Zoltán G. Meško

Klement Gottwald, verný syn Jozefa V. Stalina, zomrel pred 50-timi

Kto si už dnes spomína na tohto prvého ”robotníckeho prezidenta” Česko-Slovenskej republiky, známeho ”hromotluka” postavou aj vulgárnou dikciou, ktorého v septembri 1921 vyslala ľavica Českej sociálnej demokracie na Slovensko. Prišiel, aby ako píše Dr. Zdenka Holotíková zo SAV - u ”nás boľševicky zaštepil... Rozsieval nové poznania, ako aj zásady komunistickej (ateistickej) morálky”. Prišiel zvestovať túto ”čiernu mágiu” slovenským robotníkom a roľníckym želiarom do Banskej Bystrice, Ružomberka ako aj Vrútok a ich okolia.
Narodený 23. novembra 1896 ako syn maloroľníka v dedinke Dedice na Morave. Iný prameň udáva, že ”byl nemaželským synem chudé zemědělské dělnice.” Ako 12 ročný odchádza za stolárskeho učňa do Viedne a ako 16 ročný bol naverbovaný do mládežníckeho hnutia Sociálnych demokratov (marxistov) a do ich telocvičnej jednoty. Od r. 1915 do r. 1918 bol vojakom rakúsko-uhorskej armády, kde ako delostrelec bol na ruskom a talianskom fronte. Bol ranený a skončil ako ”Feldwebel – rotmistr”. Pred skončením vojny dezertoval a organizoval sabotážne akcie proti rakúskej armáde.
Po 28. októbri 1918 ešte zotrval v armáde skoro dva roky, ale už bol členom Československej socialistickej strany Robotníckej, ktorú pomáhal rozštiepiť a sformovať jej ľavicu, respektíve komunistickú stranu na zjazde v r. 1921.
V septembri 1921 je vyslaný na Slovensko pridať sa k stolárovi O. Striežovi, redigovať ”Hlas ľudu”, ”Spartakus” a pozdejšie ”Pravdu Chudoby”. Ako píše Dr. Zdenka Holotíková, ”bol dušou Hlasu ľudu”. Peter Jilemnický z Čiech prišiel sem na vojnu a poznamenal: ”Klema psal přinejmenším v centimetrových písmenách”, zrejme ako deti v ľudovej škole. Po okolí chodil a rečnil česky a nemecky (!) a propagoval takto marxistické myšlienky, oblečený v ”ruskej rubaške”, organizoval stranícke bunky a telocvičné jednoty pre mládež.
V júli 1922 odchádza do Ružomberka, v novembri t. r. na Vrútky., kde je jeho pomocníkom tlačiar S. Münz. Tu sa stretáva s českým súdruhom Karlom Bacílkom. Naši rodičia, ktorí v dvadsiatych rokoch pracovali v ”slávnom vrútockom konzume”, ich poznali ako puncovaných opilcov a výtržníkov. Na jednej schôdzi Karel Bacílek recitoval (!) báseň ”Der rote Marx” v nemčine. Tým asi veľmi nenadchol poslucháčov, ktorí rozumeli iba slovensky a maďarsky. Tu ich dvoch navštívil v decembri 1922 aj ich veľký vzor z Kladna Antonín Zápotocký. Od 1922 bol plateným funkcionárom strany!
V roku 1921 Gottwald odchádza do Moravskej Ostravy na čelo komunistickej tlače, ale v roku 1925 je delegátom za Slovensko na II. zjazde KSČ. V Ostrave priberá do redakcie mladého Slováka Laca Novomeského, ktorému je mentorom.. V tom istom roku sa mladý Gottwald (29 ročný) stáva členom výkonného výboru KSČ a v roku 1927 je generálnym sekretárom strany. Tu organizuje na pokyn Kominterny opozíciu voči ”starému” ústrednému vedeniu ako reprezentant skupiny ”Karlinští kluci”, ktorej členmi boli Jozef Guttman, Jan Šverma, Rudolf Slánský, Václav Kopecký, Paul Reiman a iní. Od r.1928 je Gottwald členom výkonného výboru Komunistickej Internacionály v Moskve.
V roku 1929 sa Gottwald predstavil svojou inauguračnou rečou v parlamente, keď povedal: ”A my jsme stranou československého proletariátu a naším nejvyšším štábem je skutečně Moskva. A my se do Moskvy chodíme učit, víte co? My se od ruských bolševiků do Moskvy chodíme učit, jak vám zakroutit krk. A víte, že rusští bolševici jsou v tom mistry. Přejde vás smích”. Žiaľ, vtedy nikto neveril tomuto zlovestnému tribúnovi a jeho predpovedi..
Hlavnými nepriateľmi Gottwalda (tak ako aj Lenina) boli sociálni demokrati, ktorých nazval ”sociálfašistami”, ktorí nemali s fašizmom nič spoločné. Ale keď v r. 1933 J. Guttman navrhol spoločný protifašistický front proti ozajstnému fašistickému nebezpečenstvu, bol vylúčený zo strany s vedomím Moskvy.
Aj v druhej polovici 30-tych rokov – na direktívu Moskvy zaujíma konečne Gottwald protifašistický postoj na VIII. kongrese Kominterny v r. 1935. V období ”Mníchovského diktátu” bol jeden z jeho hlavných odporcov. V máji 1939 Hitlerov pakt so Stalinom otrasie vieru väčšiny marxistov v komunizmus Moskvy, ale Gottwald zostáva verný tejto línii.
