Noamo Chomsky

Vybrali si moc, nie demokraciu

S Noamom Chomskym o vojne proti Iraku

Ponúkame vám rozhovor so známym americkým jazykovedcom Noamom Chomským, ktorý zaujíma kritický postoj k politike Spojených štátov amerických. Hoci vyšiel ešte pred vpádom USA a Veľkej Británie do Iraku, prinášame ho ako príspevok do diskusie o vojenskom konflikte v Iraku. Rozhovor uverejnil ako prvý španielsky denník La Vanguardia a jeho preklad priniesol 14. marca 2003 aj mienkotvorný taliansky denník La Stampa, vychádzajúci v Turíne.

- Je vojna skutočne nevyhnutná?
Noam Chomsky: - Obávam sa, že robia všetko možné, aby sa už nedal urobiť žiadny krok späť. Keby bol Hans Blix povedal, že na irackom území sa nenachádza ani jeden-jediný vreckový nožík, ich rozhodnutie by sa nezmenilo. Bushova vláda to vyslovila jasne a zreteľne: chcú zmenu režimu, a celá záležitosť s OSN bola len divadlo
- Prečo sa Tony Blair a José Maria Aznar rozhodli riskovať svoju politickú budúcnosť a nasledujú príklad Spojených štátov?
Chomsky: - Veci treba rozlišovať. Po druhej svetovej vojne sa Veľká Británia zmierila s tým, že bude hrať úlohu menšinového spoločníka po boku Spojených štátov, ako to priznal Foreign Office. Nech bude pokorovanie akokoľvek ponižujúce a Briti budú nútení dopúšťať sa barbarských skutkov, zo svojej pozície sa ani len nepohnú. Majú možnosť pridať sa k Európe a stať sa krajinou, ktorá bude taká ako ostatné. V prípade Španielska je situácia iná.
Nazdávam sa, že tak ako aj v prípade Talianska a Berlusconiho, aj tu ide o čistý a jasný oportunizmus. Radšej si stanú na stranu hlavného náčelníka ako na stranu tých 85 %, ktoré náležia vyjadreniu verejnej mienky. Ani chvíľu ich nemôžeme považovať za veľkých štátnikov, čo obetovali súhlas voličov kvôli vlastnému presvedčeniu. Tentokrát boli alternatívy jasné: buď moc, alebo demokracia. Oni si vybrali moc.
- Turecko, napríklad, konalo inak…
Chomsky: - Turecká vláda urobila nezvyčajnú vec a mnohé západné krajiny by sa zoči-voči jeho príkladu mohli hanbiť. 95% Turkov je proti vojne a ako vláda, tak aj parlament to vzali na vedomie. Toto sa nazýva demokraciou. Dovolím si vysloviť pochybnosti o tom, že takýto postoj si udržia dlhšiu dobu. Bojím sa, že Spojené štáty nejakým spôsobom prinútia Turecko, aby ich akceptovalo.
- Akým spôsobom to môžu dosiahnuť?
Chomsky: - V prvom rade majú ekonomické zbrane, to sme už videli. Okrem toho, aj keď z formálneho hľadiska je Turecko demokratickým štátom, v skutočnosti tu vládne naďalej vojenský režim, ktorý reprezentuje Rada pre národnú bezpečnosť. To znamená, že hrozba vojenského zásahu je konštantná. Pred niekoľkými týždňami som bol v Turecku. Mal som prednášky na niekoľkých univerzitách a moji tureckí priatelia mi povedali, že istú časť obecenstva, ktoré si ma prišlo vypočuť, tvorili agenti tajnej polície. Tureckí intelektuáli si zaslúžia náš obdiv. Na rozdiel od tých našich žijú v sústavnom ohrození. No nielenže vyslovujú vlastný názor, ale sa aj búria. Vojenská moc sa však, bohužiaľ, rozhodne nebrať do úvahy rezolúciu parlamentu a má všetky prostriedky na to, aby sa jej to podarilo.”
- Štátny prevrat?
Chomsky: - Nemyslím si, že je to potrebné. Systém moci a bezpečnosti v Turecku je uspôsobený tak, že vojakom sa priznáva právo vnútiť svoj názor rozhodnutiam vlády. Preto by si turecká armáda robila veľké starosti, keby Spojené štáty pohrozili, že podporia autonómiu kurdskej menšiny, ktorá sídli na severovýchode Iraku. V Turecku sa nachádza 50 miliónov Kurdov a armáda by chcela rozšíriť vojenskú okupáciu na sever Iraku. Nemožno zabúdať na to, že v osemdesiatych rokoch sa Spojené štáty a Turecko dopustili hrozných zločinov na kurdskom obyvateľstve. Následky možno vidieť ešte v dnešnej dobe v chudobných štvrtiach Istanbulu, kde bývajú kurdskí utečenci. Väčšina tureckých Kurdov je proti vojne, lebo v tom prípade bude musieť znášať ešte väčší útlak a myslím si, že ich obavy sú opodstatnené.
- Stojíme zoči-voči vojne kvôli nafte?
Chomsky: - Nafta je dôležitý faktor, o tom nemožno diskutovať. Táto nerastná surovina je hybnou silou americkej zahraničnej politiky už však vyše osemdesiat rokov. Určite sú v tom aj iné dôvody.
- Aké?
