Miroslav Holečko

Slovenské knieža v službách univerzálnej cirkvi

K blížiacim sa vigíliám jubileí kardinála Jozefa Tomka Oslavné či hodnotiace state sa vo vzťahu k osobnostiam zvyknú písať pri významných životných či pracovných jubileách - a aj tie môžu mať rôzny charakter. V prípade kardinála Jozefa Tomka nejde o dominantné jubilejné či medzníkové udalosti v živote a vykonanom diele či dosiahnutých hodnostiach a oceneniach tejto žijúcej, mimoriadnej postavy svetovej, teda aj našej národnej Cirkvi, kultúry, vedy. Rozhodujúce životné, pracovné jubileá pripadnú u kardinála Tomka na budúci rok. Práve preto však zahodno ”avízovať” blížiace sa vigílie dominantných jubileí, aj keď pri takom bohatom a plodnom živote a diele, aké sa viaže k Jeho Eminencii, nie núdza ani v roku jeho neokrúhlych sedemdesiatych deviatych narodenín, ktoré si slovenský kardinál, stále pôsobiaci v službách Svätej stolice, nedávno pripomenul. Skôr ako priblížime tohtoročné jubilejné dáta, uveďme aspoň telegraficky to najpodstatnejšie z curriculum vitae veľkňaza a skromného veľsyna Zemplína, povedané slovami básnika, rodáka a dlhoročného osobného priateľa Gorazda Zvonického. Jozef Tomko sa narodil 11. marca 1924 v hornozemplínskej kultúrnej obci Udavské, okres Humenné v rodine Andreja a Anny, rod. Orendáčovej, má dve mladšie sestry Margitu a Paulínu. Po skočení základnej školy v rodnej obci (1930 - 1935) a štúdiách na Gymnáziu v Michalovciach (1935 - 1943) bol v septembri 1943 prijatý do seminára a na štúdium teológie na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Slovenskej univerzite v Bratislave. V októbri 1945 ho jeho košický diecézny biskup Mons. Jozef Čársky poslal na štúdiá na Pápežskú lateránsku univerzitu do Ríma, kňazskú formáciu absolvoval v Pápežskom kolégiu sv. Jána Nepomuckého. Po februári 1948 sa nemohol vrátiť do vlasti. Deň po jeho životnej štvrťstoročnici bol dňa 12. marca 1949 vysvätený na kňaza kardinálom Luigim Tragliom v Lateránskej bazilike sv. Jána. Primičnú sv. omšu slúžil 13. marca 1949 pri hrobe sv. Pavla v bazilike sv. Pavla za hradbami. Od r. 1950 do 1965 pôsobil ako vicerektor Pápežského kolégia Nepomucenum. Svoj ďalší odborný rast spojil s doktorandským štúdiom, postupne získal tri doktoráty. V r. 1951 z teológie získal doktorát na Lateránskej univerzite, dizertačná práca De inhabitatione Spiritus Sancti secundum B. Petrum de Tarantasia (O inhabitácii Ducha Svätého bl. Petra de Tarantasia); v r. 1956 doktorát zo sociológie na Gregoriánskej univerzite obhajobou dizertačnej práce Il rapporto di lavoro in Cecoslovacchia 1945 – 1954 (Pracovné vzťahy v Československu1945-1954); v r. 1961 doktorát z práva na Lateránskej univerzite, keď obhájil dizertačnú prácu L´ erezione delle Diocesi di Scepusio, Neosolio e Rosnavia (1776). Z jeho pôsobenia ako vysokoškolského pedagóga uveďme aspoň roky 1955 – 1956, keď bol profesorom na Universita Internazionale Pro Deo v Ríme; v období r. 1970 –1977 pôsobil ako hosťujúci profesor na Gregoriánskej univerzite, od 25. apríla 1985 je Veľkým kancelárom Pápežskej Urbanovej univerzity. Za jeho bohatú vedecko-výskumnú, evanjelizačno-misijnú a pedagogicko-organizátorskú činnosť mu bolo udelených viacero čestných doktorátov významnými vysokoškolskými ustanovizňami, vysokých vyznamenaní a ocenení rôznych proveniencií. Len pre ilustráciu uveďme čestné doktoráty udelené – Callumet College, Hamond, Indiana (USA), Fu Jen University, Tchaj-pej (Taiwan), Varšavskou univerzitou, (Poľsko), Komenského univerzitou v Bratislave (SR), St. Vincent Academy, Latrobe, Por. (USA), Universidad de Estado, Buenos Aires (Argentína), Universidad Catolica, Buenos Aires (Argentína), Univerzitou Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (SR). V roku 1995 prevzal z rúk prezidenta ako prvý najvyššie štátne vyznamenanie SR Rad Bieleho dvojkríža I. stupňa. Z ďalších udelených pôct uvádzame aspoň Grande-Croix de ľ Ordre de la Couronne de Chéne (Luxemboug), Grand Cruz de la Orden del Libertador San Martin (Argentína), Matica slovenská mu udelila Cenu Jozefa Škultétyho za ochranu ľudských práv, Spolok sv. Vojtecha zlatú medailu pri 125. výročí svojho založenia… Jeho profesionálny i hodnostný rast pre tento príspevok, ktorý nemá charakter bilancovania, priblížime tiež faktograficky, konštatačne. R. 1958 bol menovaný za pápežského komorníka, r. 1961-1974 bol pracovníkom a od 1966 vedúcim Doktrinálneho oddelenia Kongregácie pre náuku viery, počas II. vatikánskeho koncilu (1962-1965) poradcom pre vieroučné otázky. V októbri 1967 sa stal zvláštnym tajomníkom pre prvú Synodu biskupov, 1968-1970 sekretárom Kardinálskej komisie pre miešané manželstvá a členom Pápežskej komisie pre rodinu, 17. 