Augustín Marián Húska

Vznik štátu (7)

(Pokračovanie z predchádzajúceho čísla)

V roku 1992 sme mali ešte v čerstvej pamäti, ako sa prevalila v rokoch 1989 až 1991 emancipačná vlna teritóriom rozpadajúceho sa Sovietskeho zväzu a ako sa udiala jeho transformácia na Spoločenstvo nezávislých štátov, v ktorom hľadá svoje miesto novo štruktúrovaná Ruská federácia. Naše skúsenosti boli rozporné. Jednak sme si dobre pamätali, ako sovietska elita vždy podporila tzv. lokálnych hegemónov v jej vazalských regiónoch – ako tomu bolo stále v akceptovaní českého dominantného postavenia nad Slovenskom – ale boli nám známe aj veľmi chápavé vzťahy väčšiny ruských intelektuálov voči slovenskému emancipačnému úsiliu. Samozrejme, novo sa kryštalizujúca elita Ruska nutne vlastne pozostávala z niekďajších sovietskych hegemónov, ktorí svoju nadvládu udržovali vojensko-policajnou a totalitnou mocou (vrátane ozbrojenej intervencie ”bratských” armád Varšavskej zumluvy v r. 1968 do Česko-Slovenska), ale je nesporné, že táto novo sa orientujúca vrstva ruských politikov prejavovala úprimný záujem o slovenské štátotvorné úsilie.
Táto schizoidna črta nás pochopiteľne udržovala v strehu. Náš záujem na prosperitnej stabilizácii Ruska bol však neotrasiteľný. Dobre sme vedeli, že priaznivá situácia západnej a strednej i dokonca východnej Európy je reálna len preto, že Ruská federácia je akousi prirodzenou bariérou, ktorá chráni Západ pred veľkoázijským chaosom. Keby nebolo fungujúcej a krok za krokom konsolidujúcej sa Ruskej federácie a - dokonca môžeme povedať, že keby nebolo konjunkturálne sa konsolidujúcej Čínskej ľudovej republiky, tak by sme už dávno zažívali horory ”divých sťahovacích vĺn” ázijských národov do Európy. Treba si uvedomiť, že pokoj a konjunktúra Slovenska i celej Európy je zaštíťovaná medzinárodne intaktnou štátnosťou Ruska a dokonca aj konsolidovaným rozvojom Číny. My sme si tieto stabilizačné pozície predovšetkým Ruska v ”Euro-Ázii”, ale aj okolitých azíjskych národov v medzinárodných súvislostiach, uvedomovali už vtedy a trocha sa obávam, že noví globalizátori niekedy ignorujú tieto konsolidujúce fakty.
Nová medzinárodná stabilita po studenej vojne na začiatku deväťdesiatych rokov sa stala nespochybniteľnou realitou, v ktorej práva globalizátorov budú presadzované celou škálou ”pacifikačných”, blokačno-izolačných opatrení, vrátane trestných ”policajných” expedícií a sankcií. Analýza vojny v Perzskom zálive ukázala budúcu podobu svetového presadzovania veľmocenských vplyvov v dvadsiatom prvom storočí (a to sme ešte na začiatku deväťdesiatych rokov XX. storočia nič nevedeli o ” intervencii v Juhoslávii” a o protiterorostickej vojne USA v Afganistane). To, čo sme pochopili z vývoja na začiatku deväťdesiatych rokov, nás presvedčilo, že musíme rýchlo využiť dočasné a zriedkavé veľmocenské vákuum v strednej Európe, aby sa v budúcich kalkuláciach o štruktúre stredoeurópskeho priestoru už počítalo so slovenskou štátnosťou. Obranné reflexy malých v období globálneho gigantizmu treba naozaj udržať na uzde a nespanikáriť. Vedeli sme , že budeme musieť vysoko prepracovať programy variantných ”čiastkových stratégií”, ktorých umné použitie dovolí malým prežiť a dočkať sa času, keď veľká zraniteľnosť gigantov ich presvedčí, že svet musia organizovať v historicky vygenerovaných malých častiach, ktoré budú schopné autonómne kooperovať. Svet treba budovať ako modulárnu stavebnicu z tzv. samonosných častí, ako mozaiku tzv. drobnej štruktúry, v ktorej panuje symbióza malých a veľkých. Evolúcia nás poučila, že príroda v období dočasnej a lokálnej nadbytočnosti zdrojov umožňuje vznik veľkoorganizmov (napríklad ”veľkojašterov” v druhohorách), ale že sa pri väčších otrasoch ukáže vysoká zranieľnosť obrov a príroda sa vracia k pôvodnej mozaike tzv. drobných štruktúr.
