František Vnuk
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965)
V encyklike Ad Petri cathedram (29. júna 1959) Ján XXIII. oficiálne oznamoval zvolanie ekumenického koncilu a vytýcil mu tri ciele: rozvoj katolíckej viery, obnova duchovného života veriacich a prispôsobenie Cirkvi požiadavkám casu (aggiornamento – zdnešnenie). Tým chcel opravit názory svetovej tlace, ktorá predpovedala, že hlavnou úlohou koncilu bude zjednotenie všetkých krestanov. Encyklika schladila tento optimizmus: ani koncil nemôže urobit taký zázrak ako zjednotenie bez náležitej a dlhodobej prípravy. Koncil chce iba pripravit cestu pre uskutocnenie želania svojho Zakladatela, „aby všetci jedno boli.“
Prvé praktické kroky urobil pápež v lete 1960, ked ustanovil 10 komisií, jednu ústrednú komisiu a sekretariát pre jednotu krestanov. Tieto komisie sa potom obrátili na biskupov, rády, katolícke univerzity a bohoslovecké fakulty o návrhy pre koncilové rokovania. Na Vianoce 1961 pápež oznámil, že koncil sa bude konat v r. 1962 a na Hromnice 1962 urcil presné dátum otvorenia: 11. októbra 1962.
Komisie (ktoré pozostávali prevažne z konzervatívnych kuriálnych zamestnancov) vyhotovili 69 súhrných návrhov (tzv. schémy), ako pracovný program II. Vatikánskeho koncilu.
Na otvorenie koncilu prišlo do Ríma 2540 koncilných otcov (z celkového poctu 2908 oprávnených úcastníkov) zo všetkých svetadielov. Bol to teda nielen najväcší ekumenický koncil (na Prvom Vatikánskom koncile bolo 737 úcastníkov), ale aj najuniverzálnejší (bolo pozvaných 2816 arcibiskupov, biskupov a svätiacich biskupov, z ktorých 1.089 pôsobilo v Európe, 982 v Severnej a Latinskej Amerike, 374 v Ázii, 296 v Afrike a 75 v Austrálii a Oceánii). Kým Prvý vatikánsky koncil nevyužil schopnosti a služby súcasných teológov (ako Newman, Doellinger, Scheeben), Druhý vatikánsky koncil ich prizval ako odborníkov a poradcov (periti). Medzi nimi sa nachádzali viacerí teológovia, ktorí pre svoje progresívne názory boli v podozrení Svätého ofícia (Rahner, Congar, Marie-Dominique Chenu, Henri de Lubac a další). Okrem toho na zasadaniach bolo prítomných aj 50 pozorovatelov z 18 nekatolíckych cirkví a 11 laikov-auditorov (pocet laikov bol neskôr rozšírený na 52: 23 žien a 29 mužov, medzi nimi aj kanadský Slovák Štefan B. Roman).
Koncil je pozoruhodný v tom zmysle, že ho nevyvolali doktrinálne, disciplinárne, alebo organizacné neporiadky v Cirkvi, ale pozitívna snaha – ako to povedal Ján XXIII. v svojom otvárajúcom prejave – vykorenit zárodky svárov a nedorozumení a presadzovat pokoj a jednotu ludstva, „aby naša pozemská obec (civitas) sa cím viac podobala nebeskej obci.“ Ján XXIII. potom spresnil a re-definoval dva hlavné ciele koncilu: aggiornamento a jednotu krestanov. Koncil trval štyri roky a zasadania sa konali v jesennom období.
Prvé zasadanie (11. 10. – 8. 12. 1962)
Po slávnostnom otvorení sa hned prikrocilo k práci. Rímski kuriálni kardináli a ich spolupracovníci predložili svoje návrhy (schémy) a ocakávali, že ich zhromaždení “vidiecki” biskupi bez väcšej debaty príjmu a do Vianoc bude koncil skoncený. Biskupi sa vrátia potom do svojich diecéz a beh udalostí bude pokracovat viac-menej ako predtým. Na ich velké prekvapenie sa nic podobného nestalo. “Vidiecki” biskupi odvrhli jednu predloženú schému za druhou a rozhodli, že sa musia prepracovat za ich aktívnej úcasti. Dna 13. okt. sa volili nové komisie. Starí a „konzervatívni“ kuriálni clenovia boli nahradení, alebo doplnení novými „progresívnymi“ clenmi z celého sveta a so širokou pastorálnou skúsenostou.
