JUDr. Matej Andráš

Pripojenie k Slovensku

(Dokoncenie z c. 4)
Pripojenie spišsko-oravských obcí k Slovensku v roku 1939 je inác videné polskou stranou a inác slovenským obyvatelstvom týchto obcí, ktoré sa nedobrovolne a bez plebiscitu ocitlo roku 1920 v polskom štáte. Teraz privítalo svoj návrat k Slovensku ako oslobodenie a za tých vyše piatich rokov prežilo národné, kultúrne i hospodárske rozžitie a nechcelo sa vrátit spät do polského štátu, co spontánne demonštrovalo aj so zbranou v ruke a v dôsledku obnovenia predmníchovskej hranice volilo hromadný útek do obnoveného Cesko-Slovenska. Teraz už aj polská strana bola prinútená uznat, že na Orave a Spiši žijú Slováci a majú nárok na slovenské školy, slovencinu v kostoloch a iné obcianske práva, všetko to, co oznacujeme ako menšinové práva. O tom, že tomu tak bolo a je, sa môže aj polský citatel presvedcit z polskej historickej literatúry. Táto literatúra je obsiahla, uvediem aspon dve diela: Marek Kazimierz Kaminski: Polsko-czechoslowackie stosunki polityczne 1945-1948, Panstwowe wydawnictwo naukowe, Warszawa 1990; Julian Kwiek: Žydzi Lemkowie Slowacy w wojewódstwie Krakowskim w latach 1945-1949/50, Ksiegarnia Akademicka wydawnistwo naukowe, Kraków 1998.
Slováci majú také príslovie: topiaci sa aj slámky chytá. Sme toho svedkami u tých polských cinitelov, ktorí sa nevedia zmierit s hlásením sa slovenských goralov k slovenskej národnosti. To sa týka goralov na dnes polskej casti Spiša a Oravy, ale aj na slovenskej strane. A nie je to preto, že by ich Slováci ”kupovali” ci už v minulosti, alebo aj dnes. Bieda, ktorú opisuje šoltýs Chovanec vo svojom denníku, si ja presne (takto pamätám z môjho rodného Ždiaru z dvadsiatych rokov 20. storocia. Jedálny ”lístok” bol presne identický. A keby bol Podvlk ostal na Slovensku, nebol by sa zmenil hned, ale až po dlhých rokoch, ako tomu bolo aj v Ždiari vdaka najmä turistickému ruchu. Ale tak tomu bolo aj v dedinách polského Podhalia. Iná bola pravda
situácia za druhej svetovej vojny: na Podhalí teror nacistov, ekonomická bieda, ”lapanky”,
Krzeptowského ”Goralenvolk”... Na Spiši a Orave pokoj, ekonomická prosperita..., ale to sa vztahovalo na všetky oblasti, ktoré tvorili Slovenskú republiku, ”polský” Spiš a Orava nebol nijako zvlášt protežovaný. Obyvatelstvo sa hlásilo na 98 % k slovenskej národnosti, takže bolo pochopitelné, že škola a kostol boli slovenské... V dedinách ostali žit aj mnohí obcania polskej národnosti, nie miestni gorali, ktorí neboli ani prenasledovaní ani diskriminovaní. Napr. pán Dudek v Jurgove, alebo pán Wendelin Haber, otec Habera juniora, ktorý nevie nájst suchej nitocky na Slovákoch... a co taký Michal Balara z Fridmana, ktorý našiel útocisko za vojny v Spišskej Belej a ucil v slovenskej škole, a to uvádzam len úchytkom.
”V rokoch II. svetovej vojny Štefan Chovanec, ako mnohí mladí z Podvlka, narukoval do slovenskej armády. Nebol ženatý, tak ho poslali na front”,- uvádza sa v clánku. Upozornujem na okolnost, že kedže nebol ženatý, tak šiel na front... Tisova Slovenská republika mala svoje zvláštnosti. Kto napríklad študoval, mal automatický odklad a nemusel vôbec slúžit v armáde. Z rodiny, ak jeden už slúžil, - to je prípad Š. Chovanca, - tak druhý, najmä ak bol ženatý, na front íst nemusel. Je známa skutocnost, že Madarsko vyslalo proti ZSSR armádu 400 tisíc vojakov, ktorí ostali na Done. Tam ostala všetka mládež z okupovaného južného Slovenska, Sedmohradska a Vojvodiny... Obcania Slovenskej republiky toho boli v znacnej miere ušetrení.
