Eduard Gombala

Z jarného herbára

Snežienky
Vyhryzlo ostrým lúcom slnko zubaté
do snehu na úbocí veniec kopných škvrn.
Na spiacu pažit dierou v snežnom kabáte
nebesia zasiali pár skorých kvetných zrn.

Nespálil predjarný mráz ako zázrakom
kvetinkám ostýchavým hlávky sklonené...
Snád, že ich nepnú pyšne nahor k oblakom
a teplom ludských srdc si hrejú korene.

Fialky
V predvelkonocný pôstny šat
kajúcne priodejú skorú jar,
ked ešte chladom chvie sa les
a strán má v tôni primrznutú tvár.

Zvestujú dychom vonavým,
že priblížil sa zmrtvychvstania den,
že hrobný kamen odvalit
prilieta z nebies slnka pochoden.



Lalie
Ich takmer bezdné bielo-žlté kalichy
vyliali tolkú tarchu vône na náš dvor
spopred podsteny,
až trhali nou v hrudi hlbšie nádychy
a mesiac v údive sa gúlal spoza hôr
celkom zmätený.

Že i smrt môže cíhat na dne kalicha
z júnovej cerstvo rozkvitnutej lalie,
tak mi vraveli;
ak sa z tej tažkej vône niekto nadýcha,
to ako ked sa zradnou láskou opije
chlapec nesmelý.

Ja napriek varovaniu z plných plúc som sal
tú vônu a pil dúškom z plných kvetných ciaš
noci plné snov,
v ktorých som ku výšinám nebies putoval,
u Boha aby nastúpil som vecnú stáž
a žil z jeho slov.


Nezábudka
Zmodreli kvietku strachom lícka,
že pozabudol svojho mena zvuk,
k vode sa schúlil v tôni krícka
a caká na trest z Božích rtov a rúk.

Netrestá však Boh takú vinu,
len lásku prináša a dobrotu...
Láskavo siahne do zácinu:
zo zabudnutia stvorí meno
a novú krásu v nom dá životu.

Kašky
Spod krídel jarných lúcov hrejivých
slnko jak kvocka vypustilo v lúcnu strán
krdliky vcasných kurciat, aby z nich
znežnela žltým teplom prázdna ludská dlan.

Odlietla zima z južných strání hôr
do sivých výšok lesa, temných zápací
a uvolnila kaškám trávny dvor
a vôni chleba teplé brázdy orácin.


Lalia polná
„A co sa tak staráte o svoj odev?Pozrite sa na polné lalie, ako rastú;nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblecený tak ako jedna z nich“(Mt 6-28-29)

Ako Marušku z rozprávky,
ked lásku k otcovi prirovnala k soli,
vypreli i ju z rodiny i zo záhrad...
Našla si žitie a službu v lúcnom poli,
kde tráva je jej sestrou a šíp je jej brat.

Královská dcéra, sestra rodu lalijí
nádherou vládne lúkam, hoci mimo hrad...
Sám Ježiš na nu odvolal sa v Biblii,
ked vravel, ako velmi má Boh ludí rád.


Podbel
Nik si ho nenatrhá do kytice,
neplnia sa ním vázy ludských sviatkov. –

Za to, že stránam okopnejú štice,
zaplatí slnku rocne žltou zlatkou.


Ruže
Ich vôna krehkú nehu do predstáv mi naleje,
cistú jak kvapka rosy na ich lupeni.
Cas ruží cit mi scerí ako vodu pereje...

Aj moje lásky v šípovom sú znamení.


Slepá ruža
Prizdobí vetvu na pichlavom kríku
a dýchne sviežu vônu strání do leta,
zmieša sa s kvietím lúky pri chodníku,
do vlasov lupene jej nežne povpletá.

Skoro sa jej však minie podenkový cas...
Bez nej ma clivo bude vítat horský laz.


Cakanka
Cakanka, kvietok z kraja prašných ciest,
kadial by moja cesta mala viest
ku mojej milej do dialí?
Povedz! Nech tolko nežiali...


Cerešne

Cerešne kvitnú... Jar sa oblieka
dobiela,
na holé vetvy odiedzka krehká
zletela.

Cerešne kvitnú... Cas opät vstúpil
do jari.
Kolkým sa kvetom do plodov dospiet
podarí?


Prielohy kvitnú
Cas polných kvetov zletel na prielohy,
dotkol sa klincekov a hlávok margarét,
na zvonce dýchol modré od oblohy,
do ciašok dateliny nalial vonný med.

Smolnicky, klince sfarbil doružova,
obsypal žltým pelom štrkác, lubovník...

Vyráža dych mi, nemie zvucnost slova,
ked šepcú lúcne zvonce vánku: ci-li-ling.