J. M. RYDLO

Nepolitický filozof Karl Popper

Pred viac ako sto rokmi (28. júla 1902) sa vo viedenskej vilovej štvrti Ober Sankt Veit narodil Karl Popper. Ako sám napísal vo vlastnom intelektuálnom životopise, v detskom veku bol “až príliš poslušný”… Ako dospelý však už taký “poslušný” nebol, pretože ľudí vedel uzemniť jediným pohľadom alebo brisknou odpoveďou.
Hlavná postava liberálnych a politických filozofov 20. storočia Karl Popper sa narodil vo Viedni v židovskej rodine. Pôvodne bol epistemológom. Na krátke obdobie sa politicky angažoval v radikálnej ľavici, čo ho priviedlo k tomu, že si začal klásť otázky o platnosti teórií, ktoré zastávajú názor, že jestvujú isté zákony dejín, v mene ktorých sa vyžaduje obetovanie ľudských životov. Pustil sa do epistemologického uvažovania, ktoré v roku 1934 vyústilo do vydania spisu Logik des Forschung (Logika vedeckého bádania, 1934). Neskôr ho autor rozšíril a preložil do angličtiny; francúzsky preklad pod názvom Logique de la découverte scientifique (Logika vedeckých objavov) vyšiel v roku 1970. Popper definuje platnosť určitej vedeckej teórie ako schopnosť odolávať skúškam, ktoré by ju mohli vyvrátiť. Teória sa nestáva vedeckou teóriou zásluhou množstva argumentov, ktoré ju potvrdzujú, ale tým, že je vyvrátiteľná alebo falzifikovateľná a všetky pokusy o jej vyvrátenie zlyhávajú. Popper niekedy vysvetľuje svoju koncepciu podľa darwinovského modelu: čím väčšiemu množstvu skúšok daná teória odoláva, tým pevnejšie má základy. Popper nikdy nepatril do Spoločnosti Ernsta Macha, ako sa oficiálne volal Viedenský krúžok, a na rozdiel od iných autorov viedenského neopozitivistického prúdu netvrdí, že nevedeckým výpovediam chýba zmysel. Túto pozíciu zaujal americký filozof pochádzajúci z Nemecka Rudolf Carnap (1891 – 1970) v diele Aufhebung der Welt (Logická konštrukcia sveta) a britský filozof rodom z Viedne Ludwig Wittgenstein (1889 – 1951) v spise Tractatus logico-philosophicus z roku 1918. Filozofia a metafyzika nie sú absurdnými diskurzami, ale nemôžu produkovať vedecké výpovede. Niektoré teórie si síce nárokujú na postavenie vedy a sú imúnne voči spochyňovaniu a popieraniu (typickým príkladom je psychoanalýza a marxizmus), no tieto nároky sú nemiestne. Preto neexistujú žiadne zákony dejín ani politiky.
O túto epistemológiu sa opiera akiste najpovestnejšie Popperovo dielo Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia z roku 1945, ktoré ho urobilo známym, ba slávnym filozofom 20. storočia, lebo v ňom rozvinul svoju teóriu „otvorenej“ a „uzavretej“ spoločnosti.
Táto teória potvrdzuje protiklad medzi spoločnosťou (Gesellschaft) a spoločenstvom (Gemeinschaft), ktorý svojho času navrhol nemecký filozof a sociológ Ferdinand Tönnies (1855 – 1936), alebo aj protiklad medzi holistickou a individualistickou spoločnosťou. Takisto tu možno nájsť protiklad medzi aristokratickou a demokratickou spoločnosťou, ktorý analyzoval francúzsky teoretik demokracie Alexis de Tocqueville (1805 – 1859). Podľa Poppera jestvujú len dve formy politického režimu. Dualizmus je všeobecný: každá spoločenská udalosť, každá doktrína sa dá zaradiť buď na jednu, buď na druhú stranu. Tak napríklad spôsob hlasovania o pomernom zastúpení stojí podľa Poppera na strane uzavretej spoločnosti, pretože neumožňuje definitívne rozhodnutie medzi dvoma programami a dvoma skupinami. Spôsob, kde sa hlasuje v jednom kole o každom kandidátovi zvlášť, je formou posledného súdu (lebo rozdiely v percentách hlasov sú prehĺbené vo výsledkoch v percentách kresiel), a to núti každú stranu, aby sa pokúsila vydať zo seba to najlepšie. Podobne existujú aj dva typy „verejnej politiky“: prvá si ako svoj politický program stanovuje „zredukovanie chudoby na minimum“ a snahu o maximálne zveľadenie všeobecného dobrobytu ponecháva súkromným snahám; druhá politika, ktorú Popper zavrhuje, umiestňuje do svojho programu „verejnej politiky“ maximálne zveľadenie blaha (Otvorená spoločnosť, 24. kapitola). Tento dualizmus však nemôže byť mechanicky holistický, bez protirečenia: kmeňová spoločnosť sa vnútorne rozčleňuje (najmä pod vplyvom obchodu; ako každý liberál, tak aj Popper ho vníma pozitívne) a niektorí filozofovia môžu byť duálni (Sokrates alebo Marx; keď Marx verí v dejinné zákony, ktoré sa ponášajú na prírodné, nezdá sa, že ide o toho istého Marxa, ktorý analyzuje následky individuálnych rozhodnutí v skupine).

