Jozef Habovštiak

Krížová cesta slovenského rolníka

Rolnícka usadlost a v nej žijúca rolnícka rodina, bola najstaršou výrobnou jednotkou v histórii ludstva. Vyplývalo to už so samého poslania matky Zeme ako živitelky živého tvorstva na Zemi a tým aj cloveka. Charakter rolníckych hospodárstiev bol velmi rozdielny a vyplýval z prírodných podmienok, v ktorých sa tento druh cinnosti rozvíjal a postupne pocas stárocí formoval do rôznych špecifík a špecializácií a ku dnešnému dnu v mnohých prípadoch až ku priemyselnému spracovaniu produktov priamo na farmách, alebo v rôznych farmárskych združeniach.
Rolnícke rodiny so svojím potenciálom výroby základných potravín boli aj základom stability každej krajiny, a to nielen ako živitelia národa, ale aj zdrojom a hodnotovým rezervoárom duchovných hodnôt . Tam sa rodili vôbec prvé piesne, filozofia cloveka vyvierajúca z denného pozorovania prírody, jej javov, správania sa zvierat, výtvarné diela i rôzne technické zlepšenia života i práce ludí. Z týchto rodín v minulosti pochádzali najväcšie osobnosti národov vo všetkých oblastiach. Jednotlivé rocné obdobia a v nich príslušný každodenný pracovný rytmus a hlavne nedela, ktorá sa tu velmi zretelne odlišovala od pracovného dna, konzervovali v sebe zvyky, obycaje, modlitby, procesie, kostolné spevy a stereotyp, ktorého sa vonkajšie vplyvy najmenej, alebo vôbec nedotýkali. Vdaka tomu vidiek udržal omnoho lepšie duchovný kolorit národa ako mestá. Naše Slovensko je toho typickým príkladom, ked si vidiek zachoval všetky spomínané hodnoty, vrátane jazyka pocas stárocí madarskej hegemónie, potom aj ceských vplyvov a nakoniec aj komunistického obdobia.
Európa, ba aj svet boli v minulosti otvoreným priestorom, v ktorom ludia migrovali z rôznych dôvodov. Potom sa zase vracali domov a získané poznatky sa takto rýchlo šírili a uplatnovali. Preto až do konca druhej svetovej vojny takmer nebolo rozdielu v spôsobe a úrovni hospodárenia na Slovensku a v iných castiach Európy. Až približne na sedemdesiat i viac percent prevládali hospodárstva o priemernej výmere pät hektárov pôdy a ich nosným vybavením bol konský, alebo volský záprah, dve kravy a dve ošípané, šest oviec a pätnást až dvadsat kusov hydiny. Domáca výroba plátna, súkna šatila a obúvala celú rodinu, dávala robotu celý rok a okrem cukru, soli a petroleja rodina ani v obchodoch nenakupovala. Najmä z toho je vidiet obrovský rozdiel medzi minulou a súcasnou dedinou. Samozásobitelská rolnícka rodinná jednotka s takmer žiadnymi požiadavkami na kúpu energie rôzneho druhu , skromnostou, ale aj výkonnostou bola najsilnejším stabilizujúcim faktorom národného hospodárstva Slovenska a pocas trvania prvej Slovenskej republiky a spolu s hospodárskou politikou štátu takou silnou, že Slovensko bolo dokonca druhej svetovej vojny najlepšie zásobovanou krajinou polnohospodárskymi produktmi v Európe. Dnes sa to zdá neuveritelné, že Nemci, Francúzi, Taliani a iní ani nehovoriac hladovali, ale Slováci mali dostatok potravín v množstve i sortimente a pritom boli okradnutí o najúrodnejšie kraje južného Slovenska. Polnohospodárske produkty a spracované potraviny sa dokonca zo Slovenska vyvážali a tvorili velký podiel na exporte i na aktívnom salde zahranicného obchodu a vysoko aktívnej platobnej bilancii našej krajiny. V tomto smere boli velmi prekvapení cinitelia v Madarsku, ktorí predpovedali tažkosti v zásobovaní a v hospodárstve. Podobné prognózy boli na ceskej strane. Všetkým však vyrazila dych vysoká hodnota koruny, ktorú nazývali v Európe „dunajským dolárom“ a hospodárska prosperita, ktorá sa zacala prejavovat už v druhom roku trvania tohto štátneho útvaru.
