Ján Szelepcsényi

Hamletovská otázka Slovákov pred referendom 2004

Bát sa, ci nebát?

Žial, harmonogram vydávania Kultúry nedovolil uverejnit túto úvahu pred referendom. Nakoniec myslenie stúpencov vládnej koalície by to asi neovplyvnilo. Jej protagonisti uverili vo vlastnú neomylnost a nenahraditelnost podobne ako pred nimi iní politici. Moc je privelké ópium alebo pasca na slabých, ktorí tak velmi potrebujú vzbudzovat zdanie sily. Pritom si neuvedomujú, že ich postavenie je draho zaplatené ústupkami voci ešte mocnejším a vplyvnejším. Toto kupovanie si vlastného postavenia v hierarchii moci je však predzvestou tristného konca. Verme, že odchod osôb neznamená ústup od hodnôt, ktorými zakrývali svoje slabiny, ale naopak, ich naplnenie. Kým sa tak stane, aspon kvôli princípu prinášame túto úvahu, ktorá sumarizuje postoje k hamletovskej otázke o neúspešnom, vládnou koalíciou odsabotovanom referende.
R.


Keby Shakespeare dnes písal svojho Hamleta a zasadil ho do prostredia slovenskej politiky, dozaista by svojmu hrdinovi nevložil do úst onen legendárny výrok Byt ci nebyt, ale jeho moderný variant Bát sa, ci nebát. Velmi zložitá otázka nášho bytia sa v slovenskej predreferendovej realite zúžila na problém obcianskej odvahy: budú mat naši obcania odvahu vyjadrit svoj názor, alebo nadobudne prevahu strach, ktorý im sedí v špiku kostí ešte z cias totality a ktorý dnes tak ako kedysi je najvdacnejším nástrojom manipulácie širokých más pracujúceho i nepracujúceho ludu? To je problém, nad ktorým by sme sa mali trochu zamysliet.
Referendum je základný nástroj demokracie. Umožnuje širokým masám volicov, aby sa priamo vyjadrili k niektorej naliehavej politickej otázke. Všeludovosti tohto aktu potom zodpovedá aj závažnost, ci lepšie – váha jeho výsledkov. Ak ústava hovorí, že "výsledok referenda môže Národná rada SR zmenit alebo zrušit svojím ústavným zákonom po uplynutí troch rokov od jeho úcinnosti" (cl. 99, ods. 1. Ústavy SR), znamená to, že autorita zákona prijatého na základe výsledku referenda, je väcšia, ako autorita ústavného zákona, prijatého parlamentom. Súdnemu citatelovi rýchlo rozpozná, že diskusie o záväznosti všeludového hlasovania pre parlament a ostatné štátne orgány, ktoré opakovane otvárali vedúci predstavitelia súcasnej vládnej koalície, postrádajú akékolvek právne opodstatnenie.
Na prvý pohlad je jasné, že niet lepšieho spôsobu, ako si overit dôveru obcanov v súcasnú koalíciu, než všeludové hlasovanie o otázke, ci obcania sú za skrátenie súcasného legislatívneho obdobia, alebo naopak – dôverujú súcasnej politickej garnitúre a chcú ju vdaka progresívnym reformám, alebo – tí uvedomelejší – chcú ju napriek bolestivým reformám, ktorými nás obštastnila.
Zatial neuvažujeme nad tým, ci všetko, co sa nám servíruje ako reforma, naozaj zodpovedá významu tohto slova; ci terajšie reformy nemajú skôr charakter úsporných opatrení, ktorými vláda reaguje na svoje doterajšie zlyhania v hospodárskej politike. Vychádzajme z toho, že ide naozaj o reformy a o dôveru.
D ô v e r a je mimoriadne dôležitý aspekt politiky. Napokon, nebol to nikto iný, kto pripomenul význam dôvery pre politické vztahy, ako pán premiér na jesen minulého roku, ked na scénu slovenskej politiky inštaloval fantóm zvaný „skupinka“, a ked konštatoval, že vtedajší šéf Národného bezpecnostného úradu si jeho dôveru nielen nezaslúži, ale ju dokonca „absolútne stratil“. (O pojme „absolútnej straty dôvery“ urcite vznikne z pera obdivovatelov i kritikov pána premiéra mnoho zložitých filozofických štúdií...) Dôvere pripísal pán premiér taký význam, že na jej oltár obetoval svojho najvernejšieho spolupracovníka a politického spolubojovníka – ministra obrany Šimka, ba bol pre nu ochotný obetovat aj stabilitu vládnej koalície, prijat stratu väcšiny v parlamente a vydat sa cestou, ktorá je všetko, len nie lahká!
