Bogdan Musiał

Mýtická historiografia

”Wehrmacht bol organizáciou zločinnou a väčšina jeho vojakov popáchala počas druhej svetovej vojny rôzne zločiny – to bola hlavná téza výstavy ”Zločiny Wehrmachtu 1941-1944”, ktorá v roku 1995 vyvolala v Nemecku búrlivé diskusie. Sprevádzali ju bombové atentáty, procesy, demonštrácie i pouličné vojny. Téza výstavy bola podporená stovkami otrasných fotografií, ako aj početnými dokumentmi. Výstava rozdelila Nemcov na dva tábory. Prví boli pokladaní za pokrokových, osvietených a kritických voči neslávnej minulosti. Druhí boli naopak považovaní za nezmeniteľných, negujúcich zločiny Wehrmachtu a nacizmu vôbec. Podstatou debaty boli úvahy o vine, zodpovednosti, o potrebe vyrovnania sa s minulosťou, ktoré časom nadobúdali podobu kajúcnych rituálov. Stávalo sa, že návštevníci výstavy omdlievali a politici z prvých novinových strán plakali pred kamerami. Výstavu viacerí glorifikovali, vyzdvihovali až sa nakoniec opriadla kultom. Kritika sa rovnala blúzneniu.

Negatívny nacionalizmus
Úspechu výstavy však nie je možné porozumieť bez znalosti najnovších nemeckých dejín, ako aj atmosféry 90-ych rokov v tejto krajine. V 50-ych rokoch, po krátkom období denacifikácie, uskutočňovanej Spojencami po roku 1945, ruka v ruke s hospodárskym boomom nastalo obdobie premlčania nacistickej minulosti. V 60-ych rokoch sa začalo znova hovoriť o nacistických zločinoch, kládli sa komplikované otázky. Dôležitú úlohu tu zohralo najmä študentské hnutie roku 1968. V nasledujúcich rokoch začal tento proces naberať dynamiku a dnes sa označuje ako ”vyrovnávanie sa s minulosťou”.
Dnešné Nemecko sa definuje cez tzv. negatívny nacionalizmus. Nemci sa nestotožňujú s pozitívnymi vlastnosťami národa, lež s negatívnymi (”Boli sme najväčšími zločincami”).
Výstava o zločinoch Wehrmachtu potrebu nemeckej sebakajúcnosti ideálne uspokojila. Avšak samotnej výstave sa nik bližšie neprizrel. I väčšina odporcov výstavy prijala, že fotografie skutočne ukazujú zločiny Wehrmachtu. Nakoniec, po dôkladnej analýze prezentovaných fotografií i dokumentov sa ukázalo, že výstava bola obyčajnou manipuláciou s prameňmi, ba vydarenou provokáciou. Na snímkach sa objavili dokonca železničiari v svojich uniformách ako páchatelia zločinov Wehrmachtu, nevraviac o vojakoch fínskych, maďarských, bulharských, ba i sovietskych. Mnohé fotografie predstavovali exhumáciu obetí sovietskych zločinov vo východnom Poľsku z leta 1941 roku. Keď bolo autorom výstavy poukázané na tento problém – zareagovali dosť netypicky – najali si advokátov, povolali kritika pred súd a spustili proti nemu ostrú kampaň. Procesy však nevyhrali a výstavu museli zatvoriť.


