Dr. P. Maruniak

Prvá Slovenská republika a slovenský povojnový exil

Slovenský národ pod ochranou Boha všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát.
Slovenský štát združuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť, aby v nej usmernil sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy všetkých stavovských a záujmových skupín, aby ako vykonávateľ sociálnej spravodlivosti a strážca všeobecného dobra v súladnej jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spoločnosti.” Týmito slovami sa nám prihovára preambula Ústavy SR odsúhlasenej Slovenským snemom 21. júla 1939.
Vznikom samostatného slovenského štátu 14. marca 1939 naplnila sa túžba mnohých predchádzajúcich generácií a najmä tej, ktorej dejiny prisúdili stať sa ochrancom národa proti jeho cieľavedomej asimilácii uskutočňovanej v prvých desaťročiach dvadsiateho storočia, ale i ochrancom národa v jeho priam tragickom položení a určili jej úlohu - tejto generácii - byť národnému spoločenstvu nielen ”svetlom v tmách”, ale aj majákom na rozbúrenom mori vtedajších imperialistických záujmov, ktoré ich nositelia prezentovali v neskrývanej podobe. Slovensko a slovenský národ mali byť rozkúskovaní a rozdrobení.
Rúcal sa starý svet, prichádzal nový, ktorý od národa pod Tatrami žiadal zložiť životnú skúšku, pred akú ho vlastné dejiny dovtedy sotva postavili. Nielenže jeho vodcom prichodilo národ zachrániť od jeho etnickej smrti, ale v tejto skúške ak nechceli zradiť sami seba, museli mať na zreteli aj mravné dimenzie svojho konania. Na slávu ich a ich detí v tejto skúške obstál so cťou. Nič na tom nemožno zmeniť, i keď námahy a úsilia na diskreditáciu národa a jeho vedúcich činovníkov sa vynaložilo neúrekom.
Národ aj vtedy, keď vôkol neho zúrili diktatúry a viedol sa neúprosný boj proti kresťanstvu, ostal verný tradičným hodnotám: kresťanstvu a národovectvu. Tieto hodnoty chránili ako perly a v toku dejín rodili sa z jeho krvi proroci, ktorí dvíhali spolu s nim zopäté ruky k modlitbám šeptajúc ”nedaj cudzím čo je naše” a živili jeho vieru, že aj jemu raz zasvitne sviatočné ráno. Aj zasvitlo v tom pamätnom tridsiatom deviatom roku i keď žiaľ, ranné zore zatienil mrak skôr, než by sa boli dožili slnečného poludnia. A potom prišla vyše štyridsaťročná noc. Tí, ktorí milovali svoj národ a jeho štát, tí, ktorí chceli aj naďalej bojovať za prirodzené právo nášho národa na sebaurčenie odišli do cudziny. Oni boli očitými svedkami vzniku, existencie a zániku Slovenskej republiky, oni v inej spoločensko-politickej klíme a zmenenej medzinárodnej situácii, mohli vniesť kúsok svetla pravdy do doby temná, aké sa rozprestrelo nad existenciou prvej Slovenskej republiky a jej protagonistami.
