George Orwell

Smrť Johna Floryho

(Barmské dni)

3
Pred klubom Flory zahol doľava a pustil sa v tieni figovníkov dolu bazárovou ulicou. Asi o sto metrov ďalej hrala rezká muzika a do jej taktu pochodovala jednotka vojenskej polície skladajúcej sa z vychudnutých Indov oblečených v uniformách kaki. Pred nimi pochodoval mladý Gurkha a hral na gajdách. Flory bol na ceste k Dr. Veraswamimu. Doktor býval v dlhom prízemnom dome, ktorý stál na pilótach. Bol postavený z dreva napusteného naftou. K domu patrila veľká neudržiavaná záhrada susediaca so záhradou klubu. Jeho zadná časť bola obrátená k ceste, priečelie zasa k nemocnici, ktorá ležala medzi domom a riekou.
Keď Flory vošiel za ohradu, ozval sa prestrašený ženský výskot. V dome nastal rozruch, zrejme sa len-len nestretol s doktorovou manželkou. Prešiel k domu a zavolal smerom k verande:
- Doktor! Máte robotu? Môžem ísť hore?
Malá čierno – biela doktorova postavička vyskočila z domu ako figúrka zo škatule nejakej mechanickej hračky. Ponáhľal sa k verandovému zábradliu a vzrušene zvolal:
- Že či môžete ísť! Pravdaže, pravdaže, zaraz poďte! Ach, pán Flory, aký som potešený, že vás vidím. Poďte ďalej, poďte. Čo budete piť? Mám whisky, pivo, vermút a ďalšie európske nápoje. Ach, môj drahý priateľu, ako mi len srdce pišťalo po debate s nejakým inteligentným človekom!
Doktor bol nízky, tmavý, tučnučký muž s hustými, na ježka ostrihanými vlasmi a okrúhlymi dôverčivými očami. Nosil okuliare s oceľovým rámom, na sebe mal biely zle ušitý bavlnený oblek, harmonikové nohavice sa mu plantali nad vyčaptanými čiernymi topánkami. Hovoril nástojčivým hlasom veľmi zdôrazňujúcim sykavku “s”. Keď Flory vyšiel po schodoch, doktor odbehol na koniec verandy, zalovil vo veľkej cínovej škatuli s ľadom a rýchlo z nej povyťahoval fľaše od výmyslu sveta. Veranda bola široká a tmavá s nízko prečnievajúcou strechou, z ktorej viseli koše s papradím. Pripomínala jaskyňu , ponad ktorú sa prelieval vodopád slnka. Bola zariadená dlhými pohovkami s trstinou vypletenými dnami, ktoré boli zhotovené vo väzení, a pri jednej stene stála knihovnička s dosť nezáživnou literatúrou, poväčšine esejami autorov typu Emerson-Carlyle-Stevenson. Doktor veľmi rád čítal a svoje knihy obľuboval najmä preto, lebo niesli, ako sám vravel, “morálne posolstvo”.
Nuž, doktor, - povedal Flory (doktor ho medzitým uložil na pohovku, vysunul opierku na nohy, aby sa mohol pohodlne natiahnuť a položil cigarety a pivo na dosah), - ako sa majú veci? Ako je s Indickým cisárstvom? Má trasľavku ako obyčajne?
- Tak, tak, Mr. Flory, je na tom sskutočne zle, sskutočne. Vyzerá to na ťažké komplikácie. Otrava krvi, zápal pobrušnice a paralýza uzlín. Obávam ssa, že budeme musieť prizvať odborníkov. Veru!
Hrali sa žartovnú hru, že Indické cisárstvo je obstarožný doktorov pacient a hoci tento žart trval už dva roky, doktorovi sa nezunoval a stále sa mu páčil.
- Ach, doktor, - povedal Flory pohodlne na chrbte rozvalený v pohovke, - aké je to len príjemné byť u vás po tom pľuhavom klube. Cítim sa tu ako rebelantský farár, čo si bočnými uličkami vedie domov ľahkú ženskú. Je to pre mňa sviatok, že mám od nich, - ukázal nohou na klub, - dovolenku, od svojich milovaných spolupracovníkov pri zveľaďovaní cisárstva. Prestíž Anglicka, bremeno zodpovednosti belocha, pukka sahib, sans peur et sans reproche – viete. Ohromná úľava byť na chvíľu preč od tých potuchlín.