Amerikanizácia holokaustu
Iným chýrnym počinom ostatných rokov, ktorý vyvolal búrlivé diskusie, sa ukázalo vydanie knihy Daniela Goldhagena ”Horliví kati Hitlera”. V diele bola postavená téza, že Nemci chceli Židov vyvraždiť vždy, Hitler im to iba umožnil. Kniha je produktom tzv. amerikanizácie holokaustu. Bola zameraná na amerického čitateľa a dodnes je tam populárnou, pretože holokaust hrá v americkej kultúre ústrednú rolu.
Nebolo tomu však vždy tak. Počas vojny sa priemerný Američan o osud európskych Židov nezaujímal. Ani po 1945 tomu nebolo inak. Až v 60-ych rokoch sa začalo so skúmaním židovskej tragédie, pričom tento trend naberal dynamiku v 70-ych rokoch. Po roku 1990 vyšlo na túto tému v americkej tlači viac článkov než počas celých 45 rokov predtým. V tom istom čase povstalo mnoho múzeí holokaustu, boli zriadené desiatky univerzitných katedier , téma holokaustu sa stala súčasťou výučby v mnohých amerických štátoch. Bokom neostal ani Hollywood – i preň sa táto téma stala atraktívnou, čoho najvýrečnejším príkladom film ”Schindlerov zoznam”.
Pre židovskú spoločnosť v USA sa holokaust stal ”náhradným náboženstvom” – stal sa nástrojom integrácie. Takto bol nájdený prostriedok, zabraňujúci rozpadu zväzkov židovskej spoločnosti, ktorá sa v americkej spoločnosti postupne roztápa. Pamiatka holokaustu i doznaných krívd má slúžiť k zachovaniu skupinovej identity. Takto sa začal proces inštrumentalizácie holokaustu a jeho sakralizácie.

Americkí Židia už roky hrajú dôležitú rolu v Hollywoode, v televízii, v tlači, ako aj vo vydavateľskom sektore – čiže v mienkotvorných strediskách. Práve oni, podľa Petra Novicka, do veľkej miery spôsobili, že holokaust sa stal témou všeobecne americkou.

Prelom priniesli 70-e roky. Film ”Holocaust” videlo viac než 100. mil. Američanov a má sa za to, že práve tento film započal v USA proces, ktorý preniesol holokaust z oblasti historickej do oblasti mytológie, ktorá nachádza svoje univerzálne využitie v aktuálnej politike. Ochrancovia prírody, bojovníci proti AIDS, odporcovia potratov – všetci v súčasnosti hovoria o holokauste, demagogicky sa domáhajúc splnenia svojich požiadaviek. Odvolávali sa naň prezidenti Bush i Clinton, aby ospravedlnili svoju intervenciu v Kuvajte resp. v Kosove.

Kľúčom k porozumeniu úlohy holokaustu v USA je však nie iba vplyv židovských organizácií, ale i náchylnosť spoločenstva k uspokojovaniu svojich duchovných potrieb spôsobom nereligióznym, ako i túžba spoločenstva po pocite, že sa nachádza na správnej strane. Holocaust do tejto schémy zapadá ideálne. Spôsobilo ho absolútne zlo, uskutočnil sa v ďalekej Európe, a Američania zaň nenesú zodpovednosť. Inak by tomu však bolo s extermináciou Indiánov či s čiernymi otrokmi.

Iba záhuba Židov
Ruka v ruke s mystifikáciou a spolitizovaním holokaustu nastúpila jeho komercionalizácia. Určité profesijné skupiny ho využívajú ako výnosný prameň – napr. advokáti zastupujúci záležitosti ohľadom odškodňovania osôb, ktoré tragédiu prežili. Ak si chce niekto spraviť vedeckú kariéru, vydať knihu. stať sa známym a uznávaným, dosiahne to najrýchlejšie práve cez tému holokaustu.

Veľmi bohatá americká publicistika na túto tému má z vedeckého pohľadu hodne kontroverzných miest, napr. absenciu historického kontextu. Históriu druhej svetovej vojny redukuje iba na tragédiu Židov. Máme tak do činenia s ”katmi” (Nemci a ich pomocníci), pasívnymi svedkami zločinov a ”obeťami”, čiže židovskou spoločnosťou. Poliaci v tejto konštelácii zaujímajú pozíciu pomocníkov katov alebo katov samotných. A pretože väčšina Židov bola vyvraždení na poľskom území, objavujú sa Poliaci v tomto kontexte najčastejšie.

