Teodor Križka

Dobrá správa pre Slovensko

Tento slogan, ktorý inflacne casto vyslovuje premiér Mikuláš Dzurinda, po prvý raz môžem použit v jeho plnom význame, a nie bez irónie. Stalo sa to, v co si mnohí ani netrúfali dúfat: do druhého kola prezidentských volieb postúpili dvaja najsilnejší kandidáti Vladimír Meciar a Ivan Gašparovic, obaja zrelí politici, známi svojím vlasteneckým cítením.
Nebudem škodoradostný a zanechám slová na adresu ostatných kandidátov, ktorí neuspeli. Nakoniec, nie je im co závidiet. Ved najmä Eduard Kukan utrpel životnú porážku. Nepomohli mu ani všetky profesionálne skúsenosti, ani rady a triky, ba ani vyhodené milióny. Jeden z našich autorov mi v súvislosti s Kukanovou prehrou napísal vetu, ktorá celú vec charakterizuje azda najvýstižnejšie: „Slovenský prezident nebude mat ceskú sekretárku...“
Treba však priznat, že postup dvoch opozicných kandidátov do druhého kola prezidentských volieb nie je iba zásluha opozície, ale aj koalície. Treba sa podakovat najmä Ferkovi Mikloškovi a nakoniec aj Danielovi Bútorovi, že odobrali hlasy kandidátovi SDKÚ, hoci sami vedeli, že nemôžu v prezidentských volbách uspiet. A nakoniec treba podakovat aj SDKÚ, že chcela svojich koalicných partnerov násilím donútit k podpore svojho kandidáta. Je to práve ich zásluha, že nieco vyše tritisíc hlasov rozhodlo o porážke koalície.
V tejto vysokej politickej hre sa pravdepodobne koalicné strany nezastavia. Ukul sa totiž další klinec do politickej rakvy Mikuláša Dzurindu. Nikdy neboli tak blízko k jeho porážke ako práve dnes, ked budú môct zvalit neúspech, na ktorom sa sami podielali, na jeho hlavu a nahradit ho napr. práve rozhorceným Kukanom. Kolko múch tak zabijú jednou ranou, radšej ani nejdem rátat. Minimálne na cas uspokoja vraj neexistujúcu skupinku...
Bolo by dobrou správou pre Slovensko, keby to bol aj zaciatok konca zrady slovenských národných záujmov. Keby budúci prezident nebol rozbuškou medzi koalíciou a opozíciou, a už vôbec nie medzi národnou opozíciou ako takou, ale keby sa prekonalo umelé, zvonka našepkávané rozdelenie Slovákov, takmer pätnást rokov trvajúca názorová obcianska vojna. Keby sa KDH vrátilo tam, kde podla názvu patrí, k ludovej politike, ktorej praktickým odzrkadlením je sociálne cítenie, a nadviazalo politickú spoluprácu s tými silami, ktoré doteraz pomáhalo škandalizovat. Slovenský národ by sa politicky konsolidoval a mohol tak úspešnejšie obhájit vlastné predstavy v novej geopolitickej situácii, najmä v case stavania pomníkov Košútovi a Petrovicovi, ci v case chystaného pamätníka „trianonskej tragédie“ v Budapešti.
KDH teraz stojí pred vážnym rozhodnutím. Bud ponesie aj nadalej dôsledky za spoluúcast na šestrocnom miklošovskom šafárení a skoncí v opozícii, alebo sa pokúsi zachovat si podiel na moci a pragmaticky sa spojí s LS-HZDS a niektorou dalšou politickou stranou, aby zabránilo nástupu Ficovho Smeru k moci. V tomto zmysle je teda v ich manévrovacom priestore z dvoch postupujúcich kandidátov paradoxne bližší Vladimír Meciar, ktorý nie je zaviazaný Ficovi, ba naopak, z mocenského hladiska bol doteraz jeho politickým rivalom. Iba rozdelením budúceho koalicného potenciálu LS-HZDS a Smeru môže KDH zabránit svojmu definitívnemu odchodu do opozície a možno aj comusi horšiemu. No nepremysleným vyhlásením, že obaja prezidentskí kandidáti predstavujú ZLO, sa KDH ústami predsedu Pavla Hrušovského vydalo po starých chodníckoch konfrontácie, ktorá síce môže byt iba porazenecky bezmocným hartusením, ale môže byt aj predzvestou pokracovania v diele národnej skazy.
Pred rovnakým rozhodnutím je bez vlastnej vôle aj SDKÚ, nehovoriac o strane na jedno použitie ANO. Ale nepredbiehajme. Klúc k riešeniu najbližšej budúcnosti visí nad hlavou Vladimíra Meciara rovnako ako nad hlavou Ivana Gašparovica. Už dnes môžeme povedat, že koalícia opät rozhodne o výsledku druhého kola prezidentských volieb, a to tým, že toto druhé kolo odignoruje, teda zachová výsledok podobný tomu z prvého kola. Tváriac sa zásadovo, priam hrdinsky, v skutocnosti si len umyje ruky ako Pontský Pilát. De facto však rozhodne o definítivnom vítazovi, ktorým sa pravdepodobne stane Vladimír Meciar.
V tejto súvislosti sa mi žiada dodat nasledovné.
Mnohé štastné okolnosti spôsobili, že v zápase o definitívne vítazstvo v prezidentských volbách sa stretnú dvaja ludia, dve výrazné politické osobnosti, ktoré majú podiel na obnove a formovaní nespochybnitelnej slovenskej štátnosti. Toto súperenie by sa teda nemalo premenit v rivalitu, ale byt príležitostou, ako preukázat vysokú kultúru politického boja, z ktorého nevyjde jeden vítaz a jeden porazený, ale dvaja vítazi. V opacnom prípade bude vítazstvo pre jedného z nich a pre Slovensko obycajný danajský dar.