Marián Šarišský

Namiesto slávnostnej prísahy pohreb

Nové skutočnosti o tragédii vo Vatikáne

Najprestížnejšou armádou na svete – napriek tomu, že nevlastní najnovšiu bojovú techniku – je švajčiarska garda. Jej úlohou je brániť Kristovho nástupcu, rímskeho biskupa a pápeža – hlavu katolíckej Cirkvi. Vo Vatikáne sa každoročne 6. mája koná slávnostná prísaha nových členov Pápežskej švajčiarskej gardy. V tento deň si totiž Cirkev pripomína pamätnú udalosť, keď udatní švajčiarski vojaci zachránili život pápeža Klementa VII. Bolo to 6. mája 1527 a z celkového počtu 189 padlo v boji až 147 vojakov.
Udalosť, ktorá sa stala pred piatimi rokmi, v pondelok 4. mája 1998, otriasla Vatikánom, Rímom i svetom a je príležitosťou pozrieť sa na jej známe i nové fakty. V tento deň prišiel do bytu novovymenovaného veliteľa Pápežskej švajčiarskej gardy Alisa Estermana poddôstojník Cedrik Tornay, ktorý po tom, ako zastrelil svojho veliteľa i jeho manželku Gladys Mezu Romerovú, sám spáchal samovraždu. Tak znie stručná oficiálna informácia.
Vždy, keď svetové médiá vytiahnu na svetlo nejaký škandál z prostredia Cirkvi, čo v posledných rokoch nie je zriedkavosťou, ide o útok na celú Cirkev a osobitne na jej hlavu – pápeža. Skutočnosť, že v roku 1998, teda 17 rokov po Ali Agčovom útoku na pápeža (13. mája 1981), sa vo Vatikáne znova strieľalo, nás nemôže nechať ľahostajnými. Zdá sa, že po skončení studenej vojny sa diabol bez veľkého rinčania zbraní akoby odtrhol z reťaze. Práve na jej pokojnom skončení a porážke komunizmu má veľkú zásluhu Ján Pavol II., ktorý na začiatku svojho pontifikátu 22. októbra 1978 vyzval celý svet: “Bratia a sestry! Nebojte sa prijať Krista. Otvorte dokorán brány Kristovi! Otvorte hranice štátov, hospodárske a politické systémy, široké oblasti kultúry, civilizácie a pokroku záchrannej moci Kristovej!”
Skrýša strážcu berlínskeho múru Ericha Honeckera na čílskom veľvyslanectve v Moskve začiatkom 90. rokov minulého storočia predčila všetky námety detektívok a sci-fi tvorby. A predsa, stalo sa... Tragédia vo švajčiarskej garde frapuje ešte viac. Kto by niečo podobné čakal? Oficiálne vysvetlenie Vatikánu je, že mladému poddôstojníkovi jednoducho “preskočilo”. Informáciu, že zavraždený Alois Estermann bol v minulosti agentom východonemeckej tajnej polície STASI, Vatikán rozhodne dementoval.
Zdalo by sa, že je zbytočné o celej veci špekulovať a hľadať nejaké analógie v dávnej či nedávnej minulosti. Tie by sa však našli i v samej švajčiarskej garde, keď napríklad temer pred polstoročím, 8. apríla 1959, došlo k podobnému incidentu. Našťastie, útočník Adolf Rucker, bývalý gardista, ktorý opätovne žiadal o prijatie do gardy, nebol dobrý strelec. Vtedajšieho veliteľa Roberta Nunlista iba zranil a on sám pri pokuse o samovraždu tiež nebol úspešný. Obaja teda prežili a na prípad sa zabudlo.
V súvislosti s tragédiou zo 4. mája 1998 sa však v uplynulých rokoch vynorili nové skutočnosti a informácie, ktoré celý prípad ešte viac zamotávajú. O tejto tragédii sa napísali stovky novinových článkov a vyšlo viacero publikácií. Z nich k najzaujímavejším patria dve knihy – Krvavé lži vo Vatikáne a Zavraždení vo Vatikáne 4. mája 1998. Obe vydalo milánske vydavateľstvo Kaos. Kým autor prvej spomínanej publikácie, zrejme v obave o svoju bezpečnosť, zostáva v anonymite, druhá je vlastne oficiálnym podaním odvolania Jánovi Pavlovi II., ktorý ako hlava Vatikánskeho štátu je aj formálnym šéfom vatikánskej justície.
