Ábel Kráľ

Kam kráčame?

O východiskách a zmysle
štátnej doktríny Slovenskej republiky


O štátnej doktríne (ŠD) sa u nás hovorí a píše už niekoľko rokov. Prezident republiky v istom čase opakovane hovoril o potrebe takéhoto dokumentu. Napriek tomu Slovenská republika dodnes nemá záväzne prijatú takúto smernicu, hoci by ju ako mladý a ešte nedostatočne stabilizovaný štát práve teraz veľmi potrebovala. Je to politické nedorozumenie, politická negramotnosť, či strach zo záväznosti?
Dlhší čas sa o tejto téme hovorilo iba vo všeobecnej a nezáväznej polohe. Nebolo odvahy spracovať ju v úplnosti ako konkrétny text – definovať základné idey a vývinové smerovanie národa a štátu, z toho odvodiť praktické závery, sformulovať a príslušným orgánom navrhnúť znenie štátnej doktríny.
Prvý a jediný politický pokus pochádza z roku 2001, keď strana SMER na svojom sneme 5. mája 2001 schválila a zverejnila svoj návrh ako tzv. otvorený dokument. Iné politické strany ani štátne orgány sa dovtedy ani potom touto témou nezaoberali.v Viac sa o tom uvažovalo v prostredí mimo slovenskej politiky. Napr. združenie Stálej konferencie slovenskej inteligencie Slovakia plus a spoločnosť slovenskej inteligencie Korene sa pokúšali vypracovať text štátnej doktríny. Pripravili aj osobitnú konferenciu s touto hlavnou témou. Konala sa 15. decembra 2000, teda ešte pred snemom SMERu. Účastníci konferencie sa však na túto tému nesústredili a neschválili taký konkrétny dokument, ktorý by bol na úrovni alebo nad úrovňou vtedy už známeho a publikačne rozšíreného iného návrhu. Taký návrh vznikol v prostredí Spoločenstva Kresťanské Slovensko.
Po prvý raz bol navrhnutý text zverejnený v dvojtýždenníku Kultúra 13. septembra 2000 s názvom Návrh memoranda k štátnej doktríne Slovenskej republiky. V nasledujúcom mesiaci (v októbri 2000) bol publikovaný aj v mesačníku Svedectvo pod názvom Štátna doktrína Slovenskej republiky s výrečným podtitulkom Kto prevezme iniciatívu? O jeho publikovanie prejavili potom záujem aj iné periodiká: v decembri a januári vyšiel v dvoch číslach mesačníka Slovák v Amerike, v januári 2001 ho uverejnili matičné Národné noviny a vyšiel aj v prvom čísle Slovenských pohľadov ročníka 2001.
Na spomenutej konferencii slovenskej inteligencie v decembri 2000 autor tohto znenia doktríny informoval prítomných o jej ideovom základe, obsahu a smerovaní a účastníci konferencie dostali jej rozmnožený text. Informáciu o tejto konferencii a o jestvujúcom návrhu priniesol potom denník Nový deň 19. decembra 2000 pod názvom Ťažké hľadanie štátnej doktríny. Tento návrh bol dokonca odoslaný aj prezidentovi republiky (list z 2.1.2001) a bol doručený aj niektorým politickým funkcionárom. Rádio Hviezda vysielalo o tejto téme 20. januára 2001 dvojhodinovú diskusiu s prof. K. Ivaničkom a s jej autorom. Na tento text štátnej doktríny už v októbri 2000 publikačne reagoval V. Palko (Domino forum 19. 10. - 25.10. 2000). Verbálne “tento celkom kvalitný text” odmietol pre jeho údajný pôvod v prostredí zlej politickej strany (pripisoval ho záujmom HZDS) a kritizoval mlčanie vládnej koalície o tejto téme. Napriek tomu v skutočnosti viacerými postojmi a formuláciami svojho rozsiahleho príspevku odmietnuté podporil.
Text štátnej doktríny, ktorý vznikol v prostredí SKS, bol teda už v roku 2000 a pred snemom SMERu publikačne tak rozšírený, že tí, čo sa touto témou zaoberali dakedy po marci 2001, ho s vysokou pravdepodobnosťou dobre poznali. (Pre slovenské pomery je však príznačné, že o cudzích iniciatívach sa rado mlčí. Ani v rozhovore Nového dňa 7.5.2001 s B. Zalom, autorom textu strany SMER, nie je zmienka o tom, že pol roka pred májom 2001 bol publikovaný iný text štátnej doktríny.)

