JUDr. Ján Zvalo

Gastarbeiter vo vlastnej zemi

Dnes už azda každý pozná hanlivé, ponižujúce nemecké slovo Gastarbeiter, ciže hostujúci robotník. Inými slovami, úbohý privandrovaný robotník. Alebo aj námedzný sluha, užitocný, ale iba trpený živý pracovný nastroj, prinášajúci zisk a rozmnožujúci bohatstvo „hostujúcej" krajiny.
Nemci po prehratej vojne prišli na to, že ich úplne rozbitá krajina sa rýchlejšie znova vybuduje a zbohatne, ked sa do práce zapojí co najväcšie množstvo ludí. Kedže Nemecko stratilo vela mužov - robotníkov, bolo rozhodnuté, že ich nahradia cudzinci. Samozrejme, takí, ktorí budú mat co najmenšie nároky na mzdu a iné pôžitky, teda chudobní cudzinci. A tak do Nemecka zacali prúdit stotisíce, až milióny Turkov, Juhoslovanov (ich názov v minulosti), Portugalcov a inej kadejakej "hávede" (v ociach Nemcov). Dnes je ich v Nemecku, vrátane ich potomkov, azda desat miliónov. Podobné to bolo a je aj vo Francúzsku, Holandsku a, samozrejme, v matke kolonializmu, v Británii a iných západných krajinách.
Opacne, aj ked takmer s rovnakým cielom i výsledkom bol prílev zahranicného, západného kapitálu do chudobných, hospodársky sa rozvíjajúcich krajín, najmä východnej a juhovýchodnej Ázie. Tam prúdil kapitál, stavali sa podniky – továrne, ktoré zamestnali desattisíce nemajetných domorodcov. Tí si zarobili na skyvu tvrdého každodenného chleba, ked väcšinu z hodnoty, ktorú výrobou vytvorili, odovzdávali (museli odovzdat) cudzím majitelom podnikov, bohatým a stále bohatším kapitalistom. Bol to klasický hospodársky neokolonializmus, nahradzujúci zastaralý vojensko-mocenský kolonializmus. Hlavný dôvod, preco k tomu došlo, bol jednoduchý fakt, že kapitalista – podnikatel hladal a našiel lacnú pracovnú silu, na hranici hladovej mzdy, ktorú mohol (môže) vyžmýkat za otrockých podmienok; a na dôvažok mu boli príslušným štátom darované rôzne výhody a privilégiá, napríklad neprispievanie na sociálny a penzijný fond, nízke alebo žiadne dane, zákaz vytvárania odborových organizácií, policajno-vojenské potlácanie štrajkov a podobne.
Došlo k pádu Sovietskeho zväzu a ostatných krajín socialistického tábora. Odrazu bolo všetko inak. Vyrojila sa armáda západných „poradcov" typu Jeffrey Sachs z New Yorku so svojím plánom, návrhom na „šokovú terapiu" pre hospodárstvo týchto krajín, ale aj väcšie hviezdy ekonomickej teórie a praxe ako Joseph Stiglitz alebo Nicholas Stern, hlavní ekonómovia Svetovej banky, a nakoniec slávny „filantrop", aj na Slovensku dobre (neslávne) známy George Soros, notorický kupliar a rozvracac štátov. Tým a ich domácim posluhovacom a zradcom vlastného národa v zlomových rokoch na cele s Václavom Havlom, neskôr dalším pánom a dámam (známa pani financministerka, teraz další financný lúpežník) sa rýchlo podarilo Slovensku zlomit (hospodársky) väz a uvrhnút Slovensko a Slovákov do nezamestnanosti a biedy.
Šoková terapia sa vskutku konala, lenže namiesto terapeutického ozdravného úcinku náš pacient od šoku zomrel. Jeden podnik za druhým bol zlikvidovaný a ten, ktorý bol natolko dobrý, že to až oci klalo, bol za babku (a za „bakšiš") odovzdaný, vraj „odpredaný", cudzím pánom. S hospodárskou biedou prišla aj morálna, psychologická, ale o tej teraz pomlcíme. Tak sa stalo, že kým sa nad Tatrou stacilo zablýskat, hromy už aj dobili, lenže bili do Slovákov a zo Slovenska zostali iba trosky. Na troskách, ci skôr na púšti, sa lahko stavia, aj ked len Babylon. (Aj ten bol v púštnej krajine, resp. oblasti.)