”V Podvlku pripojenému k Slovensku, - píše Chovanec, - došlo k obrovskej zmene. Pôdohospodárska dan bola nepatrná, rolníci zacali po prvýkrát používat umelé hnojivo, ktoré bolo lacné a bolo ho dost. V tých rokoch bola velká úroda húb jedlých i jedovatých. Rolníci ich zbierali a sušili a štátne firmy ich vykupovali bez obmedzenia. V roku 1943 objavili sa v našej obci benzínové motory a mlátacky. Vo výžive obyvatelstva došlo tiež k zmene, pšenicná múka už nebola luxusom, kedže každý obcan dostával prídel 5 kíl za velmi nízku cenu.”
”V jeseni 1944 prichádzali do našej obce ozbrojení muži, ktorí hovorili, že sú partizáni,-píše Chovanec.- Boli to Poliaci. Brali si potraviny, šatstvo a rozlicné veci dennej potreby. Neboli to partizáni, kedže v našej dedine nebolo Nemcov a nebolo proti komu bojovat, no boli to obycajní zlodeji, ktorí sa priživovali na vojne.”

Rok 1945
”Rok 1945. Slovenská armáda už nejestvuje. Nemci utiekli. V Podvlku, ako na celej polsko-ceskoslovenskej hranici vládnu Rusi...Po odchode ruských vojakov z Podvlka chýbala tam legálna vláda...”
”Hoci ozaj vážny hranicný spor medzi Polskom a Ceskoslovenskom prebiehal na Tešínsku a v Kladskej kotline, - taktiež na Spiši a Orave tvorili sa formácie ochotné bojovat. V našej dedine vznikla slovenská milícia. Boli to mladí muži v civile s páskami na rukávoch, ktorí boli ozbrojení automatickými zbranami a velkými zásobami munície. Milícia zabranovala Poliakom prechádzat cez Podvlk, vyhlasujúc, že tu je Slovensko. Polské orgány previezli hranicnú závoru z Podvlka do Chyžného. Slováci ju previezli nazad. Do obce prišla ústna správa, že do Jablonky prichádza predstavitel slovenskej vlády. Zišlo sa asi sto osôb, ktoré niesli zástavy v národnej trikolóre Slovenska. Polská milícia rozohnala skupinu a tých, ktorí niesli transparent, vzali na stanicu MO a poriadne ich zmlátili. V polovici júna 1945 bola utvorená silná stanica polskej obcianskej milície v Podvlku. Slovenská milícia z Podsrnia a Harkabuzu sa nazdávala, že ked sa zlikviduje stanica, tak už tu bude Slovensko.”
”Vzájomné nápady trvali nasledujúce týždne. Raz Poliaci napadali Slovákov, to zasa Slováci Poliakov. V potycke 27. júna zahynuli dvaja Slováci, a troch- medzi nimi strýka Štefana Chovanca,-vzali do krakovského väzenia na Montelupich.”
”A 4. júla odohrala sa strašná dráma v našej dedine, došlo k bratovražednému boju. Medzi
inými Karol Kožlan bojoval v polskej milícii a jeho syn, tiež Karol, v milícii slovenskej. Slovenskú
milíciu tvorilo asi 200 mužov. Velitelom bol neznámy muž hovoriaci po ceský, pravdepodobne Cech zo Sudiet, ktorý slúžil v nemeckej armáde. Polskú milíciu tvorilo 40.mužov. Strielalo sa vela hodín, na cintoríne, v škole, v kostole. ”Dobre sa stalo, že sa polská milícia poddala, lebo
obyvatelia Chyžného transportovali konom z Trstenej protitankové delo. Keby boli delo použili, tak kostolná veže by bola celkom znicená.”
