Ferdinand Klinda

Arogancia moci

Senátor J. William Fulbright (19O5-1995), bývalý predseda Zahraničnopolitického výboru Senátu USA, bol jedným z najinteligentnejších a najvplyvnejších amerických politikov. Jeho povestné hearingy prinášali priam štátnické analýzy vtedajšej americkej vnútornej a zahraničnej politiky. Kniha ”The Arrogance of Power” (New York, 1966), v ktorej zhrnul svoje tézy, sa okamžite stala bestsellerom. Už vtedy odhalil zámery politikov, ktorí sú posadnutí mocou, a varoval pred trendom, ktorý vedie USA k imperializmu. Jeho jasnozrivosť sa dokázala okrem iného v predpovedi vojenskej blamáže USA prehrou vojny vo Vietname, ktorej bol odporcom.
Zastával názor, že nedovzdelanosť je častou príčinou konfliktov v spoločnosti, preto v zmysle hesla ”vzdelanie pre všetkých” založil nadáciu Fulbright Program, ktorá doteraz podporila postgraduálne štúdium pre vyše 130 000 ľudí zo sveta v USA a vyše 90 000 Američanov inde vo svete. Jeho hlavnou snahou bolo vzbudiť”capacity of empathy, distaste for killing men, and inclination for peace” (schopnosť empatie, odpor k zabíjaniu ľudí, oddanosť mieru). Nezdá sa, že by takéto zamerenie prevládlo v súčasnej svetovej politike. Možno až potom, keď sa generácia jeho stúpencov dostane do vládnych pozícií.
Aktuálne udalosti vo svete svedčia, že aj po 37 rokoch vydania knihy sa jeho názory ukazujú hodné zamyslenia, ale aj varovné pre (nielen našu) budúcnosť.

V úvode knihy konštatuje, že príčiny zneužívania moci a ich pravidelné opakovanie sa v dejinách, majú veľmi jednotvárnu podobu: každá moc má tendenciu vydávať sa za cnostnú a hlavne veľké národy trpia predstavou, že ich veľkosť a moc sú prejavom Božej priazne, aby prevzali zodpovednosť za to, aby oblažovali a ”oslobodzovali” iné národy od čohokoľvek, čo sa im, veľkým, nepozdáva či prieči. Nebezpečenstvo mocenského konania spočíva v tom, že žijeme v dobe, kedy po prvý raz v histórii ľudstva je v rukách jednej generácie možnosť rozhodnúť o bytí nasledujúcej (a teda aj o existencii ďalších). Aldous Huxley vyhlásil: ”Organizované zabíjanie je konečným výsledkom argumentácie otázok ako: Ktorý národ je najlepší ? Ktoré náboženstvo je najlepšie ? Ktorá politická teória? Ktorý systém vlády? Prečo sú iné národy také zlé či také hlúpe? Prečo nevedia uznať, akí sme my dobrí a inteligentní ? Prečo sa protivia našim dobrým snahám ich kontrolovať a pripodobniť ich nám?” Mnoho vojen (Fulbright myslí, že väčšina) , bolo vedených kvôli takýmto abstrakciám. Tvrdí, že predpokladané príčiny vojen, ako sú územné nároky, trhy či zdroje všetkého druhu, alebo presadzovanie ”veľkých” princípov, nie sú pravými príčinami, ale skôr vysvetľovaním a ospravedlňovaním určitých temných hnacích síl ľudskej prirodzenosti (Kainov komplex?). Túto psychickú potrebu, vlastnú niektorým národom, ktorá ich nutká dokazovať, že sú väčšie, lepšie či silnejšie ako iné, nazýva autor ”aroganciou moci”.
Dokladá to porovnaním veľkých vojen zo svetovej histórie, pričom najlepším merítkom ”oprávnenosti” vojen je zjavná diskrepancia medzi príčinami (cieľmi) a následkami, ktoré koniec koncov spočívali vždy v ”oslobodzovaní” iných pre seba (t.j. pre víťaza). Iným, diskutovateľným merítkom môže byť i porovnanie obetí s konečným ”ziskom”. Ozaj, obeta koľkých detských životov stojí za zmenu režimu v Kosove, na Grenade, v Iraku, atď.?
Príklady z americkej minulosti sú, pravda, pre čitateľov najpresvedčivejšie. Keď USA (r. 1898) rozpútali vojnu pre oslobodenie Kuby od španielskej nadvlády, po víťazstve nanútili ”oslobodeným” Kubáncom svoj protektorát a ako vedľajší zisk z vojny hneď anektovali aj Filipíny, pretože vtedajšiemu prezidentovi McKinleymu ”Pán zdelil, že je povinnosťou USA Filipínčanov pozdvihnúť, vychovať, civilizovať a pokresťančiť, a teda pre nášho bližného urobiť to najlepšie!”.