Táto druhá kniha bola vlani na tlačovej konferencii v Ríme predstavená novinárom. Na žiadosť pani Muguette Baudatovej, matky Cédrica Tornaya, ktorý bol oficiálne vyhlásený za nepríčetného a samovraha, sa prípadu ujali dvaja francúzski advokáti – Luc Brossollet a Jacyues Vergés, ktorí zhromaždili posudky a dôkazový materiál. Výsledkom ich práce je práve spomenutá kniha – Zavraždení vo Vatikáne 4. mája 1998. O dr. Vergésovi treba dodať, že ide o veľmi známeho advokáta, ktorý tiež obhajuje bývalého juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča na Medzinárodnom súde v Haagu.
Zistenia francúzskych advokátov vyvracajú oficiálnu verziu, že Cédric Tornay bol vrah a samovrah. Podľa odborných posudkov, medzi ktorými je asi najdôležitejší nález súdnej pitvy vykonanej na žiadosť Cédricovej matky vo Švajčiarsku, bol Cédric najprv omráčený úderom tupého predmetu do ľavého spánku a potom, asi po dvadsiatich minútach, bol posadený a zavraždený strelou do úst – nie svojou pištoľou! Diera v lebečnej kosti bola totiž menšia ako 9 mm, čo je kaliber jeho služobnej pištole, ktorá sa našla na mieste činu. Okrem toho, pri pitve sa našla v priedušnici krv a hlien. Zo súdnolekárskeho hľadiska je prakticky vylúčené, aby sa niečo také našlo v prípade, ak by sa dotyčný zastrelil sám. Jeho rozbité predné horné zuby tiež svedčia o tom, že pištoľ si nevložil do úst sám, ale mu ju tam niekto vrazil. A napokon, pitva dokázala, že Cédrik Tornay nemal nádor na mozgu, na základe čoho sa tvrdilo, že mu “preskočilo”, a preto vraždil a následne sa sám zastrelil. Zaujímavý je aj posudok grafológa, podľa ktorého Tornayov rozlúčkový list písal niekto iný...
Dňa 13. mája si pripomenieme už 22. výročie atentátu na Svätého Otca. Môžeme aj v tomto prípade s istotou povedať, kto bol skutočný vinník? Aliho Agču preložili z talianskeho väzenia do tureckého. Tzv. bulharská stopa sa raz považuje za vierohodnú, inokedy zas nie. Zbytočne však hľadáme autora myšlienky zabiť pápeža. Nikdy ho nenájdeme. Doteraz sa tiež nenašiel vrah a motív vraždy prezidenta J. F. Kennedyho a iných významných politikov.
Pravý a prvý útočník na Cirkev a na Svätého Otca je diabolská nenávisť k Cirkvi a ku Kristovi. Spomínaná vatikánska tragédia vo švajčiarskej garde spred piatich rokov nás upozorňuje, že satan má veľkú moc aj dnes. Kto si môže byť istý svojím životom, kto si môže byť istý samým sebou? Čo ak niekomu strelí či preskočí v hlave a stlačí spúšť atómovej zbrane? Nemusí to byť práve člen švajčiarskej gardy, ktorý stráži príbytok pápeža. Ktovie, či v blízkej budúcnosti nenastane boj proti pápežovi a Cirkvi nielen slovami v médiách, ale aj skutočnými zbraňami? Z dejín Cirkvi poznáme i to. Skúšky, pre Cirkev často veľmi bolestné, boli, sú a budú i v budúcnosti. Kristus však povedal, že Cirkev je skala a ani brány pekelné ju nepremôžu. Z toho plynie i naša istota.