Rolnícke usadlosti sa všade vo svete prirodzeným spôsobom vyvíjali k lepšej technickej vybavenosti, špecializácii a vyššej výkonnosti. Mladé potomstvo rolníckych rodín coraz viac absorboval priemysel, práca v rôznych službách i úradoch. Do roku 1948 tomu nebolo inak ani na Slovensku. Postupne sa rozbiehali pozemkové úpravy (komasácie), bez ktorých nebolo možné progresívne hospodárit a mladá generácia už rátala s traktormi a modernejšími spôsobmi hospodárenia. Do toho prišla po roku 1948 kolektivizácia polnohospodárstva, ktorá celý tento prirodzený proces úplne zastavila a poškodila našu krajinu natrvalo.
Co je vlastne kolektivizácia ? Kde sa vzala myšlienka spolocného obhospodarovania pôdy a chovu zvierat, aká nemá v histórii ludstva obdobu? Kto vymyslel proti prírode i zdravému rozumu systém, kde pole ako živá jednotka nebude mat svojho majitela a zvieratá gazdu? A naco to všetko bolo ?
Nielen na toto všetko, ale aj na mnoho iných vecí a javov súvisiacich s komunizmom nevedel nájst odpoved ani svetoznámy taliansky novinár a spisovatel Giovani Papini (1881-1956), a preto sa vybral cerpat informácie v roku 1924 priamo do Ruska od najpovolanejšieho, od súdruha Lenina. Stretol sa s ním krátko pred jeho smrtou v Gorkách pri Moskve. Stálo ho to celý majetok, ktorý pohltili postupne úplatky, bez ktorých bola k Leninovi cesta nemožná a na rolnícku otázku mu tento „génius ludstva“ odpovedal s neskrývaným odporom takto :
„Nenávidím rolníkov. Nenávidím ruského mužíka, ktorého idealizoval ten západniarsky hlupák Turgenev a pokrytecký satyr Tolstoj“. A „velký“ Vladimír pokracoval dalej: „ Rolníci ? To je presne to, cím pohrdam: minulost, viera, tmárstvo, náboženské obrady, telesná práca. Teraz som nútený ich tolerovat, kultivovat, ale pohrdam nimi. Chcel by som, aby ich vôbec nebolo, aby zmizli ako trieda do jedného. Pre mna je jeden elektrotechnik hodnotnejší ako tisíc mužíkov. Elektrifikácia je základom pokroku. Myslím si, že príde cas, ked sa budeme živit chemickými produktmi, ktoré budú vyrábat naše laboratóriá a potom budeme môct rolníctvo vykorenit, lebo už bude celkom zbytocné. Z mužíkov sa stanú robotníci. Život na dedine je už anachronizmus“.
Toto vyjadrenie súdruha Lenina okrem viacerých nezmyslov odkrýva napríklad aj „hlbku“ jeho znalostí z oblasti výživy cloveka a metabolizmu organických látok v živocíšnom tele a tým aj cloveka, a to v case, kedy už tieto pochody boli všeobecne známe a ucili sa ich žiaci na úrovni vtedajších gymnázií. Je z neho velmi zretelne vidiet, s akým úbohým clovekom malo ludstvo do cinenia a pritom mal viest krajinu, ba dokonca urcovat smer vývoja celého sveta.
Na konci tohoto rozhovoru, ktorý sa dotýkal nielen rolníkov, Giovani Papini poznamenáva, že za tieto cenné skúsenosti zaplatil dvadsattisíc dolárov a že si myslí, že neurobil zle.