Nikde inde sa dvojtvárnosť americkej politiky neprejavila zreteľnejšie ako vo vzťahoch s Latinskoamerickými štátmi. Na jednej strane bola sympatia s potrebou ich sociálneho pokroku a s reformami, na druhej strach z revolúcie podľa kubánskeho vzoru. Strach pred komunizmom primäl americké vlády podporiť celý rad od vlastného ľudu nenávidených latinskoamerických režimov, ktorých vládnutie nijako nezodpovedalo právam a zásadám, proklamovaným v USA. Tým sa USA stali spojencami vojenských diktátorov a reakčných oligarchií. Fulbright konštatuje, že vojenský zásah USA v Guatemale (1964), na Kube (1961) a v Dominikánskej republike (1965) bol protiprávny, nemúdry a v dôsledkoch aj neúspešný, pretože každá z týchto intervencií iba zosilnila príťažlivosť komunizmu pre mladšie generácie vzdelaných Latinoameričanov. Ani zdanlivá konsolidácia pomerov v dlhodobejšej perspektíve podľa Fulbrighta neospravedlnila vojnové obete. ”Regenerácia po katastrófe nepremení katastrófu na triumf. Ak obnovenie ústavnosti v Dominikánskej republike odobríme ako oprávnenie na cudziu intervenciu, je to tak, ako keby sme výstavbu nového domu považovali za oprávnenie na podpálenie starého....Je evidentné, že americké vojenské sily neintervenovali v Santu Domingu preto, aby ochránili americké životy, ale aby porazili revolúciu, o ktorej sa domnievali, že je alebo zakrátko bude ovládnutá komunistami.” Skutočne, žiaden občan USA neprišiel o život predtým, než sa tam vylodili Američania. (Nepripomína nám to utečenecký exodus z Kosova, ktorý začal až následkom ”humanitárneho bombardovania” ?). V 15. kapitole Charty OAŠ (Organizácie amerických štátov), podpísanej za účasti USA v Bogote r. 1948, stojí: ”Žiaden štát ani spoločenstvo štátov nemá právo, z akéhokoľvek dôvodu, priamo alebo nepriamo zasiahnuť do vnútorných či vonkajších záležitostí iného štátu”. Stredoamerickí občania vedia, že USA sa toho nedržali, ak išlo o ich vlastné záujmy. My zas vieme, že odôvodňovanie násilností ”dobrými úmyslami” a ”veľkými ideami” je veľmi dubiózne kritérium, účelovo ho uplatňovali všetci agresori v dejinách, aj u nás.
Fulbright poukazuje (v roku 1966) na to, že sociálna revolúcia v Latinskej Amerike je hnutím budúcnosti a že sociálna spravodlivosť a hospodársky rozvoj sú najlepšou zábezpekou proti komunistickému podzemiu. Išlo mu o to, aby si USA neznepriatelili generáciu mladých latinskoamerických vlastencov a dobre rozlišovali revolúcie spoločensko-sociálne od komunistických. Ako modely rozdielneho, aj rozdielne úspešného správania sa USA k latinskoamerickým revolúciám Fulbright predstavuje mexickú a kubánsku revolúciu. Prezident Coolidge svojho času odmietol vojensky intervenovať v Mexiku. Kvôli znárodnenej nafte a prírodným zdrojom radšej poslal vyjednávača a vyhol sa prejavom nadradenosti, ktorú hrdí Latinovia neznášajú. V dôsledku toho má Mexiko lepšie vzťahy k USA než väčšina štátov Latinskej Ameriky: nie napriek svojej nezávislosti, ale práve vďaka nej. Preto (zrejme márne) odporúčal Fulbright nový kurz medziamerických vzťahov: upustenie od hegemonizmu, od politickej a hospodárskej nadradenosti, od využívania prevahy všetkého druhu. Vtedy ešte, pravda, nevedel o následných udalostiach v Paname, na Grenade, v Nikarague, atď.
Príčiny vojny vo Vietname vidí autor v podobnej motivácii. Jedna z mnohých ázijských občianskych vojen, desaťtisíc míľ od amerických brehov, postupne eskalovala do vojny USA proti ázijskému komunizmu. Prečo práve táto občianska vojna a nie druhé? Možno iba preto, lebo v americkej vláde práve sedeli jastrabi, presvedčení o tom, že musia svetu demonštrovať silu. Začiatok tejto vojny sa síce dal racionálne vysvetliť (účelovou inscenáciou incidentu v Tonkinskom zálive), ale jej zmysel ťažko zdôvodniť a výsledok už vonkoncom nie zaradiť k svetlým stránkam amerických dejín. Práve naopak, ako sa správne obával Fulbright.