Etnická a názorová príbuznost viedli postupne k vytvoreniu niekolkých zoskupení, ktoré potom váhou svojho poctu a vplyvu významne zasahovali do priebehu koncilu. Ako prví sa zorganizovali nemecky hovoriaci biskupi z Nemecka, Rakúska i Švajciarska a k ním sa pridali aj biskupi z Belgicka, Holandska, Luxemburgu, škandinávskych krajín, ako i biskupi-misionári nemeckého pôvodu. Schádzavali sa pravidelne každý pondelok v rezidencii staruckého a poloslepého kolínskeho arcibiskupa-kardinála Jozefa Fringsa (ktorého poradcom bol mladý teológ J. Ratzinger). Boli to biskupi väcšinou z protestantských krajín, alebo misijných území, ovplyvnení nielen prostredím svojho pôsobenia, ale aj názormi súcasných „moderných“ teológov, ako napr. Hans Küng, Karl Rahner, Eduard Schillebeeckx, Yves Congar, Henri de Lubac a další. Predstavovali najprogresívnejšie zoskupenie a hovorilo sa o nich, že keby sa dnes objavil Martin Luther, nepripustili by jeho exkomunikáciu, ale by presadili, aby bol jedným z poradcov koncilu.
Neskoršie sa vytvorili dalšie podobné skupiny. Westminsterský kardinál Heenan stál na cele Konferencie sv. Pavla, do ktorej patrili anglicky hovoriaci biskupi zo Spojených štátov, Kanady, Velkej Británie, Írska, Austrálie, Južnej Afriky a z krajín Britského spolocenstva národov. Pocas III. zasadania sa okolo janovského kardinála Siriho vytvorila skupina tzv. konzervatívnych biskupov z Talianska, Španielska, Portugalska a Latinskej Ameriky.
Významnú rolu zohrala aj Medinárodná skupina Otcov (Coetus Internationalis Patrum – CIP), ktorú zorganizoval brazilský arcibiskup Geraldo de P. Sigaud z Diamantiny. Títo biskupi mali povest najkonzervatívnejších úcastníkov koncilu, pretože sa stavali proti zavádzaniu novôt, radili k opatrnosti a vytrvalo obhajovali staré a osvedcené tridentské tradície.
Tieto skupiny sa casto dostávali do konfliktu, pri com nechýbali ani obvinenia, že pri presadzovaní stanovísk jedna alebo druhá stránka nepostupuje striktne podla pravidiel.
Prvá schéma, o ktorej sa zacalo rokovat bola o liturgii. Progresívna skupina biskupov nebola vôbec spokojná s predloženým návrhom a žiadala aktívnejšiu úcast veriacich v liturgii, nahradenie latinciny recou ludu, prijímanie pod obojím spôsobom a dalšie zmeny. V tomto smere sa vyjadrovali aj biskupi z misijných území. Schéma bola potom vrátená na prepracovanie.
S podobným osudom sa stretla aj schéma o pramenoch zjavenia (Sväté písmo a Tradícia). Progresívna skupina biskupov žiadala, aby sa brali do ohladu moderné výsledky kritickej exegézy. Ale ani napriek viacerým zmenám a dodatkom schéma nezískala potrebný dvojtretinový pocet hlasov a pápež ju stiahol s programu.
Neboli schválené ani dalšie dve schémy (o východných cirkvách a o masmédiách), takže ked zasadanie skoncilo, koncil nemal za sebou nijaké konkrétne výsledky.
Druhé zasadanie (29. 9. – 4. 12. 1963)
Medzi prvým a druhým zasadaním zomrel Ján XXIII. a konkláve, ktoré sa zišlo v 21. júna 1963 zvolilo za pápeža G. B. Montiniho, ktorý prijal meno Pavol VI. a ktorý hned po svojej volbe urcil zaciatok II. zasadania na 29. sept. 1963.
Boli obavy, ci Pavol VI. bude prejavovat podobný záujem o aggiornamento ako jeho predchodca. Tieto pochybnosti Pavol VI. vyvrátil hned na zaciatku velmi presvedcivým gestom. Na otvorenie II. zasadania sa nedal doniest do baziliky na pápežskom prenosnom tróne (sedia gestatoria), ale vstúpil pešo; a na hlave nemal pápežskú tiaru, ale obycajnú biskupskú mitru.
Rokovania II. zasadania sa sústredovali hlavne na schému o Cirkvi. Debatovalo sa dlho, otvorene a diskusie casto mali búrlivý priebeh, zvlášt ked konciloví otcovia kritizovali administratívne metódy Kúrie a Svätého Officia. (Dna 8. nov. odzneli kritické pripomienky kolínskeho kardinála Fringsa, na ktoré vášnivo reagoval kardinál Ottaviani, vedúci Svätého Officia).