Téma štátnej doktríny zaujala aj Maticu slovenskú. Na jej pôde sa v mesiacoch február – máj 2001 uskutočnila séria interných seminárov s odborníkmi rozličných orientácií. Menovite sa na nich zúčastnili Ing. Michal Adam, Ing. Vladislav Bachár, CSc., prof. PhDr. Ján Doruľa, DrSc., PhDr. Anton Hrnko, CSc., doc. Ing. Ladislav Klinko, CSc., doc. JUDr. Jozef Králik, CSc., JUDr. Alexander Kuchta, Ing. Ladislav Lysák, DrSc., Ing. Ivan Milko, CSc., Ing. Jozef Markuš, DrSc., PhDr. Peter Mulík, JUDr. Alexander Števík a autor textu Á. Kráľ. Inštitucionálne sa na diskusii zúčastnili: Matica slovenská, Nezávislé združenie ekonómov Slovenska (NEZES) a Spoločenstvo Kresťanské Slovensko.
Východiskom a podkladovým materiálom na tieto semináre bol text štátnej doktríny publikovaný v septembri r. 2000. V odborných diskusiách sa precizoval, dopĺňal a upravoval. Textové úpravy robil autor pôvodného znenia. Výsledný text, ktorý vzišiel z týchto diskusií, má 38 článkov. Autor ich ešte doplnil o hlavu B), v ktorej sformuloval základnú tézu a ústrednú ideu doktríny, a hlavu C) so stručným komentárom a odôvodnením redukcie štátnej doktríny na jej základnú tézu a ústrednú ideu.

Ústredná idea štátnej doktríny

Štátna doktrína (v jej doplnenom znení z r. 2001) je koncentrovaná do tejto záverečnej tézy:
“Prvoradý národný a štátny záujem Slovenskej republiky je prednostná a všestranná podpora zdravého duchovného, vzdelanostného a materiálneho rozvoja moderného slovenského národa v duchu stáročných tradícií Slovenska. Všetky riadiace a usmerňujúce činnosti štátu majú na zreteli tvorenie predpokladov a zabezpečovanie podmienok na sledovanie tohto cieľa. Všetko úsilie Slovenskej republiky smeruje k zabezpečovaniu a posilňovaniu rodiny a duchovnej sily spoločnosti – mravnosti, kultúry, vzdelanosti, vedy a školstva Slovenska – ako predpokladu odbornosti a hospodárskej výkonnosti, ako najzákladnejšieho a najdôležitejšieho predpokladu na dôstojný život v konkurenčnom prostredí globalizujúceho sa sveta a zjednotenej Európy, ako predpokladu na obohatenie európskej kultúry a vzdelanosti jedinečným slovenským duchom.”
V závere hlavy C) sa tiež hovorí:
“Duchovné hodnoty, kultúra, vzdelanosť a mravnosť – školstvo ako inštitúcia vzdelanosti a výchovy, rodina ako biologický a mravný základ spoločnosti – sú práve v integrovanej Európe a globalizujúcom sa svete najdôležitejšie predpoklady zdravého vývinu a budúcnosti Slovenska. Ony môžu zabezpečiť všetko ostatné. Ony sú strategickým cieľom a zmyslom všetkých národných a štátnych záujmov Slovenskej republiky.”
Tento text návrhu štátnej doktríny SR bol publikovaný v dvojtýždenníku Kultúra 11. júla 2001.
V jednom zložitom výroku by sa v zmysle uvedeného návrhu mohla štátna doktrína Slovenskej republiky ešte sústredenejšie formulovať takto:
Strategickým cieľom a zmyslom všetkých národných a štátnych záujmov Slovenskej republiky - rozvinutých v 38 článkoch textu štátnej doktríny - a predpokladom zabezpečenia hospodárskej výkonnosti štátu i trvalého uspokojovania materiálnych potrieb občanov je: - pestovanie kresťanských duchovných hodnôt a mravnosti ako záruky spoločenského poriadku, sociálneho mieru a spravodlivosti;
- podporovanie kultúry, vzdelanosti, vedy a školstva ako predpokladu rastu odbornosti;
- upevňovanie rodiny ako biologického predpokladu a sociálneho modelu zdravej spoločnosti.
Takúto koncentráciu štátnej doktríny Slovenskej republiky odôvodňuje toto:
Ak by sa do základu a cieľa štátnej doktríny položili kresťanské duchovné hodnoty a program ochrany mravnosti, ich záväzná praktická realizácia by bola zárukou rozvoja najvyšších ľudských a spoločenských hodnôt odvíjajúcich sa od individuality a dôstojnosti človeka - nositeľa Božieho obrazu. Týmto základom by bola implicitne definovaná aj nedotknuteľnosť života, sociálna citlivosť, sociálna solidarita a spravodlivosť, ale aj dôstojnosť národa spočívajúca na jeho mravnej hodnote. Od tohto závisí aj usporiadanie hospodárskeho života spoločnosti a zabezpečenie dôstojného života v duchovnej i materiálnej sfére. Rešpekt pred týmito hodnotami a záväznosť takéhoto smerovania štátu by sa motivujúco a stimulačne prejavil v celej spoločnosti. Príkladom je neobyčajné oživenie národa v Slovenskom štáte.
Pozoruhodné je, že v priebehu roka 2002 viacerí poprední politici začali zdôrazňovať osobitný, niekedy aj ústredný význam vzdelanosti pre budúci vývin Slovenskej republiky. O hodnote kresťanstva však nehovorili.