”Zahynul jeden Slovák a štyria Poliaci. Polských milicionárov, ktorí padli, obrali o topánky a taktiež všetkých zajatých vyzuli. Funkcionár Józef Wrona bol tažko ranený, stonal od bolesti a prosil o pomoc. Obyvatel našej obce Karol Morong bil ho piestom. Piest bol z tvrdého dreva a slúžil v tých casoch na pranie bielizne. Zajatých hnali po ceste cez Podvlk a z Psiarne po polnej ceste na Zubricu a do Malej Lipnice. Museli íst bosí. Po ceste boli bití kamenmi a obhádzaní blatom. Jozefína Stašáková, 58 rocná, vracala sa z pola a niesla v rukách hrable, nuž tak bila zajatých hrablami. Polské orgány stihli upovedomit ruskú jednotku ubytovanú v Nowom Targu. Ruské vojsko prevzalo zajatcov v Malej Lipnici a prepustilo ich domov. Dna 18. júla vstúpilo na Oravu polské vojsko a najtvrdší obyvatelia našej dediny slovenskej národnosti odišli na Slovensko. Po tomto incidente boje prestali, avšak nenávist ostala.”
Vdaka Chovancovej kronike vieme, že obec elektrifikovali až r. 1963. Pokúšali sa urobit tak viac ako desat rokov skôr, ale vtedy Podvlk odmietol prijat polský prúd... Naproti tomu rádiofikáciu zaviedli už r. 1947, hoci polovicka dediny nechcela pocúvat polské vysielanie. ”Od roku 1950, - píše Chovanec, - uložili Podvlku kontingenty a rolníci museli dodávat za velmi nízke ceny mäso, mlieko, zemiaky a obilie. Kto nesplnil kontingent, bol predvolaný pred prokurátora...”
”Národnostnú ckavku si pripomínali z casu na cas. V roku 1946 došlo aj v kostole k takému incidentu, že organista hral polské piesne a ludia svojimi hlasmi prehlušili orgán a spievali piesne slovenské. V tom case vela ludí nechodilo do kostola, ani na spoved, boli to velmi tvrdí Slováci. Ale horúcka pomaly slabla.”
V roku 1958 prišiel do Podvlka nový farár a ”jeho prvé rozhodnutie bola likvidácia slovenského spevu v kostole. Záležitost táto prebehla celkom pokojne, neboli nijaké protesty.” Možno preto, lebo farár zacal s opravou kostola a ”bol clovekom velmi pokojným.”
Na margo musím poznamenat, že po prevrate r.1989/90 požiadali Slováci z Podvlka Krakovskú kúriu o slovenskú omšu v Podvlku. Ako viem, na svoju žiadost nedostali doteraz nijakú odpoved.( Pozn. autora)
V Podvlku bola cinná organizácia Spolku Cechov a Slovákov, ktorá vznikla hned po vojne. ”Organizáciu tvorí 52 clenov, má klubovnu, v ktorej sú noviny a všelijaké casopiy a umelecký súbor každý rok cestuje s programom, usporadúva divadelné predstavenia na území Slovenska, ale taktiež vo Varšave a okolitých oravských dedinách.

Jánošíkovská legenda
Páni Smolenskí a Kuras uvádzajú vo svojom clánku: ”Iní vedci na konferencii v Levoci (rozumej: slovenskí, pozn. M. A.) tvrdili, že Kazimierz Przerwa-Tetmajer bezocivo ukradol Slovákom Jánošíka, lebo ho opísal vo svojej knižke.”
Máme tu do cinenia s ozaj bezocivým prekrúcaním faktov. Pre slovenskú stranu nie je nijakým objavom, že jánošíkovská legenda žije i na polskej strane medzi polskými goralmi na Podhalí ako kdekolvek na slovenskej strane. A je to vlastne len menšia cast celkového bohatstva našej ludovej kultúry. Slovenského citatela zaujímala Legenda Tatier aj pre jej jánošíkovskú tematiku a pre blízkost života a ludovej tradície polských a slovenských goralov a vrchárov vôbec. Ved práve pre túto blízkost a príbuznost Peter Bella-Horal tak pohotovo prekladal pred prvou svetovou vojnou Tetmajerove poviedky a Jozef Škultéty o nich v redakcnej glose v Slovenských pohladoch roku 1912 konštatoval: ”A v povestiach tatranských ani nerozoznat, co je polské a co je slovenské.” Sila slovenskej ludovej kultúry je skutocne obdivuhodná a ked sa stretáme s jej prenikaním do susedných ludových kultúr, naplna nás to istým pocitom uspokojenia, priam hrdosti. Máme sa azda pohoršovat nad tým, že napr. malovanie na skle preniklo zo Slovenska do Polska? A následne potom sa stretávame s jeho prenikaním spätne na Slovensko?