No a tak, ako sa prejavili elementárne vedomostné nedostatky súdruha Lenina z oblasti fyziológie živého tvorstva, ukázali sa aj medzery v znalostiach vidieckeho života, podstaty rolníckeho stavu a psychiky dedinského hospodára, ktorá je u rolníkov všade rovnaká na celom svete a tradicne bola aj u ruského mužíka. Totiž pri vyberaní a rekvirovaní rolníckych dávok na vojnové úcely pocas prvej svetovej vojny a najmä revolúcie sa ruskí rolníci správali úplne rovnako ako v takých prípadoch kdekolvek na našej planéte. Aby udržali pre svoje rodiny aspon základné produkty na vlastnú obživu a na zakladanie novej úrody na jar, tieto ukrývali v lesoch a zakopávali do zeme. A tak prišiel tento „ génius„ ludstva na skutocne geniálnu myšlienku skoncentrovat zásoby a zvieratá na jedno miesto v dedine s lahšou kontrolou aj ich získaním pre verejné a vojnové úcely bez strastiplných rekvirácií. Zabudol však na to, že ked zásahom do rolníctva poklesne aj produkcia, tak ani v onom centre nebude nic. Tak sa aj stalo a v medzivojnovom období len na Ukrajine a v Rusku prišlo síce o život pri naplnaní onej geniálnej myšlienky dvanást miliónov rolníkov, ale na druhej strane nasledovali velké vlny hladomorov, pri ktorých zahynulo okolo tridsat miliónov ludí. Vznikol paradox, aký nemá obdobu v celých dejinách sveta, ked tieto dve krajiny, ktoré by pri dobrej produkcii dokázali uživit nielen celú Európu, ale aj velkú cast ostatného sveta, ešte dodnes majú problémy s výživou vlastného obyvatelstva a velkou drahotou potravín. Zapadalo to však do bolševického scenára, zobrat rolníkovi pôdu, zvieratá i ostatný majetok a urobit ho závislým od štátnej ideológie. Jednoducho spravit z neho súcast stáda, alebo podla cínskeho Maa nehrdzavejúcu skrutku na velkom budovatelskom stroji komunizmu, ktorý bude plnit vôlu a príkazy.
Dôsledky tohto nezmyslu vidíme najlepšie na súcasných údajoch, ktoré hovoria, že napríklad v Izraeli, kde pripadá len 0,07 hektára kamenitej polnohospodárskej pôdy na obyvatela, s nedostatkom vody, dorobia nielen dostatok potravín pre vlastné obyvatelstvo, ale niektoré špeciálne druhy potravín aj vyvážajú (pomarance, citróny, banány, výrobky z rýb, salámy, konzervy). U nás na Slovensku máme 0,40 hektára na obyvatela, co je takmer šestnásobok oproti Izraelu, a to v prevažnej väcšine dobrej pôdy, s dobrými vlahovými podmienkami, sme schopní dorobit dostatok potravín, pricom v minulosti to predstavovalo velké úsilie a financnú podporu zo strany vládnych orgánov. V Rusku a na Ukrajine, kde majú rolníci k dispozícii takmer až pät hektárov velmi dobrej polnohospodárskej pôdy na obyvatela v podmienkach takmer najlepších na svete, podnes zápasí obyvatelstvo s nedostatkom potravín s velmi obmedzeným sortimentom. Rôznorodost potravinárskych výrobkov v západných štátoch Európy a ich cena v pomere k príjmom rodín je s našimi krajinami bývalého komunistického bloku neporovnatelná. Kým napríklad jedna rodina v Nemecku vydáva 10 –12 % svojich príjmov na potraviny so širokým sortimentom, u nás je to cez 40 % a v Rusku a na Ukrajine viac ako 50 %. Prejavilo sa tu teda velmi zretelne ono biblické: „ Po ovocí ich poznáte...“