- Priateľu, priateľu, prepánajána, prosím vás! To je sstrašlivé! Nesmiete o ctihodných anglických gentlemanoch takto hovoriť!
- Vy, doktor, nemusíte počúvať týchto ctihodných gentlemanov. Ja som to dnes ráno vydržal, pokiaľ som mohol. Ellisových “špinavých negrov”, Westfieldove vtipy, Macgregorove latinské sentencie a “prosím naložte tomu, čo vám odovzdá tento lístok, pätnásť šľahov bičom”. Ale keď prišli k príbehu o starom havildarovi, ktorý povedal, že ak by Briti odišli z Indie, nebola by ani rupia ani panna medzi... – nemusím pokračovať, vtedy som to už dlhšie nevydržal. Je najvyšší čas, aby starý havildar konečne išiel do penzie. Melie to isté od jubilea v osemdesiatom siedmom.
Doktor ostal nepokojný, ako zakaždým, keď Flory kritizoval členov klubu. Stál vo svojom bielom obtiahnutom obleku opretý o zábradlie verandy a občas gestikuloval. Keď hľadal slovo, zvykol scvaknúť dovedna čierny palec a ukazovák, akoby chytal nejakú myšlienku, čo poletuje pred ním vo vzduchu.
- Ale naozaj, naozaj, Mr. Flory, nesmiete takto rozprávať! Prečo takto sstále okydávate tých, čo nazývate pukka sahib? Veď oni sú soľou zeme. Len ssi vezmite, aké veľké veci urobili – vezmite ssi tých veľkých organizátorov, ktorí urobili z britskej Indie to, čím je dnes. Vezmite ssi také mená ako Clive, Warren Hastings, Dalhousie, Curzon. Boli to takí muži – citujem vášho nesmrteľného Shakespeara – zoberte to ako chcete, ale ťažko im nájsť podobných.
- No a čo, vari by ste chceli hľadať podobných? Ja nie!
- A vezmite ssi anglických gentlemanov, aká je to vznešená fajta! Tá ich chýrečná súdržnosť, ten demokratický duch! Dokonca aj tí, čo sa nevhodne správajú – niektorí Angličania ssú povýšeneckí, uznávam – aj tí majú mnohé úžasné a závideniahodné vlastnosti, aké nám Ázijcom úplne chýbajú. Pod drsným zovňajškom majú zlaté srdce.
- Chcete hádam povedať pozlátkové? Medzi Angličanmi v tejto krajine existuje akási pokrytecká družnosť. Mám na mysli zvyk slopať spolu a pozývať jeden druhého na obed alebo na večeru a predstierať priateľstvo, hoci by sme jeden druhého najradšej utopili v lyžičke vody. Voláme to držať spolu. Je to politická nevyhnutnosť. Pravdaže, to, čo udržuje stroj v chode, je pijatika. Keby tej nebolo, o týždeň by sme prišli o rozum a pohlušili sa tu jeden druhého. To by bola téma aj pre jedného z tých vašich hrdokrásnych esejistov. Slopanica stmeľuje cisárstvo.
Doktor pokrútil hlavou: - Naozaj neviem, Mr. Flory, prečo sste taký ssurový. Veď je to celkom nemiestne! Vy ako anglický gentleman, človek vysokých kvalít a silného charakteru, vypúšťate tuto z úst disidentské reči, ktoré by sa tak hodili akurát do Barmského vlastenca!
- Disidentské? – spýtal sa Flory. – Ja nie som disident. Nechcem, aby nás Barmčania vypoklonkovali z tejto krajiny. Bože uchovaj! Som tu na to, aby som zarábal peniaze, ako ostatne každý iný. Som len proti tomu humbugu o bremene zodpovednosti, ktoré leží na pleciach belochov. Proti póze zvanej pukka sahib. Dokonca aj tí pľuhaví chreni z klubu by mohli byť lepšia partia, keby sme všetci tak ako sme tu, nežili v klamstve.
- Ale priateľ môj drahý, v akom klamstve žijete?