A tak sa na Slovensku zacal stavat stredoeurópsky Babylon. V našej úvahe zostaneme iba pri hospodárskom Babylone. Ten spocíva najmä v tom, že sa všetko obráti hore nohami, poprekrúcajú všetky pojmy, premyjú sa mozgy a vybuduje systém, v ktorom sa nikto nevyzná.
Kedysi Slovák vedel, že ked mu rolicka dostatocne nezarodila, alebo tiež zdochla krava i kôn, tak sa musel pobrat do sveta, pri Trencíne na Machnáci „zavolajúc rodine a vlasti zbohom", ako sa to spieva v známej smutnej piesni našich predkov.
Dnes je tomu inak. Chodí sa síce opät na roboty do cudziny (oj, aj vysokoškolsky vzdelaní Slováci a Slovenky chodia dnes robit cašníkov a „pokojské“, upratovacov i varovkyne detí a opatrovnícky starcov), ale staronový systém si našiel iný spôsob vykoristovania a ponižovania Slovákov. Pre tie dnes nemusia chodit do Budapešti, Viedne alebo Ameriky, tie prišli rovno k nim, do ich krásnej, ale zúboženej, ako po tatárskom plienení vydrancovanej krajiny, v modernom šate kapitálových investícii. Ani nie v šate, ale v závoji, cez ktorý len málokto dokáže vidiet krutú realitu. Prileteli ako biblické kobylky, aby po jednom, a všetci dohromady, zožrali aj posledné, ešte cerstvé, zelené steblo slovenskej trávy.
Zahranicný kapitál k nám prišiel, a stále prichádza, z tých istých dôvodov, s tým istým cielom a s tými istými následkami, ako išiel do iných chudobných krajín, ako je opísané vyššie. Najmä pre lacnú pracovnú silu. Mzdy na Slovensku sú len malým zlomkom miezd na Západe; napr. asi jedna desatina miezd vo Švajciarsku. Najprv prišiel nemecký Volkswagen, americký Whirlpool, japonský Samsung a po nich další, US(A) Steel, madarská rafinéria, plynárne Ruhrgas, Deutsche Telekom, francúzska Electricité francaise, holandský Heineken, cudzie banky a poistovne... potom sa zacali hrnút automobilky Peugeot, Hyundai-KIA, možno Mazda a další. Dnes na Slovensku takmer niet slovenského podniku, aspon nie väcšieho a dôležitejšieho. Väcšinou to, co je ešte slovenské, je znicené, opustené a bezcenné. Slovensko je len názov na mape Európy, kým aj ten v „zjednotenej Európe" nezmizne.
Kobylky požierajú a budú žrat stále pažravejšie. Lebo zisku nikdy nie je dost! Treba hrabat, kradnút, kolko sa len dá a kým sa dá! Lebo nevieme, co prinesie zajtrajšok. Po krátkej dobe opät príde  bezhlavý únik kapitálu, zatváranie tovární, dalšia pohroma a ešte väcšia bieda.
Ako je to v skutocnosti s týmto prílevom kapitálu? Ako je to objektívne s tvorbou hrubého domáceho produktu (HDP) na Slovensku? A ako s národným dôchodkom, ciže s rastom národného bohatstva?
O tvorbe HDP som napísal rozsiahlejší clánok, ktorý bol uverejnený v niektorých, aj elektronických, médiách, preto sa tu touto témou nebudem zaoberat. Je pravda, že všetky podniky na Slovensku, aj tie v cudzích rukách (vo vlastníctve) vytvárajú „slovenský“ HDP, resp. HDP na Slovensku. To však vela neznamená, pretože hodnotu HDP tvoria výdavky, a to na tzv. konštantný kapitál (zariadenia, stroje, materiál, energiu, atd.) a „variabilný“ kapitál, ciže mzdy a platy, ale aj ZISK(Y).