Ale vrátme sa k Tetmajerovi. Ked som pôsobil po vojne služobne v Polsku, precítal som si raz, bolo to tuším v Szpilkach rozhorcený ohlas polskej citatelky, co si to tí Slováci dovolili, že nakrútili film o predsa polskom Jánošíkovi? Redakcia jej šalamúnsky strucne odpovedala, že boli dvaja Jánošíkovia, jeden polský a jeden slovenský. To som ešte nepoznal legendu Tatier a nevedel som o Jánošíkovi Nedzowi Litmanowskom. Pravda, potom som sa s tým dôkladne oboznámil, ked som prekladal Legendu Tatier (slovenský preklad vyšiel v Bratislave v SVKL r. 1964) a precítal som si a preložil aj Tetmajerovu autorskú poznámku, ktorú si každý polský citatel akiste môže precítat v polskom origináli, v ktorom sa hovorí: ”Tatranská legenda, podobne ako Na skalnom Podhali, s ktorým tesne súvisí, neopiera sa o ludovú tradíciu. Historickou postavou je Napierski, ale spracovanie jeho príbehu je tu celkom volné. Druhou autentickou postavou je Nedza Litmanowski a ci Litmanowski Nedza. Cítal som o nom záznam, že sa vršil na šlachte, ktorá neludský trestala sedliakov po vzbure Napierskeho a potom povstal proti Švédom. Nic viac. Dal som mu Jánošíkovo meno v snahe vytvorit polského Jánošíka, lebo skutocný Jánošík bol Slovák.” To je všetko.
A ako je to s tým Žeromského ”madarizovaním”? Páni Smolenski-Kuras napísali: ”Alebo že Štefan Žeromski - vraj hlava otvorená a nezatažená predsudkami - sekundoval antislovenským náladám. Dôkaz? V ”Popole” opísal utecenca z Horného Uhorska, ktorý sa zhovára na halicskej hranici s polskými vojakmi. Aký Poliak by rozumel Madara? To musel byt urcite Slovák.” Páni Smolenski a Kuras - ostatne aj v mnohých iných prípadoch - si ”jemne prispôsobia tvrdenia protistrany” a potom už nemajú problém ju zosmiešnit... V danom prípade nejde o nijakého utecenca ani o rozhovor s polskými vojakmi na halicských hraniciach, ale o obycajného Uhra (Wegier), ktorý prišiel do polskej dediny v Halici a volne sa zhovára s miestnými Poliakmi. Akej bol ten Uhor národnosti, z textu nevyplynulo. Mna len upútalo zistenie, že sa s Poliakmi volne rozprával, bez jazykových problémov. Možno, že bol spišský Nemec, ktorý vedel po slovenský. Ale kedže Nemci nechodili ani ako olejkári, ani ako šafraníci, ani ako džarkovia napríklad, co však bola doména uhorských Slovákov, dedukoval som, že to bol podla všetkého predsa len Slovák. Žeromskému sa dodatocne ospravedlnujem aj za jeho pobratimcov, ktorí sa z neho ex post usilujú urobit antislovenského madarizátora. Ja som ten zámer nemal a Žeromského dielo dost dobre poznám, lebo som napríklad ”Popioly” preložil do slovenciny (vyšlo v SVKL, Bratislava, 1961 a reedícia r. 1973).
Pri Žeromskom a jeho domnelej ”madarizácii” by som sa chcel ešte niekolkými vetami zdržat. Zanechal po sebe velké literárne dielo, ale aj ”Dzienniki” a ”Listy” takže dobre poznáme jeho názory a aj vztah k Slovákom. Žeromski ešte v gymnaziálnej lavici mal možnost oboznámit sa s tvorbou slovenského básnika Janka Krála (1882-1876), ktorého tvorbu miloval a básne Svetozára Hurbana Vajanského (1847-1916) prekladal do polštiny, co mu neprekážalo zvádzat na stránkach svojho intímneho zápisníka neustále diskusie s Vajanským. Žeromski navštívil v 90-tych rokoch 19. storocia Slovensko a r. 1902 sa zastavil v Oravskom Podzámku a odniesol si odtial príjemné spomienky. Spisovatelov pobyt na Orave a v pohranicných slovensko-polských oblastiach, inšpirácie prevzaté z goralského folklóru a slovenských povestí našli odraz v jeho historickom románe ”Popioly”.
