Michail Michajlovic Prišvin

Z posledného roku života

(K 50. výrociu úmrtia M. M. Prišvina)

(2. január 1953)
80 rokov života má clovek len raz, a tak môže vtedy pre seba aj o daco požiadat. Co by som si prial? Ved ja mám všetko, a ostávajú mi len dve želania. Prvé: aby sa všetko okolo mna samo od seba jedno s druhým skladalo tak, že by sa mi samému žiadalo písat alebo spievat.
A druhé: aby som sám svojimi rukami okolo seba všetko tak pekne poskladal, žeby sa oni všetci pustili do spevu, a ja by som len za nimi zapisoval alebo sa pridal k nim.

(11. január)
Vedomých hriechov nemám, ale pokial ide o nevedomé, som v hriechoch po uši, a k tomu jesto ešte vela takých, ktoré ja sám za hriechy nepovažujem, a vlastne ani hriechmi nie sú.
A zakaždým, ked nieco dobre napíšem, sa mi zdá, akoby dakto pohol mojím kmenom a všetky staré hriechy ako lístie na jesen zletia zo mna dolu.

(14. január)
Píšem preto, že nemôžem v hlave udržat a poskladat dovedna pablesky akéhosi jediného velkého života. S perom v ruke ako s nejakou barlou...

(31. január)
Priviezli prístroje kvôli záznamu môjho vystúpenia v rozhlase v utorok 3. februára. Mládenec redaktor sa silou-mocou snažil vložit do môjho vystúpenia svoje slová. Nech nie Lala, bol by som ho vyhodil, ale ona ma zdržiavala. Nakoniec došlo k tomu, že moju repliku „úroda je od pocasia a slovo od ludu“ – vyškrtol s poznámkou: „Úroda nezávisí len od pocasia.“
Vdaka Lale som ten zásah prežrel, ale pocas tej exekúcie ma naskrze opustil príliv chuti do písania, ktorým sa teraz tak na rozdiel od mnohých iných vyznacujem. Ako všetci aj ja som pocítil na sebe tarchu Majakovského slov: „Kašlem na to, že som básnikom!“
Spomínam si na den, ked vodca sekty „Nový Izrael“ Pavol Michajlovic Legkobytov povedal Blokovi: „Pochopte, Alexander Alexandrovic, že my tu spolu tvoríme akúsi vriacu kadu, v ktorej sme sa všetci so svojimi nohavicami aj suknami zvarili do jedinej bytosti. Vrhnite sa do našej kade, a my vás vzkriesime ako vodcu národa.“ Blok na to odvetil, že on tak jednoducho disponovat sebou nedokáže, že sa nedokáže „vrhnút“ (u Majakovského „kašlem na to“).
Od Bloka k Majakovskému. – A hla, stalo sa, že sa našiel taký básnik, co sa vrhol, a dokonca seba oplul... A hodil sa do kade.
To caká aj nás. Skutocné „slovo pravdy“ vyžaduje rozhodnutie: alebo umriet v trápení ako Blok, alebo sa vrhnút do kade ako Majakovskij. A ty si kde, Michail? Ked pristúpiš k tejto otázke, nacisto stratíš chut písat svoje „Slovo pravdy“, pocítiš odpor k sebe samému aj k svojej práci a zastaneš akoby na hranici akéhosi dôležitého rozhodnutia.
(„Slovo pravdy“ mal byt pôvodný názov románu, ktorý v tom case Prišvin písal, a neskôr dostal názov „Korabelnaja cašca“; v slovenskom preklade Háj nebotycných borovíc. Poznámka prekladatela.)

(5. február)
Mrazivý (-25) a slnecný den. Dnes som dovršil 80 rokov a vecer bola vo Zväze spisovatelov oslava môjho jubilea.
Možno s istotou povedat, že všetci boli na nom ako jediný clovek... Našiel som v sebe silu vysediet tie tri hodiny, nepoddat sa ani najmenšiemu vzrušeniu a vystúpit spokojne pred mikrofónom. Pripadalo mi, akoby som takéto vzrušenia bol už dávno prežil, ale ludom zboku sa zdalo, že som sa choval ako clovek, co si je vedomý svojej dôstojnosti.