Filozofia štátnej doktríny

S ohľadom na skutočnosť, že oficiálne orgány SR na tie podnety, ktoré vychodia z predloženého textu štátnej doktríny, dodnes nereagovali, treba ešte raz odpovedať na otázku, či SR naozaj potrebuje takúto globálnu a dlhodobejšiu orientáciu, a na otázku, z čoho by sa ona mala odvodzovať a kam by mala smerovať. Odpoveď je uložená už v prvej verzii textu štátnej doktríny zo septembra 2000 a je aj v znení redukovanej tézy druhej verzie štátnej doktríny. Pokladáme však za potrebné úplnejšie rozviesť logické vzťahy niektorých podporných argumentov práve preto, lebo na nich sa láme podstata a zmysel ŠD a od nich závisí smerovanie vývinu štátu a osud národa.
1. Orientácia štátu sa nemôže meniť v štvorročných cykloch, ako sa volebnými výsledkami mení zloženie parlamentu a od neho závisiaca vláda. Potrebný je záväzný dokument, ktorý by garantoval hlavné smerovanie politiky a vývinu štátu na viac než dve parlamentné a prezidentské volebné obdobia, ktorý by politické strany museli brať do úvahy už pri koncipovaní svojho programu na nasledujúce volebné obdobie a ktorý by v strategickom smerovaní určoval aj programové vyhlásenie vlády.
2. Ústava Slovenskej republiky definuje síce charakter štátu, ale nedefinuje jeho aktuálne medzinárodné postavenie, nedefinuje konkrétne úlohy kultúrnej, hospodárskej a bezpečnostnej politiky, stratégiu práve pripravovaných alebo prebiehajúcich integračných procesov, dôsledky geopolitických činiteľov na orientáciu a medzinárodnú politiku štátu a pod. Takáto konkretizácia úloh štátu sa musí definovať v dokumente, ktorý tiež má strategickú platnosť, ale na rozdiel od ústavy je jeho platnosť časovo predvídateľne ohraničená, lebo odpovedá na výzvy prítomného času a predpokladaného vývinu vo výhľade 15 – 20 rokov.
3. Efektívnosť plnenia úloh štátu, jeho stabilita a účinnosť riadeného vývinu spoločnosti závisia od zosúladenia, od synergie spoločenských činností v hmotnom a duchovnom priestore štátu: od miery využitia prírodných materiálnych zdrojov, od historických skúseností národa, od poznania duchovných čŕt a špecifík národného indivídua. Strategická orientácia štátu by sa mala odvodzovať z poznania týchto činiteľov a mala by rešpektovať a podnecovať hmotné danosti a duchovné osobitosti národa.
4. Hmotný priestor národa určujú geografické a klimatické podmienky a prírodné zdroje, ktoré národ mal k dispozícii vo svojom vývine. Od nich závisel druh individuálnych a spoločenských činností a v nich sa hromadili aj jeho skúsenosti v zápase o chlieb a život. Tieto skúsenosti sú (v porovnaní s inými národmi) individuálne a neopakovateľné. Ony ovplyvnili individualitu národa a jeho charakterovú štruktúru.
5. Duchovný priestor národa sa tvoril jednak účinkovaním materiálnych existenčných podmienok, ale aj pôsobením spoločenskej a kultúrnej situácie. Duchovný priestor ovplyvňovali skúsenosti národa zo spolužitia so susedmi, možnosti vzdelávania, kultúrne a duchovné inštitúcie, kultúrne kontakty a duchovné prúdy, ktoré počas storočí pôsobili na národné spoločenstvo.