Závažný hlas na obhajobu utlácaného slovenského ludu dvíha Žeromski vo svojej revolucnej dráme ”Ruža”. Jeden z hrdinov, Zagozda, hovorí: ”Hladíte uprene ocami slepými od bolesti na múdrost a morálku pánov z Berlína, Peterburgu, Viedne a Pešte, aby ste ju vštepili sebe. Ale politické šabliarstvo a nadradenosti Nemca nad Poliakom, Poliaka nad Rusínom, Madara nad Chorvátom a Slovákom je pominutelné. Lud ostáva vecne.”
A na inom mieste: ”Pozri sa na spôsoby súcasného štátu - Uhier. Pozri sa zblízka nicomným pazúrom, ktoré pod srdce slovenského sedliaka zapúšta každý privandrovalec do Pešti, len aby si za lacný peniaz kúpil v úrade právo na rentu z uhorského vlastenectva.”
Prvá svetová vojna zastihla Žeromského na Slovensku, vo Vyšných Hágoch, kde r.1914 pracoval na románovej trilógii ”Boj so satanom”. Odcitujem zopár viet z tohto diela, ktoré hovoria o vztahoch Žeromského k Slovákom: ”V tomto sne plnom príšer a pošmúrnych vidín, putuje Jasiold po neznámej madarskej zemi a hladá svoje stratené štastie - milovanú ženu. Cestou obklopujú ho ludia lahostajní k jeho utrpeniu. Neodpovedajú na jeho otázky. Nerozumejú mu, ani on ím nerozumie. Konecne sa zjaví ako spasenie starý sprievodca - Slovák, ktorý hovorí nejakou známou, zrozumitelnou recou”,- o ktorej napíše Žeromski, že je ”akoby cudzia, a predsa tá istá, rozdielna, a blízka.”
A z tohto Žeromského som mal ja urobit ”antislovenského madarizátora?” O com to svedcí? O akejsi bezbrehej ignorancii ale v žiadnom prípade nie mojej!
Vrcholom perfídnosti pánov Smolenského a Kurasa je akási bizarná ekvilibristika, ked polského citatela krmia nasledujúcim nestrávitelným chodom:
”Ak, - hovoria polskí nadšenci, - na slovenskej strane hranice gorali hovoria najcistejším podhalianskym nárecím, znamená to, že tam je Polsko.
Ak, - odpovedajú slovenskí jazykovedci, - v Ždiari gorali hovoria ako v Zakopanom, treba uznat, že Podhalie je najozajstnejšie Slovensko.
A tak dalej...”
Perfídnost je najmä v tom, že tvrdenie polských ”vedcov” o polskosti slovenských goralov je už viac ako sto rokov denná potrava polského citatela, žiaka v škole, atd.
Naproti tomu nepoznám jediného Slováka, ktorý by bol vystúpil s tézou, že polské Podhalie je Slovensko. Vedomie slovenskej národnostnej odlišnosti je hlboko zakorenené vo vedomí slovenských goralov, nech už žijú kdekolvek. A každý Slovák, do toho rátajúc slovenských goralov, uznával a uznáva polskost goralov, ktorí žijú na Polskom Podhalí. Tak tomu bolo pred sto rokmi a tak tomu je aj dnes.
V tejto súvislosti musím rozhodne odmietnut tvrdenie, že na Slovensku sa v case druhej svetovej vojny vyskytli snahy privlastnit si Podhalie so Zakopaným. Ak Poliaci majú o tom doklad, nech ho predložia. Na Slovensku naproti tomu vieme napríklad z pera biskupa Jána Vojtaššáka, ktorý bol clenom Štátnej rady Slovenskej republiky, že Bratislavu navštívila delegácia ”Goralenvolku” zo Zakopaného na cele s Krzeptowským a žiadala pripojit Podhalie k Slovensku. Vtedajší prezident Slovenskej republiky Jozef Tiso ich odmietol slovami: ”Co nechceš, aby ti druhí robili, nerob ani ty im.”

JUDr. Matej Andráš, prvý konzul CSR
v Katoviciach 1947-1950