Otvorená a uzavretá spoločnosť podľa Poppera

Uzavretá spoločnosťtyraniakmeňové zriadenieSpartaSokrates (v spise Republika)preferovanie rasy, národa alebo spoločenskej triedyutopické spravovanie spoločnosti(utopian social engeneering)zmena vlády s preliatím krvispolitizovanie morálkyiracionalizmus, antirovnostárstvo,antihumanizmuskolektivizmustotalitný nacionalizmus Otvorená spoločnosťdemokraciakonfrontovanie osobných rozhodnutíAtény (pred 6. storočím p.n.l.)Sokrates (v spise Menón)prvenstvo jedincazlomkovité spravovanie spoločnosti(piecemeal social engeneering)zmena vlády bez preliatia krvimoralizovanie politikykritický racionalizmus,rovnostárstvo, humanizmusindividualizmusbratstvo medzi ľuďmi

Karl Popper neskôr pokračoval v úvahách o politike (napríklad tým, že obhajoval väčšiu demokratickú legitímnosť väčšinového hlasovania v porovnaní s pomerným zastúpením) a predovšetkým rozvinul svoju filozofiu poznania tým, že začal rozoznávať „tri svety” (1. svet fyziky, 2. svet psychológie, 3. svet výtvorov ľudského ducha); to okrem iného odôvodňuje jeho kritiku historického determinizmu.
Prvý a jediný raz som ho stretol na jar roku 1986. Mal vtedy osemdesiatštyri rokov, no vôbec na ten vek nevyzeral, pohyboval sa s mladíckou svižnosťou, ktorá mi nevdojak pripomínala právnika Jozefa A. Mikuša. Zostal som stáť s otvorenými ústami, keď som ho videl, ako berie schody po dvoch a ako si sám nesie tabuľu, ktorú používal pri prednáškach o abstraktnej matematike. Aj keď bol nízkej postavy, celkovo pôsobil ako krásny človek s tvárou, z ktorej sršal dôvtip. Hovoril nanajvýš zrozumiteľnou a ľúbozvučnou nemčinou. Len vtedy, keď sa nechal uniesť hnevom, čo sa nestávalo často, jeho hlas nadobúdal kovové zafarbenie.
Prišiel do Viedne, aby sa zúčastnil na medzinárodnom sympóziu o teórii poznania; prirodzene, mal na nej leví podiel. O tej istej problematike chcel viesť aj seminár, ale nie na univerzite, lež v priestoroch jednej vilky na ulici Kramer-Glocknerstraße číslo 10, ktorú dostal k dispozícii. V jej blízkosti sa nachádzala Hermesvilla, kam kedysi chodievala legendárna cisárovná Sissi, aby popustila uzdu svojim rozmarom, nepokoju a pochabnostiam. Ako nám povedal sám Popper, tiež sa v tých miestach rád prechádzal; Popper však sliedil po myšlienkach, nie po vrtochoch. Možno sa aj rád ponáral do spomienok na minulosť, pretože dom, ktorý mu prepožičali, sa nachádzal v trinástom viedenskom obvode, práve tak ako jeho rodný dom.
Keď sa niekto chcel zúčastniť seminárov, ktoré sa začínali každú sobotu presne o 9.30 a končili naobed, musel mať pozvanie. Miestnosť bola dostatočne veľká a tridsať či štyridsať osôb - študentov, profesorov a rôznych učencov - v hrobovom tichu načúvalo každému slovíčku, čo vyšlo z filozofových úst. Beda však bolo tomu, kto nejako preukázal nesústredenosť. V najlepšom prípade po ňom Popper zagánil jedným zo svojich smrtiacich pohľadov; v najhoršom prípade ho sprevádzala kategorická výzva na opustenie sály. Akoby v tej miestnosti svietil nápis z pradávnych rímskych škôl: Disce aut discede, teda uč sa alebo odíď. Pamätám si, ako Popper raz stroho vyzval párik študentov, ktorý nevedel odolať nežnôstke počas programu, aby hneď opustili miestnosť. Tón jeho hlasu bol taký rozhodný a ľadový, že aj keď tí dvaja vyšli von, určite nemali chuť pokračovať vo svojich citových výlevoch. Iba vtáčiky, najmä drozdy a hrdličky, si prísneho filozofa nevšímali a naďalej z plného hrdla vyspevovali do otvorených okien na verande.
