Anton Hlinka

Učeník

Zvolal Dvanástich a začal ich posielať po dvoch. Dal im moc nad nečistými duchmi a prikázal im, aby si okrem palice nebrali na cestu nič: ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze do opaska, ale aby sa obuli do sandálov a neobliekali si dvoje šiat. A povedal im: Keď kdekoľvek vojdete do domu, ostaňte tam, kým odtiaľ nepôjdete ďalej. Ale keby vás na niektorom mieste neprijali ani nevypočuli, odíďte odtiaľ a straste si prach z nôh na svedectvo proti nim.” Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali. (Mk 6, 7-13)
Podrobme tento text krátkemu rozboru. Pokúsme sa pritom čo najdôslednejšie odhliadnuť od našej tzv. múdrosti, aby sme sa dostali k rýdzej, nefalšovanej múdrosti Božej, ako sa zjavila v Kristovi.
Ježiš “zvolal Dvanástich”. Povolal si niektorých ľudí, aby boli s ním. Je nepochybné, že mal v úmysle založiť spoločenstvo užšie - zbor apoštolov - a spoločenstvo širšie - to, čo nazývame Cirkvou. Združoval ich, aby boli s ním, aby mohol dosiahnuť každého jednotlivca a mať k nemu dôverný vzťah. To súčasne znamená, že ten, kto vstupuje do spoločenstva, nerobí to v prvom rade pre spoločenstvo samé, ale pre Krista, z lásky k nemu. Zmyslom spolčovania sa - a toto nech dobre uvážia tí, ktorí vedome stoja mimo spoločenstva - je osobný vzťah ku Kristovi. A ten sa realizuje iba v spoločnosti, v Kristom založenej spoločnosti.
Boh dosahuje jednotlivcov iba ako členov spoločenstva, a naopak, jednotlivci dosahujú Boha len cez spoločenstvo. Toto závažné tvrdenie nie je ovocím dajakej čisto ľudskej - zainteresovanej - úvahy, ale vyjadrením toho, ako si Boh v zjavení oboch zákonov počínal. Adresátom jeho slov a dobrodení nebol jednotlivec ako taký, lež ako člen vyvoleného národa, ako člen vykúpeného ľudstva. Individualisti, ktorí si vraj svoje záležitosti s Bohom sami vybavia, by si to mali dobre všimnúť. Druhým prvkom uvedenej evanjeliovej state je spolupráca. Na začiatku verejného života sa Ježiš modlil sám, kázal sám, venoval sa službe blížnym sám, postil sa a odopieral si mnohé veci sám. No čím dlhšie boli jeho učeníci s nim, tým väčšmi ich zapájal na svoju modlitbu, činnosť, pokánie a utrpenie. Tábor, Getsemanská záhrada a Kalvária sú toho dôkazom. Ježišovi učeníci sú jeho nasledovníkmi v dokonalejšom zmysle ako stúpenci dajakého učiteľa. Majú účasť na jeho živote, osude, činnosti, na jeho smrti a zmŕtvychvstaní, na jeho večnom živote.
Ježiš vysiela učeníkov po dvoch. Ako on nechcel účinkovať sám, tak si to neželá ani u pokračovateľov svojho diela. Mali ho nasledovať vo všetkom. Ohlasovanie posolstva spásy sa malo konať v úzkom napojení jedného na druhého. V apoštolskej práci nikto nemôže konať na vlastnú päsť, ale ako člen spoločenstva.
Kristovi najbližší spolupracovníci zanechávajú z lásky k nemu všetko: rodinu, majetok, manželstvo a okrem toho i každú čisto ľudskú zábezpeku. Základom ich dôvery, istoty, apoštolského nadšenia nemá byť ľudská múdrosť, schopnosť rečnícky sa vyjadriť, prípadne úskočnosť psychológa, ktorý vie zaútočiť na nechránené bašty ľudskej osobnosti. To by bola manipulácia a čo by sa dosiahlo, bolo by ovocím čisto ľudskej námahy - a malo by, prirodzene, čisto ľudskú trvácnosť. Apoštoli a vôbec všetci apoštolský zanietení ľudia sa opierajú výlučne o Krista. To chcú vyjadriť slová, že si nemajú nič vziať na cestu: ani chlieb, ani kapsu, ani peniaze, ani dvoje šiat”. Znovu sa tu objavuje pojem chudoby z prvého blahoslavenstva, pojem apoštolskej chudoby”. Jej známkou je pokorná a bezhraničná dôvera v Pána žatvy, ktorého sú spolupracovníkmi. Nie sú pánmi slova, lež jeho služobníkmi.
Apoštolská chudoba je pre nich nielen základným predpokladom činnosti, ale i titulom, aby smeli prijať pohostinstvo tých, ktorým vysluhujú slovo spásy. Tretím aspektom uvedenej state je krátka charakteristika obsahu apoštolskej činnosti. Dá sa vyjadriť jedným slovom: služba. Ide síce o činnosť niekoľkých dní, ale Ježišove slová o zmysle apoštolského poslania platia i pre dobu po zoslaní Ducha Svätého - pre misionársky život vierozvestov. Ježiš ich poslal, aby ohlasovali spásu, oslobodzovali od duchovnej zloby a od každého iného zla - choroby, hladu, útlaku. Mali ísť všade. Aj do špinavých predmestí starovekých metropol, medzi otrokov, bedárov, skrátka medzi tých, ktorí najviac potrebovali pomoc. Služba - to má byť rozhodujúci znak vierozvesta, misionára. Jeho úlohou bude žiť uprostred spoločenstva a udržiavať oheň viery, nádeje a praktickej vzájomnej lásky. V určitom zmysle má zosobňovať neviditeľný stred kresťanského spoločenstva - Krista.