(9. február)
V stredu po krátkom vystúpení v Literárnom múzeu sa musí moja rieka definitívne vrátit do svojich brehov. Lebo jubileum je ako povoden.
Škodlivost jubilea spocíva v tom, že ta priatelia rozhýckajú, a tebe sa to nebadatelne tak zapáci, že zacneš byt mimoriadne citlivý na malicherné krivdy, ktoré ti potom otvárajú falošnú perspektívu.

(10. február)
Starceka Vasilieva zanechali deti s jeho starou suckou Norkou. Ako príklad psej lásky uvádza, že Norka ani jednu ženu, ani jedno dieta na ulici neobíde, všetkých onuchá v nádeji, že nájde jeho dcéru s dietatom. V pozdravnom liste mi píše, že precítal „Zásobáren slnka“ a plakal nad mojou Travkou presvedcený, že som v nej opísal jeho Norku.
Kolko sa v našom národe uchováva takejto neprekonanej lásky, a práve tú lásku spoznávajú ludia v mojich knihách a považujú si ma ako za nejakého slobodného knaza alebo popíka. V tom je tajomstvo úspechu mojej „prírody“.

(17. február)
Vystúpenie v zahranicnom vysielaní rozhlasu. Otázka: „Na com teraz pracujete?“
Pracujem nad jednou témou, ktorá sa zrodila a vyrástla zo všetkých mojich prác. To je naša ruská téma o pravde, a táto moja kniha sa bude volat „Slovo pravdy“. Nemyslite si však, že ja sám osobne sa chystám vyslovit toto slovo; som len spisovatel a žiada sa mi svojimi slovami vyjadrit tú pravdu, po ktorej oddávna túži môj národ.

(24. február)
Kolko ráz som už pocul, ako nejaký prostý clovek o sebe vraví: „Aký by to bol román, keby som mohol opísat svoj život!“
Volakedy som sa tomu smial, ale teraz si tiež tak hovorím, aká by to bola nádherná poéma, keby som mohol pochopit a opísat svoj život. Dnes mi je jasné, že všetko, co som napísal a co dosiahlo uznanie, sú jednotlivé iskierky z toho, co som prežil, z poémy vlastného života. A ak ludia tieto iskierky spoznávajú a chápu, to znamená, že túto poému prežívajú aj oni.
Velmi ma o tom presvedcil telegram k mojej osemdesiatke od istej „obsluhy dela“: „Celá obsluha vám dakuje za Žen-šen.“ A ved kolkokrát som od vzdelaných ludí pocul o Žen-šeni slová, že je to „tažká filozofická vec“. Ak ho teda táto „obsluha“ pochopila, musí existovat spolocné prežívanie jednej a tej istej poémy.

(25. február)
Všetko neštastie cloveka spocíva v tom, že je tažšie samému nad sebou porozmýšlat, ako využit to, ako o sebe uvažovali ludia pre nami a riadit sa ich príkladom.
A tak ani nerozmýšlajú, chytia sa priamo toho vzoru a urobia si z neho modlu, ktorej sa jednoducho klanajú bez toho, aby nieco svojské k tomu pridali.

(16. marec)
Zacínam sám seba chápat ako jedného z najobycajnejších ruských ludí, ktorý má schopnost povedat svojim spoluobcanom, že ten malý kúsocek života, ktorý sa ti v živote ušiel, je nádherný. Tento životný pocit, vlastný u nás mnohým ludom, mi umožnuje prekonat všetky nedobré stavy prázdnoty, sklúcenosti, mocichtivosti, bohapustého tárania, a clovek tak pomalicky prichádza k mravnej cistote, k múdrej pokore, k trpezlivosti a láske. – V tom spocíva celá Prišvinova prostá cesta v jeho „prírode“.
Na túto cestu vyjde casom vela ludí, ba vlastne už teraz po nej idú, len ich ešte každý nevidí.

(19. marec)
V prúde môjho mravného seba-vedomia sa postupne, ako jeden z brehov tohto prúdu, vykryštalizovalo jedno moje presvedcenie. Pocas dlhých rokov mi bolo jasné, že toto tu je breh, a ja ako prúd bežím popri nom, odmývam z neho úrodné ciastocky, prenášam ich na druhý breh, kde ich ukladám ako úrodnú zem, na ktorej potom pestujem les.
Prišiel však cas, a ja teraz môžem jasnejšie pochopit a vyjadrit slovami to, co som kedysi tak nejasne chápal v sebe ako breh úrodnej zeme. Teraz sa mi zdá, že to presvedcenie spocíva v tom, že ja sám som nositelom cohosi ešte nebývalého, že som v comsi prvý a jediný, a že toto moje prvenstvo nikomu neprekáža a s nikým neprichádza do sporu.