Duchovný priestor národa napĺňajú také výtvory, ako sú rozprávky, zvyky, piesne, ľudová tvorivosť, všeobecne rešpektované mravné princípy, poézia a spisba, hudba a umenie a to aj svojou tematikou, aj interpretáciou sveta. Ich účinkovaním sa prijímatelia mravne orientovali, nimi sa ako prijímatelia i tvorcovia zúčastňovali na vzniku a pretrvávaní väzby jednotlivca s národným spoločenstvom, na vzniku jedinečného ducha národa. V tom je ukrytá podstata “národnej bytosti” (Š. Polakovič). Na tom stoja jeho “vnútorné dejiny” (Š. Polakovič) a ony sú prejavom národného ducha (Ľ. Štúr), národnej alebo kolektívnej duše (E. Renan, C. V. Jung; pozri Š. Polakovič, Z Tisovho boja, 1941, a Vidiny o slovenskom národe, 1983). Ich zjednocujúca sila sa prejavuje v národnom vedomí, čo nie je nič iné než kolektívne sebauvedomovanie a sebaodlíšenie všeobecne chápané ako osobitné a nezameniteľné dobro.
6. Životné a pracovné skúsenosti národného indivídua sa ukladajú do jeho jazyka a v jazyku aj pretrvávajú. Národný jazyk – materinská reč je tiež neoceniteľná a nenahraditeľná národná hodnota. Spája národnú prítomnosť s minulosťou, zrkadlí ducha národa a jeho interpretáciu sveta, je mu nástrojom intelektuálnych a tvorivých činností a nástrojom spoločenského konania. Je to “kľúč k srdcu a mysli”, ona je potrebná “k vysloveniu mysle našej”, patrí “podstatne k jednote národa” a “odchýliť sa od reči, znamená odchýliť sa od ducha” (Ľ. Štúr, Dielo V, Slovenčina naša, s. 150 - 160), teda k priestorom ducha národa. Preto každý kultúrny národ s úctou a hrdosťou vníma svoju reč a venuje jej veľkú pozornosť.
7. Hmotný a duchovný priestor národa, jeho historické skúsenosti, jeho individuálna interpretácia sveta sa odzrkadľujú v národných tradíciách a v národnej kultúre. Národná kultúra, národné tradície a špecifická sú dokladom tvorivosti a pretrvávania individuality národa. Sú aj neoceniteľnou hodnotou, lebo v nich je uložené osobitné poznane sveta.
8. Individualita národa sa tvorila jeho formovaním životnými skúsenosťami. Prejavuje sa svojskými postojmi k životu a svetu, svojskými ideálmi a reakciami na vonkajšie podnety. Je to charakterová štruktúra kolektívneho indivídua s istými predpokladmi na istú orientáciu konania. Individualita národa je vo vedomí jeho inakosti oproti iným individualitám a indivíduám, je vo vedomí jeho nezameniteľnosti, ale aj v prirodzenom očakávaní rešpektu voči svojej dôstojnosti. Individualita národa je tiež z vyššej moci, lebo ani národ nevznikol z vôle človeka: “národ je od Boha”, iba “štát je dielo ľudské” (J. Tiso, Slovák 1938; citované podľa Š. Polakovič, Z Tisovho boja;. Bratislava 1941, 263 s. - tu na s. 176.). Z toho ďalej vyplýva, že “Národ je jedinou živou organickou jednotkou a prirodzeným nositeľom všetkých práv. Preto národ je aj jediným suverénnym určovateľom spôsobu svojho života na základe prirodzeného práva.” (J. Tiso, Slovák 1938; citované podľa Š. Polakovič, tamže na s. 173.)
9. Identita každého rozumného indivídua, teda aj identita národa sa prejavuje v sebauvedomení. Toto vedomie seba sa uskutočňuje sebareflexiou (sebavnímaním), a pretože ľudské bytie je vsadené do času, identita individuálneho bytia sa nedá odtrhnúť od času - v akte uvedomovania individuality je imlicitne jej existenčný čas. Je to spojenie prítomnosti s minulosťou, je to minulosť v samej prítomnosti. Prítomnosť indivídua (aj národného indivídua) je iba ostatné štádium jeho trvania v čase, ako je zasa budúce dôsledkom prítomného a realizáciou pretrvávania bytia. Tak sa tvorí zotrvačnosť vývinového pohybu národa. Sebauvedomenie národa je (uskutočňuje sa) vedomie jednoty členov národa s národom, lebo akt vedomia je viazaný na jednotlivého človeka.