6. 1970 bol menovaný za pápežského preláta, 21. 12. 1974 sa stal podtajomníkom Kongregácie pre biskupov, 12. 7. 1979 ho pápež Jánom Pavlom II. menoval za titulárneho arcibiskupa Docley, generálneho tajomníka Synody biskupov, 15. 9. 1979 na sviatok Sedembolestnej, patrónky Slovenska, mu pápež Ján Pavol II. v Sixtínskej kaplnke udelil biskupskú konsekráciu, 18. 10. 1979 sa stal členom Pápežskej komisie na interpretáciu dekrétov Druhého vatikánskeho koncilu, 24. 4. 1985 bol menovaný za kardinála a proprefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov, 25. 4. 1985 bol prijatý do zboru kardinálov a menovaný za prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov, ktorá má neoficiálny titul ”červený pápež” a ktorú vykonával neobvykle dlho – viac ako tri funkčné obdobia. Z bohatej spisby a obrovskej osobnej bibliografie kardinála Tomka, okrem tej, o ktorej sa zmienime v ”jubilejnej časti” medailónu bez zámeru na úplnosť uvádzame niektoré knižné tituly. Svetlo národov (Rím 1972, komentár k vieroučnej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi, 2 vydania), Kresťan a svet (Rím 1974 a 1980, komentár k pastorálnej konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi v súčasnom svete), štúdia Význam sv. Cyrila a Metoda v slovenskom katolicizme a v slovenských dejinách (Rím 1984, vyšla aj v anglickom jazyku), Il Synodo dei Vescovi (Synoda biskupov: podstata, metóda a perspektívy, Rím1985), Misie do tretieho tisíročia (Bratislava 2000, originál v taliančine, Rím – Bologna 1998), Na misijných cestách (Rím1989, Trnava 1991), Odkaz slovenskému národu a spoločenstvám (Bratislava 1991), Budovať Cikev (Trnava1994). Z ”tohtoročných” jubileí Jozefa kardinála Tomka uveďme niektoré tak biografickej ako aj bibliografickej povahy. V biografickej oblasti je to predovšetkým šesťdesiat rokov od maturity na Gymnáziu v Michalovciach s vychýreným pedagogickým zborom a nastúpenie na profesijnú púť duchovného vstupom do kňazského seminára v Bratislave (r. 1943) a 45. výročie menovania za pápežského komorníka (r. 1958). Z jeho bibliografie je to napr. tridsaťpäť rokov od knižného vydania diela v nemeckom jazyku Die Errichtung der Diozesen Zips. Neusohl und Rosenau(1776) und das konigliche Patronatsrecht in Ungarn (Rom – Cleveland – Wien – Freistadt 1968). Ide o jeho dizertačnú prácu z cirkevného práva L´ erezione delle Diocesi di Scepusio, Neosolio e Rosnavia (1776), ktorou získal doktorát na Lateránskej univerzite v roku 1961. Autor v diele objasňuje zriadenie Spišského, Banskobystrického a Rožňavského biskupstva a zároveň triezvo postuluje zástoj kráľovského patronátneho práva v Uhorsku. Vecne a fundovane vysvetľuje maďarskými autormi nekriticky vyzdvihovanú ”váhu” patronátneho práva uhorských kráľov pri erigovaní niektorých slovenských diecéz. ”Patronátne právo uhorských kráľov bolo vždy čímsi neistým v aktoch Svätej stolice. Pripúšťalo sa v prípadoch menovania biskupov, ale nikdy nie na zriaďovanie diecéz. Toto právo Svätá stolica nikomu nepostupovala a cirkevné zákony od pradávna boli v tomto ohľade prísne... Celý prípad založenia troch slovenských diecéz je jedinečným príkladom, až pokiaľ vie cirkevná vrchnosť popustiť vo veciach, ktoré nepokladá za podstatné, ale aj neústupnosti v zásadných veciach. V našom prípade neustúpila ani o vlas a prakticky podľa jej plánu a návrhu; tiež neodmietla schváliť navrhnutých biskupov. Ostáva pre nás historickou pravdou, že Spišská, Banskobystrická a Rožňavská diecéza boli zriadené Svätou stolicou 13. marca 1776, a nie dekrétom Márie Terézie z 15. januára 1776, ako sa často tvrdilo. Až nápadne