(5. máj)
Každý clovek žije rozhodne dvojmo: aj viditelne, v spolocnej práci, ale súcasne aj pre ostatných neviditelne, „pre seba“. Každý clovek sa však z neviditelného stavu dostane do viditelného, lebo niet nicoho tajného, co by sa nestalo zjavným.
Neviditelný stav cloveka, jeho „osobnost“ je teda predurcená nadobudnút reálnost vo viditelnom, spolocnom. U spisovatela je to spisovatel samotný (ako osobnost) a jeho citatelia) spolocnost. A tvorba je práve realizáciou osobnosti. (...)
Život „pre seba“ (osobné) je nevycerpatelný, ba možno priamo povedat nesmrtelný, ale s jednou podmienkou: že ono „pre seba“ žije nie kvôli sebe, ale ako prameniace v Celku smeruje k návratu do Celku a k realizácii v nom.

(15. máj)
Dnes od rána prší. Vcerajší den bol hotové trápenie: kašel, chrbtica a všeliake iné pluhavstvá, hlava bez pohybu mysle. Jediné, co mi chodilo po rozume, bol ten zúfalý nesúlad medzi mojím duševným rozpoložením a tým, co sa teraz deje v prírode. Pripadalo mi ako výsmech, že ja sa tu lúcim so svetom a odchádzam od neho s prázdnymi rukami, zatial co v nom zostane pre všetkých aj to, co bolo vo mne najlepšie, aj tieto briezky ako nevesty, aj lipy, co zacínajú svoj letný život – všetko to tu zanechávam a sám odchádzam bez nicoho.
Potešil ma však list od jednej skoro štyridsatrocnej ženy – cistý a akýsi povznesený, aké píšu sedemnástrocné dievcatá. Ženy mi takéto listy posielajú nezriedka, akoby cítili, že deti, ktoré priniesli na svet, ešte nie sú všetky, že im zostáva ešte porodit to skutocné, jediné a posledné, nikomu sa nepodobajúce dieta. Táto zásoba panenstva pre každý prípad sa u pocestných žien zachováva do neskorej staroby, poznám to dobre podla svojej matky.
Tento list ma oduševnil, pochopil som, že mám vela priatelov jedine preto, lebo píšem o veciach dotýkajúcich sa vecnosti, ba ani nie píšem, ako sa skôr vznášam, a dokonca aj teraz cítim na lopatkách akési svrbenie, tam, kde sa mi chvílami nebadane a tajne pripínajú krídla, ktoré sú mi urcené.

(16. máj)
Zo všetkého mi je najviac treba prinavrátit tú životnú radost, ktorá, zdá sa, spája vo mne vždy nebo a zem a vždy zostáva so mnou aj tam, odkial idem, a privíta si ma i tam vpredu, kam smerujem.

(24. máj)
Kvitnú višne, a to práve v case, ked pod nimi na prekopanej zemi nieto ešte ani jedného bieleho spadnutého lupienka.
V hustej bielobe rozkvitnutého stromu sa moja duša spája s cousi vecnou dušou a srdce sa mi chvie od radosti, že na zemi niet ešte ani jedného spadnutého bieleho lupienka.
Tá nesmierna záplava bielych kvetov je ako chrám našich duší: takými sa niekedy stretneme a takými ostaneme na veky.

(7. jún)
Spomenul som si, že rozmýšlat treba o všetkom, ale dobre písat možno iba o tom najjednoduchšom, cím je všetok život vyplnený, toto prosté treba hladat a nan treba redukovat všetky myšlienky. Pritom nám ich nemusí byt lúto, lebo myšlienky sa potom prejavia samé a skryjú sa do obrazov, že ich hocikto len tak lahko neobjaví. Zdá sa, že tie obrazy sa utvárajú tak, že rešpektujú a obracajú sa ku každému ludskému umu, velkému ci malému; velkému takým, malému iným spôsobom. Ak je obraz pravdivý, je pochopitelný pre všetkých, a pravdivý je práve tým, že je pre všetkých.

