Augustín Marián Húska

Vznik štátu (8)

Spomína Augustín Marián Húska, účastník politických rokovaní o slovensko-českom vyrovnaní

(Pokračovanie z predchádzajúceho čísla)

Vývoj emancipačných cieľov Slovenska
Vývoj našich emancipačných cieľov odráža to, ako si slovenská spoločnosť programovala svoju emancipáciu. Mytológia o programovej nezorientovanosti sa šíri najmä o tých ponovembrových politických subjektoch, ktoré presadzovali štátotvornú budúcnosť Slovenska. V poslednom desaťročí boli sme svedkami ohováračiek, že štátotvorne snaženia buď nedisponovali programom, a stavali na holej improvizácii, alebo že ”emancipačných zurvalcov” postavili Česi stratou trpezlivosti na slepú koľaj vývoja. Nuž samozrejme je to hrubá karikatúra pravdy.
Treba povedať, že v podstate bolo viac intelektuálnych a vlasteneckých ohnísk, v ktorých sa generovali jednak emancipačné ciele a jednak prognózy a vízie budúcnosti. Celkom určite rozľahlým poľom udržovania vitálnej myšlienky slovenskej štátnosti boli zahraniční Slováci. Ďalším – domácim zdrojom bola zrejme domáca predstava, že treba zhodnotiť celú emancipačnú líniu od bernolákovcov a štúrovcov cez memorandové hnutie a obdobie prvej Matice po úsilie štefánikovské a autonomizačné hnutie hlinkovcov a rázusovcov, až po zápas o vznik a prežitie prvého slovenského štátu napriek jeho hendikepom vyvolaných územnou okyptenosťou a barbarským vplyvom dominujúceho nemeckého nacizmu.
Za emancipačné pramene treba považovať aj zápas o vznik prvej česko-slovenskej federácie v rámci dubčekovského pokusu o obrodu spoločnosti a potom neľahké úsilie o uchovanie aspoň formálnych zvyškov federácie počas normalizačného obdobia. S ohľadom na dusné pomery totality a na nesmelé pokusy o perestrojku bolo treba hneď po novembri 1989 razantne prekonávať importovaný komplex štátotvornej menejcennosti a nastoliť požiadavku zavŕšenia emancipačnej cesty prerastaním provinčných orgánov do štátotvorných orgánov. Uvoľnenie rozohralo oživenie viacerých ohnísk emancipácie. Prvým okruhom bolo programové hľadanie vnútri rodiacich sa demokratických strán – prejavilo sa to úsilím najmä VPN a SNS a aj potratové vystupovanie KDH o slovenskej hviezdičke a stoličke v spojenej Európe o 10 rokov. Ďalším veľmi dôležitým ohniskom bolo zoskupenie slovenskej inteligencie Korene (ktorá sa schádzala najmä v ateliéri akad. maliara Viliama Hornáčka) a úsilie Kongresu slovenskej inteligencie, ktorý vznikal v matičnom okruhu s prispením redakcie Slovenských národných novín (R. Kaliský, P. Štrelinger a D. Machala). Ďalším ohniskom bolo záujmové združenie nezávislých ekonómov Slovenska (NEZES pod vedením Hvezdoňa Kočtúcha). Okrem toho sa aktivovalo množstvo nových spoločností (napríklad Štúrova spoločnosť organizujúca vlastenecký orientovaných mladých) a pochopiteľne aj radikalizujúce zoskupenia ”za oslobodenie Slovenska” (napríklad tzv. pánisovci a ďalší).
Obmedzím sa predovšetkým na tie, v ktorých som pôsobil. Roky 1990 až 1992 boli najproduktívnejšími cieľotvornými rokmi, ktoré v konečnom dôsledku viedli k vytvoreniu samostatnej , zvrchovanej Slovenskej republiky.
Štátotvorné sily slovenskej spoločnosti nielenže vypracovali suverénne slovenské programové vízie, ale aj pripravovali také riešenia, ktoré boli realizovateľné. Pritom čas rozpadu totality v rokoch 1989-91 bol veľmi uponáhľaný a trestal každú bezradnosť alebo otáľavosť. Je skoro náhodou, že v chaotickom hmýrení postáv , ktoré sa ocitli po ”zamatovej revolúcií” v politike a najmä v programovaní politiky som sa ocitol pri tom ako ”čerstvý šesťdesiatnik”. Nie je však náhodné, že som si za ťažisko vlastnej práce stanovil programovanie slovenskej budúcnosti. Tridsať rokov som sa ako vedec-výskumník zapodieval analýzou a projektovaním sociálno-hospodárskych sústav a teda chcel som svoju skúsenosť zúročiť práve v zlomovom čase. Samozrejme, ani na chvíľu nechcem budiť zdanie, že som bol hlavný, alebo dokonca jediný politický programátor ponovembrového pohybu. Programovanie sa stalo ”sebavyjadrením” nových intelektuálnych garnitúr po ”normalizácii” v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. A to v tej najnevinnejšej, no zároveň ideologicky nenapadnuteľnej podobe - v podobe prognózovania budúcnosti.