V tom čase som sa zaoberal didaktikou dejín filozofie a – plátajúc diery po socialistickom školstve – z vlastnej usilovnosti som sa začal zaoberať Nietzechem; môj záujem oňho vzbudil slovenský filozof Karol Murín, autor pozoruhodnej monografie Nietzsche come probleme.
Vtedy som sa vo Viedni stretol aj s talianskym filozofom Anacletom Verecchiom, ktorý si získal Karla Poppera svojou knihou La catastrofe di Nietzsche a Torino (Nietzscheho katastrofa v Turíne), prečítal si ju v nemeckom preklade. Anacleto Verecchia spomína, ako mu Karl Popper povedal: “Na Karla Poppera sa nemôžeš sťažovať, lebo tvoju knihu si prečítal dva razy. Mal by si však presnejšie stanoviť bod, kde sa začalo Nietzscheho šialenstvo”. To by však chcel vedieť nejeden filozof….
Popper si Nietzscheho príliš nevážil. Vyjadril sa, že “z filozofického hľadiska sa u Nietzscheho nedá nájsť nič. Nietzsche je chudák. Filozof má dokazovať, a nie písať aforizmy. Dokonca aj jeho básne sa mi zdajú byť podradné. Aj ja som písal básničky a uisťujem ťa, že sú lepšie ako tie Nietzscheho, hoci si nenamýšľam, že som básnik. Prirodzene, že to, čo je u Nietzscheho zo štylistického hľadiska hodné obdivu, to obdivujem i ja, ale svoj obdiv nepreháňam, ako to robia mnohí ľudia. Fakt, že Nietzsche sa stal slávnym, nič neznamená, lebo sláva je číra, nepredvídaná náhoda. Príkladom je taký Hegel, ktorý je ešte slávnejší ako Nietzsche. Hegel je však šarlatán, takže ide o najväčší intelektuálny podfuk.”
Pripamätúvať si Karla Poppera sa môže zdať povrchnou kultúrnou povinnosťou, najmä vtedy, keď sa o ňom napísali tisíce článkov, štúdií a rozpráv. Napriek tomu, že prednedávnom Karl Popper náležal k bežne používaným – “všetci boli popperovci, práve tak, ako dnes sú všetci liberáli” –, dnes sa na Karla Poppera akosi zabúda. Mnoho serióznych vedcov každodenne prehlbuje a oživuje jeho myslenie, ale vo všeobecnej a najmä politickej kultúre sa Popperove myslenie využíva nekritickým a školometským spôsobom, čím sa dopúšťame prehreškov voči samotným základom jeho učenia. Stal sa ikonou, ku ktorej sa utiekajú tí, čo potrebujú odôvodniť bársakú banalitu o liberálnodemokratickej spoločnosti, o slobodnom myslení alebo o plnoprávnosti vedy. V takejto situácii bude určite záslužné Poppera si pripomenúť a zamyslieť sa nad niektorými dôsledkami jeho filozofie. Veľkou pomôckou sú nám nedávno uverejnené najdôležitejšie diela o jeho metóde vo všeobecnosti a jeho reflexie o politike, kultúre a spoločnosti – žiaľ nie v slovenčine. Ako Karl Popper sám potvrdzuje vo vlastnom intelektuálnom životopise, v prvom rade “nie je politickým filozofom”. Stačí sa však pozrieť na to, ako zanietene sa vrhá na politické témy v širokom zmysle slova, a pochopíme, že jeho metóda sa týka nielen vedeckého poznávania, ale aj ľudského poznávania v daných dejinno-spoločenských podmienkach.
Chcem spomenúť niekoľko zreteľov, na základe ktorých je možné Karla Poppera vyslobodiť z paradoxného zabudnutia, kam ho zvulgarizovanie uvrhlo.
Predovšetkým je to jeho tvrdohlavé antipozitivistické stanovisko a dištanc od analytickej filozofie anglosaského razenia. To ho zaraďuje do kontinentálnej tradície a dokazuje, že jeho polemika s historicizmom bola pokusom epistemologicky vyostriť problém dejín a nešlo o obyčajné zanechanie dejinného vedomia.