Ako príslušníci malého národa a štátu nesmieme upadnúť do poddanského syndrómu, ale poučiť sa z evolúcie, že dlhodobo prežívajú pružnejšie malé organizmy, nie však tým, že poľujú na veľkých, ale tým, že ponúkajú partnerskú symbiózu. Veľmi sme mysleli na začiatku deväťdesiatych rokov na to, ako zaceliť rany, ktoré nám uštedrila ”podvýživa” vyvolaná štyridsaťročným kŕmením zbrojného molocha počas studenej vojny. Vedeli sme, že výdaje na zbrojné preteky sú vlastne vývojovými dlhmi a že nik ich za nás nesplatí. Niektoré postkomunistické zaostalé spoločenstvá zvolili stratégiu ”Lazarov”, aby sa dostali na ”jednotku intenzívnej starostlivosti” vyspelých a víťazných krajín. Napájať sa na ”infúzny zdroj” je politika parazitov. Výsledkom nie je len strata sebaurčenia, ale aj strata schopnosti zúčastniť sa trhovej kooperácie a symbiózy. V genetickej výbave organizmov sú aj symbiózne aj parazitujúce vzory, ale je lepšie ”naklonovať” na naše zoslabené organizmy také imunitné (obranné) systémy, ktoré sú symbiózne (kooperatívne) a sú vstave podeliť sa o efekt súčinnosti (synergický efekt) a zároveň sú vstave efektívne sa brániť cudziemu vykorisťovaniu nie tým, že nerealisticky veria, že určitému záväzku ”vazalskej renty” sa vyhnú, ale tým, že ju v každom kroku dokážu minimalizovať, alebo jednoducho umenšovať. Preto obrana voči cudziemu sebectvu nesmie upadnúť do vulgarizačných a barbarizačných afektov.
Stáva sa faktom, že novodobým vzorom obranného správania sa je biblický Dávid, ale bez praku. Pochopiteľne v rokoch 1990 a 92 sme nepoznali celkom reálny vplyv prevahy západných veľmocí v medzinárodnom silovom poli, ale čoskoro sme zažili metódy ”presviedčania” (kombinácie biča a medu): ”Bičom” sa stali metódy varovaní, memoránd, izolačného kapitálového blokovania, vytvárania tlakovej ”karantény” a zostavovania výstražných a diskvalifikačných rejtingov, vrátane preraďovania poradí ”čakateľov pred bránami blahobytu”. ”Medom” sa stala spŕška konzumných ilúzií a prísľubov a diskrétna podpora ”nadácií”, ktoré obhajujú veľmocenské záujmy. Med mal väčšinou nie tvar ”faktickej reality”, ale tvar ”virtuálnej (možnostnej) reality” (”reality prísľubov”). Aj v geopolitike treba rozlíšiť reálne silové pole od kašírovaných ”Potemkinovských dedín” a fatamorgánových obrazov rajských oáz.
V posledné roky štátotvorného desaťročia sme dostali príučku. S bubnom na zajace sa naozaj nechodí, ale pre všetkých mocibažných domácich ”uchádzačov” sme vytvorili cez suverénnu slovenskú štátnosť lepší vyjednávací status, než ho mala nesvojprávna slovenská provincia v unitárnej federácii. Teraz sme v štádiu ”zaraďovania Slovenska do medzinárodného operačného prostredia” a treba, aby demokratický legitimovaní politici uhrali čo najsolídnejšie partnerské aranžovanie Slovenskej republiky v euroatlantickom geopolitickom priestore, ktorý už nie je bezprizorným veľmocenským vákuom, ale novoetablovaným priestorom aktuálne dominujúcich veľmocí.