Aj keď Česko-Slovensko bolo súčasť totalitného bloku, predsa v ňom prebiehal intenzívny intelektuálny kvas. Pretože netotalitné vízie a prognózy bolo zakázané verejne programovať, tak sa to dialo v kamuflovanej podobe. Aby som zostal pri svojej individuálnej životnej skúsenosti, chcem zdôrazniť, že vo svojich vedecko-aplikačných knihách ”Základy organizačnej kybernetiky (r. 1980) a ”Samozdokonaľujúca organizácia” (r. 1988) som teoreticky rozpracoval metódy komplexného programovania budúcnosti na základe využívania tzv. vrodených (genetických a fyletických) zákonitostí. V roku 1990 som vydal knihu ”Technológia privatizácie”, kde som zhrnul kladné i záporné skúsenosti s privatizáciou vo svete. Pochopiteľne, politické programy sme po ”zamatovej revolúcii” pripravovali improvizačne a za pochodu. Ale už vtedy, keď sa tvorilo VPN (Verejnosť proti násiliu), v ktorom sa presadili politické primadony ”miestodržiteľov moci” (v najranejšom štádiu M. Kňažko a J. Budaj, ktorí boli tribúnmi námestí), ďalej veľkí mágovia manipulácie z úzadia (najmä F. Gál, Šimečka starší, P. Zajac), a veľmi príčinliví tovariši manipulácie (I. Snopko, P. Tatár a ďalší) vytvorilo sa aj programovacie jadro na čele s Martinom Bútorom.. Tvorcovia programovej vízie stáli oprávnene nižšie v hierrachii moci. Do ”intelektuálnej” skupiny pripravovateľov politických programov patrili vo VPN najmä M. Bútora, R. Zelenay a A. M. Húska. Na pôde VPN ako huby po daždi vznikali záujmové a profesné kluby, v lone ktorých sa živelne generovali prvé kontúry programov budúcnosti. VPN sa pripravovalo na prvé demokratické voľby a v chaose ”preberania moci” a opojného užívania moci ”novými revolučne legitimovanými miestodržiteľmi moci” dochádzalo k celkom svojskej komunikácii medzi programátormi a politickými prominentmi. Nevýhodou bolo, že sa o programoch veľa rozprávalo, ale málo sa precizovali do podoby napísaného programového textu. V dôsledku toho programovacia práca stále viac zaostávala za potrebou. Celé VPN zaplavila revolučná uvravenosť a v nej sa stratili zárodky štylizovaného uchopenia pototalitnej reality so stanovením programových cieľov na zvládnutie tejto reality. Na papier sa stále dostávalo málo ucelených programových konceptov. Na pôde Koordinačného centra VPN (na niekdajšej Jiráskovej, teraz Ventúrskej ulici) sa však vygenerovalo z chaosu slov veľmi primerané a príznačné heslo, ktoré malo zaštiťovať program VPN - ”Šanca pre Slovensko”. Naozaj bolo to tak - práve skončená studená vojna a vytvorenie veľmocenského vákua v strednej Európe po postupnom zániku sovietskej hegemónie vytvorilo veľkú príležitosť - doslova šancu pre Slovensko. Ako však rýchlo plynul čas revolučných zmätkov, pribúdalo jalových rečí o programe VPN pre voľby, pribúdalo aj čiastkových ”konceptov”, ale nebolo systematickej , zjednocujúcej programovej výbavy. Konečne sa rozhýbalo Koordinačné centrum VPN a vytvorilo redakčno-programovaciu skupinu na čele s Martinom Bútorom. Keď však naďalej rástlo programové zaostávanie, tak som iniciatívne navrhol Koordinačnému centru VPN a M. Bútorovi, že narýchlo pripravím zovretejší a kompletnejší diskusno-programovací podklad. Táto iniciatíva bola privítaná. Čas bol taký hektický, že som návrh konceptu zo svojich ”ceduliek” nadiktoval rovno na magnetofónovú pásku a táto sa ”nanečisto” prepísala na stroji. To bola prvá komplexnejšia programová vízia. M. Bútora poctivo naštudoval námet, pochválil ho a povedal ,že ho treba