U nás sa zacala tragédia rolníkov X. zjazdom KSC v máji v roku 1949, ktorý prijal generálnu líniu výstavby socializmu v Ceskoslovensku. Na nom vyhlásil Klement Gottwald známu zásadu: „Nebude u nás socializmus bez prechodu dediny k socializmu“! Tomu predchádzal zákon c.69/ 1949 zb. o JRD, schválený Národným zhromaždením dna 23. 2. 1949. Na to nadväzovalo Vykonávacie nariadenie Ministerstva zemedelství c. 75/ 1949 zb. o družstevno-kolchoznom systéme. Pocetne i plošne sa všetky tieto zákony a nariadenia dotýkali najväcšej skupiny obyvatelstva s rozsahom škôd, ktoré sa nedajú vycíslit. Dotýkalo sa to u nás na Slovensku približne 470 000 rodín a spolu vyše 3,5 milióna osôb, a to rôznym spôsobom. Kolektivizovalo sa násilne s použitím nasledovných metód podla sovietskeho vzoru:
1. Rolníkom sa vymeriavali neúmerne vysoké povinné dodávky polnohospodárskych výrobkov (kontingenty), a to podla vlastníctva pôdy. Dodávky boli mnoho ráz neúmerne vysoké najmä pre väcších, popredných gazdov na dedinách. Tých nazývali kulakmi, hoci išlo o najpracovitejších a najzodpovednejších rolníkov. Ponižovali ich nástenkami, plagátmi a tzv. bleskovkami. Boli predmetom mnohých nezmyselných a dehonestujúcich relácii v rozhlase i v tlaci a zaujali žialbohu miesto aj v mnohých románoch a dielach našich i popredných spisovatelov a vo filmoch. Pri nesplnení dodávok im dávali vysoké financné pokuty, alebo ich zatýkali, zatvárali a súdili. Tresty boli 2 - 6 rokov. Rolníci neboli pripravení na tvrdé zaobchádzanie, ponižovanie, bitku, ani na delikventov a spolocnost vrahov vo väzeniach, a tak po uplynutí trestu prichádzali domov psychicky i fyzicky znicení a mnohí sa nikdy viac z tejto traumy nepozbierali.
Ak bolo zretelné, že rolník do konca roka dodávku splní, tak v polovici roka mu na predpísaných tlacivách cerveným atramentom vyškrtali pôvodné objemy dodávok a dopísali zvýšenie o 30 – 50 %. Pri nesplnení boli rolníci súdení za sabotáže v zásobovaní obyvatelstva, alebo pre iné príciny, ktoré zákon umožnoval. Takto boli gazdovia úplne ponechaní na zvolu tzv. tajomníkov národných výborov, úradníkov na okresných úradoch, zmocnencov výkupu i aktivistov a pracovníkov KSC. Títo sa mnohokrát vyžívali na ich utrpení, pricom velkú úlohu zohrávali aj osobné záujmy, alebo zaujatost jednotlivcov voci niektorým rodinám a osobám , no a samozrejme závist – spolahlivý motor komunizmu a jeho revolúcie. Tak napríklad rolník Ján Holý z Velkých Levár bol takto vo februári uväznený a držaný vo väzbe až do polovice mája. Potom ho v júni opät zatkli a obvinili so sabotáže, že neobsial pole. Ako mohol siat, ked bol vo väzení?
Aby ich zlomili, tak napríklad v Prešovskom okrese pochytali rolníkov a zatvárali ich na noc do mraziarní na zeleninu s vyhrážkou, že na druhú noc tam budú pri ešte nižšej teplote. Vtedy tam bol vysokým cinitelom KSC aj súdruh Vasil Bilak V Michalovciach držali rolníkov tri dni o hlade. Na štvrtý den im dali jest slané haringy a nedali im vody, kým nepodpíšu prihlášky do JRD. Rolníka Jozefa Tótha z Paty pri Nitre a viacerých iných naložili v noci z väzenia do autobusu so zastretými sklami. Oznámili im, že ich vedú na Sibír, pricom ich celú noc vozili po okrese a nakoniec nadránom ich vysadili do vlhkého a zahmleného lesa. Tam ich obstali ozbrojenci so samopalmi a oznámili: „Tu vás všetkých postrielame, ak nepodpíšete. Nikdy vás vaši neuvidia a ani Boh vás nenájde“. Aký pocit mala rodina Pavla Botku z Kravian pri Komárne, ked im vecer prišli oznámit dvaja uniformovaní, že ich otec bude ráno o štvrtej hodine v Leopoldovskej väznici obesený?
