Tomáš Hoštacký

Slovenské mýty (1)

Mýtus je vysvetlenie založené na sentimente, nie je vysvetlením racionálnym.
(Dictionnaire de la philosphie, Larousse, s. 193)

"Popol na cigare rástol a vtedy Shurz naniesol neocakávane svoju nervóznu námietku. Spýtal sa Devensa, generálneho prokurátora:
'Pamätáte sa na zmluvu Harney-Sanborn?' (...)
Devens pokrcil plecami. 'Celá záležitost je mrtvou literou,' povedal.
'Ako?'
'Nevidím nijakú predmetnost alebo dôležitost v zmluve uzavretej pred trinástimi rokmi s bandou divochov.' (...) 'Nie je vôbec zákonná.' (...) 'Všetky zmluvy s Indiánskymi kmenmi sa samozrejme rovnajú - gestu'.
Toto "motto" je úvodom ku knihe Howarda Fasta Posledná hranica. Je to, žial, opis skutocnej historickej udalosti.
Nasledujúci citát už nie je z knihy Howarda Fasta. Je z knihy Posledný let generála Štefánika (Bratislava 1991). "On koncipoval Pittsburghskú dohodu, on ju 30. mája 1918 podpísal a podpísal ju aj 14. novembra 1918 - v den svojej volby za prvého cesko-slovenského prezidenta. A predsa ju neskôr, ked Slováci žiadali jej plnenie, vôbec nerešpektoval. (...)." (s. 60)
Ide o notoricky známu skutocnost, takže nie je azda treba doplnat, kto je mienený zámenom „on“ v uvedenom citáte. Úcelové podpisovanie a následné ignorovanie zmlúv s „príslušnou“ mierou povýšeneckej arogancie, (vo svojom liste Hlinkovi z 10. októbra 1929 nazval Pittsburghskú dohodu „falzifikátom“), nie je teda len smutnou kapitolou histórie amerických Indiánov. Ignorovanie tejto druhej zmluvy nekoncilo takým surovým masakrom, ako v prípade opisovanom H. Fastom, ale: "T. G. Masaryk v rozpore s historickou pravdou pyšne vyhlásil: '... ja som Slovákov oslobodil ... On radil dr. Vavrovi Šrobárovi, aby postupne revidoval Štúrov národný program ..." (s.60) ... a teda pokus o postup tzv. plazivej genocídy, vhodnejší pre európske pomery, tu nechýba.
Indiánsko-slovenské súvislosti však, napriek absolútnej historickej podobnosti, zostávajú len podobnostou náhodnou. Hlbka problému má úplne rozdielne parametre.
Budeme sa opierat výlucne o citáty zo spomenutej knihy. Je v nich obsiahnutá v plnom rozsahu podstata celého problému: "On spolu s Benešom - ako to správne napísal roku 1978 dr. Lubomír Lipták, CSc. (...) v reprezentacnom diele Slovensko I - Dejiny - 'boli ochotní priznat Slovensku iba charakter folkloristického svojrázneho územia, nieco ako Haná alebo Chodsko', a s ich podporou 'najagresívnejší ceskí hegemonisti, napríklad z radov niektorých ceských profesorov, otvorene hlásali názory smerujúce k asimilácii Slovákov akoby v záujme 'vyššej kultúry'.' " (s.60)
"A preco mal Masaryk taký macošský vztah k Slovensku?
'Sledoval tým predovšetkým reálne ekonomické a politické záujmy ceských financných a podnikatelských kruhov, ako aj blaho celého ceského národa, pretože menej rozvinuté Slovensko ponúkalo lákavú možnost uplatnit sa i ceskej inteligencii nižšej vzdelanostnej úrovne a expanzívnemu ceskému priemyslu ...' napísal Róbert Letz na jar 1990 na stranách casopisu Zmena. 'Najväcšia Masarykova chyba bola v tom, že jeho humanistické a demokratické idey, hlásajúce samosprávu hospodárskych, kultúrnych a národných celkov, sa - i jeho zásluhou - v dostatocnej miere nepremietli do spolocenského a politického života. Jeho konštrukcia jednotného ceskoslovenského národa bola naopak vyjadrením centralizmu de facto popierajúceho v tejto významnej oblasti demokraciu. Tarcha cechoslovakizmu, ktorý prvú CSR sprevádzal, dopadla celou svojou váhou na zdecimovaný mladý slovenský národ, ktorý dúfal, že rokom 1918 nastane doba, ktorá mu umožní naplno uplatnit sa doma i v cudzine.