učesať a doplniť. V rukách Martina Bútoru postupne rástli stohy rôznych programových námetov, (najmä z tzv. profesných klubov VPN) a ich izolované a nesúvislé formulovanie sťažovalo dať ”veci dokopy”. Bolo stále zrejmejšie, že čas na prípravu oslovenia občanov sa ukrutne krátil. Preto sa Koordinačné centrum uznieslo, že sa vytvorí užšia redakčná skupina, ktorá na odľahlom (a teda nerušenom) mieste nebude rozptyľovaná inými skutočnosťami a takto pripraví kompaktný hlavný programový celok. Napokon sa vyčírilo jadro redakčnej skupiny, ktorá mala pozostávať jednak z bratislavských členov Koordinačného centra a jednak z členov regionálnej organizácie VPN v Košiciach. Spomínam si, že skupina mala nasledovné zloženie: z Bratislavy Martin Bútora, Peter Zajac a Augustín Marián Húska a z Košíc Ing. Stračár (novo nominovaný šéf VSŽ) a Ivan Lupták (neskôr poslanec za VPN a HZDS). Na základe ponuky košickej VSŽ bolo dojednané, že programové sústredenie bude v rekreačnom zariadení VSŽ na Bukovci blízko Košíc. Na Bukovci sme sa naozaj v uvedenej skladbe stretli na viacdňové pracovné sústredenie. Začali sme prácu tým, že sa najprv prečítali a prediskutovali doterajšie námety a tézy vrátane môjho námetu. Treba objektívne povedať, že stretávky boli otvorené a bolo na nich možné demokraticky predložiť akékoľvek programové námety. Aj najprotichodnejšie názory sa zniesli v ponovembrovej ”zamatovej” nálade. Nikto nebránil a nevyslovoval ”tabu” ani nezastrašoval. Bolo nám všetkým zrejmé, že treba nájsť nosné, preklenovacie idey, ktoré pomôžu riešiť nazreté a roky odsúvané problémy nielen politickej, ale aj národno-kultúrnej, duchovnej a ekonomickej emancipácie. Najmä bolo jasné, že 70 rokov neriešené slovensko-české vyrovnanie sa dostáva do naliehavého štádia. Bolo však vidno, že časť redakčno-konceptorskej skupiny je za také kašírované riešenie, ktoré zachová status quo a iba skoriguje najkrikľavejšie stránky nerovnosti česko-slovenského vzťahu...
Druhá časť redakčno-konceptorskej skupiny dávala kvalitatívne väčší dôraz na horizontálnu rovnosť českého a slovenského partnera, a nie na centralizačnú vertikálu. Treba priznať, že diskusia bola naozaj rozsiahla, pretriasla problematiku z rôznych strán a bola výrazom veľkej vôle diskutovať témy, ale nečrtal sa nový, kompaktný a systemizovaný text programovej vízie. Po troch dňoch mnohohodinových diskusných maratónov stáli sme iba pri poznámkach a dojednaných čiastkových formuláciách.
Popíšem môj prvý návrh akýchsi programových téz, ktoré boli tiež diskusným podkladom na Bukovci. Môj pôvodný návrh bol jednak pomenovaním súčasných slabostí a príčin týchto slabostí a jednak formulovaním cieľovej vízie modernizácie a demokratizácie obnovovaním slovenského duchovného, národno-kultúrneho a ekonomického potenciálu Slovenska. Bolo to pomenovanie tých deformácií reality, ktoré treba napraviť. V tézach som uviedol, že slovenský priestor bol mnohonásobne zasiahnutý tak totalitou ako neúprosnou studenou vojnou. Tak napríklad necitlivá industrializácia nielen vybudovala nový priemyslový potenciál, ale dala mu nadmerný podiel ťažkého priemyslu a zdevastovala životné prostredie. Pôvodne tradične kresťanská krajina bola nekompromisným ateizmom zdevastovanou krajinou ducha. Necitlivým pražským centralizmom a unitarizmom sa umelo zadržalo zrenie štátnej funkcia Slovenska. Napokon zbrojeným militarizmom a netrhovým dirigizmom bolo zdevastované a vysilené slovenské hospodárstvo.