2. Aby rolníkov doviedli na úplnú hospodársku mizinu, za uvedené dodávky polnohospodárskych výrobkov platili až urážlivo nízke ceny. Napríklad za jeden liter mlieka bolo 0,40 Kcs, jeden kilogram mäsa 5,0 Kcs a za jeden metrák zemiakov 15 Kcs. Boli to také nízke financné ciastky, že rolníkovi neuhrádzali ani náklady na zavezenie týchto produktov do nákupného strediska. Takéto nízke ceny trvali až do vstupu rolníka do JRD a v mnohých prípadoch to bolo až 15 – 20 rokov, ba i viac, pretože úplná kolektivizácia bola dokoncená až po roku l970. Za celé toto obdobie rolnícke rodiny doslova živorili a držali sa ako tak nad vodou tým, že viacerí clenovia rodiny pracovali v priemysle, alebo v sezónnych prácach a zárobok vkladali do rodinného rozpoctu. Bolo to úmyselné zbedacovanie rodín. Ak sa aj tak rolníkom darilo prosperovat, rôzne skupiny „ aktivistov“ na Okresných výboroch KSC mali svojich „vykonávatelov“ na poškodzovanie ich majetku, ktorých si neraz vyberali losovaním pri pálenke, alebo kartách priamo v budovách OV KSC. Takýto „ vylosovaný“ mal napríklad za úlohu nakazit mozgovým antraxom ošípaných stádo svín rolníkovi Matejovi Hrubcovi z Vitanovej v okrese Trstená na Orave, co aj urobil. Hromadný úhyn stáda rolníka velmi poškodil. Uvedený vylosovaný vykonávatel sa pánovi Matejovi Hrubcovi potom z tohto cinu po dlhých rokoch priznal na smrtelnej posteli, ked sa cítil blízko Božej spravodlivosti. Prosil ho o odpustenie a udalost mu dopodrobna vyrozprával aj s tým, že mu v noci roztrúsil po chlieve mozog z nakazeného a zabitého prasata, ktorý mu súdruhovia dodali. Takéto akcie aktívne viedol v tomto okrese súdruh Ján Mikuš, pracovník OV KSC.
V okrese Námestovo, tiež na Orave, sa rozhodli okresní súdruhovia pod vedením straníckych pracovníkov bratov Jozefa a Antona Prcinovcov, rodákov z Tapešova, založit v Lokci JRD. Najprv pozbierali popredných gazdov z dediny a odviezli do okresného mesta, kde ich dva dni presviedcali. Pretože sa im nepodarilo nikoho získat do JRD, na další den doviezli na Okresný úrad ženy. Tie tam prišli aj s malými detmi. Držali ich tam celý den do noci, hoci deti od hladu plakali. Potom ich poslali v noci pešo domov sedem kilometrov. Aby predsa len nieco dokázali, pockali si na rolníka Antona Sochu v aute za dedinou, ked išiel na bicykli. Tam ho zastavili, vtiahli do auta a odviezli najprv do Námestova, kde ho fyzicky mucili a potom do Žiliny bez toho, aby rodine oznámili, kde sa otec nachádza. V akej situácii a s akými pocitmi žila rodina, ked pri ceste na garáde síce našli bicykel, ale o otcovi mali len dohady. Situácia trvala takto niekolko mesiacov. Napokon vo vykonštruovanom procese ho odsúdili na dva roky väzenia, ktoré strávil v nútených prácach v cementárni pri Banskej Bystrici a následne dostal zákaz na desat rokov návratu domov a vôbec vstupu do okresu Námestovo. Pracoval v továrni na stolicky v Martine a neskoršie ako robotník na Štátnom majetku pri Komárne. Ak sa rodina chcela s ním stretnút, musela ho tam príst navštívit, alebo ak prišiel on, tak len tajne a stretávali sa v noci v lese mimo dediny. Aby znemožnili hospodárenie na otcovom grunte, zatkli a odsúdili aj jeho syna, tiež Antona a ten strávil vyše poldruha roka v baniach v Jáchymove.