Kto chce čosi viac vedieť o živote slovenskej povojnovej emigrácie mal by si prečítať knižku Mikuláša Šprinca K slobodným pobrežiam, ktorú autor venoval ”slovenským emigrantom z roku 1945, ktorí vzali na seba trpký osud vyhnancov za česť a vzkriesenie Slovenskej republiky.” Áno, trpký osud vyhnancov za česť a vzkriesenie Slovenskej republiky. Tieto slová by sme si mali natrvalo zapamätať, lebo sú najpresnejším vyslovením vzťahu slovenských povojnových exulantov k svojej vlasti, najpresvedčivejšou charakteristikou ich osudu. Osudu, ktorý Mikuláš Šprinc sám zažil a videl ako táto osudová nežičlivosť poznačila mnohých jeho spolupútnikov na krížovej ceste povojnového života v Európe. Z autopsie, ako člen III. Pápežskej misie, poznal dôverne plnosť týchto slov. Odchádzal zo Slovenska ”v ovzduší”, ako spomína - ”fyzického i mravného násilníctva, vyhrážok a umlčovania”. A pokračuje: ”Železná opona zaťahovala sa už vtedy na jar 1945 nad Slovenskom. Svätá a čistá idea Slovenského štátu ležala v rumoch. Duch pomsty a sústavného týrania telesného i duševného nieže vanul, ale hnal sa horami a dolami Slovenska. Pre slobodu milujúcich ľudí boli vtedy len dve možnosti: skôr, alebo neskôr byť uväznený, umlčaný, alebo odísť do zahraničia a hľadať v cudzine slobodu náboženstva, slobodu svedomia, slobodu od strachu, vziať pútnickú palicu a ísť do šíreho sveta, niesť slovenskú pravdu, mučenú a žalárovanú a hľadať pre ňu spravodlivosť a vypočutie. Čiže stať sa vyhnancom a vziať na seba všetok smútok, bolesť a tragédiu takého života.
”...Podľa neho o ničom inom sa nehovorilo, len kto je zavretý, koho vyšetrovali, koho ako zbili, komu čo ukradli, koho znásilnili, koho zastrelili a celé litánie podobných ohavností. Vynáralo sa celé podzemie zlodejov a niktošov, darebákov a prišelcov, ktorí všetci mali zbraň a legitimácie Národnej ”bezpečnosti”. Bolo to v júni 1945. V citovanej knižke K slobodným pobrežiam zoznamuje nás so svojou cestou do emigrácie, ale aj s mnohými bolestnými stretnutiami s našimi exulantmi žijúcimi v internačných táboroch, alebo i mimo nich v nepredstaviteľnej hmotnej, ale vari aj duchovnej biede. Karol Sidor v tejto súvislosti spomína, ale takýto názor mali aj ďalší utečenci, že najťažší osud spomedzi povojnových emigrácií mala slovenská emigrácia. Zneužívaná, zneužitá a nanútená spolupráca s Nemcami a Benešova exilová propaganda počas vojny dovŕšili dielo skazy”. Jednou z najväčších krívd spáchaných na Slovákoch - emigrantoch bolo odopretie udeliť im status politických utečencov a možnosti dostať sa pod ochranné krídla medzinárodnej organizácie pre utečencov (IRO). Dlho zostávali štvancami bez akejkoľvek ochrany, nepriatelia slovenskej štátnosti na nich poľovali, a to hovorím, bez akéhokoľvek metaforického obrazu, ako na divú zver.
Literatúra opisujúca život slovenských emigrantov v prvých povojnových mesiacoch je podobná tej, ktorá opisuje hrôzy nacistických koncentračných táborov. Otrasné svedectvo o zaobchádzaní s prezidentom Dr. J. Tisom podal jeho osobný tajomník Dr. Karol Murín v knižke Spomienky a svedectvo. Nie menej otrasné svedectvo je Mila Urbana. Otrasné sú jeho spomienky na ubytovanie v táboroch, na nariadenia veliteľov týchto zariadení smerujúcich k fyzickému a duševnému trýzneniu a dehonestácii ľudskej dôstojnosti väzňov, na primitívne hygienické podmienky a pod. ”Mali sme dojem” – hovorí Milo Urban - ”že velitelia hľadajú spôsob ako zdokonaliť toto Hitlerovo smutné dedičstvo (koncentráky)”.
Obraz krutého postavenia emigrácie dokresľuje aj ten fakt, že od augusta 1945 americké okupačné úrady odovzdali pražskému režimu vyše tisíc slovenských exulantov, z ktorých väčšina skončila vo väzení, alebo ešte horšie. Citovaný Sidor v svojom elaboráte Vyznanie a stanoviská k politike exilu konštatuje, že ”ťažko hľadať v histórii ešte jeden príklad, kde by sa emigrácia dostala do takej ťažkej situácie, ako sa dostala emigrácia slovenská. Každá politická emigrácia našla v cudzine, keď už nie iné, aspoň sympatiu. Nebolo v Európe krajiny, ktorá by jej bola chcela zaručiť právo politického azylu.”