Chomsky: - V prvom rade je to situácia vo vnútornej politike. V systéme americkej propagandy Saddám Husajn prešiel v septembri z roly zlého človeka do roly človeka, ktorý ohrozuje ďalšiu existenciu krajiny. V septembri sa v prieskumoch verejnej mienky objavila otázka: Myslíte si, že Saddám Husajn predstavuje bezprostrednú hrozbu? Odvtedy sú asi dve tretiny obyvateľstva presvedčené o tom, že ak Saddáma nezastavíme teraz, zajtra nás zničí. Je podivuhodné, že jediným národom na svete, ktorý má zo Saddám strach – ak opomenieme samotných Iračanov – sú jedine Američania. Krajiny, ktoré s Irakom susedia, ním pohŕdajú a neboja sa ho. Prečo sa toto všetko stalo práve po septembri 2002? Lebo práve v tom čase sa konali parlamentné voľby a Bushova vláda musela nejakým spôsobom zabrániť tomu, aby sa prípad Enron, dôchodková reforma a nezamestnanosť stali témami volebnej kampane. Keď sa ľudia boja, vyhľadávajú ochranu moci.
Členovia Bushovej vlády to veľmi dobre vedia. Už to raz urobili v osemdesiatych rokoch. Len sa bližie prizrite na ich životopisy. Všetci sa vyskytovali v Reaganovom tíme alebo v tíme Busha seniora. Narozprávali nám, že po Washingtone sa potulujú líbyjskí teroristi, že Rusi nás budú bombardovať z leteckej základne na ostrove Grenada (ktorá potom bola obsadená), že sandinisti z Nikaraguy sa nachádzajú asi na dva dni cesty od Texasu a vyhlásili stav národnej pohotovosti, pretože nám hrozilo nebezpečenstvo akurát z Nikaraguy…
- Teda z Nikaraguy…
Chomsky: - Ponúka sa ešte jedno vysvetlenie.V National Strategy Report, ktorý predložili v októbri, sa načrtla nová svetová politika. Podrobne sa v ňom vysvetľuje, že Spojené štáty vlastnia vojenské prostriedky na oveľa vyššej úrovni, ako hociktorá iná krajina, a preto ich musia použiť, aby si zaistili nadvládu nad celým svetom v súčasnosti a navždy. Autorom tohto výroku nie som ja.
Tento dokument si môže prečítať hockto. Možno v ňom nájsť dokonca aj vysvetlenie, ako budú preventívne konať, aby docielili, že nikto nebude vzdorovať ich moci. Ich cieľom je, aby sa celý svet začal báť. Chcú dosiahnuť túto skutočnosť a preto je potrebné zaútočiť na bezbrannú krajinu.
- A čo zbrane hromadného ničenia?
Chomsky: - Je samozrejmé, že taká politika neredukuje, ale naopak podporuje šírenie zbraní hormadného ničenia a takisto aj nebezpečenstvo, že Spojené štáty sa stanú cieľom teroristických útokov. Ako vláda, tak aj CIA si to veľmi dobre uvedomujú, ale tvária sa, akoby nič nevedeli, lebo sú si istí (a zrejme sa nemýlia), že ich moc vykonávať násilie je neobmedzená.
- Váš kolega na Harvardskej univerzite Ignatieff prednedávnom vydal ”apológiu” amerického impéria. Autor považuje tento štát za jediný, ktorý má danosti na to, aby sa stal svetovým policajtom a zažehnal konflikt. Čo si o tom myslíte?
Chomsky: - Myslím si viac-menej to isté, čo si myslím o nacistických intelektuáloch, ktorí predpovedali takú istú úlohu pre hitlerovské Nemecko. Pozrime sa do minulosti. Nazdávate sa, že americké impérium zaručovalo niekedy demokraciu a poriadok? Povedzme v Latinskej Amerike? Dokonca aj na tomto území Spojené štáty konali podľa svojej vôle a nevyrušovala ich v tom ani Európa, ani Rusko. Ignatieff sa odvažuje tvrdiť, že medzi severným Vietnamom a Spojenými štátmi došlo k ”nešťastnému konfliktu” medzi dvoma metódami, ako ”vybudovať národ”.
Nazdávate sa, že je to pravda? Keby to bolo tak, prečo sa stal hlavným cieľom amerického bombardovania južný Vietnam? Ďalej tvrdí, že kľúčovým faktorom pri rozhodovaní, či je vojna oprávnená alebo nie, je Palestína. Pokračuje, že to je dôvod, prečo USA musia zaručiť, aby sa tento koflikt vyriešil diplomatickou cestou. Knižnice predsa uchovávajú zbierky denníkov. Spojené štáty už dvadsaťpäť rokov jednostranne bránia, aby došlo k diplomatickému riešeniu izraelsko-palestínskych konfliktov. Ako môže tvrdiť, že práve teraz musia zasiahnuť a vyriešiť ho?
- Ako majú novinári reagovať na návrh Donalda Rumsfelda, podľa ktorého by sa mala asi tisícka novinárov zamiešať do americkej armády?
Chomsky: - Je zrejmé, že Rumsfeld verí tomu, že táto vojna je záležitosťou niekoľkých dní. Možno má dobré dôvody na to, aby si to myslel. Toto však nemožno nazvať vojnou. Dve najsilnejšie vojenské mocnosti histórie sa spojili proti jednej krajine tretieho sveta. Ako sa dá v tomto prípade hovoriť o vojne? Nevieme, čo za masaker naplánovali, ale Rumsfeld sa nazdáva, že to potrvá krátko a nakoniec, prečo k tomu neprizvať aj pár novinárov? Som presvedčený, že žiadny seriózny profesionál by na to nepristúpil.”
Preložili Stanislava Moyšová a Jozef M. Rydlo