V tejto udalosti, ktorá si vyžiadala milióny vietnamských a vyše stotisíc amerických obetí, vidí autor znaky eskalácie nebezpečného militantného kurzu, ktorý nezodpovedá pôvodným predstavám americkej spoločnosti a ňou proklamovaných zásad, obsiahnutých v Declaration Act a Constitution. ”Ak sami porušujeme právo, hoci s dočasným úspechom, celkom určite tým podnecujeme iných, aby ho tiež porušili. Takto podporujeme neporiadok a nestabilitu, a iba poškodzujeme naše dlhodobé záujmy”.
V 19. storočí sa Amerika zdržiavala zasiahnuť do európskej politiky. V dvadsiatom bola zatiahnutá do dvoch svetových vojen a do povinností, ktoré ďaleko presahovali vlastné hranice. Ešte v polovici storočia však americká politika zachovávala dve dôležité zásady: za prvé, svoje povinnosti vzťahovala len na určité krajiny a na určité ciele, za druhé, svoju aktivitu zahrnula do kolektívneho rámca, buď Spojených národov, alebo spojeneckých zmlúv. Politika prezidenta Roosewelta ešte sledovala tradičný americký antikolonializmus. Roku 1944 napísal: ”Francúzsko sto rokov dojilo Indočínu. Ľud Indočíny si zaslúži lepší osud.” Vzápätí (1946) USA prepustilo Filipíny do nezávislosti, ako príklad moderného správania sa veľmoci. Čoskoro však nastal zvrat zapojením sa do mnohých, napokon do vietnamského konfliktu. ”Ázijskú doktrínu” USA, smerujúcu k vytvoreniu ”veľkej demokratickej spoločnosti” v Ázii, ktorá bola jednostranná a v cieľoch fakticky neohraničená a nedefinovaná, považuje Fulbright za radikálnu zmenu dovtedajšej americkej zahraničnej politiky. USA sa v priebehu relatívne krátkeho času skutočne stala mocnosťou, ktorá sa v 20. storočí zúčastnila na najväčšom počte vojenských konfliktov, pritom všetky boli mimo vlastných hraníc, niektoré až na druhom konci sveta. Z dnešného hľadiska, z historickej skúsenosti uplynulých rokov a na príklade mnohých ďalších amerických zásahov v Afrike, Ázii a v Európe, môžeme sledovať, že Fulbrightom naznačená extrapolácia krivky arogancie moci naďalej stúpa v priamej závislosti na americkom technickom sebavedomí a na viere, že vyspelejšou technikou možno predísť vlastným obetiam, ktoré by občania neboli ochotní akceptovať, prinajmenej by predložili účet v nasledujúcich voľbách.
Pozoruhodnou časťou Fulbrightovej knihy sú pasáže, ktoré sa nezaoberajú priamo vojenskými, ale diplomatickými, hospodárskymi a spoločenskými prejavmi mocenskej nadradenosti a jej dôsledkami. Nejde tu iba o kritiku, autor predkladá aj konštruktívnu politickú alternatívu, na základe dôverných znalostí matérie a informácií, aké sa od predsedu zahraničnopolitického výboru amerického Senátu očakávajú. Dôkladne analyzuje napr. vzťah s Čínou, poznačený mnohými nepochopeniami. V minulosti nielen USA, ale pred nimi viaceré mocnosti, ako Anglicko, Nemecko, Rusko, Francúzsko, Japonsko mali neoprávnené mocenské ašpirácie a viedli celý rad vojen v Číne, ďaleko za svojimi hranicami. Napokon ešte vymáhali od Číny ako od ”vojnových zločincov” reparácie ! V dobe tzv. ópiovej vojny vtedajší ”svetovládca”, anglický premier, lord Palmerston, svoju zahraničnú politiku zhrnul takto: ”...tieto polocivilizované vlády, ako čínska, portugalská a španielsko-americká, potrebujú každých pár rokov poriadnu dávku bitky, aby sme ich držali na uzde...je čas, aby sme znova udreli na Čínu”. Čína mala dlhodobo viacero koloniálnych pánov. Netreba sa diviť, že sa ich pri prvej príležitosti striasla a že nechce upadnúť do žiadnej ďalšej závislosti, hocako múdro definovanej. Napätý vzťah USA a Číny počas vietnamskej vojny komentoval Lord Kennet (1966) takto: ”Tieto dve zeme sa vôbec nerozumejú. USA stále hovoria o mieri, ale bombardujú susedov Číny. Čína stále hovorí o vojne, ale neposiela ani jedného vojaka mimo svojich hraníc”. Zdá sa, že nešťastné zásahy USA do problémov (nielen ázijských) sú zapríčinené nielen hegemonistickými tendenciami, ale aj veľkou dávkou neporozumenia reálií. Ako žiadúci rys budúcej americkej politiky cituje Fulbright slová Edmunda Burkeho: ”Veľkodušnosť v politike je často tou najvyššou múdrosťou. Veľká ríša a malí duchovia sa k sebe nehodia.”