- Veď je to jasné, v klamstve, že sme tu nato, aby sme pozdvihli svojich úbohých čiernych bratov, namiesto aby sme ich orabovali. Nazdávam sa, že je to celkom normálna lož. Ale nás humpľuje, humpľuje tak, že si to ani neviete predstaviť. Máme neodbytný pocit, že sme podvodníci a klamári, hryzie nás svedomie a dňom i nocou sa musíme ospravedlňovať sami pred sebou. V podstate toto spolovice vysvetľuje aj naše grobianstvo k domorodcom. My Angličania žijúci v Indii by sme mohli byť temer znesiteľní, keby sme si len vládali priznať, že sme zlodeji, a keby sme potom kradli bez akéhokoľvek humbugu.
Pobavený doktor scvakol palec a ukazovák dovedna.
– Vaša argumentácia je bezzubá, -zažiaril nad vlastnou iróniou, - a jej najslabšie miesto nachádzam v tom, že vy jednoducho nie ste zlodeji.
- No, drahý doktor...
Flory si na pohovke zrazu sadol, potničky ho začali neznesiteľné trápiť, akoby mu do chrbta niekto pichal tisíc ihiel, no zároveň aj preto, lebo sa schyľovalo k diskusii na obľúbenú tému. Takáto tak trochu politická diskusia prišla na rad zakaždým, keď sa títo dvaja muži stretli. Bola to debata naruby, lebo Angličan bol zaryto protianglický a Ind zasa fanaticky Angličanom lojálny. Nech sa správali arogantne ako chceli, Dr. Veraswami jednoducho choval k nim zbožný obdiv. Vášnivo trval na tom, že on ako Ind patrí k menejcennej a degenerovanej rase. Jeho viera v anglickú spravodlivosť bola taká pevná, že ňou nič nemohlo otriasť, dokonca ani to, keď musel vo väznici predsedať pri bičovaní alebo pri poprave povrazom, hoci mu pri takýchto príležitostiach čierna tvár celkom osivela a doma sa musel poprávať poriadnou dávkou whisky. Floryho disidentské názory ho poburovali, no zároveň boli preňho aj zdrojom akéhosi mraziaceho potešenia, ktoré by asi pociťoval zbožný veriaci, keby počul Otčenáš odriekať odzadu.
- Drahý doktor, - povedal Flory, - ako ste len dospeli k názoru, že by sme mali v tejto krajine zotrvávať pre nejaký iný dôvod ako pre krádež? Je to také prosté. Úradník tlačí Barmčana k zemi a a obchodník mu zatiaľ lašuje po vreckách. Nazdávate sa, že napríklad moja firma by mohla dostať zmluvy na stavebné drevo, keby táto krajina nebola v britských rukách? Alebo iné drevospracovateľské firmy, alebo spoločnosti vyvážajúce ropu, alebo banské a plantážnické spoločnosti a obchodníci? Ako by mohli spoločnosti vyvážajúce ryžu stále takto zdierať roľníkov, keby za nimi nestála vláda? Indické cisárstvo je jednoducho výmysel na to, aby sa Angličania – či skôr židovské a škótske gangy - mohli stať monopolnými vývozcami a dovozcami.
- Priateľu, také ssmutné je pre mňa takto vás počuť hovoriť, sskutočne ssmutné. Vravíte, že ste tu nato, aby ste obchodovali. Ale pravdaže nato. Vedeli by Barmčania obchodovať sami? Vedeli by montovať stroje, stavať lode, železnice, cesty? Bez vás si neporadia. Čo by sa stalo s barmskými lesmi, keby tu neboli Angličania? V tom momente by sa predali Japoncom, ktorí by ich vypľundrovali a zničili. No keď sú teraz vo vašich rukách, vy ich zveľaďujete. A zatiaľ čo vaši obchodníci rozvíjajú prírodné zdroje našej krajiny, vaši úradníci nás civilizujú, dvíhajú na svoju úroveň len tak pre nič, za nič, zo zmyslu pre verejné dobro. To je sstrašne pekný príklad ssebaobety.