Opät stáli proti sebe dve koncepcie, tradicná (ktorá obhajovala pápežský primát v jeho dovtedajšej podobe) a moderná (ktorá presadzovala princíp kolegiality, aktívnejšiu úcast biskupského kolégia na riadení Cirkvi). Kardinál Rufini oznacil viaceré návrhy schémy ako modernistické, vychádzajúce z bludov exkomunikovaného jezuitského teológa G. Tyrella. Biskup Carli (diecéza Segni) nazval kolegialitu “oživením jansenistickej herézy 18. storocia”. O kardinálovi Ottavianim sa traduje, že povedal: “Jediným kolegiálnym prejavom apoštolov bol ich spolocný útek, ked zajali a ukrižovali ich Majstra.” Odzneli však aj mnohé biblicky podložené a presvedcivé prejavy (napr. dominikánskeho teológa Y. Congara), v ktorých sa zdôraznovala potreba decentralizácie a väcšej úcasti biskupov na ústrednom riadení Cirkvi. Cirkev sa definuje ako spolocenstvo spolocenstiev, kde jednotlivé spolocenstvá sa nepokladajú byt filiálkami riadenými z Ríma, ale za osobitné cirkvi so znacnou mierou autonómie. Zhromaždení otcovia koncilu prijímali tieto pripomienky so spontánnymi prejavmi súhlasu.
Živé, podnetné i odvážne príspevky odzneli pri diskusiách o mariánskom kulte a o mieste Panny Márie v dejinách spásy.
Dalšie schémy, ktoré boli predmetom rokovaní na II. zasadaní boli o pastoracnom úrade Cirkvi a o ekumenizme (kde sa vela pozornosti venovalo vztahu katolíckej Cirkvi k židom).
Ku koncu zasadanie koncil s presvedcivou väcšinou (2128:19) schválil prepracovanú konštitúciu o liturgii (Sacrosanctum concilium). V tom istom case bol schválený aj dekrét o masmédiách. (Inter mirifica).
V záverecnej reci Pavol VI. oznámil, že v januári 1964 bude putovat do Jeruzalema, kde sa stretne s carihradským patriarchom Atenagorasom.
Tretie zasadanie (14. 9. – 21. 11. 1964)
Pokracovalo sa v diskusiách o pastoracnom úrade Cirkvi, o kolegialite biskupov, o mariánskej úcte, o svätení ženatých diakonov, o náboženskej slobode, o knazskom povolaní, o miešaných manželstvách, o ateizme a iných schémach. V debate o ateizme vystúpil aj pražský arcibiskup kardinál J. Beran. Nankingský arcibiskup P. Yu Pin v mene 70 biskupov žiadal, aby schéma obsahovala aj kapitolu o komunizme, ktorý „je jedným z najväcších, najrozšírenejších a najneštastnejších fenoménov súcasnej doby...“ Toto ocakáva od koncilu veriaci lud, „najmä tí, co stonajú pod jarmom komunizmu a sú nútení nespravodlivo znášat neopísatelné krivdy.“ Bohužial, tento úzkostlivý výkrik predstavitela prenasledovanej Cirkvi nenašiel patricnú ozvenu.
Najvášnivejšie debaty odzneli pri schéme o Cirkvi. Pyramidálny model Cirkvi, kde na vrchole pyramídy je pápež, pod nim biskupi a klérus a bázou veriaci lud, bol nahradený kruhovým modelom. Pápež, biskupi a knazi tvoria jeden Boží lud; namiesto vertikálneho clenenia nastupuje horizontálne kruhové usporiadanie. V strede kruhu sú biskupi a knazi, ktorých hlavnou úlohou nie je vládnut, ale slúžit podla príkladu Božského Majstra (“Ako ani Syn cloveka neprišiel dat sa obsluhovat, ale slúžit...,” Mt 20, 28).