Tvrdí, že predpokladom vojen je, že ľudia vojnu očakávajú a že ju musia pripraviť, aby ju mohli viesť. Vojny teda vznikajú v myslení a cítení ľudí. Ak uznáme, že pravou príčinou pre vojnu a mier je prirodzenosť človeka, tak sa politika musí zaoberať štúdiom ľudí. Predovšetkým vo vzťahu k iným kultúram, etnikám, náboženským spoločnostiam, rasám, je to prvoradou požiadavkou úspešnej politiky. Nasilu nemožno vytvoriť ani udržiavať žiaden dlhodobý vzťah, či už v rodine, na pracovisku, v národe a medzi národmi. Zmena sa nedá uskutočniť peknými slovami či výsledkami z počítačov, ale iba poznaním potrieb a obáv národov a jednotlivého človeka. Fulbright preto odporúča v medzinárodných vzťahoch viac uplatňovať poznatky z individuálnej a sociálnej psychológie. Erich Fromm píše: ”Chýbanie objektivity vzhľadom na iné národy je všeobecne známe. Zo dňa na deň sa iná krajina zoškliví ako zlovoľná a celkom skazená, zatiaľ čo vlastný národ reprezentuje všetko dobré a vznešené. Činy protivníka a vlastné sa merajú iným metrom. Dokonca dobré skutky protivníka sa označujú za osobitnú čertovinu na zmätenie nás a celého sveta. Naše konanie je naproti tomu vždy potrebné a zdôvodnené našimi šľachetnými cieľmi. Keď analyzujeme vzťahy medzi národmi či jednotlivcami, prichádzame k úsudku, že objektivita je celkom výnimočná. Pravidlom sú narcisticky znetvorené predstavy.” Výsledkom je známe mätenie pojmov (ako ”humanitárne bombardovanie”). Čerstvým príkladom názorovej dichotómie je hodnotenie vojny v Kosove: čo sa od nej čakalo, a čo vskutku priniesla a zapríčinila. Pre amerického ministra zahraničia Deana Ruska bola vietnamská vojna ”vojnou za spravodlivý svet, v ktorom bude zaručená sloboda”. U Thant hovoril o tej istej vojne ako o ”veci základného národného prežitia, pričom je irelevantné hovoriť o demokracii alebo komunizme”. Pre milióny obetí takýto protiklad bol skutočne iluzórny ! Fulbright vtedy predložil 5 dôvodov, aby sa Američania stiahli z Vietnamu. U práve rozbehnutých vojakov nezabrali, museli ich s hanbou uznať až r.1973, po hekatombách zbytočne padlých a zmrzačených.
V závere knihy autor predstavuje dve Ameriky: Ameriku Lincolna a Ameriku Teddy Roosewelta. Prvá je veľkorysá a humánna, druhá malodušná a egoistická. Prvá je sebakritická, druhá neústupčivá, prvá je umiernená, druhá pri výkone veľkej moci arogantná. Nestálosť americkej zahraničnej politiky nie je náhodná, ale založená na týchto dvoch stránkach americkej povahy. Obe charakterizuje určitý druh morálky, ale na jednej strane je to morálka slušnosti, síce niekedy trpiaca ľudskou nedostatočnosťou, na druhej strane vládne morálka absolútnej sebaistoty, ktorá je ešte znásobená pocitom križiackej povinnosti a misionárstva, o ktoré nik nestojí. Fulbright stavia Ameriku pred rozhodnutie, ktorej z dvoch stránok svojho národno-spoločenského charakteru dá prednosť: humanizmu Lincolna, alebo arogancii tých, ktorí chcú urobiť USA svetovým žandárom, hoci za cenu vyvolania násilnej odplaty a pomsty.
Keď Fulbright dopisoval knihu, obával sa, že prevládne tá druhá, ale stále veril v pôsobenie dobrého ducha zakladateľov slobody a bratstva. My to dnes už, žiaľ, vieme lepšie.