Čo spravíš z môjho strachu

Marianna Arnoldová Modrá je dobrá


Neviem, ako začať.
Som len taká celkom obyčajná
matka.

Dvoch synov mám
a prosté želanie:
do hrobu nech oni pozerajú mne.

Veď nie teraz, časom,
ako dá to Boh,
odobrať sa raz chcem od oboch.

Obaja nech žijú, dlho,
bez tej slávy
mať ovitú rakvu do zástavy.

Dvoch synov mám a
strach, že skončia na bojisku.
Nemajú krv modrú, ani modrú knižku.


Vy...!

Prepáčte mi teda, všetci v hrošej koži,
čo verejnou mienkou
voláte hlas boží,

že si bez servítky, proti protokolu,
bez pozvania
sadám k vášmu stolu

a toto vám vravím:
Z nášho národa
dobrovoľníkov robí chudoba.

A takí, čo celkom vedome
ignorujú národ,
nepoznajú jeho svedomie.


Slovo

Áno nech je áno, a nie – nie.
Ale čo ak zákonník
je aj farizej?

A čo ak už myšlienka je vlčia?
Vždy, keď rinčia zbrane,
múzy mlčia.

Lebo básnik váži
každé jedno slovo.
Nereaguje tak pohotovo.

Ani netancuje
podľa cudzej nóty.
Očiam nechá lesk a sviečkam knôty.

Básnik rozoznáva bolesť zďaleka.
Preto hľadá slovo.
Slovo človeka.

Milan Kraus
Presila

Nie jedna myšlienka,
ale mnoho odrazu,
zlietajú sa od včasného rána.
A ja by rád videl zeleň,
videl oázu.

I dažde padajú,
voda ako bez cieľa,
mokrá cesta trpí rozbahnená,
oáza je zaplavená,
je to priveľa.

Presila útočí,
sipí rad vzrastajúci.
Sme to my ozaj? Sme!
Územie náporov tu
obývajúci.

Pavol Janík
Star láška nehrdzavie
(Tajomstvo púštnej lásky)

Smrť na nás ukazuje
prstom na spúšti
Smrť ktorá smeruje
k zachovaniu mieru
Smrť si z nás strieľa
Dychtivá smrť sa dusí od smiechu
Zasiahla nás trhavá streda
Deň sa strieľa s nocou
Nastáva
strieľanie ročných období
striedanie striel
striekanie krvi
stieranie stôp
Smrtka nepatrná ako smietka v cudzom oku
Smaragdy svetielkujú v tme
Smrť sa spúšťa z oblohy ako akrobatka
v žiare reflektorov
Na púšť sa spúšťa aerosolový dážď
a aromatická hmla
Púšť púšťa farbu
Osamelý púštnik putuje do neznáma
Opustený pustovník púta pozornosť
laserových zameriavačov
Smrť nespúšťa zo svojich zásad
Smrť nás škrtí
Smrť nás škrtá zo zoznamu mŕtvych
Smejeme sa najlepšie
smejeme sa naposledy
Prst na spúšti
spúšťa oponu

Iracké deti idú do neba


Siedme nebo
Siedma veľmoc
Siedmy deň

Sedem statočných
Sedem rohov dračej šelmy
Sedem bohov šťastia

Sedem čiaš hnevu
v knihe so siedmimi pečaťami

Sedem kňazov
so siedmimi trúbami
sedem dní
pred múrmi Jericha

Duše a telá celé bez seba
Iracké deti idú do neba

Teodor Križka
Napoj ma smädom, Pane

Ak svet je zo svetla, nie z tmy a z temnej moci,
ak v nočných uličkách tma nepríjemne hustá
skrýva bozk otázkou, čo iba o bozk prosí,
a na bozk odvetia len bozkom smädné ústa;

ak snežné holuby kladú nám za obločné
sklá pieseň milostnú a milosť nežnej rosy
nájde nás v pochybách, čo si tu človek počne
bez nehy, bez lásky, bez vlasti (také čosi!);

ak okná katedrál lomia sa k živej viere,
že hore nad všetkým, vo všetkom, i v nás samých
bedlí Ten,
ktorý nás
do člnka
dlaní
berie
z prázdnoty k nebesám a k Božej sláve na nich;

ak dni, keď žijeme, nie sú len ako ďasná
bezzubých stareniek a omáľaná kôrka
našich chvál opúšťa zerodované pásma
a Bohu smädnému nie je až taká horká;

ak drsná modlitba chudobných je mu jemná,
ak drsná modlitba úbohých sa mu páči,
ak svet je zo svetla, nie z tmy a z moci temna,
a svetlo s temnotou nie sú len krutí hráči –

potom príď, skoro príď, milostiplná chvíľa,
príď zaraz, teraz príď, príď hneď, a nie až potom,
príď smädná, aby si zo stredu smädu pila,
rozmnož smäd po kráse, vykleň ho nad životom.

Príď opäť v jasličkách... Budem ťa v dňoch, čo chladia,
hriať ako oslíča. Prestriem ti holé dlane.
Miesto troch mudrcov, čo nepôjdu viac tadiaľ,
dary ti prinesiem...

Napoj ma smädom, Pane.

Modlitba irackého katolíka

Na hrane stojím...
Na koľajnici smerujúcej nikam?

Iba Ty, Pane, vieš,
za čo tak veľmi pykám.
Iba Ty, Pane, vieš,
čo spravíš z môjho strachu.
Ak si ho na mňa dopustil,
stvor z nehu zamak nachu.

Stvor z neho vtáčika,
nech sa tu aspoň niekto teší,
ten niekto, čo raz okolo
pomaly pôjde peši.

Stvor z neho červíčka,
i len jedinú drobnú včelu,
na nôžky jej však daj
poriadny balík peľu.

Daj z neho dozrieť jabĺčku,
klasu plnému zrna.

Aj úzkosť, ktorou skúšaš ma,
je Tvojej lásky plná.

Neskryje mi Ťa strach
a úzkosť neodvanie.

Si v mojom srdci
naveky
viac ako tetovanie.

2
Hlboko, navždy si mi vryl
do kože nebo svojich vtákov.

Dnes neprichádzam za tebou
s ničím, len s mĺkvou vďakou.
Kladiem Ti k nohám kolená
otlkávané pýchou,
aby som znova poprosil
len o pár ďalších vpichov
tam, kde si prestal, na srdci.

Dokonč ten obraz, prosím.

Som obrus, ktorý na oltár
namiesto kvetov nosím.
Som plátno, odtlač svoju tvár
do ľanu mojej tváre,

daj svetu nádej, lebo svet
hoduje
na svojom vlastnom kare.

3
Na hrane stojím.
Hrana je
studená, lesklá koľajnica.

Ten balans po nej značí žiť,
pre život narodiť sa.
Pre život zomrieť, o skalu
rozbiť si pádom lebku.

Ty potom celý zasvietiš

v každučkom drobnom čriepku,
v každučkom íveri
z odvahy brániť sväté,
nedotknuteľné právo na lásku

aj v neláskavom svete.