Ôsma kapitola schémy o Cirkvi sa dotýkala mariánskej úcty. Tu došlo ku kontroverzii o dva tituly: Matka Cirkvi a Prostrednica. Záležitost bola predložená Teologickej komisii, ktorá rozhodla ponechat iba jeden titul Prostrednica (Mediatrix). V diskusii okolo tejto kapitoly vystúpilo 33 biskupov. Za titul sa vyslovil kardinál Wyszynski a biskup Gawlina (v mene polských biskupov), kardinál Suenens (Belgicko), arcibiskup Garcia (v mene španielských biskupov) a další. Proti titulu vystúpili hlavne nemeckí biskupi: kardináli Döpfner, Bea a Frings a holandský kardinál Alfrink. V duchu týchto pripomienok bol text ôsmej kapitoly prepracovaný a schválený dna 29. okt. 1964. V konecnej verzii bol titul Matka Cirkvi vynechaný a v clánku c. 64 sa hovorilo: „Cirkev vzýva preblahoslavenú Pannu Máriu pod titulmi Prímluvnica, Pomocnica, Napomá-hatelka a Prostrednica (Advocata, Auxiliatrix, Adjutrix, Mediatrix)“.
Zdalo sa, že progresívna skupina dosiahla svoje. Ale potom na všeobecnej audiencii dna 18. nov. 1964 Pavol VI. oznámil, že mieni poctit Pannu Máriu novým titulom Matka Cirkvi. V svojej záverecnej reci (dna 21. novembra 1964) vyhlásil: „A preto na slávu Panny Márie a pre naše vlastné potešenie, vyhlasujeme Najsvätejšiu Pannu Máriu za Matku Cirkvi.... Želáme si, aby odo dneška táto svätá Panna bola celým krestanským ludom ešte viac uctievaná a vzývaná pod týmto novým a drahým titulom.“
Ku koncu zasadania boli schválené tri dokumenty: dogmatická konštitúcia o Cirkvi (Lumen gentium), dekrét o ekumenizme (Unitatis redintegratio) a dekrét o východných katolíckych cirkvách (Orientalium ecclesiarum).
Štvrté zasadanie (14.9. – 8. 12. 1965)
Toto bolo najrušnejšie zasadanie, pretože konciloví otcovia chceli dokoncit nedoriešené otázky. Progresívna skupina mala nielen pocetnú, ale aj všeobecnú prevahu a to sa prejavovalo i v debatách, ale hlavne pri hlasovaní.
Dramatické debaty odzneli okolo schémy o Cirkvi v dnešnom svete, najmä v tom štádiu, ked sa mal urcit postoj Cirkvi k jej najväcšiemu súcasnému nepriatelovi: k ateistickému komunizmu a marxizmu. Už 3. dec. 1963 predložil kardinál Cicognani Sv. Otcovi list arcibiskupa Sigauda a dalších 200 biskupov zo 46 štátov, aby koncil prerokoval osobitnú schému, „ktorá by jasne predložila sociálnu náuku Cirkvi a odmietla bludy marxizmu, socializmu i komunizmu na filozofickom, sociologickom i ekonomickom podklade.“
Z politických a iných dôvodov sa progresívna skupina otcov až úzkostlivo vyhýbala slovu komunizmus. Dna 14. sept. sa zacala debatovat prepracovaná schéma o ateizme. V debate prehovorili aj dvaja slovenskí biskupi žijúci v exile: Pavol Hnilica (26. sept. 1965) a Michal Rusnák.
Kedže ani prepracovaná schéma neobsahovala nijakú zmienku o komunizme, arcibiskup Sigaud a biskup Lefebvre sa proti tejto nedôslednosti ozvali protestným listom. Poukazovali, že mlcanie o komunizme sa bude vykladat ako zbabelost a implicitný súhlas. List podpísalo 450 biskupov z 86 krajín. Ale komisia (presnejšie povedané jej tajomník Msgr. Achille Glorieux), ktorá mala pripravit konecnú verziu schémy o Cirkvi v modernom svete, sa rozhodla ignorovat tento list. Toto bol jeden z mála škandálov, ktorý sa na Druhom vatikánskom koncile vyskytol. Týmto pocínaním bol znepokojený aj pápež Pavol VI., ktorý dna 24. nov. 1965 poslal komisii nariadenie, aby do schémy pridala poznámku o cirkevnom ucení ohladne komunizmu. Takto sa do konecnej verzie dostali slová: „Cirkev vo svojej lojálnej službe Bohu a ludom nemôže zmenit svoj odmietavý postoj k urcitým zjavom. Tak ako v minulosti (a tu sa v poznámke citujú protikomunistické výroky z encyklík Pia XI, Pia XII., Jána XXIII. a Pavla VI.) so žialom, ale s pevnou rozhodnostou odmieta tie nebezpecné náuky a nimi motivované ciny, ktoré sú v rozpore s rozumom a všeobecnou skúsenostou ludstva a ktoré pozbavujú cloveka jeho prirodzenej ludskej dôstojnosti.“ (Gaudium et spes, n. 21) A na inom mieste sa zavrhujú „falošné doktríny..., ktoré podriadujú základné ludské práva cloveka a spolocnosti kolektívnemu organizovaniu produkcie.“ (n. 65).
