Milan S. Durica

Malý národ, malý štát v Európskej únii

Už iba mesiac nás delí od formálneho vstupu do EÚ. Aj ked sme sa už pekné roky na to pripravovali – ale nie vždy najvhodnejším spôsobom – teraz, ked si jasne uvedomujeme konkrétnu realitu, iste si mnohí kladieme otázku: Aké budú naše možnosti, aké šance zviditelnit našu národnú identitu a presadzovat naše národné ekonomické, politické a kultúrne záujmy? (Úmyselne nehovorím o štátnych záujmoch, lebo clenstvom v EÚ už podla základnej zmluvy pojem „štát“ stráca znacnú cast podstaty svojho tradicného chápania. Bude to cosi velmi blízke doterajšiemu pojmu s u z e r e n i t y , t. j. štátnemu útvaru bez plnej suverenity, teda inému, vyššiemu politickému subjektu podriadenej štátnosti.)
Nie je to nic absolútne nové. Je tvrdou historickou realitou, že najmä v epochách expanzívnych velmocenských politík a vojenských dobyvacných stratégií populacne, ekonomicky a vojensky slabšie štátne subjekty alebo sa podrobili premoci, alebo riskovali nielen stratu suverenity, ale aj úplné vyhladenie ich národnej identity z povrchu zemského. Po mnohých etnických subjektoch nezostalo ani len meno a o nespocetných iba to meno. Stací si spomenút na globalizacné zámery a výboje od asýrskeho Sennacheriba (705-681 pred Kr.), cez macedonského Alexandra Velkého (336-323 pred Kr.), sýrskeho Epifanesa IV.(175- 163 pred Kr.), potom na Rimanov, na Karola Velkého, na Napoleona, Stalina a Hitlera. Niektoré boli krátkeho trvania, iné úspešne pretrvali storocia.
EÚ od 1. mája 2004 tak rozlohou ako aj poctom obyvatelstva bude predstavovat doposial najmohutnejší politicko-mocenský subjekt v dejinách Európy. My Slováci budeme tvorit o nieco málo viac ako jedno percento (1,12%) jej populácie. V Európskom parlamente nám pripadne 14 zo 732 poslaneckých kresiel.
Už z týchto základných dát jasne vyplýva, že naše zvýraznenie v takomto spolocenstve a najmä urcitý vplyv, ktorý by nám umožnil reálnu záštitu národných záujmov akéhokolvek druhu a presadzovanie aspon na vnútornom poli nášho národného kultúrneho rozvoja, bude závisiet od dvoch najpodstatnejších podmienok:
1. Aby Slovensko vyslalo do európskych orgánov nielen ako parlamentárnych zástupcov, ale aj úradníkov všetkých stupnov až po kancelársky pomocný personál profesionálne najkvalifikovanejšie a eticky spolahlivé sily, akými disponuje;
2. aby tá hrstka slovenských obcanov v orgánoch EÚ nepredstavovala tam odraz chaotickej, bezkoncepcnej a navzájom sa nevraživo dehonestujúcej slovenskej politickej scény, ale aby tam vytvorila solídne spolocenstvo, v ktorom pre každého jednotlivca najvyšším zámerom je klasické Salus rei publicae suprema lex – Blaho vlastného národa a štátu.
Teda: aby nás v EÚ zastupovali a sprítomnovali osoby vysokej kompetencie a pevných mravných kvalít. (Lebo ani EÚ nie je imunizovaná proti korupcii: jej antikorupcný úrad OLAF koncom roka 2003 spracúval 1 184 prípadov podvodu a sprenevery európskych fondov.)
Na realizovanie týchto podmienok je však nevyhnutné také vedenie štátu, ktoré nezodpovedá fragmentárnym a casto navzájom si protireciacim záujmom rozlicných minoritných politických zoskupení, úcelovo vytvorených koalícií, alebo - ešte horšie - záujmom zákulisných, tažko identifikovatelných cudzích hospodárskych a politických síl, ale je samo kompetentným a presvedceným orgánom národného spolocenstva, ktoré si ho slobodnými volbami vytvorí a potom ho aj sústavne kontroluje. Od toho je, žial, naša mladá demokratická spolocnost ešte dost vzdialená. Ale treba vynaložit všetko, aby sme sa k tomu citelne priblížili.
Konecne, cerstvá skúsenost prezidentskej volby a referenda dokazuje, že nie sme celkom „nepolitickým národom“, za aký nás neraz považujú. Slovenskí volici dokázali, že vedia dost jasne rozlišovat, co a kto koná v súlade s podstatnými záujmami národa a štátu. Proti mnohým ocakávaniam a nádejam vybrali si za definitívnych kandidátov na úrad prezidenta republiky dve osobnosti, ktoré majú zásluhu na založení a prvom najtažšom riadení Slovenskej republiky. Tým dali velmi výraznú lekciu rozlicným politickým silám iného smerovania, ktoré si samostatné Slovensko nepriali, proti nemu zákulisne i verejne bojovali, a ked sa dostali do rozhodujúcich najvyšších štátnych orgánov, priviedli Slovensko do stavu, v akom sa teraz nachádza.
Napriek formálnemu neúspechu – (v štátoch, kde je referendum pravidelným prostriedkom prejavu vôle oprávnených obcanov, ako napríklad vo Švajciarsku, ústava nevyžaduje úcast väcšiny volicov, ale uznáva za platné každé legálne vyhlásené a prevedené referendum) – aj citelne vyše milióna obcanov, ktorí sa v referende vyslovili za skrátenie volebného obdobia, zodpovední politici musia vziat na vedomie. Ignorovat vôlu takého poctu obcanov by znamenalo arogantné znevažovanie tých, ktorým obcania dôverovali, ked ich zvolili.
Možno si teda iba želat, aby pán Vladimír Meciar a pán Ivan Gašparovic si dobre uvedomili, že drvivá väcšina politicky zodpovedných slovenských volicov im poskytla jedinecnú šancu, spojenú s tažkou zodpovednostou za budúci vývoj štátu, ktorý obidvaja v svornej spolupráci zakladali a uvádzali do života. Dnes národ aj svet od nich ocakáva, aby dokázali prekonat pochopitelné rozdielne náhlady na nepodstatné veci a vo vzájomnej úcte a spolupráci pokracovali v službe obcianskemu spolocenstvu, v  presadzovaní podstatných záujmov národa a štátu pre spolocné dobro všetkých, ako to už v minulosti úspešne robili.

Milan S. Durica