Žial, nestalo sa tak.
Slovensko bolo odsúdené niest údel agrárnej krajiny. Priemyselné podniky boli rušené, slovenská inteligencia sa nemohla v dostatocnej miere uplatnit ...'
Len v rokoch 1922 - 1926 ked 'tatícek' Masaryk bol prezidentom, bieda vyhnala do cudziny - najmä do dalekých Spojených štátov amerických a Kanady - štvrt milióna Slovákov. Boli to bedári 'hnaní žitia nevôlou ...'. S jeho súhlasom likvidovali na Slovensku priemysel a aj to vyvolávalo silné proticeské nálady a akcie, neskôr Prahou oznacované za zlocinné, fašistické ..." (s.58-59)
"Roku 1935 slovenský robotník zarábal rocne štrnásttisíc korún, ceský o osemtisíc viac, slovenský rolník tritisíc korún, ceský o štyritisíc viac ...
Slováci sa búrili, štrajkovali ...
Ceskí cetníci do nich strielali a zabíjali ich - na rodnom Slovensku ...
Plac ich hladných sirôt bol silný, ale na Hradcanoch, kde sídlil 'tatícek' Masaryk, ho nebolo pocut ..." (s.59-60)
Genocída sa teda neobmedzovala cisto na likvidáciu národného cítenia. Bola systematicky likvidacná aj v oblasti hospodárskej.
Dalej nasledujú citáty týkajúce sa osoby a osudu gen. M. R. Štefánika, ktorý ako sám Masaryk priznal, mu prekliesnil cestu na najvyššie fóra vtedajšej politiky:
"Už roku 1915 pripravil chorý a na operáciu cakajúci M. R. Štefánik stretnutie T. G. Masaryka s francúzskym ministerským predsedom a zároven ministrom zahranicných vecí Aristidom Briandom a s predsedom parlamentu Paulom Deschanelom. Masaryk pri stretnutí nepovedal ani slovo, lebo nevedel po francúzsky. O týchto rokovaniach francúzsky cinitel dr. Raoul Blondel neskôr napísal: 'Profesor Masaryk neotvoril ústa. Štefánik mu potom cestou živo prekladal Deschanelovo ozaj ocarujúce stanovisko ...' " (s.47)
Do listiny, ktorá sa mala vložit do Štefánikovho hrobu, Masaryk napísal: " ... Mne i dr. Benešovi upravil cestu do najvplyvnejších politických i vojenských kancelárií ..." (s.47)
"Lenže medzi oficiálnymi hodnoteniami najvyšších predstavitelov Cesko-Slovenskej republiky, a teda i medzi slovami z listiny, ktorú Masaryk vlastnorucne napísal a dal vložit do Mohyly na Bradle k mrtvemu Štefánikovi, a ich skutocnými názormi bol priepastný rozdiel. Rozpor bol aj medzi gigantickými zásluhami dr. Štefánika o národné oslobodenie Cechov a Slovákov a nevdakom, ktorého sa mal dockat po skoncení vojny a vzniku Cesko-Slovenskej republiky." (s.48)
V komentári k jednému z listov medzi Benešom a Masarykom píše autor spomenutej knihy: "Dvaja z triumvirátu sa teda báli konzervativizmu a dokonca aj 'politických omylov' tretieho, bez ktorého by ich práca vo Francúzsku, v USA a inde bola nemyslitelná.
V cudzine im Štefánikove postoje neprekážali, tam využili aj jeho styky s aristokraciou.
Prekážali im až doma. A tak pre Štefánika vytvorili zbytocné a neexistujúce ministerstvo a verejne sa klamalo, že sa nevráti domov k svojim, do krajiny, pre ktorú tak vela - i na úkor svojho zdravia - urobil". (s. 54)
"Druhý zo slávnej trojice - dr. M. R. Štefánik - zastával funkciu ministra vojny.
V Prahe však zároven existovalo Ministerstvo národnej obrany na cele s civilom J. V. Klofácom. Zo sedemnástich ministrov cesko-slovenskej vlády boli len dvaja Slováci, okrem Štefánika Šrobár s hanebnou a slovenský národ urážajúcou funkciou ministra s plnou mocou "pre správu" Slovenska. Na tomto ministerstve pracovalo vela Cechov a viacerí Slováci v jeho vyšších funkciách boli presvedcení 'Cechoslováci', ktorí neuznávali slovenský, ale iba 'ceskoslovenský' národ.