- To je capina, môj drahý doktor. Učíme mladých ľudí piť whisky a hrať futbal, pripúšťam, ale ani za mak viac. Pozrite sa na naše školy – továrne na lacné pracovné sily. Nikdy sme v Indii nikoho nenaučili ani jedinému užitočnému remeslu. Netrúfali sme si, desili sme sa konkurencie v priemysle. Dokonca sme celé priemyselné odvetvia znivočili. Kde je teraz indický mušelín? Kedysi okolo roku 1848 v Indii stavali námorné lode a vedeli ich aj navigovať. A dnes vám nepostavia ani len rybársky čln, s ktorým by ste sa mohli odvážiť vyplávať na more. V osemnástom storočí Indovia odlievali delá, ktoré sa v každom ohľade vyrovnali európskym. Teraz po našej stopäťdesiatročnej prítomnosti nedokážete vyrobiť v celučičkej Indii ani len mosadznú delovú nábojnicu. Jedine tí Ázijci prosperujú, čo si dokázali udržať nezávislosť. Nemám teraz na mysli Japonsko, ale vezmite si taký Siam...
Doktor vzrušene kýval rukou. Na tomto mieste zvadu zakaždým prerušil (obyčajne sa vyvíjala, dokonca slovo za slovom rovnako), lebo Siam mu voľáko nešiel do krámu.
- Priateľu, priateľu, vy zabúdate na ázijskú náturu. Ako ssi môžete mysslieť, že náss možno rozvíjať pri našej passivite, pri našom babonárstve? Prinajmenšom ste nám priniesli zákon a poriadok. Neoblomnú britskú spravodlivosť a Pax Britanica, britský mier.
- Chcete povedať britský mor, nie mier, doktor, britský mor, to je ten správny výraz. Ale aj tak, komu ten mier slúži? Úžerníkom a fiškálom. Pravdaže v Indii vo vlastnom záujme mier udržiavame, ale na čo sa scvrkne celý ten problém zákonnosti a poriadku? Postaví sa viac žalárov a bánk, v konečnom dôsledku to znamená len toto.
- Ale vy si to hrôzostrašne zle vysvetľujete! – zvolal doktor. – Vari žaláre nie sú potrebné? A vari ste nám okrem žalárov nič iné nepriniesli? Len si predstavte Barmu za čias Thibawa, ten chliev, to mučenie a nevedomosť, a potom sa pozrite okolo seba. Len sa pozrite z tejto verandy –vidíte tú nemocnicu, školu, policajnú stanicu? Ten virvar pokroku, ten pulz moderného života!
- Pravdaže, nemôžem poprieť, že by sme istým spôsobom neboli túto krajinu modernizovali, - povedal Flory. – My sme už takí, nemôžeme si pomôcť. Ale ešte skôr ako modernizáciu dokončíme, zničíme celú barmskú národnú kultúru. My Barmčanov necivilizujeme, len ich natierame našou vlastnou špinou. A kde to vedie, tento virvar pokroku, pulz moderného života, ako vy vravíte? Iba k tomu, že sa aj tu budú vyrábať tie naše slávne svinstvá - gramofóny a tvrdé klobúky. Keď tak niekedy rozmýšľam o budúcnosti, predstavujem si, ako toto všetko – ukázal nohou k horizontu – o dvesto rokov jednoducho zmizne, lesy, dediny, kláštory, pagody – všetko. A namiesto toho ružové vily na päťdesiat metrov od seba. Na všetkých týchto kopcoch kam len oko dovidí samá vila, vila za vilou a v každej bude nejaký idiotský gramofón hrať rovnakú melódiu. A všetky lesy vyrúbané a zomleté na celulózu pre News of the World – Globálne noviny alebo popílené na gramofónové skrinky. Ale stromy sa pomstia, ako hovorí jedna postava z Divej kačice. Čítali ste Ibsena, však?
- Ach, nie, Mr. Flory, žiaľ! Je to veľduch, ako ho nazýva váš veľký Bernard Shaw. Toto potešenie ma ešte len čaká. Čo však priateľu nevidíte je, že vaša civilizácia aj v tom najhoršom vydaní je pre nás poriadny krok vpred. Gramofóny, tvrdé klobúky, News of the World – Globálne noviny - všetko je lepšie ako tá príšerná tupá ázijská odovzdanosť. Ja ssa dívam na Britov, dokonca aj na toho najmenej ssúceho z nich ako na, ...ako na, - doktor hľadal výraz až našiel čosi, čo pochádza asi od Stevensona, - ako na tých, čo nessú pochodne na ceste pokroku.