Pre etnicky poľské obete druhej svetovej vojny (okolo 1.5 mil.) tu však miesta niet, nevraviac už o sovietskych zločinoch z tohto obdobia. Namiesto toho sa však vraví o homosexuálnych obetiach nacizmu, ktorých počet dosahuje maximálne 10 tisíc. Okrem toho je v publicistike populárnym tvrdenie, že Nemci vybudovali fabriky smrti v Poľsku vlastne preto, lebo tu mohli stavať na poľskom antisemitizme.

Inou črtou americkej literatúry na tému holokaustu je časté nedodržiavanie základných vedeckých princípov, čoho príkladom je už spomenutá knižka Daniela Goldhagena. Raul Hilberg, nestor bádania dejín v otázke židovskej tragédie a svetová autorita v tejto oblasti sa vyjadril, že v USA v oblasti výskumu holokaustu nefunguje ”kontrola akosti”. Podľa Hilberga Goldhagen napísal ”hlúposti”.
Ruth Bettina Birn, nemecko-kanadská historička, ktorá veľmi dobre pozná pramene uvádzané v knihe ”Horliví kati Hitlera”, potvrdila, že Goldhagenova metóda na základe tých istých dokumentov umožňuje ”zdôvodniť” úplne protichodné tézy. Podala na to veľa presvedčivých príkladov. Goldhagen, namiesto toho, aby na tak závažné námietky reagoval – alebo jednoducho mlčal – najal si advokátov, ktorí sa usilovali pani Birn zastrašiť. A jeho stúpenci sa snažili o jej prepustenie z práce. Všetko márne. Dnes už nik z uznávaných historikov o Goldhagenových tézach nediskutuje.

Postoj afirmujúci
Inou dogmou americkej verzie holokaustu je nekritické preberanie svedectiev tých, ktorí ho prežili. J.T. Gross vo svojej knihe ”Susedia” ohlasuje v USA už dávno záväznú dogmu ako nový prístup k prameňom a tvrdí, že ustanovuje nové modely pre historiografiu holokaustu. Má zato, že ”náš postoj, ústiaci do každého poukazu prichádzajúceho od preživších obetí holokaustu je povinný zmeniť sa z pochybujúceho na afirmujúci. Zároveň autoritatívne vyhlasuje: ”Zo zlej vôle voči susedom Poliakom v tejto matérii (myslia sa tým svedectvá o poľsko-židovských vzťahoch počas vojny) nemáme dôvod podozrievať Židov”.
Keď prijmeme takýto afirmujúci prístup k prameňom, ako budeme hodnotiť svedectvo Michela Mielnického , pochádzajúceho z Wasilkowa pri Bialystoku? V knihe spomienok ”Od Bialystoku do Birkenau”, ktorá nedávno vyšla v Kanade, opísal činnosť svojho otca Chaima počas sovietskej okupácie. ”Pamätám si, ako komisári NKVD z Moskvy, ktorí k nám domov často prichádzali po súmraku, sedeli v našej obývačke (...) a rozprávali sa potichu s mojím otcom, prezerajúc záznamy o podozrivých z členstva v piatej kolóne (tzv. poľských folksdojčov), poľských fašistov, ultranacionalistov či iných miestnych zradcov a kontrarevolucionárov. Chápal som, že slúžil NKVD ako poradca v tom, ktorých z miestnych Poliakov poslať na Sibír alebo ako s nimi zaobchádzať. Musíme sa zbaviť fašistov – povedal mojej mame. Zaslúžia si Sibír. Nie sú dobrí pre Židov.”