(12. jún)
Marxizmu som sa držal, ale v mojom duchovnom hladaní sa premienal zo subjektívneho pocitu, ktorý ma tahal k nie dost uvedomelému konaniu celej osobnosti, na objektívny fakt ekonomickej nevyhnutnosti. Zoci-voci tomuto nespornému faktu clovek mohol byt v najlepšom prípade iba pôrodníkom, ktorý ulahcuje zrod budúcej spolocnosti. Popritom mi však vyvstala krutá a strašná otázka: nech si tam žijú aj pôrodníci budúcnosti, aj rozlicní obycajní ludia, poriadni aj nanichodní, akí len chcú – ale kto si ty sám v svojej podstate, co ty sám za seba môžeš užitocného priniest do komory novej spolocnosti?
Pred mojimi ocami sa striedali cári, vyrastali štátne dumy, revolúcie a vojny sa miešali ako miešajú ludí, vyrastali nezvycajní ludia ako Gorkij, Šalapin, Blok. Všetko na svete sa ma dotýkalo, avšak od chvíle, ako som pocítil štastie, že môžem stvorit cosi zo seba, ma už nic nemohlo zvábit z nastúpenej cesty.

(13. jún)
Byt Rusom, lúbit Rusko – to je istý stav duše.

(24. jún)
Sloboda pred ocami všetkých hynie, a utvára sa nový ideál: pravda, ako nová forma prežívania jednoty všetkej životnej tvorby clovekom a vyjavenia božského princípu v každom z nás.
Pravda v zmysle všejednoty vylucuje každý mýtus, a tá istá pravda súcasne od každého z nás vyžaduje svoj vlastný mýtus.
Tak hovorili o tvorbe mýtov dekadenti, nezaujímajúc sa o pravdu, ktorá je mýtom nepriatelská. Teraz nastáva cas, ked je zákon zhody vyžadovaný v mene pravdy samotným zákonom rozdielnosti. A to bude zákonitá rozdielnost v zmysle princípu, že Boh miluje všetkých, ale každého viac.

(25. jún)
Mojou novou myšlienkou, vyjadrujúcou zmysel celkového chodu histórie, je, že v Amerike teraz hynie sloboda a u nás sa namiesto slobody rodí pravda.

(29. jún)
Komusi som vcera písal, že som teraz nasýtený nie poctom prežitých rokov (aritmetikou), ale kvalitou zostávajúcich dní života; že hoci mi len jeden dnícek ostáva, ale je môj a nebývale jedinecný.
Možno, že aj všetka krása na zemi a všetka nesmrtelnost vzišli takto z vítazstva kvality nad kvantitou.

(30. jún)
Posledný júnový den tohto roku, nech dá pánboh, aby som ešte jeden jún prežil, bol by som spokojný. Stále sa mi pácia tie moje slová vzdialenému cloveku, že v našom veku nezáleží na pocte rokov, ale na kvalite dní, že tieto naše dni sú práve tými dnami, ked sa uplývajúca kvantita zastavuje v rozkvitnutej kvalite.
Dnes mám otvorené okno do slnecného rána, a na okne sedí pes s chvostom spusteným do izby a o comsi svojom húta. Každý lístocek je zarosený a každá kvapka rosy žiari svojským spôsobom: jedna si len tak cupí a hladí na svet, druhá tiež cupí a žmurká, tretia neustále mení farbu, a všade sa nesú vzduchom trblietavé pavucinky.
Ešte nikdy som nevnímal rosu s takým pocitom štastia. Volakedy som na nu hladel ako tento pes na okne, ale teraz hladím ako clovek, a tak by sa mi žiadalo aj ukoncit svoje dni: takto sa zahladiet, vdýchnut do seba nesmrtelnost tohto sveta a tak ho opustit.