- Ja zasa nie. Ja sa na nich dívam ako na obyčajné moderné, vydezinfikované, so sebou spokojné vši. Rozliezli sa po svete a stavajú žaláre! Stavajú žalár a nazývajú to pokrok, - dodal s ľútosťou, lebo doktor nezbadal narážku.
- Priateľu, vy ssa jednosstaj vraciate k otázke žalárov. Len si však uvedomte, že vaši krajania sa dopracovali aj k niečomu inému. Budujú cesty, zúrodňujú púšte, bojujú s hladom, stavajú školy, zriaďujú nemocnice, bojujú s morom, cholerou, malomocenstvom, kiahňami, pohlavnými chorobami...
- Ale sami ich priniesli, - prerušil ho Flory.
- Nie, pane! – ohradil sa doktor, ktorý sa usiloval túto výsadu vyhradiť pre svojich krajanov. – Nie, pane, to Indovia priniessli pohlavné choroby do tejto krajiny. Indovia choroby prinášajú, Angličania ich liečia. Tak znie odpoveď na váš pessimizmus a dissidentstvo.
- Počujte, doktor, my sa nikdy nedohodneme. Faktom zostáva, že vám sa páči tento moderný blázinec, zatiaľ čo ja vidím veci troška skeptickejšie. Myslím si, že by mi viac vyhovovala Barma za čias Thibawa. A ako som už povedal, ak vás civilizujeme, je to len preto, aby sme mohli viac nahrabať. Keby sa nám to nevyplácalo, raz dva by sme s tým skoncovali.
- Priateľu, to nemyslíte vážne. Keby ste naozaj boli proti Indickému cisárstvu, nehovorili by ste o tom len tak medzi nami, ale by ste to hlásali zo striech. Poznám vás lepšie, Mr. Flory ako vy sám.
- Prepáčte, doktor, to nie je môj štýl. Nemám na to odvahu. ”Odporúčam hanebnú polahodu” ako starý Belial v Stratenom raji. Je to bezpečnejšie. V tejto krajine musíte byť pukka sahib, alebo zahynúť. Za pätnásť rokov som sa s nikým okrem vás nerozprával otvorene. To, čo hovorím, je akýmsi ochranným štítom. Malá tajná čierna omša, ak mi rozumiete.
Zrazu začal niekto vonku bedákať. Starý Mattu, hinduistický durwan, ktorý sa staral o kresťanský kostol, stál na slnkom zaliatej ploche pod verandou. Bolo to staré, horúčkami sužované stvorenie, ktoré sa podobalo skôr na kobylku ako na ľudskú bytosť a ktoré malo na sebe namiesto šiat kúsok špinavej handry. Býval neďaleko kostola v chatrči postavenej z uťapkaných sudov na petrolej. Keď sa v blízkosti ukázal nejaký Európan, zvykol z nej niekedy náhlivo vybehnúť, hlboko sa pokloniť a žalostiť, že má talab len osemnásť rupií mesačne. Ľútostivo sa pozeral na verandu, jednou rukou si šúchal špinavohnedú kožu na bruchu a druhou naznačoval, že si dáva do úst jedlo. Doktor čiahol do vrecka a pustil za zábradlie verandy mincu v hodnote štyri anna. Bol známy mäkkým srdcom a všetci žobráci v Kyauktade si uňho podávali kľučky.
- Hľa, ako je Východ zdegenerovaný, - ukázal doktor na Mattu, ktorý sa ukláňal ako húsenica a vydával pritom vzdychy vďačnosti. – Pozrite ssa na tie jeho vycivené údy. Veď má lýtka tenšie ako Angličan zápässtie! Pozrite ssa, aký je zbedárený, aký sservilný! Pozrite ssa, aký je to tupec, taký tupec, že v Európe takého nájdete len v ústave pre mentálne postihnutých. Raz ssom ssa ho pýtal, koľko má rokov. “Sahib”, povedal, “myslím, že desať.” Hádam tu nechcete, pán Flory, predo mnou predstierať, že nie ste od prírody nadradený takýmto stvoreniam?
- Chudák starý Mattu, virvar pokroku a pulz moderného života ho akosi obišiel, - povedal Flory a aj on mu hodil cez zábradlie mincu v hodnote štyroch anna.- Ber, Mattu, kúp si za to voľáku slopanicu a poriadne sa spusti. Aspoň o to neskôr príde Utópia.