Keď sa časom pod vplyvom rôznych činiteľov vyčerpal misionársky elán, z misionára sa stal pastier. Starosť pastiera Božieho ľudu. svojho stáda, dbať o udržanie nadobudnutých pozícií vystriedala misionársku činnosť. Okrem toho počet členov cirkevných obcí vyžadoval, aby si pastier hľadal spolupracovníkov, čo viedlo k rozvetveniu a odstupňovaniu riadiaceho aparátu Cirkvi. Milánsky edikt, ktorým sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom Rímskej ríše, ešte posilní tendencie právneho a spoločenského pretvárania postavy pastiera cirkevnej obce. A je to - v danej historickej epoche - plne pochopiteľné.
V Rímskej ríši, ako napokon všade v staroveku, občianska a náboženská, profánna a posvätná autorita sa navzájom stotožňovali. Pontifex Maximus - najvyšší kňaz - bol v antickom Ríme jednou z najvyšších štátnych funkcií a nižšie kňazstvo malo tiež povahu štátnej služby. Keď sa kríž stal znakom rímskeho cisárstva a kresťanstvo vystriedalo kult Jupitera a Marsa, predstavitelia kresťanských spoločenstiev - najmä biskupi, kňazi a diakoni - preberali spoločensko-politické postavenie, ktoré malo predtým kňazstvo pohanského Ríma. Pojmy ako služba, pastier, starosť o spoločenstvo sa začali chápať ako hodnosť, autorita, spoločenské postavenie, moc, privilégium. Duchovná hodnosť služobníka zjaveného Slova, Kristovho vyslanca, začala pomaly nadobúdať patričné spoločenské a politické zatriedenie. Bol to imperatív doby, duch času, ktorý nevedel rozoznávať medzi mocou a mocou, autoritou a autoritou.
Germánsky stredovek šiel ešte ďalej. Urobil z biskupov kniežatá Rímskej ríše nemeckého národa. A tak sa pojem Božieho sluhu pomaly stotožňoval s pojmom vplyvného a vznešeného spoločenského postavenia. Vstupom do kňazského stavu laik vstupoval do spoločensky vyššej triedy. Z pôvodného kňazstva apoštolskej a poapoštolskej cirkvi sa postupne vyvinul komplikovaný, v hodnostiach a v autorite odstupňovaný aparát kňazského stavu, kléru. Pôvodné homogénne spoločenstvo pracirkvi sa začalo deliť na kňažstvo a ľud, po grécky “laos” - odtiaľ laik”. Po tomto krátkom historickom rozbore zakľúčme našu úvahu niekoľkými závermi.
Negatívne stránky dejín Cirkvi - o ktorých sa v určitých kruhoch tak často hovorí - sú mnohým ľuďom na veľké, ba nepremožiteľné pohoršenie. Mali by si uvedomiť, že Božie slovo má i svoje čisto ľudské dejiny. A všetko, čo je ľudské, je nedokonalé, ba nezriedka podrobené takým a toľkým biedam, že sa božský prvok dá iba ťažko objaviť a identifikovať. Nijaká epocha neuskutoční zjavené slovo Písma v celej jeho čistote. Preto by bolo pomýlené vyhlásiť za nepravdivé zjavené slovo Písma len preto, lebo ho to alebo ono historické obdobie netlmočilo a neuskutočnilo dokonale. Ježišove slová, že neprišiel svet súdiť, ale ho spasiť (pozri Jn 3, 7), by mal každý odvážny kritik vzťahovať na seba: Nie súd si svet a cirkevné spoločenstvo odo mňa žiada, ale pomoc v ušili o spásu.
Kristus nás povolal, aby sme boli s ním. Vyhľadávajme jeho prítomnosť. Venujme mu denne niekoľko okamihov úprimného rozhovoru, pripadne pozorného počúvania jeho tichého hlasu. Vezmime si z času na čas niekoľko hodín, aby sme prišli s ním do bezprostredného styku. Ináč sa mu pomaly odcudzíme. Kto si chce udržať priateľstvo, musí ho pestovať. Aj priateľstvo s Bohom.
A napokon, započúvajme sa do Kristovej výzvy ohlasovať kráľovstvo Božie, premenu zmýšľania, oslobodzovať od zlého ducha a slúžiť tým, ktorých nám Prozreteľnosť posiela do cesty. Apoštolát je nedeliteľný. Je povinnosťou každého jednotlivého kresťana. Chráňme sa hriechu nečinnosti a mŕtvolného mlčania tam, kde by sme mali prehovoriť. Viera v Krista nie je nikdy dajaký druh výlučného súkromného priateľstva, ale láska, ktorá sa má stať zdrojom apoštolského dynamizmu.