Za týchto okolností by pozorovatel predpokladal, že súcasná koalícia netúži po nicom inom, ako overit si, ci jej lud dôveruje, alebo nie, ci jej politiku podporuje, alebo nie. Preto sme ocakávali, že vládna garnitúra sa so všetkým dôrazom pustí do predreferendovej kampane s cielom získat co najviac platných hlasov, ktoré by o d m i e t l i skrátenie volebného obdobia a teda v konecnom dôsledku znamenali v y s l o v e n i e d ô v e r y súcasnej vláde a jej politike.
Na Slovensku je všetko inác!... Od prvého momentu referendum – napriek tomu, že ide o výsostne demokratický akt – dostalo od vlády celý rad nelichotivých prívlastkov ako neférové, nekorektné, proti pravidlám hry a pod. Namiesto toho, aby sa vláda usilovala o to, aby referendum bolo platné a aby získala co najviac hlasov, ktoré by boli vyslovením dôvery vláde, vláda zamerala všetko svoje úsilie na to, aby obcania pohrdli týmto základným právom, aby „hlasovali nohami“ (Rusko), aby svoj súhlas s vládnou politikou vyjadrili vo forme obcianskej pasivity. Štandardný ciel každej vlády získat práve v krízových obdobiach co najširšiu a co najjasnejšie artikulovanú podporu širokých vrstiev ludu u nás nahradila taká forma správania obcanov, ktorá je nocnou morou každého politika – forma, pri ktorej obcania dajú najavo, že politika je im lahostajná, že rezignovali na jej ovplyvnenie, že nie sú za politiku a politikov ochotní sa angažovat a v rozhodujúcej chvíli namiesto aktívneho prejavu svojho obcianskeho postoja dajú prednost výletu do prírody, ci obrábaniu svojej záhradky. Vládnut takej obcianskej spolocnosti je dozaista pohodlnejšie, ako neustále zápasit o dôveru obcanov. Problém je však v mandáte, ktorý sa hlasovaniami o dôvere (v parlamente, alebo v referende) za krízovej situácie potvrdzuje a obnovuje. Bez tohto overovania ho môže ktokolvek kedykolvek spochybnit a položit otázku: Co ešte oprávnuje tento parlament prijímat zákony, co ešte oprávnuje túto vládu, aby vládla?
Pravda, v pozadí tejto výzvy k pasivite, ktorú adresovalo ludu Slovenskej republiky protiústavné politbyro, premenované na koalicnú radu, sú aj niektoré praktické zretele. Jednou z najúcinnejších metód vlády je – strach, pravda, nie, ktorý mám, ale ktorý dokážem niekomu nahnat. Taký strach neraz vyrieši viac ako priame násilie. Pozrime sa na tento problém trochu bližšie.
Ak vláda vyzývala svojich sympatizantov, aby sa referenda nezúcastnili, kto sa referenda zúcastnil? No predsa tí, ktorí s vládou nesúhlasia a ktorí by radi skoncovali s jej šafárením! Kedže vo volebnej miestnosti sa všetci legitimujeme a do volebného zoznamu sa poznamenáva, kto volil a kto nie, stací si po referende prekopírovat zoznam (nie je to tajná listina!) a ktokolvek, kto z verchušky sa o to zaujíma – ci centrálny alebo miestny funkcionár – má ako na dlani, kto „je s nami a kto proti nám“. Môže zacat zúctovanie – pri schvalovaní takej alebo onakej žiadosti, pri vyhodnocovaní ponúk vo verejnom obstarávaní, pri obsadzovaní funkcií atd. A politický terén sa vycistí až jedna radost!
Obcania na to už dávno prišli. Bolo to pri referende o privatizácii strategických podnikov. Aj vtedy sa ozývali ojedinelé hlasy štátnych zamestnancov, že im úcast na referende priniesla existencné problémy. Preto nie je náhoda, ak pred každým referendom slovenské mestá a obce obchádza strach, a to najmä pred takým referendom, ktoré sa vláde „nepáci“ a ktoré obcanom „neodporúca“.