Pripravenosť Grossa v afirmácii svedectiev preživších obetí holokaustu má svoje hranice. Akceptuje totiž len také svedectvá, ktoré potvrdzujú jeho tézy, ostatné ignoruje. Príkladom sú napr. výpovede židovských svedkov spísané v rokoch 1941-1942 o situácii vo východnom Poľsku pod sovietskou okupáciou. Veľa autorov týchto svedectiev posudzuje oveľa kritickejšie postoje časti židovskej komunity vo vzťahu k Poliakom. Jeden z nich takto opisuje situáciu vo Vilniuse: ”Židovskí komunisti sa vysmievali z vlasteneckých citov Poliakov, denuncovali ich nelegálne rozhovory, udávali poľských dôstojníkov alebo bývalých vyšších úradníkov, z vlastnej vôle pracovali pre NKVD a zúčastňovali sa na zatýkaní. ”. Podobne ako Chaim Mielnicki vo Wasilkowe.
Gross takéto svedectvá konzekventne opomína, lebo predsa jeho tézou je, že počas okupácie sa nestalo nič, čo by mohlo negatívne vplývať na vyostrenie i beztak napätých vzťahov poľsko-židovských.

Potreba prinavracania pamäte
Úlohou bádateľa je však nie ”afirmujúci postoj”, iba profesionálny skepticizmus a objektívna analýza každého svedectva. Používanie Grossových metodologických postulátov spôsobuje, že do vedeckého diskurzu prenikajú bez verifikovania najmä predpojatosť a animozity svedkov. Okrem toho takéto postuláty uľahčujú pôsobenie rôznym hochštaplerom.
Príkladom sú ”spomienky” Benjamína Wilkomirského, ktorý mal ako malé dieťa prežiť holokaust v Poľsku. Autor za ne obdržal prestížne ceny, spomienky boli preložené do mnohých jazykov. Goldhagen ich ocenil ako jedno z najautentickejších ”svedectiev holokaustu”. Nakoniec sa ale ukázalo, že Wikomírsky v podstate nie je Židom a a jeho ”spomienky” sú obyčajným výtvorom fantázie. Nezabudnuteľný zostane obraz Wilkomirského, ako pred stovkami do sĺz dojatých poslucháčov číta fragmenty svojich ”spomienok”, hrajúc pritom na klarinete či filozofujúc o identite, vine, zodpovednosti a spomínaní holokaustu, ktoré ma byť panaceom na prekonanie zla.

Ešte sa nevie, ako sa skončí diskusia vyvolaná Grossovou knižkou. Jedni obvinenia odmietajú ako neopodstatnené, prehnané, majúce za cieľ zdiskreditovať dobré meno Poliakov. Nezriedka prejavujú antisemitské sklony. Iní Grossove tézy podporujú, skladajúc mu vysoko emocionálne osvedčenia, snujúc filozoficko-moralizujúce úvahy so sklonom k psychoanalitickému mysticizmu, tak populárnemu v USA, či do samotrýzní, takých populárnych v Nemecku. Táto skupina je presvedčená o svojej pokrokovosti i modernosti – je mienkotvorná a má veľké šance na víťazstvo. Jej prívrženci veria, že vo veci Jedwabneho bolo už všetko povedané, pretože ”diabol nespočíva v podrobnostiach, lež v generalizácii” a volajú po bití sa do pŕs.

Je tu však i postoj vecný, hovoriaci o potrebe diskusie na túto tému. Jeho stúpenci presadzujú stanovisko, že podmienkou tejto diskusie je kritické preskúmanie veci, pričom kritizujú mnohé Grossove dielenské nedostatky či jeho ”špecifický” prístup k prameňom. Nie sú vopred odsúdení na prehru, hoci momentálne sa nachádzajú v defenzíve.

Nemyslím si, že by Poľsko potrebovalo vyrovnanie sa s minulosťou v nemeckej verzii či v americkom prístupe k druhej svetovej vojne. Poľsko dnes potrebuje prinavracanie pamäti. Historické povedomie poľských povojnových generácií bolo do veľkej miery vytvorené komunistickým štátom. Potrebným je opravdivý vedecký výskum a nie zámena historiografie Poľskej ľudovej republiky na historiografiu typu výstavy Wehrmachtu, ”Horlivých katov Hitlera” či ”Susedov”.

Z poľštiny preložil Martin Lacko