Slovenské štátotvorné politické sily aj v tzv. euro-atlantickej obrannej stratégii zaujali už na začiatku deväťdesiatych rokov postoj, že Slovensko má požívať taký istý stupeň medzinárodnej bezpečnosti, aký majú a budú mať bezprostrední susedia Slovenska. To potvrdilo, že strategicky sme jasnozrivo postupovali už na začiatku deväťdesiatych rokov XX. storočia. Slovensko práve vďaka svojej štátotvornej politickej prezentácii zložilo skúšku dospelosti a treba túto trhovú, demokratickú, európsku a euro-atlantickú orientáciu zachovať ako nevyhnutný operačný priestor pre zachovanie slovenskej štátnosti. Stačí sa pozrieť na to, ako tvrdo medzinárodné prostredie dolieha na suverénne štáty Balkánu, na suverénne a neutrálne Rakúsko, na suverénne Česko, na suverénne Poľsko, aby sme si uvedomili, že by sme to mali ďaleko ťažšie, keby sme boli iba provinciou iných štátov. Naši domáci politickí odporcovia na Slovensku si ani neuvedomujú, akú výhodu sme pripravili aj pre nich teraz, keď ako vládna koalícia nerozhodujú len o provinčných možnostiach, ale o štátnych možnostiach Slovenska. Štátne možnosti Slovenska sú samozrejme medzinárodne limitované, ale dajú sa skôr zveľaďovať, ako keby sme boli naďalej provinciou unitárnej československej federácie.

Členovia slovenskej politickej delegácie v slovensko-českých rozhovoroch v roku 1992 vedeli, že žiadna spoločnosť nemôže ignorovať medzinárodne súvislosti, ktoré vždy vytvárajú pre národnú štátnosť medzinárodne operačné prostredie. Slovenskí štátotvorne orientovaní politici si však uvedomovali, že je ľahšie vytvárať štát kompromisnou dohodou s bývalým dominátorom a vtedy, keď sa objaví v medzinárodnom silovom poli veľmocenské vákuum. Roky 1989-1992 boli v strednej Európe takýmto zriedkavým úkazom a bolo treba tento úkaz využiť umne, kultivovane, civilizovane a demokraticky. Práve v našom precítení výhodnej chvíle v medzinárodnom prostredí sme - obe spoločnosti a ich politické elity - na Slovensku a v Česku zložili skúšku štátnickej dospelosti . Európske i svetové mocnosti ocenili, že sme sa pri otváraní štátotvorného pohybu Slovenskej republiky a Českej republiky správali tak, že sme neohrozili stredoeurópsky priestor rizikami medzinárodného konfliktu, aj keď niektoré z veľmocí mali pôvodne iné predstavy o štátotvornom prostredí strednej Európy.
Pohrobkovia slovenského provincializmu si často pomáhajú vytváraním mýtu o inteligenčnej nepripravenosti slovenských vlasteneckých kruhov, o vulgarite a necivilizovanosti týchto kruhov. Len zabúdajú v tomto manipulačnom magorení povedať slovenskému občanovi, ako to, že sme dokázali priviesť slovenskú štátnosť aj v mimoriadne zložitých medzinárodných podmienkach, bez jedinej kvapky krvi, sporiadane a kultúrne. Nuž tento mýtus o intelektuálnej nepripravenosti Slovenska je blud. Boli sme vedomostne, analyticky i operatívne pripravení dosiahnuť štátnosť síce na druhý raz (prvý raz to bolo v r. 1939-45, kedy všetko bolo poznačené stigmou vojnového barbarizmu). Dosiahnutie úspechu prijatia do rodiny Európskych štátov na druhý raz je celkom dobré vývojové skóre. Na prelome rokov 1992 a 1993 v rozpätí niekoľkých dní uznali dve nové suverénne republiky všetky štáty Európy a veľkä väčšina štátov sveta. To je jednoducho znak našej medzinárodnej zrelosti oboch spoločností - aj slovenskej aj českej. Úspech vzniku modernej slovenskej štátnosti a modernej českej štátnosti nás však neoprávňuje na to, aby sme zaspali na vavrínoch - a to ani na Slovensku, ani v Česku.
(Pokračovanie v budúcom čísle)