Spojenie prítomného s minulým sa tiež deje v pamäti indivídua. Preto možno povedať, že vedomie je ľudské bytie s pamäťou a pretože bytie je viazané na identitu, bytie trvá dovtedy, kým trvá (jeho) identita.
Z predchádzajúcich úvah (body 4 – 9) vychodí veľmi vážny záver:
Ak sa rozruší identita indivídua, skončí sa jeho bytie. To by sa stalo vtedy, keď by sa národ odtrhol od svojej minulosti (pamäti), od duchovných zdrojov vlastného vývinu a života, keby odvrhol svojho ducha. Vtedy by sa skončilo jeho individuálne národné bytie – národ by zanikol. Jednotlivci spoločenstva by síce mohli prežiť, neboli by však zjednotení vo vlastnom historickom vedomí – stratili by pamäť národa. Museli by prijať inú (cudziu) kolektívnu individualitu.
10. Sebauvedomenie a individualitu Slovákov podstatne ovplyvnilo prijatie kresťanstva (Pribina), kresťanskej kultúry a vzdelanosti. Tento vývin sa zrýchlil, keď sa kresťanské idey vložili do reči našich predkov, do reči im zrozumiteľnej (sv. Cyril a Metod, kráľ Rastislav), keď sa položili základy vlastnej cirkevnej organizácie (Nitra, arcibiskup Metod, biskup Gorazd) a keď sa na tomto duchovnom základe upevnil prvý štát (kráľovstvo) Slovákov (kráľ Svätopluk). Prijatím kresťanstva sa rozviazali a usmernili vnútorné sily národa - rozviazali sa vo vyššej kultúre a vzdelanosti. Slovenský národ, slovenský ľud i jeho vzdelanci práve týmto duchom cez storočia prekonávali všetky ohrozenia a historické zvraty až po dnešok. Š. Polakovič o tom napísal aj toto: “Kresťanstvo živelne zžité so slovenskou dedinou ako zásobárňou nevyčerpateľnej prasily nášho národa, je jedným z neodškriepiteľných odkazov našich dejín.” (Vidiny o slovenskom národe, 1983, s. 216.) Slovenský národ sa vždy a najmä v kritických obdobiach vracal ku koreňom, z ktorých vyrástla kultúrne a národne významná cyrilometodská tradícia. Práve o túto tradíciu a jej ducha sa opieral aj rozhodujúci národný pohyb v 19. storočí. J. Tiso v r. 1933 povedal, že kresťanskosť je etnografická známka Slovákov (prejav v Žiline v apríli 1933).
Z tejto charakteristickej národnej skutočnosti treba urobiť ďalší veľmi vážny záver: Kresťanstvo bolo spúšťacím impulzom pre vznik slovenskej individuality a identity. Kresťanské idey sú zakladajúcou, po stáročia pretrvávajúcou životnou orientáciou slovenského ľudu. Kresťanstvom sa začal vývin slovenskej kultúry. Slováci nemajú inú ideu, ktorá by bola silnejšia, ktorá by bola viac formovala ich duchovnú štruktúru než kresťanstvo. Tým sa odôvodňuje záver, že odklon od tejto zakladajúcej idey a roztrhnutie tejto dejinnej nite by rozrušilo slovenské vedomie, slovenskú individualitu a identitu, bolo by deštrukčným, zánikovým národným aktom.
Z toho vyplývajú vážne dôsledky na vnútornú i zahraničnú politiku Slovenskej republiky. Sú to dôsledky, ktoré zaväzujú ku konkrétnym postojom a činom najmä tých, čo sa hlásia za kresťanov.