Co je národný dôchodok? Je to cast HDP, pozostávajúca z úhrnu vyplatených miezd a platov a ZISK(Y) podniku, vrátane dividend vyplatených úcastinárom. Takto je definovaný (vysvetlovaný) národný dôchodok aj v západnej (kapitalistickej) ekonomickej teórii a praxi. Kedže ZISK automaticky plynie do rúk (vreciek) podnikatela, kapitalistu, všetka "cistá tržba" z produkcie cudzích podnikov a z poskytovania neproduktívnych služieb bankami, poistovnami atd. PÔJDE DO CUDZINY. Zo zisku na Slovensku nezostane nic, iba ak by, zázrakom, cudzí kapitalista chcel nieco opät preinvestovat na Slovensku; z coho by mu opät plynul ešte väcší zisk. Na Slovensku, Slovákom zostane iba skromná cast HDP, rovnajúca sa vyplateným mzdám a platom.
Problém neúmerne nízkych, priamo škandálnych, nespravodlivo stanovených daní zo ziskov, ak sa vôbec nejaké budú platit, nechajme teraz stranou. Takže Slováci budú doma, vo svojej zemi, pracovat na cudzích presne tak, ako by pracovali, alebo ako pracujú v cudzine. Ako pracujú v Nemecku, Holandsku, Francúzsku a inde Turci, Juhoslovania, Portugalci, Arabi a iní gastarbeitri. Slováci budú gastarbeitrami, cudzími robotníkmi, vo svojej vlastnej zemi. Je to možno lepšie, ako otvorené vystahovalectvo, ale je to VYSTAHOVALECTVO, aj ked ZAKRYTÉ.
Až takto hlboko klesli ešte nedávno hrdí a svojprávni (aspon doma, na Slovensku) Slováci. Do takéhoto nevolníckeho stavu priviedli národ sluhovia globalistického kapitálu, zradcovia a kati vlastného národa v súcasnej slovenskej vláde a mnohí v parlamente – NR SR. Títo zlocinci vrátili Slovensko o sto rokov dozadu, do obdobia neskorého feudalizmu a zaciatku kapitalistickej éry u nás. Vtedy tiež Slováci pracovali, robotovali na cudzích madarských, nemeckých a židovských pánov grófov, barónov a velkostatkárov a hrdlacili v cudzích, aj ceských, továrnach za minimálnu, ludskost ponižujúcu mzdu. Dejiny sa vraj nevracajú? Horkýže! Už sa navrátili, ale v zlom. Treba však dúfat, že sa opät obrátia, ale už len dobrým smerom. Že opät príde den, a dúfajme coskoro, ked Slovac, robotník, rolník a každý gniavený pracujúci, zhodí zo seba potupné jarmo cudzieho vykoristovania a okrádania a opät sa stane pánom svojho osudu i bohatstva vo svojej slobodnej a prekvitajúcej vlasti.
K dosiahnutiu tohto ciela musíme všetci priložit ruku! Každý tak, ako vie a dokáže.
Poznámka: Také obrovské je vykoristovanie, okrádanie, podvody, drancovanie a nicenie (hospodárstva) tzv. tretieho sveta, taká hrozná je bieda a beznádej obrovskej casti ludstva v chudobných krajinách, taká nemravnost, krutost a svinstvá sa páchajú po celom svete "riadenom" a utlácanom kapitalizmom, konkrétne aj jeho hlavnými inštitúciami, ako sú Medzinárodný menový fond a Svetová banka, že už ani Hlavný ekonóm Svetovej banky, vyššie spomenutý Joseph Stiglitz, sa na toto všetko nemohol necinne dívat a vyšiel s pravdou von. Opustil prestížne a výnosné miesto pohlavára Svetovej banky a v apríli 2001 londýnskych novinách The Observer uverejnil rozhovor, v ktorom otvorene a tvrdo kritizoval vyššie uvedené praktiky svetového kapitálu a prezradil jeho stratégiu a taktiku, ktoré spocívajú v podstate v štyroch krokoch, ktoré svetoví žraloci podnikajú vždy a všade tam, kde majú svoje hospodárske a mocenské záujmy, v Ázii, Latinskej Amerike a Afrike. Tieto kroky sa robia a metódy používajú už aj v Európe, aj na Slovensku voci Slovákom. Pánboh nás ochranuj!
JUDr. Ján Zvalo
Ottawa, Kanada