- A ssme doma, Mr. Flory, niekedy ssi mysslím, že všetko, čo vravíte, tak iba preto – ako ssa to povie? – aby sste ssi zo mňa robili dobrý deň. Anglický zmysel pre humor. My Ázijci, ako isste viete, nepoznáme humor.
- To máte z pekla šťastie. Ten pľuhavý zmysel pre humor nás nivočí. – Zívol, ruky za hlavou. Mattu vydal zopár vzdychov vďačnosti a odšuchtal sa. - Tuším by som mal odísť skôr, ako toto prekliate slnko vystúpi privysoko. Zdá sa, že tento rok budú príšerné horúčosti, cítim to v kostiach. Počujte, doktor, toľko sme sa vadili, že som sa vás aj zabudol spýtať, čo je nového. Iba včera som sa vrátil z džungle. A pozajtra by som sa tam mal vrátiť – ešte neviem, či sa naozaj vrátim. Stalo sa v Kyauktade voľačo? Nebodaj voľáke škandály?
Doktor zrazu zvážnel. Zložil si okuliare a jeho tvár s tmavými vlhkými očami pripomínala čierneho retrivera. Odvrátil sa a hovoril o niečo váhavejšie ako predtým.
- Veci ssa majú tak, priateľu, že ssa chysstá niečo sstrašne nechutné. Možno ssa mi vysmejete, že je to pletka, ale mám veľké nepríjemnosti. Či sskôr mohol by ssom mať. Robí ssa to pod pokrievkou. Vy Európania sa o tom nikdy nedozviete priamo. Hentam – ukázal rukou k bazáru – sa večne chystajú nástrahy a kujú pikle, ale vy o tom nič nepočujete. Pre nás sú však veľmi dôležité.
- Tak čo sa robí?
- Je to toto. Intriguje ssa proti mne. Jedna z najvážnejších intríg, ktorá ma za cieľ očierniť ma a zničiť mi kariéru. Ako Angličan tieto veci nedokážete pochopiť. Dostal som sa do nepriazne muža, ktorého pravdepodobne nepoznáte, U Po Kyina, okrsskového zmierovacieho ssudcu. Je to sstrašne nebezpečný človek. Môže mi nevýsslovne uškodiť.
- U Po Kyin? A čo je to zaňho?
- To tučné chlapisko, čo má plné ússta zubov. Býva hentam dolu ssto metrov po cesste.
- Ach, ten tučný pľuhavec? Poznám ho veľmi dobre.
- Nie, nie, priateľu, nie a nie! – zvolal doktor nástojčivo. – Vy ho nijakovssky nemôžete poznať. Len Ázijec ho môže poznať. Anglický gentleman nemôže tak hlboko klessnúť, aby ho poznal. Pľuhavec je slabé slovo, ako by ssom ho nazval? Veď na to ssa ani nedá nájssť priliehavý výraz. Pripomína mi krokodíla v ľudskej podobe. Je ako krokodíl - zákerný, ukrutný, krvilačný. Keby sste len vedeli, čo ten doteraz stihol porobiť! Koľko ssa ten naterorizoval ľudí! Koľkých vydieral a od koľkých pobral úplatky! Koľkým dievčatám zničil život, keď ich znásilňoval pred očami vlastných matiek! Ach, anglický gentleman si nedokáže také niečo ani predstaviť. A tento človek ssa zaprissahal, že ma zničí!
- O U Po Kyinovi som už toho od všelikoho veľa počul, - povedal Flory. – Vyzerá na typického barmského zmierovacieho sudcu. Jeden Barmčan mi povedal, že za vojny keď verboval regrútov, postavil zo svojich nemanželských synov jeden celý batalión. Je to pravda?
- To assi ťažko, - povedal doktor, - lebo boli na to ešte primladí. Ale o jeho gaunerstve niet pochýb. A teraz ssi zaumienil, že ma zničí. Ponajprv ma nenávidí, lebo priveľa o ňom viem, a okrem toho je nepriateľom každého, len trochu čestného človeka. Začne ossočovaním, tak posstupujú takí ako on. Bude o mne rozširovať fámy, najodpornejšie a najnepravdivejšie, aké ssi len viete predstaviť. A vlasstne už začal.
- Ale bude vari niekto veriť chlapíkovi ako on, keď bude o vás šíriť také klebety? Veď je to len poskok, a vy ste vysoko postavený štátny zamestnanec.