Ak sme spomenuli, že povojnoví emigranti odchádzali zo Slovenska s úmyslom brániť česť Slovenskej republiky a pracovať na jej znovuvzkriesení potom si treba pripomenúť aj tieto oslavné a inšpirujúce slová, ktoré na jej adresu vyslovil citovaný M. Šprinc: ”Hrdosť a šťastie napĺňali naše snahy neznámou silou... Ešte vari nikdy vo svojich dejinách od čias svojho zrodu slovenský duch nevystúpil na také výšky svojej tvorivosti a vari nikdy tak hlboko nezostúpil do hlbín svojej osobitnej podstaty... Krásna slovenská zem nebola nikdy predtým zbrázdená toľkými novými cestami, nikdy predtým toľko riek nebolo zregulovaných, toľko vrchov preoraných tunelmi, nikdy predtým tak bohato nezvážalo sa do slovenských stodôl a spievajúce ruky robotníkov nikdy tak nevyzváňali na slávu a požehnanie tejto zeme. Sociálna spravodlivosť nikdy sa tak nestala skutkom ako za Slovenskej republiky, kultúrny génius slovenský netvoril nikdy toľko a tak hodnotného ako vtedy”. Ale treba si pripomenúť aj slová prezidenta Dr. J. Tisu vyslovené 14.marca 1945. ”Verím v právo a pravdu svojho národa a štátu, i keby celý svet iné hlásal, dúfam vo víťazstvo pravdy a práva svojho národa a štátu i keby všetko proti tejto nádeji hovorilo.”
A 27.apríla už z exilu predniesol prezident pamätný rozhlasový prejav, v ktorom vyriekol tieto slová: ”Slováci – Slovenky
História zaznamenala výrok veľkého pápeža Gregora VII, ktorý povedal, uteknuvší do južného Talianska pred nepriateľským náporom na svoje sídlo: Miloval som spravodlivosť, nenávidel som zlo, preto zomieram vo vyhnanstve!”A potom pokračuje: ”Milovali sme svoj slovenský národ, pracovali sme za jeho duchovné a hmotné povznesenie, bránili sme jeho právo na svojský, samostatný život, preto sme sa pred nepriateľským náporom na náš slobodný a samostatný slovenský štát museli utiahnuť do cudziny, aby sme ďalej zastupovali a bránili prirodzené právo slovenského národa na svojský samostatný národný a štátny život... Pred náporom boľševickej armády pochopili sme povinnosť svoju, zachrániť národu slovenskému jeho najvyšší poklad, ideu štátnej samostatnosti slovenskej... Sme presvedčení, že najvyšší riaditeľ osudov národov, dobrotivý Boh žehnať bude nášmu poctivému boju v znamení nášho osvedčeného hesla: Za Boha – za národ a za slobodný, samostatný slovenský štát. Týmto doplňujeme svoj tradičný politický program, keďže sme sa počas šesťročného trvania slovenského štátu presvedčili, že slovenský národ je nielen schopný duševne a hmotne samostatne si svoj osud spravovať, ale že tento samostatný štátny život slovenskému národu neškodil, ale opačne ho do nevídanej výšky kultúrneho rozmachu hospodárskeho a sociálneho blahobytu priviedol... Pracovať preto budeme, vy doma a my v zahraničí ďalej, kým sa svetová mienka znova prajne neprikloní k prirodzenému snaženiu slovenského národa, aby bol Slovák výlučným pánom svojho domova a vládol na svojom a po svojom. V tom nech nám dobrotivý Boh pomáha!”