Toto však bolo len kompromisné riešenie, ktoré nezodpovedalo vážnosti problému. (Arcibiskup Sigaud bol sklamaný, že v tomto dôležitom dokumente sa o komunizme hovorilo len v poznámkach. Povedal: „To je tak, ako keby niekto v sychravý den vyšiel na prechádzku a capicu by nemal na hlave, ale vo vrecku.“)
Schéma o Cirkvi v dnešnom svete bola prijatá (spolu s dekrétmi o náboženskej slobode, o knazstve a o misiách) dna 7. dec. 1965. V ten istý den boli zrušené aj kliatby, ktorými sa v r. 1054 Rím a Carihrad navzájom exkomunikovali.
Dna 8. dec. 1965 bol koncil slávnostne zakoncený bohoslužbami na Svätopeterskom námestí. Bol to jeden z najúspešnejších koncilov a napriek viacerým ludským nedostatkom, bolo v nom cítit závan Ducha svätého. Koncil vydal 16 dokumentov, ale nevyhlásil ani jednu dogmu! Bol to predovšetkým pastorálny koncil, ktorý ukázal na potreby a úlohy, pred ktorými Cirkev v súcasnej dobe stojí, ale nepredpísal nijaké pevné a záväzné nariadenia na ich riešenie.
Na poslednom (štvrtom) zasadaní koncilu bolo schválených 11 dokumentov:
Dekrét o biskupskom pastorálnom úrade (Christus Dominus).
Dekrét o výchove knazstva (Optatum totius).
Dekrét o obnove reholného života (Perfectae charitatis).
Deklarácia o nekrestanských náboženstvách (Nostrae aetate)
Deklarácia o krestanskej výchove (Gravissimum educationis).
Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení (Dei verbum).
Dekrét o laickom apoštoláte (Apostolicam actuositatem).
Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v dnešnom svete (Gaudium et spes)
Dekrét o povolaní a živote knazov (Presbyterorum ordinis).
Dekrét o misijnej cinnosti Cirkvi (Ad gentes).
Deklarácia o náboženskej slobode (Dignitatis humanae).
V com sa odlišuje pokoncilová Cirkev od predkoncilovej?
Druhý vatikánsky koncil bol dielom dvoch pápežov – Jána XXIII. a Pavla VI. Priebeh koncilu bol dramatický a jeho dosah dalekosiahly. Hovorí sa, že dobrácky Ján XXIII. by ho nebol mohol pre jeho komplexnost ukoncit a opatrný Pavol VI. by ho nikdy nebol zacal, pretože si bol vedomý množstva problémov spojených s takýmto podujatím. Koncil uviedol do života Cirkvi také zmeny, o akých sa pred rokom 1960 len málokto odvážil co len mysliet.
Vari najdôležitejším výsledkom koncilových rokovaní je nové chápanie Cirkvi. Schéma dogmatickej konštitúcie o Cirkvi bola štyrikrát prepracovaná. Definuje Cirkev ako tajomstvo („realita preniknutá skrytou Božou prítomnostou“) a „sviatost intímneho spojenia s Bohom a jednoty celého ludstva, t. j. symbol a nástroj takéhoto spojenia a jednoty.“ Cirkev je putujúci Boží lud na zemi, povolaný k tomu, aby bol hlasom, stelesnením a službou budúceho Božieho královstva. Tento celok Božieho ludu má aj urcitú hierarchickú štruktúru, ktorej cielom je umožnit veriacemu ludu splnit jeho historickú úlohu. Pastieri Cirkvi sú povinní organizovat schopnosti a charizmatické dary veriacich v komunite, za ktorú sú zodpovední (diecéza, fara), aby všetci podla svojich možností mohli jedným srdcom sa podielat na misijnom poslaní Cirkvi.
Kým predkoncilovú Cirkev katechizmus definoval ako „spolocnost krestanov-katolíkov zjednotených s rímskym pápežom“, koncil nevidí Cirkev ako organizáciu, alebo spolocnost, ani nekladie dôraz na hierarchickú štruktúru. Predstavuje ju ako tajomstvo, alebo sviatost, ako celý Boží lud, v ktorom laici, reholníci a knazi sú rovnocenní a všetci sú rovnako povolaní uskutocnovat misijné dielo Krista ako Proroka, Knaza a Krála. Toto misijné dielo je službou (diakonia) nielen v ohlasovaní evanjelia, ale – kde to potreba vyžaduje – aj v oblasti sociálnej a hospodárskej.