Prečo sa o našom návrhu štátnej doktríny mlčí

V súvislosti s úvahami o štátnej doktríne Slovenskej republiky treba povedať, že strategická orientácia SR, ako by ju mala definovať štátna doktrína, musí zodpovedať slovenskej individualite a identite a ich kresťanskému duchu. Pri koncipovaní návrhu štátnej doktríny SR sme prihliadali na túto podstatnú skutočnosť. Tak sme koncipovali už náš prvý návrh štátnej doktríny SR na jar v roku 2000 a tak sme dotvárali aj jej druhé znenie.
Uvedomujeme si, že kresťanstvo v našich dňoch nepriťahuje tých, čo rozhodujú o osude štátov a dnes už aj kontinentov. Uvedomujeme si, že v očiach mnohých posudzovateľov nášho návrhu štátnej doktríny sa to môže pokladať za slabinu, ba za hlavný dôvod na jej odmietnutie. Oporu pre to budú hľadať (a aj ju nájdu) v dokumentoch Európskej únie: argumentom bude jej údajná európska nepriechodnosť. Bude to “dobrý” argument na agitáciu mládeže.
Logika súvislostí, ktoré sme vyššie rozviedli, nás však nutne viedla k záveru, že Slovensko neprežije, ak sa zriekne svojej kresťanskej orientácie. Kresťanstvo je aj dnes jediným spoľahlivým východiskom z nášho kritického celospoločenského stavu. Iba citlivé kresťanské svedomie občana a kresťanská zásadovosť jeho politických reprezentantov môže zabezpečiť spoločenský a politický poriadok i dôstojný život občanov. Bez ich účinkovania sú márne všetky verejné poriadkové, ochranné a bezpečnostné inštitúcie, ako sú súdy, polícia, armáda, zákony, štátna moc. Odklonom od kresťanstva sa otvára široký priestor mravnému relativizmu a bezcitnému ekonomickému liberalizmu. Horkosť tohto ovocia už ochutnávame a zdá sa, že si neuvedomujeme, aké budú jeho nové plody.
V takomto duchu bol teda koncipovaný text doktríny, o ktorom som hovoril. Bohužiaľ, proklamatívne kresťanských slovenských politikov dodnes neoslovil. Výnimkou je V. Palko, ktorý ju politicky - nie pre vecné dôvody – odmietol, a ešte jeden popredný politik KDH, ktorý si ju všimol, ale iba “súkromne”.
Nuž áno, v našej dnešnej politike je kresťanstvo pre istú časť tých, čo ho verejne neodmietajú, viac potrebné a používané propagačne než záväzne, verejne sa ukazuje viac ako sviatočný návyk a lákadlo než ako výzva na ťažký zápas so svetom, používa sa ako veľké platidlo poverených hráčov v nečistej hre politických kompromisov, ktoré systematicky posilňujú pozície protihráčov a zmenšujú vklad veriteľov. Najväčšou čiastkou vkladu je však dedičstvo otcov.
Stratil sa Slovákom zmysel prosby “dedičstvo otcov (zdedené Slovo) zachovaj nám, Pane!” ?

