Teodor Križka

Opäť sme ukrižovávali

Tohtoročná zima prekročila ďaleko svoje kalendárne hranice. Nik z nás to však akoby nebral za čosi neprirodzené. Zima totiž nevládla iba v prírode, ale aj v ľudskej spoločnosti, a tak mráz za oknom mal viac ako charakter prírodného úkazu. Mrazivé správy, ktoré nám podávali naše domáce médiá, nepripomínali správanie sa autonómnych televíznych či rozhlasových staníc. Naostatok ani Slovenská republika, ktorú tzv. verejnoprávne, ale aj súkromné médiá iba odzrkadľujú, prinajmenšom od roku 1998 politicky autonómna nie je. Zábery a komentáre z protiirackej vojny mali jednoznačne propagandistický proamerický charakter. Videli sme triumfálny postup koaličných vojsk, ba dokonca hŕstku irackých masochistov, ktorí slušnou angličtinou vítali „osloboditeľov“, aby vzápätí mohli beztrestne rabovať v Saddámových palácoch. Opäť sa raz vyskytla nevyhnutnosť konfrontovať domáce spravodajstvo s informáciami z viacerých zdrojov. Prirodzene, to všetko bolo treba sprevádzať vlastným úsudkom.
Táto vojna bola starostlivo naplánovaná (svedčí o tom personálne zloženie americkej administratívy, kde sa to len tak hmýri menami spojenými s naftárskymi spoločnosťami) už dávno kvôli ropným náleziskám v Iraku. Tie sa pre nepokoje vo Venezuele a neprijateľnosť Saudskej Arábie, odkiaľ USA dovážali najviac ropných zásob, stali najľahšie dostupnou vojnovou korisťou. Ekonomickým embargom vysilený a zbedačený Irak nemohol predsa odolať tristotisícovej armáde najmodernejšie vyzbrojených vojakov na svete.
O starostlivej príprave USA na vojnu svedčia nakoniec aj slovenské politické a vojenské aktivity. Prezrádza to aj najnovšia cesta prezidenta Rudolfa Schustera do Washingtonu, ktorý sa rýchlo pousiloval odčerpať aspoň odrobinky z plánovaných ziskov z vojnového ťaženia (podľa niektorých výpočtov ide celkovo o 20 miliárd dolárov celkového čistého zisku, z toho 9 miliárd má pripadnúť USA a 11 miliárd súkromnému sektoru). To by ešte nebolo také zlé – umiestniť naše stavebné firmy v Iraku, veď niektoré s irackým prostredím majú svoje skúsenosti. Horšie by bolo, keby sa v Bielom dome upieklo prenesenie vojenských základní z NSR na Slovensko. To by už malo pre náš národ onakvejšie dôsledky. Z večera na ráno by sme sa síce stali žandármi strednej Európy, čo doteraz spupne robievali Maďari, ale aj rešpektovanou, ale mnohými nenávidenou krajinou...
Nedávno som si prečítal najnovšiu politickú „nezávislú“ víziu Jána Čarnogurského. Sympatické na nej bolo to, že v nej akoby vyjadril svoje „protiamerické“ postoje, najmä v súvislosti s vojnou v Iraku. Kritizoval aj slovenskú vládu za nadprácu, keď u nášho veľvyslanca vo Washingtone Bútoru upiekla faktické rozdelenie Európy. Vzápätí si však uvedomil, že tento postoj určité kruhy ocenia ako priveľmi nezávislý, a tak jedným dychom všetku kritiku USA a vlády SR poprel tvrdením, že v prípade napadnutia by sme boli povinní brániť Izrael.
Nuž, toto je vrchol nášho politického myslenia. Jedni sú lokaji bez výhrad, iní zasa lokaji s podmienkou. Neviem, ktorý z týchto druhov lokajstva je príťažlivejší. Mne sa nevidí ani jeden, hoci ten druhý sa aspoň usiluje zastierať svoju podstatu náznakom štruktúrovaného postoja.