Predkoncilový obraz Cirkvi ako jednej centralizovanej spolocnosti na cele s pápežom a rozdelenej na diecézy a farnosti dostáva novú tvárnost, kde Cirkev je vlastne spolocenstvo cirkví (ako tomu bolo v prvotnej Cirkvi) a túto jednotu v mnohorakosti vyjadruje kolegialita biskupov.
Cirkev je teda súcasne miestna i všeobecná a zahrnuje nielen katolíkov, ale všetkých, co boli pokrstení a nazývajú Boha svojim otcom, teda patria do nej i pravoslávni, anglikáni, protestanti a východní krestania.
Všetka autorita v Cirkvi sa musí uskutocnovat ako služba. Celý Boží lud má úcast na misijnom diele Cirkvi a v tomto poslaní nemá miesto autoritatívne riadenie a jednostranné rozhodovanie.
Cirkev rešpektuje náboženské pravdy, ktoré sa vyskytujú v spolocenstvách mimo mystického Kristovho tela.
Predkoncilovú ekleziologickú náuku o Cirkvi ako o královstve Božom na zemi upravuje koncil v tom zmysle, že Cirkev je na zemi pre královstvo Božie a pre spásu ludského pokolenia. „Cirkev, objímajúca v svojom nárucí hriešnikov, je zároven svätá, ale pri tom nie bez potreby ocistovania. A preto jej putovanie je neustálou cestou pokánia a obnovy.“ (Lumen gentium, c. 8).
Koncil chcel, aby táto obnova Cirkvi bola viditelná aj navonok, hlavne v liturgii. Pre veriaci lud sa to najvýraznejšie prejavilo pri slávení Eucharistie. Svätá omša sa slúži nie v latincine, ale v reci ludu. Veriaci majú aktívnu úcast na bohoslužbách a iných sviatostných úkonoch; už nie sú objektom liturgie, ale jej subjektom. Niektoré casti sv. omše (v porovnaní s Tridentskou bohoslužbou) boli skrátené (úvodná modlitba, obetovanie, kánon), iné vynechané (posledné evanjelium). Oltár má jednoduchú podobu stola a knaz je obrátený tvárou k veriacim. Obsah cítania biblických textov sa podstatne rozšíril. Sväté prijímanie pod obojím spôsobom – najmä pri malých kongregáciách a pri zvláštnych príležitostiach – sa odporúca.
Podobne boli zjednodušené a upravené aj ostatné sviatostné obrady a ceremónie, pri com bola dovolená znacná volnost adaptácie a variácie podla miestnych potrieb a zvyklostí. „Cirkev nechce diktovat strnulú uniformitu vo veciach, ktoré sa priamo nedotýkajú viery a mravov celej komunity.“ (Sacrosanctum concilium, n. 37).
Zjednodušená bola aj Liturgia hodín na posvätenie casu (breviár, knazské hodinky). Konštitúcia nabáda, aby sa táto oficiálna modlitba Cirkvi stala “verejnou a spolocnou modlitbou Božieho ludu”, a nie ako to bolo dovtedy, že sa ju takmer exkluzívne modlievali iba knazi a reholné komunity.
Koncil zasiahol aj do reholného života, kde vidí obnovu v návrate k pôvodnému cielu, pre ktorý bola rehola založená a v prispôsobení sa k zmeneným podmienkam súcasnosti. Poukazuje, že prísne uzavretý kláštorný život neumožnuje plné uskutocnenie reholného apoštolátu. Reholné rúcho, ktoré je z klimatických, zdravotných, alebo praktických prícin nevyhovujúce, treba patricne prispôsobit potrebám dna (Perfectae caritatis, n. 16-17). Je pozoruhodné, že Druhý Vatikánsky koncil neopakuje ucenie Tridentského koncilu, ktorý kládol reholný stav vyššie, ako stav manželský.
Niektorí kritici tvrdia, že tieto zmeny viedli k zníženiu dôstojnosti reholného života a sú jedným z dôvodov krízy v reholných povolaniach, ktorá sa prejavila v pokoncilovom období u mnohých reholí. (Napríklad pocet jezuitov poklesol z 36 030 v 1965 na 25 549 v 1985, teda pokles o 29 % v priebehu 20 rokov).