Súvislosť témy o štátnej doktríne
so 14. marcom a s dr. Jozefom Tisom

Toto je aj spojivo témy štátnej doktríny s dnešnou spomienkovou slávnosťou. Práve ústredná postava Slovenského štátu dr. Jozef Tiso svojou osobnou orientáciou, politickou činnosťou a výkonom prezidentskej funkcie ukázal, ako sa môže a ako by sa mohol vyvíjať štát, ktorý by sa orientoval podľa kresťanských zásad.
Výrečný a mimoriadne aktuálny je jeho posledný odkaz národu, “aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady – Za Boha a za národ – vždy, všade a v každom ohľade. Je to jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží...”
Obsah tohto odkazu, tejto poslednej vôle, jeho existenčnú hodnotu pre náš národ a pre slovenskú politiku by dnes bolo treba zrozumiteľne vysvetliť slovenskej mládeži, vysokoškolákom, vzdelancom, možno aj časti nášho duchovenstva, najmä však slovenským politikom. Predovšetkým vari kresťanským politikom, ale osobitne aj tým, ktorí sa ocitli v rozkladnom politickom procese a ktorí by dnes mali byť najľahšie osloviteľní týmto odkazom prvého slovenského prezidenta.
Náš národ je vo svojom jadre ešte aj dnes kresťansky citlivý. Iba tak možno vysvetliť zvláštny stav, že proklamatívne kresťanské politické strany nemajú takú podporu, aká by sa mohla očakávať podľa štatistických údajov. Národ totiž spozoroval rozdiel medzi rečou a činmi. Ak je dnes znechutený, pasívny a mlčiaci, nečaká na nové a iné kresťanské oslovenie...?
Ani nekresťan nemôže poprieť, že život spoločnosti podľa kresťanských princípov by bol ľahší, ako je ten, čo dnes žijeme a čo nás čaká, že politika nemusí a nesmie byť nemravná. Nechýba nám však politická strana, ktorá by bola kresťanská nie podľa názvu, lež podľa skutkov? Nenesú za to zodpovednosť práve kresťania? Nevyhovárajme sa: máme to, čo sme chceli, alebo čo sme si zaslúžili, a máme určite to, čo pasívne znášame.
Posledný odkaz a posledná vôľa prezidenta dr. Jozefa Tisa osciluje okolo programu a výzvy Za Boha a za národ. Táto výzva bola spečatená krvou !
Lenže my sme na to zabudli ... Dali sme sa prekričať nepriateľmi národa vo svete i doma, umlčali nás platení akademickí historici čudnej orientácie – ideológovia čechoslovakizmu, maďarónstva, duchovní bezdomovci. Logika našich dnešných (ale aj minulých vecí) je však takáto:
- Nemôže byť v každom ohľade prijateľne za národ ten, kto ho nevníma ako časť Božieho diela, keďže – ako povedal Tiso – “národ je od Boha”.
Ktorákoľvek slovenská politická strana môže by opravdivo národná iba vtedy, ak je aj opravdivo kresťanská – v programe, rečiach i skutkoch.
- A nemôže byť opravdivo kresťanská nijaká politická strana, ak nie je aj opravdivo – v programe, rečiach i skutkoch - národná.
- Ak je daktorá politická strana kresťanská a národná, nemôže byť sociálne necitlivá, nemôže sa ani ako koaličná, ani ako opozičná strana zúčastňovať na nehumánnom zákonodarstve, na otvorenej, ale ani na skrytej eutanázii vlastného obyvateľstva, na zákonodarstve, ktoré siaha na posvätnosť rodiny a manželského zväzku, nemôže sa ani priamo, ani nepriamo, vôbec už nie iniciatívne zúčastňovať na vojenských agresiách a na dobyvačných vojnách.
Ak vôbec máme kresťanských politikov, v krátkom čase sa musíme dočkať zjednocujúceho politického pohybu všetkých slovenských kresťanov v zmysle posvätnej výzvy dr. Jozefa Tisa, aby slovenský národ, teda aj jeho predstavitelia a politici, určite tí kresťanskí politici “boli svorní a jednotní” práve “v sledovaní veľkej zásady – Za Boha a za národ ! Čas na to dozrel, stranícko-politická pôda je rozoraná a - obrátená. Kto nie je slepý, môže na slovenskej stene čítať: Nemá budúcnosť, čo nie je z Boha a s Bohom.
Pamiatku dr. Jozefa Tisa si správne a podľa jeho želania uctia iba tí, čo pochopia toto volanie času, čo sa dajú do týchto služieb ducha. Táto výzva na zjednotenie kresťanov a cez nich na zjednotenie národa platí v plnom rozsahu aj pre nepolitikov – pre všetkých občanov Slovenskej republiky. Všetci nesieme svoju mieru zodpovednosti za všetko, čo sa u nás – aj v politike - deje. Nebudeme sa zodpovedať iba za to, čo sme urobili, lež aj za to, čo sme urobiť mohli a neurobili sme. Toho je veľa.
(Príspevok bol prednesený 14. 3. 2003 na slávnostnej akadémii k 64. výročiu vzniku SR)

Ábel Kráľ
predseda Spoločenstva Kresťanské Slovensko