- Ach, Mr. Flory, nemáte poňatia o ázijskej záludnosti. U Po Kyin už zničil vyšších štátnych zamestnancov, ako som ja. Nájde ssi sspôssob, aby mu verili. A preto - ach, to je ťažká vec!
Doktor sa prešiel hore-dolu po verande, pričom si vreckovkou utieral okuliare. Zrejme v tom bolo ešte aj čosi iné, príliš chúlostivé, o čom nechcel hovoriť. Chvíľu vyzeral tak utrápene, že Flory mal chuť spýtať sa, či mu nemôže nejako pomôcť, no ostal ticho, lebo dobre vedel, aké je zbytočné miešať sa do sporov Ázijcov. Nijaký Európan sa nikdy nemôže dostať na koreň takýchto sporov, vždy je v nich čosi nad európsky pochop, čosi nepreniknuteľné, za intrigou intriga a v každom klepci sa skrýva iný klepec. Mimochodom, nemiešať sa do “domorodých” sporov je jedno z desiatich pravidiel, ktoré pukka sahib musí dodržiavať.
- Čo je ťažká vec? – spýtal sa pochybovačne.
- Ide o to, keby – ach, priateľu, obávam ssa, že ssa mi vyssmejete. Ale ide o to, keby ssom tak bol členom vášho európskeho klubu! Keby! Aké odlišné by bolo moje postavenie!
- Klubu? Prečo? Ako by vám to mohlo pomôcť?
- Priateľu, prestíž je v týchto veciach rozhodujúca. Tu nejde o to, že by ma U Po Kyin napadol otvorene, to by ssa nikdy neodvážil. Tu ide o to, že bude o mne písať a uverejňovať klebety a za chrbtom ma ohovárať. A či mu budú veriť alebo nie, všetko celkom závisí na tom, ako ssom ss Európanmi. V Indii to takto chodí. Ak máme presstíž, ideme hore, ak nie, padneme. Kývnutie hlavy alebo žmurknutie znamená tissíckrát viac ako nejaká oficiálna sspráva. A nemáte predstavu, akú presstíž posskytuje Indovi členstvo v európskom klube. Ak je členom, prakticky je Európanom. Nijaká ohovárka ssa ho nemôže dotknúť. Členstvo v klube, to je ssviatosť najsvätejšia.
Flory hľadel cez zábradlie na verande. Vstal, akoby sa chystal odísť. Vždy ho zahanbovalo a skľučovalo, keď si uvedomili, že doktora pre farbu kože do klubu nikdy neprijmú. Je trápne, ak vám váš blízky priateľ nie je spoločensky roveň. Ale v Indii je to tá najprirodzenejšia vec.
- Mohli by vás zvoliť na najbližšej valnej hromade, - povedal. – Nehovorím, že zvolia, ale nie je to nemožné.
- Pevne verím, Mr. Flory, že si nemysslíte, že vás týmto žiadam, aby sste ma navrhli za člena. Bože uchovaj! Viem, že je to pre váss nemožné. Len ssom poznamenal, že keby ssom bol členom klubu, tým činom by ssom bol nezraniteľný.
Flory si šikmo narazil na hlavu plstený klobúk a palicou prebudil sučku Flo, ktorá spala pod stoličkou. Cítil sa nepríjemne. Vedel, že keby mal odvahu párkrát vydržať škriepku s Ellisom, veľmi pravdepodobne by mohol zaručiť Dr. Verawamimu zvolenie do klubu. A koniec koncov doktor bol naozaj jeho priateľ, temer jediný v celej Barme. Rozprávali sa a vadili nespočetne krát, doktor večeral v jeho dome, ba dokonca navrhol, že Floryho predstaví svojej žene, ale ona, pobožná hinduistka, to s hrôzou odmietla. Vyšli si spolu aj na poľovačku, doktor sa pachtil s náplecným pásom na náboje a poľovníckymi nožmi po šmykľavých svahoch pokrytých bambusovými listami a strieľal len tak vospust sveta. Bolo najobyčajnejšou slušnosťou doktora podporiť. Ale vedel aj to, že doktor ho o podporu nikdy nepožiada a že prijatiu Ázijca do klubu bude predchádzať zúrivá škriepka. Nie, takú škriepku on nevydrží. Nestálo by to za to. Povedal:
- Ak mám byť úprimný, už sa o tom hovorilo. Debatovali o tom dnes ráno a tá malá beštia Ellis nám držal svoju obvyklú kázeň o “špinavých negroch”. Macgregor navrhol zvoliť jedného domorodého člena. Predpokladám, že na to dostal rozkazy z vyšších miest.
