Výpredaj ľudskosti, 1989) a všetky tie knihy, ktoré na základe vlastnej komunistickej minulosti napísal Eugen Loebl, podrobiac komunistický systém a marxistický svetonázor zdrvujúcej kritike? Pamflet teoretika režimistickej socialistickej historiografie Ivana Kamenca Tragédia politika, kňaza a človeka : Dr. Jozef Tiso 1887 - 1947 (Bratislava, 1998) zostavovateľovi bibliografie vyhovuje, zborník Slovenskej akadémie vied Pokus o politický a osobný profil Jozefa Tisu (Bratislava, 1992), do ktorého prispelo 40 domácich a zahraničných odborníkov však nie! Nehovoriac už o prácach z pera Konštantína Čulena, Milana S. Ďuricu, Štefana Polakoviča, Franza M. Schneidera, Američana Anthony X. Sutherlanda, Františka Vnuka, či Talianky Lisy Guarda-Nardiniovej, ktorí o prezidentovi prvej Slovenskej republiky a zločinoch komunizmu na Slovensku napísali odborné monografie. V rokoch systematického prekrúcania slovenských reálií vychádzali zaznamenaniahodné publikácie napr. zo slovenských dejín, ktoré poskytovali nekomunistický pohľad na slovenskú politickú a kultúrnu minulosť akými boli povedzme vedecké zborníky Slovakia in the 19th and 20th centuries. Zost. J. M. Kirschbaum (Toronto : Slovak World Congress, 1973), Slovensko v retrospektíve dejín. Zost. J. M. Rydlo (Lausanne : Liber, 1976), Slovak Culture through the Centuries. Zost. J. M. Kirschbaum (Toronto : Slovak World Congress, 1978), Frieden in Freiheit für Europa. Zost. I. Kružliak (München, 1983), Svedectvo jednej generácie. Zost. I. Kružliak a J. Okáľ (Cambridge, Ontario : Dobrá kniha, 1990) a i.
Rudolf Lesňák akoby zabúdal na evidentnú a neodškriepiteľnú skutočnosť, že ak niekto systematicky písal o zločinoch komunizmu na Slovensku, tak to boli predovšetkým Slováci v zahraničí, ktorí sa časom síce stali zahraničnými Slovákmi, boli však jediní – pred rokom 1989 i po ňom – čo mali odvahu i možnosť o zločinnom systéme písať na stránkach svojich novín a časopisov a pranierovať a odsudzovať zločiny komunizmu aj v éteri. Stačilo čo len letmo nahliadnuť do zborníkov Slovenský povojnový exil (Turčiansky Sv. Martin, 1998), Slovenský politický exil v zápase za samostatné Slovensko (Bratislava, 1996), alebo do monografie Františka Braxátora Slovenský exil’68 (Bratislava, 1992), či do početných článkov Jozefa Špetku a autorova informácia mohla byť solídnejšia. (O rozhlasových vysielaniach Rádio Barcelona, Rádio Biela légia, Radio Vatikán, Slobodná Európa, Hlas Ameriky, BBC, Španielsky štátny rozhlas, Taliansky štátny rozhlas, Francúzsky štátny rozhlas, Radio Deutsche Welle, Radio Deutschlandfunk, Radio Canada, Radio Stephanus v zostavovateľovom príspevku tiež niet nijakej zmienky, hoci zohrali rozhodujúcu úlohu pri verejnej denunciácii ”zločinov komunizmu” vo všeobecnosti a na Slovensku zvlášť...).
Jestvujú aj podnetné príspevky opisujúce české ‚pomery‘ z pier českých exilových autorov, ktorí písali aj o reáliách komunistického režimu na Slovensku a bez excerpcie ktorých nijaká bibliografická dokumentácia publikácií o zločinoch komunizmu na Slovensku nemôže byť úplná, aj keď tieto boli zvyčajne skôr účelové než objektívne.