Koncom roka 1939 odchádza do bezpečia do Moskvy, kde zostáva do konca vojny do r. 1945. Odtiaľ vysiela do ČSR a snaží sa organizovať odboj s nepatrným úspechom. Kým v Moskve si šikovne zaisťuje podporu čs. veľvyslanca, sociálneho demokrata Zdenka Fierlingera, ktorý sa ukáže ako trójsky kôň svojej strany, Gottwald si tiež zaistí generála L. Svobodu.
Roku 1943, keď Dr. Beneš prišiel do Moskvy na pohovory so Stalinom a po nich podpísal Dohody mezi ČSR a ZSSR po skončení vojny o politickom a hospodárskom kompromise, stretáva sa s Gottwaldom. Z jeho politickej dielne vychádza projekt ”Národného frontu” a tiež Košický vládny program, kedy si Dr. Beneš uvedomuje, že v ”obmedzenej neutralite” Národného frontu sú už zárodky totality.
Do Prahy sa Klement Gottwald vracia 10. mája 1945 ako podpredseda vlády a predseda Národného frontu a generálny tajomník KSČ.
Po voľbách v r. 1946, kedy v celej ČSR vyhrali voľby komunisti (aj keď na Slovensku demokrati dosiahli 80 %), Gottwald sa stáva predsedom vlády. Hneď ”vpašúva” svojich agentov do nekomunistických strán a cez akčné výbory si zaisťuje kontrolu miestnych politických a tak aj administratívnych orgánov. Zo svojich agentov vytvoril bezpečnostný aparát, ktorý špehoval členov Národnej fronty – nekomunistov – a jeho ľudia tiež ovládli odbory cez trik ROH. Vtedy ešte chlácholili roľníkov, že kolchozy nebudú a uistil malých živnostníkov, že nebude prekážať v ich podnikaní.
Avšak už na jeseň 1947 demokratická opozícia tušila, že hra na ”demokraciu” sa končí, zvlášť keď odmietol Marshalov plán – na pokyn Moskvy, keď bol pôvodne zaň.
Ku konfrontácii demokratických síl a komunistov došlo vo februári 1948, kedy už Gottwald mal v rukách políciu, armádu, milíciu a odbory. Diletantská demisia 12-tich ministrov, ktorí si nezaistili svoj politický chrbát, teda podporu sociálnych demokratov (ktorých už Gotwald tiež infiltroval), bola nedomyslená, o to viac, že otáľajúci, chorý prezident Beneš nebol ochotný a schopný odolať Gottwaldovmu tlaku. Prítomnosť zástupcu ministra zahraničných vecí Valerija Zorina v Prahe, ktorá nebola náhodná, spečatila konfrontáciu a víťazstvo komunistov.
14. júna 1948 sa Gottwald stáva prezidentom, keď v roku 1933 v Parlamente predpovedal, že ”zakroutí krky” demokratom. Krajinu zaplavili ruskí poradcovia a v ekonomike nadiktovali ”oceľovú koncepciu” a kolektivizáciu pôdy. Zaviedli komunizmus do škôl a univerzít, vyčistili armádu, ovládli súdy a prokuratúry, keď v tejto práci našli veľa učenlivých žiakov. Na základe Zákona na ochranu republiky č.231, 1948, bolo iba na začiatku vynesených 230 rozsudkov smrti a stovky tisíc nevinných občanov bolo odsúdených na mnohoročné väzenia ako nepriatelia štátu. Do pracovných táborov šlo v prvých mesiacoch 80 000 občanov. Následne terorom zlikvidoval cirkev, ktorá na Slovensku bola chrbticou národa. Roku 1951 nakoniec ako najvernejší Stalinov žiak obetoval aj svojho najbližšieho súdruha a ”kluka z Karlína” Rudolfa Slánského (Salzman) ako aj ostatných 14 obžalovaných, ktorí boli odsúdení na smrť (až na dvoch) po obvinení z buržoázneho nacionalizmu, trockizmu, titoizmu a sionizmu (jedenásť z nich bolo židovského pôvodu).
Ďalšie čistky boli plánované na pripravenej scéne (ktoré sa neskoršie aj uskutočnili), ale po Stalinovej smrti, počas jeho pohrebu, Gottwald náhle ochorel v moskovskej zime. Po tom, ako jeho chronický alkoholizmus a syphilis podlomili jeho zdravie, získaný zápal pľúc a vysoká horúčka viedli k ruptúre jeho aorty.
Klement Gottwald, tento najvernejší stúpenec Jozefa Stalina, zahájil v ČSR obdobie totality, ktorá priniesla obom národom, Čechom i Slovákom obrovské štrukturálne politické, sociálne a ekonomické zmeny s nesmiernymi následkami až dodnes. Politický systém, ktorý bol založený na terore, propagande s represívnym štátnym aparátom viedol k deštrukcii slobodnej občianskej spoločnosti, k devastácii intelektuálneho života a k vytvoreniu novej komunistickej avantgardy a poslušného občianstva, ktoré zastrašene muselo držať jazyk za zubami a byť poplatným tomuto malígnemu systému.
Slovenský národ a Slovensko, ktoré v roku 1920 sotva počulo o komunizme a nemalo s ním nič spoločné, bolo v roku 1921 Gottwaldom ”boľševicky zaštepené” a bolo tak jeho najväčšou obeťou.