- Viem, počul ssom o tom. Doniesslo ssa nám to do uší. Veď to mi aj vnuklo tú myšlienku.
- Má to byť na valnej hromade v júni. Neviem, ako to vlastne bude, myslím si, že to závisí od Macgregora. Dám vám svoj hlas, ale viac nemôžem urobiť. Mrzí ma to, ale jednoducho nemôžem. Neviete si predstaviť tú škriepku, ktorá tam vypukne. Veľmi pravdepodobne vás zvolia, ale urobia to čosi ako nepríjemnú povinnosť, budú výhrady. Ten fetiš, čo si z toho urobili, nazývajú udržať čisto biely klub.
- Pravdaže, pravdaže, priateľu! Stopercentne vám rozumiem. Boh uchovaj, aby ste mali so svojimi bielymi priateľmi kvôli mne nejaké patálie. Do ničoho sa, prosím vás, nenamáčajte! Holý fakt, že ste známy ako môj priateľ, mi je tak na pomoci, že si to neviete ani predstaviť. Prestíž, Mr. Flory, je ako barometer. Zakaždým, keď vás vidia ísť ku mne, ortuť vystúpi o pol stupňa.
- Musíme sa usilovať, aby ostal stále na “pekne”. Obávam sa, že to je všetko, čo môžem pre vás urobiť.
- Ale veď aj to je veľa, priateľu. A čo ssa toho týka, chcel by ssom váss pred niečím varovať, hoci ssa obávam, že ma vyssmejete. Mali by sste ssa mať na pozore pred U Po Kyinom. Na pozore pred krokodílom. Zaručene váss rafne, lebo vie, že ssa sso mnou priatelíte.
- Dobre, doktor. Budem sa mať na pozore pred krokodílom. Hoci si neviem predstaviť, ako by mi mohol uškodiť.
- Prinajmenšom ssa pokúsi. Poznám ho. Jeho taktika bude odlúčiť odo mňa priateľov. Môžbyť ssi dokonca trúfne rozširovať hanopisy aj o váss.
- O mne? Milosrdný bože, nikto by neuveril ani slovka proti mne. Civis romanus sum. Som Angličan, a teda mimo akéhokoľvek podozrenia.
- Aj tak, priateľu majte ssa na pozore pred jeho ohovárkami. Nepodceňujte ho. Vie, ako vás rafnúť. Je to krokodíl. A ako krokodíl, - doktor významne spojil palec a ukazovák, predstavy sa mu niekedy pomotali, - ako krokodíl aj on rafne najslabšiemu miestu.
- Ako doktor, krokodíly vždy rafnú najslabšiemu miestu?
Obidvaja sa zasmiali. Boli natoľko zadobre, že si občas mohli dovoliť zasmiať sa na doktorovej čudnej angličtine. Doktor bol možno v hĺbke duše aj trocha sklamaný, že mu Flory nesľúbil navrhnúť ho za člena klubu, ale bol by sa radšej prepadol od hanby, ako by to mal nahlas povedať. A Flory bol zasa rád, že sa mu podarilo túto nepríjemnú vec zahrať do autu a bol by býval najradšej, keby sa vôbec nebola vyťahovala.
- Takže naozaj musím ísť, doktor. Ak sa nestretneme, dovidenia. Nazdávam sa, že na valnej hromade to dobre dopadne. Macgregor nie je nijaký starý tĺk. Povedal by som, že bude trvať na tom, aby vás zvolili.
- Dúfajme, priateľu. Keby ssa to podarilo, môžem ssa postaviť aj ssto takým U Po Kyinom. Tissícom! Dovidenia, priateľu, dovidenia.
Flory si popravil plstený klobúk a pustil sa cez slnkom zaliaty maidan. Doma ho čakali raňajky, na ktoré po dlhom raňajšom popíjaní, fajčení a rozprávaní nemal ani najmenšiu chuť.
Preložil Igor Kšiňan