Ani dvanásť rokov po páde komunistického systému bibliografia publikácií o zločinoch komunizmu na Slovensku nie je spracovaná, jej systematické spracovanie je na periférii spoločenského záujmu a predstavitelia kultúrnej politiky postkomunistického slovenského štátu nemajú nijaký záujem o to, aby sa na tejto situácii niečo zmenilo. Rovnako je to pri spracúvaní slovacík domácej samizdatovej proveniencie aj zahraničných slovacík, zvlášť exilovej spisby. Bibliografia je síce bádateľskou disciplínou, kde sa najľahšie dá uplatniť ono povestné ”audiatur et altera pars”, ale na jej aplikácii v [slovenskej] praxi najlepšie vidno spoločenskovednú, ba až intelektuálnu biedu súčasného Slovenska, najmä jeho ”elít”.
Toto žalostne trápne konštatovanie však neznamená, že zostavovateľ takého ambiciózneho projektu, akým mala byť predmetná Bibliografická dokumentácia publikácií o zločinoch komunizmu na Slovensku (knižne i časopisecky vydaných dokumentov, svedectiev, memoárov a literárnych diel) si môže dovoliť podávať parciálny, t. j. neúplný a v konečnom dôsledku nepravdivý obraz o dnes už známych a dostupných prameňoch. Rudolf Lesňák podcenil náročnosť zvereného projektu, ktorá prekračuje fyzické možnosti ‚osamoteného bežca‘ a nevytvoril si okruh spolupracovníkov. ”Viac hláv, viac vie”, hovorí aj slovenské porekadlo! Ak by si bol dal námahu a systematicky si prehliadol Zahraničné slovaciká, ktoré už niekoľko rokov pravidelne vydáva Slovenská národná knižnica v Turčianskom Sv. Martine, preštudoval si jestvujúce a dnes už bežne dostupné bibliografie Jiřího Gruntoráda, Jána Hnilicu, Esther Jeřábkovej, Michala Lacku, [Jozefa M. Rydlu], Ľudmily Šeflovej a i., a venoval primeranú pozornosť špecializovaným severoamerickým i západoeurópskym bibliografiám dnes už voľne prístupným aj na internete (The American Bibliography of Russian/Soviet/Slavic Studies, resp. Bibliographie européenne des travaux sur l’URSS et l’Europe de l’Est), nemusel z jeho pera vyjsť nepodarok, lež vecný príspevok hodný námer inšpirátorov dvoch zväzkov Zločinov komunizmu na Slovensku 1948–1989. Škoda, že sa takto hriešne premárnila ďalšia vzácna príležitosť prepotrebného mapovania bielych miest našej nedávnej minulosti, ktoré stále čaká na svojho Ľudovíta V. Riznera...
Väčšine týchto očividných nedostatkov sa mohlo naozaj ľahko predísť, ak by koncepcia autorovho bádania a jej konečný výstup vo forme rukopisu boli prešli zaužívaným odborným lektorovaním a kvalifikovanou redakciou, ako je to zvykom pri každej vedeckej práci, najmä pri literatúre dokumentárneho charakteru.
Ak Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989 niekedy vyjdú v druhom vydaní, tak o. i. bude nevyhnutné ex novo prepracovať aj túto časť tohto priekopníckeho diela, ktoré zrkadlí pravú tvár komunistickej totality. Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989 si zaslúžia druhé, doplnené a opravené vydanie i iného vydavateľa, lebo publikácia takejto spoločenskej dôležitosti potrebuje nielen kvalitnú odbornú redakciu a jazykovú apretáciu ale aj kvalitné knihárske spracovanie, pretože kvalita tlače i použitého papiera, nekvalita väzby i slabý grafický návrh obálky (Miroslav Cipár), sú podpriemerné a nedosahujú ani len bežnú polygrafickú úroveň, na ktorú je slovenský čitateľ už roky zvyknutý.