Druhý zreteľ: vzťah k fenomenologickému prúdu. Aj Husserl, ktorý bol ako Popper Rakúšanom židovského pôvodu, kritizoval historicizmus nie preto, aby zrušil vedomie o jeho jestvovaní, ale preto, aby osvetlil myšlienkovú štruktúru, čo mu slúži ako základ. Ako Husserlova, tak aj Popperova metóda sa nerodí z ‚napasovania‘ nejakej idey na skutočnosť, ale z interakcie medzi troma dimenziami, ktoré vo všeobecnosti predstavujú život: fyzicko-prírodný, psychicko-subjektívny a duchovno-objektívny svet.
Potom: dialóg s hermeneutikou. Popperove a Gadamerove texty sa študujú vždy spolu, pretože interpretačná dimenzia v sebe spája gadamerovské hľadanie pravdy mimo metódy a popperovský zmysel pre falzifikáciu – v roku 1970 napísal: “Som práve tak ďaleko od pozitivizmu ako Gadamer”. A navyše to, čo on v posledných rokoch nazýval ‚metafyzický výskumný program‘, presne zodpovedá obzoru, ktorý si Husserl a Gadamer stanovili pre svoje skúmanie, čo aj pre Poppera znamená nevyhnutnosť filozofie pre ľudský život. Takýto metafyzický rámec v západnej tradícii naďalej pretrváva: Karl Popper je liberálny konzervatívec, lebo je presvedčený o tom, že žijeme v skutočnosti plnej tradícií a že verejné politiky sa ich nemôžu dotknúť. Neohrozene obraňuje Západ a svoje kultúrne smerovanie a základ, do ktorého musíme zaradiť aj princíp falzifikácie, lebo aj vedecké postupy sa zakladajú na kultúrnej rozvrstvenosti: “Práve ako racionalista zastávam názor, že racionalizmus má svoje hranice a že nie je možný bez tradície”.
A nakoniec téma politická: Karl Popper kritizuje štát so systémom podpôr, ale nazdáva sa, že sloboda jedinca sa môže rozvinúť v lepšom svete, keď sa individuálna zodpovednosť pripojí k výkonnosti štátu. Aby sa štát nestal prázdnou a čisto vonkajškovou škrupinou, musí prijať všeobecnú zodpovednosť voči občanom, ktorá sa podobá zodpovednosti, aká sa vyskytuje v sociálnom trhovom hospodárstve. Aj v tomto prípade Karl Popper dokazuje, ako veľmi je naviazaný na európsku kontinentálnu, najmä na rakúsko-nemeckú tradíciu. Karla Poppera teda nemožno analyzovať podľa schém analytickej paradigmy, pretože jeho myslenie odráža zložitosť, ktorú nemožno zredukovať na navzájom súhlasiace výpovede, a takisto neopovrhuje paradoxami. Možno to ilustrovať zábavným príkladom: tento filozof obraňoval vedu a techniku ako jedinú možnosť pre záchranu zemského ekosystému, nové technológie vítal ako zlepšenie ľudského blahobytu, no (ako Gadamer) nemohol vystáť televíziu: “Nemám ju a v dome ju nechcem vidieť”, povedal v jednom rozhovore v roku 1992.
Popper nebol ako ostatní filozofi, pretože staval na pevných vedeckých a matematických základoch. Nenávidel uvravených tárajov a nikdy nemlátil prázdnu slamu. Ani sto Aristofanov by nedokázalo, aby sa začal vznášať v oblakoch a aby sa zosmiešnil. S jeho teóriami je možné súhlasiť alebo nesúhlasiť, ale nie je možné spochybňovať ich logickú presnosť. Hovoril a písal jasne, presne a výstižne. Na niektoré otázky odpovedal jednoduchým, ‚áno‘ alebo ‚nie‘: “Stručnosť mojich odpovedí tvorí ich podstatnú časť. Stručnosť je časťou mojej filozofie. Nenávidím rozvláčne reči.”
Knihy, kde vyložil svoju filozofiu, si môžu prečítať všetci. No jedna vec je čítať, čo filozof jeho formátu napíše, a druhá vec je počuť ho rozprávať a hovoriť s ním. Napísaná stránka nemôže pretlmočiť mimiku tváre, dravé oči a ironické pousmiatie podľa toho, akú otázku mu poslucháči položili. Na otázku, či sa nebojí smrti, odpovedal: “Strach? V mojom veku človek buď existuje, alebo by mal byť pripravený na smrť”. Po krátkom zamyslení však dodal: “Nie, nie som pripravený, lebo musím urobiť ešte mnoho vecí”.
A naozaj, keď ho človek videl takého čiperného, zdalo sa, že smrť na neho pozabudla. Ja naňho však nezabúdam nielen preto, že je tak veľmi napodobňovaný, tak často citovaný a taký zabudnutý, ale aj preto, že som ho v živote stretol iba raz.