(3. júl)
„Slovo pravdy“ sa ukazuje byt prózou cistou ako chrám; zostáva mi ešte napísat stránocku-dve, ktoré budú címsi ako krížikom na vrchole. (...)
Skúsim všeobecnými slovami zreprodukovat, akou myšlienkou alebo akým morálnym princípom bol napájaný tento môj príbeh. Poviem rovno, že bol napájaný postupom velkých historických udalostí. Na brehu Atlantického oceána umierala bohyna slobody, a prichádzal koniec vekom, ktoré boli zasvätené tomuto slovu. My, co sme boli od detstva vychovaní v úcte k tomuto slovu, ked sme zbadali zjavnú faloš vyznávacov slobody, našim ociam sa zrazu cosi odhalilo. Zdalo by sa, že na obranu Slobody tam bolo treba okamžite vyzdvihnút nejaký nový a vyšší princíp, ale ochrancovia Slobody sa namiesto toho premenili v býkov a vyzbrojili sa rohami... Aj samotný prezident velkej krajiny chystajúc sa k vojne uverejnil v novinách svoju modlitbu za vítazstvo. A práve pri tomto podvrhu slobody sa nám zazdalo, akoby cez baldachýn nejakého obrovského lesa, ktorý nám zakrýval slnko, prenikol zrazu do našej krajiny prúd velkého a ohromujúceho svetla.
A nezávisle od toho, ako by sa nám to žiadalo alebo nežiadalo, zacali sa nám pri tomto svetle skladat a zjavovat slová a obrazy našej pravdy, za ktorou putujeme od tých cias, ako bolo vyslovené jej prvé slovo. Vytvorila sa situácia, že nech na cokolvek v minulosti obrátime pozornost, všetko sa nám zacína sústredovat do jedinej žiary - až natolko, že sme pocítili blízkost akejsi Velikej Vyhne, kde sa pre budúce veky, majúce vystriedat veky Slobody, pre všetky veky nastupujúcej Pravdy kujú svoje zvláštne nové slová. (...)
Celkom prostými slovami sa mi žiada povedat, aby veky Slobody boli vystriedané vekmi Pravdy, aby bol skutocne oslobodený stále v otroctve zotrvávajúci clovek.

(8. júl)
Dnes som odovzdal prvý exemplár „Slova pravdy“, 12 AH, aby sa mohli opravy preniest aj na druhé kópie, a prvý exemplár som dal Lale, aby ho pozajtra v piatok dopravila do casopisu Novyj mir. Náhle som sa teda naskrze oslobodil od práce, a súcasne sa vytratili aj moje doterajšie chvejivé obavy o osud tejto knihy, co znamená, že som ju naozaj ukoncil. Urobil som všetko, celého seba, aký som, som vložil do tohto diela, a ak by sa ukázalo, že je nie dobré, to by znamenalo, že ja sám nie som dobrý. Bolo by to možné? Pravdaže áno. Všetko môže byt nanichodné, ale ja som spravil všetko, aby sa tak nestalo, a mám svedomie naskrze cisté. Aká je to radost!

(10. júl)
Znova je nádherné pocasie, prekrásne dni zázracného leta. Za stolom u (akademika – J. R.) Kapicu som povedal malý prejav o tom, že je cas zanechat orientáciu na aritmetiku nášho života a obdivovat nejakého Gruzínca, ktorý sa dožil 140 rokov. Je cas vzdat sa toho detinského nádejania sa na vysoký vek a celý dôraz klást na kvalitu našich dní. Všetci prítomní ma pochopili a potešili sa.

(11. júl)
Nestratit tú predstavu o Velikej Vyhni, kde sa kuje správanie sa celého stvorenstva, a súcasne aj správanie sa cloveka, ktoré nachádza výraz v jeho slove. Milióny miliárd lúcov-cesticiek je okolo tej Vyhne ako okolo slnka, rozchádzajú sa na všetky strany, a v každom tom lúci je také blízke miesto, odkial vidíš dookola všetky lúce. A ak ta postretlo štastie, že si si stal na toto miesto, máš pocit, akoby si ty sám viedol a sám riadil dopredu svoj lúc.
Naše správanie sa spocíva práve v tom, že sa každý postaví na svoju cesticku.