Môj koncept pomenoval príčiny a naznačil možné programové ciele. Treba povedať , že aj čiastkové programové námety, ktoré vyhotovili záujmové kluby horlili za rozsiahlu a radikálnu nápravu veci verejných. Napríklad ekonomický klub presadzoval jednak odštátnenie hospodárskeho života, návrat k trhu, ale aj decentralizáciu hospodáskych kompetencií z federálnej na republikové úrovne (hoci niektorí chceli ponechať federálny centralizmus aspoň na prechodné obdobie), vrátane obnovenia svojprávnosti podnikovohospodárskej sféry. Podobne klub zahraničných a medzinárodných vzťahov koncipoval programový návrh, aby sa Slovensko v rámci celkovej emancipácie stalo nositeľom medzinárodnoprávnej subjektivity, ktorá by Slovensku umožňovala partnersky vstupovať do vzťahov s inými suverénnymi národmi. Agilný, neskôr pri autohavárii tragicky zahynuvší Roman Zelenay vehementne tieto názory presadzoval v diskusnej atmosfére tzv. Zahraničného klubu VPN. Na Bukovci sme však mali zovrieť tieto mnohé pozitívne námety a vyrovnať i vyvážiť ich obsah. Bolo dôležité pomenovať problémy a ich príčiny, ale bolo treba aj navrhnúť riešenie, ktoré osloví zobúdzajúcu sa občiansku angažovanosť na Slovensku. Šlo napokon o volebný program VPN.
Keď sa chýlilo k vypršaniu času, všetci členovia redakčno - konceptorskej skupiny uznali, že treba nájsť účinnejšiu koncovku nášho programového diskutovania. Navrhol som redakčnej skupine, aby súhlasila s takým riešením, že ja sa na 7-8 hodín ”odoberiem do samotky” a pokúsim sa sformulovať koncepčné tézy programovej vízie, a to tak v duchu môjho prvého programového námetu ako v duchu už pripravených a na Bukovci prediskutovaných čiastkových programov. Všetci členovia skupiny súhlasili s týmto postupom. Naozaj počas necelých 8 hodín intenzívnej formulačnej práce som v rozpätí okolo 25 stránkového textu pripravil ”bukovecké” tézy. Tieto tézy som potom prečítal ostatným kolegom, ktorí medzitým ďalej prediskutovávali vybrané programové námety. Musím povedať, že v zásade všetci súhlasili s textom a konštatovali, že je to materiál vnútorne vyvážený, komplexný a systemizovaný. Konštatovali, že tézy majú oslovovaciu razanciu. Kvôli pravde musím povedať, že s komplexným návrhom programových téz v zásade súhlasili aj Martin Bútora a aj Peter Zajac. Musím uviesť, že najviac pochybností typu ” to nám asi Česi neprijmú” mal košický líder VPN. Kvôli paradoxnosti života uvádzam, že Ing. Stračár z košickej VPN sa na Bukovci najviac blížil k českému postoju a k obavám, že ”to Česi nepripustia” a krátko nato, keď ako jeden z kandidátov na slovenského premiéra vystúpil na Koordinačnom centre VPN, tak sa slovne odel do hávu radikálneho bojovníka za slovenskú emancipáciu. Totiž na zhromaždení Koordinačného centra VPN v Bratislave boli vybraní dvaja kandidáti za VPN na post slovenského premiéra, a to Stračár z Košíc a Vladimír Mečiar z Bratislavy. Stračár sa na Koordinačnom centre VPN predstavil ako tvrdý obhajca slovenských záujmov voči pražskému centru. Predtým však na programovom sústredení na Bukovci bol skôr umierneným čechoslovakistom a neskôr pri predstavovaní svojej premierskej vízie na Koordinačnom centre VPN v Bratislave zrazu vystupoval ako veľký a radikálny vlastenec.
Ako druhý kandidát vystúpil Vladimír Mečiar a bol nielen zdatnejší v predstavovaní svojej koncepcie, ale múdro nepoužíval slovný radikalizmus a naznačoval, že v demokratických podmienkach je najdôležitejšia konzekvencia hľadania vzájomne akceptovateľných riešení. Treba pritom zdôrazniť, že sám Mečiar nepoznal pripravené programové materiály ako celok . Nuž pochopil som, že niektorí svoju kariéru chceli budovať na slovnom radikalizme pro domo a na ústupčivosti i servilite voči českým partnerom. Treba však povedať, že na Bukovci sme sa úplne zhodli na tom, že tézy programového konceptu, ktoré som predložil, sú akceptovateľné a dojednali sme aj ich niektoré štylizačné upresnenia. Takto sa kolektívne prediskutovaný ”koncový” materiál z Bukovca stal jadrom celej programovej výbavy VPN, ktorú do definitívnej štylizačnej podoby dal Martin Bútora. Dojednali sme, že k materiálu ešte vypracujeme krátke texty, ktoré mali osloviť jednotlivé skupiny obyvateľstva - mládež, ženy, zamestnancov jednotlivých odvetví, učiteľov, študentov, vojakov a pod. Z pamäti mi vystupuje, že aj tí, ktorí mali zábrany voči niektorým programovým cieľom (napríklad zjavní čechoslovakisti), predsa súhlasili s textom z politického oportunizmu, lebo vedeli, že masy občanov očakávajú naozaj dôkladný pohyb ku komplexnej emancipácii Slovenska.
(Pokračovanie v budúcom čísle)