Priznám sa, že ked Sv. Otec Ján Pavol II. pocas svojej druhej návštevy Slovenska zvolal v ústrety stotisícovému davu v Nitre: „Nebojte sa!... Nebojte sa!...“, nechápal som zmysel tejto výzvy. Coho by sa mali bát ludia v demokracii, kde každý môže slobodne vyjadrit svoj názor a uplatnit ho v rámci legálnych obcianskych iniciatív?
A predsa, je tu stále jeden fenomén, ktorý raz je v súlade so slobodou a demokraciou, no vzápätí sa môže so slobodou a demokraciou ocitnút v nezmieritelnom konflikte. Je to f e n o m é n
m o c i, ktorej niektorí ludia prídu na chut, lebo im prináša kadejaké výhody a umožnuje im vytvárat tienové štruktúry kontroly a vplyvu v prospech jednej skupiny a v neprospech ostatných. V opojení mocou mocní neraz bezmocne podlahnú ilúzii, že oni sú Prozretelnostou vyhliadnutí na to, aby s konecnou platnostou urcili, co je pravda a co klamstvo, co je v záujme obcanov, a co je proti týmto záujmom, co ich má, smie a musí obštastnit a co nie. V tomto ošiali zabudnú na to, že jediným opodstatnením moci je služba všeludovým záujmom, služba verejnému blahu a obcanovi – takému aký je. Totiž z neho všetka moc pochádza!
Ako tolko razy predtým, aj v tomto prípade moc deformovala myslenie ludí, optiku a zacne sa spoliehat, že disponuje nekonecnými možnostami. Velkost velkých osobností sa prejavovala nielen tým, že vedeli, kedy majú vstúpit do dejín, ale aj tým, že vedeli rozpoznat chvílu, kedy sa ich cas naplnil, kedy splnili svoje poslanie a vycerpali svoju kapacitu. Inými slovami, vedeli sa vrátit do obcianskeho života, kde vyckávali na spravodlivé ocenenie svojho diela, alebo v opozícii k novej garnitúre cakali na svoju dalšiu príležitost.  
V argumentácii proti referendu vládni politici casto uvádzali, že to bude prvé referendum v Európe o skrátení legislatívneho obdobia jednej vlády. Ani nepostrehli, ako táto obranná veta vyznieva ako vážne sebaobvinenie: v každej európskej krajine vlády nepotrebujú referendum na to, aby si uvedomili, že uplynul ich cas, že vycerpali trpezlivost volicov alebo že si nevedia s balíkom problémov rady; kabinety odstupujú a nastúpi dalšia garnitúra, ktorá mala v opozícii k vládnej moci cas premýšlat, ako to ci ono vyriešit lepšie, než doterajší vládcovia.
Pravda, od pociatku, co sa objavili rozpory okolo spôsobu, akým sa vláda zmocnila svojich úloh a mandátu, tu bola možnost, ako sa vyhnút tejto skúške a jej možnému (pre vládu) neradostnému výsledku. Táto možnost sa ešte viac núkala vo chvíli, ked vláda stratila v parlamente väcšinu hlasov a ostala vydaná na milost a nemilost tažko citatelnej skupiny „nezávislých“ poslancov, najmä Šimkovho Slobodného fóra. Spocívala v demisii vlády a v hladaní novej koalície strán s programom, ktorý by bol poucený doterajšími skúsenostami. Ak by vláda Mikuláša Dzurindu bola zvolila túto alternatívu, mohli sme si ušetrit výdavky na referendum a na korekciu sporných prvkov vládnej politiky by sa boli využili štandardné nástroje. Vo vývoji by bola figurovala krátka kapitola jednej demisie a jednej dezignácie...
Kto vie, ci sa raz dockáme toho, že niektorá politická garnitúra prizná, že jej došiel dych?! Možno to bude vtedy, ak si zvolíme parlament z osobností, ktoré nebudú existencne odkázané na poslanecký plat, ale v prípade rozpustenia parlamentu odídu do svojich výnosnejších obcianskych povolaní. Inými slovami – pre politický systém, ktorý má citlivo reagovat na vývoj vnútornej a zahranicnej politiky a na preskupovanie politických síl, nie je dobré, ak poslanecký mandát je jediný spôsob, ako si zarobit na slušné živobytie... Pokial sa poslanec drží svojho mandátu ako existencného bydla, referendum ostane jediný spôsob, ako vyjadrit, ci sú doterajšie výsledky pre obcana uspokojivé, alebo sú neprijatelné. Je vlastne dôsledkom toho, že nefunkcnou nie je iba vláda, lebo nevie podat demisiu, ale aj parlament, lebo nevie vyslovit vláde nedôveru...