V tej istej vláde boli teda dve rovnaké ministerstvá, líšiace sa iba oznaceniami. Zbytocnú duplicitu si uvedomoval aj T. G. Masaryk, preto sa rozhodol, že jedno zruší.
Nemalo to postihnút Klofáca, ale Štefánika.
Štefánikova funkcia, hoci sa jej ani neujal a v Prahe nijaké ministerstvo vojny ani nevytvorili, sa azda zdala privelká pre cloveka, ktorý - okrem iného - Masarykovi a Benešovi 'upravil cestu do najvplyvnejších politických a vojenských kancelárií'?" (s. 51)
"V inom zachovanom liste (z 22. apríla 1919) K. Kramárovi do Paríža napísal - takto v ceštine:
'Ted cekám Štefánika a doufám, že se s ním dohodneme ...
Ministerstva vojenství se ovšem vzdá; tu hodnost jsem mu udelil, když jsme za hranicí proklamovali prozatímní vládu. To se stalo, než jste Vy doma utvorili vládu svou, ve které musel být ministr národní obrany. Na Slovensku by bylo místo pro neho, ale nevím je-li pro drobnou práci administrativní; v Praze místa nevidím ...' " (s.54)
"A tak sa velký a zaslúžilý Slovák vracal domov a nevedel, co ho caká. Pošlú ho za vyslanca do Ríma? Alebo iba za župana do Komárna ci dokonca za prednostu pošty na nejakú slovenskú dedinku? A co ak dodatocne zistia, že v tej dedine nie je poštový úrad?" (s. 55-56)
"Neprišiel mu ani na pohreb, pretože - ako telegrafoval šéf jeho vojenskej kancelárie plukovník Husák dr. Hallovi - nemohol sa z Prahy vzdialit. 'Pán prezident by sa zúcastnil na pohrebe, keby sa konal v Prahe alebo dakde blízko ...' Najvhodnejšie azda priamo na Hradcanoch ... Držal som ten telegram a prišlo mi zle, obraz starého pána profesora a prezidenta sa mi roztriasol pred otvorenými ocami ..." (s. 58)
Takýto koncentrát arogancie, perfídnosti a zákernosti v politike a v osobných vztahoch sa vám môže podarit objavit len v románe o intrigách na stredovekých dvoroch. Ale v spomenutej knihe je výsledok všetkých uvedených konštatovaní nasledujúci: "T. G. Masaryk bol (...) clovek vysokých morálnych kvalít a svoju politiku zakladal na mravnosti." (s. 58)
"T. G. Masaryk bol ako filozof a politik skutocný velikán." (s.60)
Azda sa vám to ani nezdá možné. Môžete si precítat tieto úryvky mnohokrát za sebou, ani náznak morálneho konania sa vám v nich objavit nepodarí. Mne sa to aspon nepodarilo. Nízku necestnost, intrigánsku aroganciu a zákernost áno. Zámerne sme sa vyhli uvádzaniu akýchkolvek skutocností, co ako historicky dokázaných, ktoré by sa nachádzali mimo spomenutého diela. Pokusov zachovat Masarykovi obraz bezúhonného politika za cenu ignorovania notoricky známych faktov je viac ako dost. Je však možné byt si vedomý všetkých týchto skutocností, takto ich vyslovit a príst k záveru o morálnej výške takto konajúceho politika?
Áno, je to možné! A tu je aj ten rozdiel medzi udalostami v histórii Indiánov a Slovákov. Bez rizika omylu je možné konštatovat, že niet na svete Indiána, ktorý by dokázal vnímat vyššie spomenutého Devensa ako „morálnu osobnost“. Bola by pritom azda pochopitelná aj urcitá miera neobjektívnosti, v prípade, že by Devens kompenzoval svoju absenciu charakteru na inom mieste, pokial je kompenzácia takejto zásadnej bezcharakternosti možná. V citátoch o T. G. Masarykovi sme ani len pokus o takú kompenzáciu neobjavili.
Na istej prednáške o prvej pomoci sa uvádzal postup na zistovanie stavu vedomia osoby, ktorá utrpela úraz. Ak poškodený nereaguje na prípadné podráždenie priamo, a reakcia sa prejaví len pohybom inej casti tela, je stav kritický, vedomie totálne paralyzované a možnost jeho obnovy je problematická.