podobný je prípad zriadenia Košickej a Szatmarskej diecézy v roku 1804, o ktorých platia teda tie isté závery, ktoré sú tu uvedené.” (Tomko, J.: K dejinám slovenských diecéz. In: Budovať Cirkev, Trnava 1994, s.152-153; Vznik Spišskej, Banskobystrickej a Rožňavskej diecézy (1776). Práca je významným prínosom nielen do pokladnice cirkevných, ale aj všeobecných dejín, nielen do oblasti cirkevného, ale aj všeobecného práva. Potvrdzuje to aj jej recenzné odborné hodnotenie historika Prof. R. Marsinu, DrSc., z ktorého vyberáme: ” V Tomkovej práci je v prílohe uverejnených 37 dokumentov k tejto problematike, najmä z Vatikánského archívu a z Maďarského krajinského archívu. Práca je pre nás veľmi cenná nielen preto, že na základe hodnoverných písomností podrobne zachytáva postup zriadenia troch nových biskupstiev na Slovensku, ale aj preto, že sa neobmedzuje úzko len na problematiku, ale že to robí na podklade prehľadu všeobecného právneho vývoja.” (Marsina, R.: Založenie Spišského, Banskobystrického a Rožňavského biskupstva /1776/. In: Verbum 1993, č. 3, s. 170a n.). Pred štyrmi desaťročiami vyšiel súhrn Tomkovej dizertačnej práce v slovenskom jazyku pod názvom Historicko-právna problematika a pramene k dejinám slovenských diecéz. (Most 1963, č. 3-4, s. 27- 36, 1994, č. 1-2, s. 33-48). Celé dielo v slovenskom jazyku pod názvom Zriadenie Spišskej, Banskobystrickej a Rožňavskej diecézy a kráľovské patronátne právo v Uhorsku (KS biskupa Jána Vojtaššáka Spišská Kapitula – Spišské Podhradie 1995). Ďalším bibliografickým jubileom je tridsať rokov od vydania knihy z oblasti jeho spirituálnej tvorby Blaženstvá, ktorá vyšla v edícii Obzory Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda (Rím 1973). Autor v nej chce deviatimi úvahami vychádzajúcimi z Ježišovej reči na vrchu pri Genezaretskom jazere pomôcť čitateľovi ”preniknúť do hĺbok Kristovej múdrosti, svetla a tepla”. Dvadsiate výročie pripadá na tretie vydanie edičného titulu Otázky dneška (Rím 1983(, do ktorého Jozef Tomko prispel tromi nosnými štúdiami – kapitolami, konkrétne Kristus včera a dnes, Základné črty Cirkvi a Ekumenizmus. Všetky tri vydania titulu v rovnomennej edícii realizoval Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda. Publikácia a zvlášť Tomkove state sa na Slovenku stali kompasom a rukoväťou pre mládež i strednú generáciu pri hľadaní svetonázorového azimutu, pravdy, náboženského poznania a prehĺbení viery. K doteraz stručne uvedenému treba ešte tézovito pridať zmienku o jeho aktivitách legáta Svätého Otca na podujatiach po celom svete. O misijných cestách, z ktorých množstvo absolvoval so Svätým Otcom, o ”procirkevných” rokovaniach s najvyššími predstaviteľmi krajín s rôznym spoločensko-politickým statusom, o vyše 60 biskupských vysviackach, o zastupovaní katolíckej cirkvi na ekumenických stretnutiach atď. Zmapovať, aj keď len faktograficky, doterajší bohatý, plodný život a rozsiahle dielo kardinála Tomka je mimoriadne obtiažne, najmä na takom malom priestore, akým je tento príspevok. Budúcoročné veľké jubileá tejto slovenskej osobnosti svetového rangu bude určite podnetom k tomu, aby civilizačný prínos zhmotnený apoštolským dielom a skutkami tohto vzácneho muža z nášho rodu, ktorý prvý v dejinách stál na čele jednej ”a to ešte akej” rímskej kongregácie, boli v plnom rozsahu predmetom vedeckého zdokumentovania, zhodnotenia a sprístupnenia slovenskej i svetovej kultúrnej verejnosti. Pozn. redakcie: Kardinál Jozef Tomko je najvyššie postaveným Slovákom v dejinách nášho národa. Jeho život a dielo si zaslúžia podrobný výskum a úctu nie pre márnosť ľudskej pýchy, ale pre poznanie nás samých, pre príklad mladým ľuďom, aby sa pokúsili odovzdať sa univerzálnej Cirkvi a zostať pritom za každých okolností rodoľubmi. Vo vzduchu dávno visí námet zriadiť v Národnom múzeu v Bratislave alebo na inom dôstojnom mieste aspoň pamätnú izbu slovenských kardinálov a slovenských misionárov. Naši kardináli si zaslúžia aj ďalšie dôstojné pocty (pomenovanie ulíc po nich, škôl, inštitútov a inštitúcií). Je to priam naša povinnosť. Dúfajme, že sa táto povinnosť pre ľahostajnosť spoločnosti a úradov nestane našou hanbou.