(12. júl)
V hore sa všetky prieseky zo všetkých strán sveta schádzajú pri jednom stlpe. A odtial sa dá les vidiet dodaleka-doširoka-dohlboka: na sever, na juh, na východ i na západ.
V dejinách našej ruskej pravdy sa tak všetky cesty morálnych hladaní ruskej spolocnosti stretávajú pri Levovi Tolstom; odtialto ich vidno daleko aj hlboko.
Pravdaže, ani v lese nie je len jeden taký stlp s ružicou priesekov, a ani v našej spolocnosti nie je iba jediný Lev Tolstoj. Ale obsiahly, velmi významný priestor ruského spolocenstva sa odhalí nášmu zraku, ak sa svojimi ocami zahladíme na to isté, na co sa v priebehu svojho života pozeral Lev Tolstoj.
Najcistejší priesek smeruje od tolstojovského stlpu tým smerom, kde sa formovalo naše vlastné detstvo. Pamätám si casy, ked si jeden významný úradník kaligrafickým písmom prepisoval do svojho zamatového zošita Kreutzerovu sonátu...
Zdalo by sa, že týmto casom tolstojovstva je definitívny koniec a spomienky na onen dávnovek sa koncia obycajne úsmevom. Clovek si však hned spomenie, že ved za svoj hlboký záujem o Shakespearea vdacím Tolstému; to on mi vnútil svoju vzburu proti Shakespeareovi, aby som si ho potom mohol zamilovat ako teraz. A cosi je v Tolstom, cosi „najdôležitejšie“, kam vedie priesek môjho detstva, pricom cosi také, co nikdy nezostarne a k comu potom prídu aj mnohí iní ludia.
Toto „cosi“ je prítomné vo všetkých umeleckých prácach Tolstého, a ako svätožiara objíma všetky jeho obrazy. Prevážna väcšina citatelov je presvedcená, že za tento pôvab pravdivosti tolstojovských obrazov treba vdacit sile jeho umeleckého talentu. Ale nám je dnes, dávno po smrti Tolstého, jasné, že pocit „ruskej pravdy“ bol Tolstému vlastný nezávisle od jeho umeleckého nadania.
Umenie je u Tolstého akoby služobníkom pravdy, ktorá riadi jeho životné chovanie; jeho umenie je nádherným príkladom možnosti uskutocnenia pravdy v umení, a tento maják nám bude ešte dlho vpredu svietit.

(1. august)
Už v samotnom tvojom rozhodnutí hovorit iba pravdu sa skrýva isté násilie, pretože slovo pravdy sa utvára všetkými ludskými aj neludskými pravdami i nepravdami, nie jedine tebou.

(11. august)
Úvaha. Zlo (usudzujem podla seba) prechádza do pohybu, a ako mravec vlecie za sebou brvno, tak aj ono volky-nevolky tahá za sebou brvno dobra. To je dôvod, preco je Mefistofeles presvedcený, že to on tahá Fausta do pekla do cárstva zla, a Faust si robí posmech z tejto hlúposti Mefistofela, predurceného premienat zlo v hybnú silu dobra.

(22. august)
Žiadna pravda nebýva bez výmyslu, naopak! Výmysel pravdu zachranuje, iba kvôli pravde vlastne jestvuje.
Pravda bez výmyslu je ako lietadlo bez benzínu. Pravda leží. Ale ked jej nalejú benzín, letí a prekonáva poludníky a póly našej planéty.
To isté je aj v mojom osobnom živote; keby som vyrozprával cistú pravdu, všetko ako bolo, nikoho by to nezaujímalo. Ale ak k tej cistej pravde prilejem nejaké palivo, každý zdvihne hlavu dohora a zadíva sa za mojím lietadlom.
Zdá sa mi, že urcitú pravdu ludia skladali po veky vekov, ale benzín živej pravdy je obsiahnutý vo mne samom, a že tým benzínom som najskôr ja sám, a povedat nieco „podla pravdy“ vlastne znamená povedat od seba a z cistého srdca.

(27. august)
Etika Západu: „Nie mier, ale mec“; etika Východu: „Nie mec, ale mier.“

Zdá sa mi, že sa náhlim ta, kde sa u ludí formuje pravda, náhlim sa a volám: - Pockajte, pockajte, vezmite ma so sebou!
A tak je to, zdá sa mi, všade; všetci tvoria pravdu a každý z nás sa rozhodne náhli ta, každý je potrebný všetkým a všetci sú potrební každému.

(1. september)
Lala bola v Novom mire u Tvardovského. Ukázalo sa, že „Slovo pravdy“ vyžaduje úpravy. Tvardovský jej povedal: „Ja by som Prišvina uverejnil, nech si zodpovedá za seba sám.“ (...)
Chcel som sa vzdat úprav, ujst od všetkej tej „literatúry“ (...) a bojovat zo svojho kúta ako bojovný Kapica, ale rozmyslel som si to. Kapica má svoju teoretickú fyziku, do ktorej sa nikto nevyzná, ale ja mám umenie slova, v ktorom sa síce tiež málokto vyzná, ale všetci si trúfajú posudzovat autora. Moja situácia je ovela tažšia a sotva mi v tomto veku budú stacit na taký zápas sily.