Tieto slová viery vo víťazstvo spravodlivosti a práva napĺňali odhodlaním našich emigrantov, ktorí už v roku 1946 začali vydávať noviny Slobodné Slovensko, v tom istom roku založili Slovenský akčný výbor, Slovenskú národnú radu v zahraničí (1948), Slovenskú oslobodzovaciu radu (1960) a Svetový kongres Slovákov (1970). Aj z citovaných prezidentových slov čerpali odvahu autori protestných memoránd, ktoré adresovali medzinárodným organizáciám, autori osobných protestných listov adresovaných svetovým politikom, autori vyslovovaných prosieb volajúc o pomoc proti skrivodlivosti, ktorá sa po vojne páchala na Slovensku. Svet sa prostredníctvom príslušníkov nášho exilu dozvedel o násilných deportáciách Slovákov do sovietskych gulagov, o prenasledovaní cirkvi, kňazov, o politickom znásilňovaní Slovenska, exil presviedčal svet o potrebe plebiscitu na Slovensku. Dokazoval pretrvávanie existencie Slovenskej republiky a žiadal uzavrieť s ňou mierovú zmluvu, žiadal, aby Dr. Tisu a jeho vládu súdil neprepojatý medzinárodný súd a podobne. Memoranda, listy a prosby adresovali Trumanovi, Attleemu, Churchillovi a senátu Spojených štátov.
Len v roku 1946-1948 Slovenský akčný výbor neskôr premenovali na Slovenský oslobodzovací výbor podal 28 memoránd, petícií, žiadostí na najvyššie medzinárodné orgány a organizácie.
To čo sme z činnosti exilu spomenuli neznamená, že sme vymenovali všetky jeho aktivity. Treba povedať, že povedľa týchto činností ho neopúšťali tvorivé aktivity v oblasti umenia, najmä slovesného, vedeckého bádania napr. historiografie, politológie, sociológie, literárnej histórie a osobitne náboženskej spisby, prezentovaného v periodickej tlači, ale aj v monografických prácach a v rozličných zborníkoch.
Spomeňme jej aspoň podaktorých autorov: K. Sidor, F. Ďurčanský, J. Kirschbaum, J. Mikuš, Arvéd Grébert, J. Staško, J. Kapala, Mešťančík, J. Okáľ, J. Cieker, R. Dilong. K. Čuleň, Š. Buc. Vojtech Bucko, páter Zeman, F. Vnuk, M. Ďurica, biskup Hnilica, Š. Senčík, D. Hrušovský, F. Hrušovský, J. C. Hronský, S. Mečiar K. Murín a ďalší. Jeden z nich Dr. J. Mikuš vo svojom obdivuhodnom diele Pamäti slovenského diplomata vzťah k slovenskej štátnosti vyslovil v takejto podobe:
”Áno my všetci sa pominieme. No všeľudské ašpirácie a boj o ich uskutočnenie zostanú. Bez ohľadu na terajšiu socialistickú povíchricu v Strednej Európe, záujmy tamojších národov sú večné. Keď teraz malé ostrovy vo všetkých oceánoch zemegule a primitívne kmene Afriky vyhlasujú svoju politickú samostatnosť, ako by sa mohol slovenský národ vzdať svojho prirodzeného práva na štátnu nezávislosť? Tento boj dobojovať, nech akokoľvek dlho on bude trvať zostáva príkazom pre budúce generácie”.
Pripomíname, že prvé vydanie Pamätí vyšlo v roku 1978. Už vtedy odzneli tieto prorocké slová.
Zamýšľajúc sa nad osudmi a činnosťou nášho exilu opätovne treba pripomenúť, i keď sme to už zdôraznili, že tu nachádzame dva aspekty: obhajobu slovenskej štátnosti a dialo sa to za neuveriteľných ťažkých podmienok, často až životu nebezpečných a druhý je spojený s úsilím o jej opätovné získanie. Tento pohľad na jeho prácu musí nás viesť k úprimnej vďačnosti. Uvedomujeme si to? Ak nie, napravme to, čo sme zanedbali.

Prednášku predniesol Dr. P. Maruniak 14. marca na slávnostnom stretnutí konanom pri príležitosti 64. výročia vzniku Slovenskej republiky a 10. výročia jej obnovenia.