Tomáš Kríž

SKUTO(K)CNOSTI

Ôsmy den stvorenia
Vecer
Vecerné slnko dohára
ako svieca v striebornej
lyžicke.
Srdce bije po porceláne -
- rozbíja štastie na popol.
Opatrný jazyk hada
ponúka pokušenie
vyliahnuté z raja
do ktorého sme sami prišli.

Stvorme sa na svoj obraz.

Noc
Chvenie.
Ucitel spevu
rozospieval vtákov v noc
sediacich na drôtoch
ako noty na brehu
huslového klúca.

Pes veští budúcnost
z tarchavého mesiaca
z ktorého sa rodia hviezdy.
Obloha sa nimi nevie
nasýtit.

Trójsky kôn tahá
Velký voz po mliecnej dráhe
z ktorej koja
našich anjelov.

Sen padá ako sneh
aby sa roztopil v našich
ociach.

Ráno
Svitanie zatrepotalo krídlami.
Zahladzujú sa stopy.
Obzretie stojí za skamenenie.
Nahmatáva sa chrbtová
kost až do špiku
ako Atlantída.

Obrysy – vyblednutý pohlad.

Motýl na jazyku
s trasúcimi sa krídlami

chodidiel
preniknutý strachom námorníka,
ktorý ma umriet na súši
ulieta.

Den
Pianissimo znejúce ako pssst
hladá sa ako ihla v kope
sena – cakáme až pichne.

Boží mlyn rozomlieva cas
na piesocný prach
roztopený na slnecné lúce
na Babylonskej veži
odkial mi bije srdce
do ocí.

Slepec svojimi nahými
cistými ocami
otvorenými dokorán
vyzlieka duše vejúce ako
zástavy na žrdi tela.
( sfúkne ich všetky ? )

Kruh sa stahuje.
Had si opät žerie
svoj chvost.

Vecer
Prvé kone sú už dávno prec.
Chodník ostal nevyrovnaný.
V tôni bdejúcich stromov
spievajú vtáky
s vypísanými perami
uspávanku nevyrozprávanej
smutnej vrbe.
Caká sa kým mechy orgánov
vydýchnu naposledy.
Dlane sa rosia pokušením
vziat si jablko
ktoré je aj tak už dávno zjedené.

Tak aspon chlieb a hry.



Snahy
Uhrat svoju rolu do autu.
Vyrazit dnu dych.
Sfúknut vlastný tien.
Túžby nosit pod jazykom.
Pristrihnút krídla svedomiu.
Dívat sa oknom ktoré nikdy nebolo.
Pozbierat všetko mlcanie
úst?
A svojou tichostou
prekricat rozbúrené
more hlasov.


Akvarel
Olejovo žltý východ slnka
sa vylial nad krajinomalbou
v zarámovanej sietnici.


Už svitá
Vír v rieke vyplavil
mesacné svetlo,
pohltené
nenásytnými ocami rýb.

Spodné prúdy dna
unášajú teplý dych
slnka.

Moje prsty šliapu
po jeho úlomkoch.
A ja splývam
s jeho svetlom.


Leto
Máj už dávno vyšiel
s farbou von.

Od okraja po okraj
padá
rozžeravená hrdza
slnka ako popol
odkvitnutých púpav
z roztrhnutého neba
na ktorú prišívam
záplatu mliecnej dráhy
kolesom z Eliášovho
malého voza.

Stromy s úcesom
plných kvetov
z ktorých mach vciel

vyciciava posledné kvapky
fantázie.

A v tráve hrajú šiestu
Bethowenovu symfóniu
pre Elišku.


Úryvok
Listuješ, cítaš
odsek po odseku
kapitolu po kapitole
vo mne
hladáš vysvetlivky
ktoré sa
snažíš pochopit
hoci sú casto
plné prázdnosti.
Píšeš poznámky
atramentom
lásky a cinov.
Som tvoj
so všetkými autorskými
právami
som sedemdesiattisícoví
a nie posledný
debut s bodkou
na konci
ktorá ukoncí,
ale nie pointu.


Kolobeh
Ktosi roztvoril tváre
rúk, ako dáždnik
na ramená kotvy.
Ked vystúpiš na scénu
upratuješ rekvizity.
Hádžeš si mincou
ako pribití ludia so slamenou
oponou kdesi
v ,,úvodzovkách“ tela
až po špik kostí.
Medzitým jednoducho zaniká
na ociach prelínanie hliny
so slinou
a nehybne zistuješ
co je to
pravouhlo milovat.

Skuto(k)cnosti
To
okolo
jeho srdca
to
nie je
ostnatý drôt.

Iba
ak sme
ho dali my
aby
sa k nám
nepriblížil.


Ticho
Steká po slovách
ako modlitba
k nohám

neumyjú vlasy
nepomažú nohy

odpust
zapieranie do vlastných
ocí

Odpustenie
na krídlach sveta
kvapky z vosku
padajúce po kamenných
rukách
zopnutých do stredu zeme


Viera
pätcípa hviezda
ukazuje že raz
tu bude stát kríž

pod ktorým bude kohút
prebúdzat zo smrti
k životu