(28. september)
K veceru som sa pomaly ako korytnacka prechádzal svojimi alejami a rozmýšlal som o tom, že najskôr takto zostanem žit do konca v Dunine, ak nás nezasiahnu vojnové udalosti. Teraz sa myšlienky celého sveta krútia okolo toho istého problému: ci sa všetko toto napätie skoncí vojnou, alebo ci svetový organizmus ludstva rozdrobí túto hrozbu, aká ešte nemala v svete páru.

(6. október)
Moje prvé priznanie, ktorým zacnem svoju autobiografiu, bude v tom, že ja sám osebe nie som spisovatelom, ani vedcom, ani nejakým mudrcom ci nadclovekom, ale že som taký istý prostý clovek ako všetci ostatní.
Nech akokolvek rozmýšlam o tom prostom cloveku, nijako nemôžem súhlasit s oným znamenitým cudzincom, ktorý v jednoduchom cloveku vidí nižšiu formu existencie, ako je jeho vlastná. Peter Velký bol, povedzme, imperátorom, ale sám osebe ako clovek bol velmi prostý. V takomto zmysle sa neodriekam svojho spisovatelstva, pravdaže som spisovatel, a ešte k tomu známy, celého seba som do toho vložil a cosi som zaslúžene dosiahol. Toto spisovatelstvo však nebolo pre mna modlou, ale jedným zo spôsobov pochopenia života. V svojej podstate som ten najjednoduchší clovek, ktorý na svojej ceste životom vášnivo hladá priatela, aby mu aspon idúcky mohol porozprávat o všetkom, co mu leží na duši a omína ju. Stací sa tak zdôverit, a naraz sa ti ulaví, ako keby si sa presvedcil, že nie si sám takýto mrzák na svete, že každý skutocný prostý clovek ta pochopí.
Teraz mi je jasné, že práve pre toto som sa stal spisovatelom; aby som nemusel viest dlhé reci s ludmi, ktorých stretnem, a tak si ulavovat duši, alebo aby som kultúrnym materinským jazykom oslovil všetkých a dosiahol tak pochopenie aj u tých ludí, ktorých by som inác nikdy nenašiel. (...)

(8. október)
(...) Pocúvam „Hlas Ameriky“; aké je to tam všetko hrubé a hlúpe! Ked clovek sám nadáva na svojich, tak sa to zdá v poriadku, ale ked na tých istých svojich Americania púštajú ruských psov – je ti z toho zle a žiada sa ti bránit to isté, na co si si dovolil predtým nadávat.

(23. október)
Kniha „Jar svetla“ mi urobila radost; do jedného zväzku zahrnujúceho okolo 50 AH sa nazbieralo tolko drobností, že je z toho už ani nie zväzok, ale akýsi mech so zlatými mincami, ktoré som zbieral celý svoj život. Túto knihu si ludia budú cítat dlho, casto a pomaly. Zmierujem sa s tým, že keby všetci tak zanechali po sebe svoje „mechy“, bolo by všetkým velmi dobre. Tak aj Lev Tolstoj ukoncil svoj život v Astapove slovami: „Urobil som všetko, co som mohol.“

(1. november)
(...) S Lalou sme vcera cítali denník L. N. Tolstého pred jeho útekom z domu. Spomenul som si na všeobecnú obranu Sofije Andrejevny tých, co stáli na jej strane. Hovorili, že S. A. skoro sama vlastnou rukou prepísala štyrikrát Vojnu a mier. To znamená, že títo ludia pozerali na lásku z hladiska jej užitocnosti. Bolo by nacase demaskovat ludom lásku i poéziu z hladiska ich užitocnosti a vytýcit pred všetkými ideál lásky slobodnej od prinášania detí na svet, a poézie slobodnej od veršov.

(11. november)
Je mi naskrze nepochopitelné, ako málo si ludia dokážu vziat z toho, co sa im ponúka na zemi. A aký som ja štastný, že som sa svojho dielu v znacnej miere zmocnil. To prvé a naozajstné je moja láska k Lale, to druhé – láska mojich citatelov ku mne.

(21. november)
Vcera ma previezli z nemocnice domov, a božemôj, aké to bolo - a stále trvá - štastie! Naozaj sa dá povedat, že jeden taký den nadobúda hodnotu roku. Neviem, akoby sa to dalo nazvat, akoby zavládla akási harmónia alebo rytmus ticha, a ja som jeho vládcom, som cárom, ktorý nepotrebuje žiadnych ministrov, lebo vládne vo vzájomnom porozumení.