Indiánovi sa ublížilo až na hranicu exterminácie. Ale zostal Indiánom. Aspon jeho vedomie zostalo zdravé. Krivdu vníma jednoducho ako krivdu. Ani Slovák by nedokázal nazvat charakterným cloveka, ktorý takto bezohladne ublížil Indiánom. Ale naproti tomu, co sa týka vlastných dejín, stal sa Slovák obetou mýtu. Nejde tu o autora samého. Jeho snaha o objektívny pohlad na dejinnú udalost je v rámci možností nesporne úprimná a cenná. Protirecenie v argumentácii a v konštatovaniach však Slovák vo všeobecnosti nevníma, prijíma toto protirecenie ako normálne a z hladiska morálky irelevantné. Lubovolné konanie voci Slovákovi sa na charakter konajúceho nevztahuje.
Slovenský mýtus má ešte jedno špecifikum. Mýtus sa vo všeobecnosti udržiava prostredníctvom tabu. Nedotýkat sa, aby sa neodhalila nekonzistentnost podpory mýtu. Na Slovensku si však mýtus nijaké tabu nevyžaduje.
V poslednom case sa aj v Cesku objavili pokusy o objektívnejšie hodnotenie postáv vlastnej nedávnej histórie. S objektivizáciou politickej aktivity úplne samozrejme súvisel aj pohlad na osobnost samu a jej prípadnú gloriolu. Velmi vážnej kritike napríklad bola vystavená osobnost bývalého pezidenta Beneša, cím sa samozrejme dostávala do iného svetla aj jeho politická kompetentnost a osobný charakter.
Na Slovensku ani úprimná snaha o objektivitu, hoci rozmetá celú podpornú konštrukciu mýtu a odhalí holú pravdu, nie je schopná dotknút sa záveru. Mýtus zostáva mýtom. Je v tomto prípade totiž sekundárny. Je implantátom, je cudzí a v dôsledku toho nenachádzame vo svojom podvedomí ani kompetenciu na jeho revíziu.
Za uvedený príklad by bola vdacná ktorákolvek ucebnica psychológie alebo psychiatrie. Niektoré prípady Sigmunda Freuda, napríklad svetoznámy prípad Anny O., mimoriadne disponovanej neurózam, sa stali klasickými príkladmi a synonymami urcitých duševných porúch a vyskytujú sa vo všetkých ucebniciach psychológie a psychoanalýzy. Ale ak prelistujete všetky ucebnice alebo chorobopisy na svete, klasickejší príklad spôsobu fungovania mýtu tam nemôžete objavit. Slovák by si takéto miesto v odbornej literatúre naozaj tiež zaslúžil. Na svete nepochybne niet národa, ktorého podvedomie by bolo v rovnakej miere postihnuté neurózami najrozlicnejšieho druhu a ktorý by viac potreboval ozdravný proces národnej psychoanalýzy.
V diele Sigmunda Freuda je popísaný prípad, v ktorom Freud v rámci výskumu „posthypnotickej poslušnosti“ prikázal svojmu pacientovi, aby rozbil urcitú sklenicu asi hodinu po svojom prebudení z hypnózy. Pacient vykonal príkaz tak, že šiel v naordinovanom case akoby z vlastnej vôle nabrat vody, pricom mu sklenica vypadla z rúk a rozbila sa. Rozbitie pripísal vlastnej neobratnosti a ani sám Freud ho nedokázal presvedcit, že ide vlastne len o uposlúchnutie jeho príkazu.
Slovenské národné podvedomie sa nachádza v podobnom stave. Je impregnované všetkými druhmi neuróz, komplexov, psychóz. Nežijeme vlastné dejiny. Zverili sme interpretáciu vlastných dejín cudzím, je teda len prirodzené, že sú pripôsobené cudziemu záujmu. Máme do podvedomia implantovaný masochizmus a sme presvedcení, že získavaním pochvál za vlastné nedôstojné ponižovanie seba samých konáme vo svojom najvyššom záujme.
Je možnost terapie z takéhoto stavu a návratu k zdravému povedomiu možná? Je možnost príst z tohto stavu vedomia ku stavu, v ktorom vyvádzané závery budú len logickým pokracovaním vyslovených premís?
Na túto otázku bude odpovedat, alebo bude o nich mlcat už len budúcnost.