3. Pre lahšiu likvidáciu rolníkov prijali v roku 1950 zákon c. 88/1950, kde podla § 21 mohli pri súdnych sankciách vyhlásit celý majetok rolníka za prepadnutý v prospech štátu, vrátane obytného domu, hospodárskych stavísk a živého a mrtveho inventára. Nedotknutelnými boli len osobné a základné životné potreby pre osobu rolníka, alebo pre clenov rodiny, o ktoré sa staral, a to v množstve 35 kg na osobu. Ak súdom uložená pokuta dosahovala 60 000 Kcs a nebola zaplatená do 15 dní, nasledovalo väzenie v tábore nútených prác v trvaní 6 mesiacov alebo pracovných skupín armády /PTP/. Zároven podla § 23 toho istého zákona udelili rolníkovi zákaz pobytu v obci na 5 rokov. Ak bola pokuta vyššia, co bola velmi jednoduchá vec, bol trest dvojnásobný, ba i viac. Tak pochodili desiatky rodín, napríklad rodina Kyselyová z Liptovského Ondreja so štyrmi detmi. Otca Štefana Kyselyho odvelili do PTP, kde strávil 3,5 roka, hoci už mal blízo pätdesiatky a matku s detmi vystahovali do pivnicných priestorov v Liptovskom Mikuláši. Iba solidarita a pomoc ludí ich zachranovala od úplnej biedy za celé obdobie. Rolník Ján Kozák od Trebišova bol takisto vo väzení a neskoršie v pracovnom tábore. Jeho návrat do rodnej dediny mu narežírovali tak, že mu pred jeho ocami búrali vlastný dom i hospodárske budovy. Na jeho volanie mu odpovedali: „ My ta musíme znicit“ a tam na mieste mu dorucili výmer o zákaze pobytu v okrese Trebišov. Zamestnal sa na železnicnom prekladisku v Ciernej nad Tisou.
Mnohé rodiny boli násilne vyvážané do Ciech na pohranicie v osobitných autobusoch, alebo na nákladných autách. Odtial sa mnohí už nikdy nevrátili, ani ich rodiny, ani ich deti. Na toto obdobie spomína dnes pani Anna Chabadová - Senková z Banskej Bystrice takto:
„Roky môjho dospievania boli poznacené kolektivizáciou v rodnej obci Ocová. Hoci otec podpísal medzi prvými rolníkmi vstup do družstva, v roku 1952 sa to obrátilo proti nemu. JRD neprosperovalo a vedenie družstva i okresu hladali príciny neúspechu. Usúdili, že prosperite družstva bránili „ dedinskí boháci- kulaci“ a tých sa bolo treba raz a navždy zbavit. Môj otec vyrastal ako polosirota v skromných pomeroch, do politiky sa nikdy nemiešal a mal v obci dobrú povest. Zámienkou, ako ho dostat za mreže, bolo, že nesplnil kontingent vajec a zatajil pôdu. Tieto politické pomery som ako štrnástrocná nemohla pochopit.
Tvrdá realita nastala 3 augusta 1952, kedy otca predviedli priamo z pola od mlátacky na výsluch ma žandársku stanicu v Ocovej. Bola som svedkom toho, ako si celý spotený a zaprášený vysýpal ešte pred vyšetrovaním obilie z topánok. Potom ho odviezli do Zvolena. O mesiac Okresný súd vo Zvolena na pojednávaní vyniesol rozsudok- pre trestný cin sabotáže podla § 85 trestného zákona na trest odnatia slobody v trvaní štyroch rokov, penažitý trest 50 000 Kcs, stratu obcianskych práv, prepadnutie majetku a zákaz pobytu v Ocovej.
Otec sa necítil byt vinný, preto sa odvolal na Krajský súd v Banskej Bystrici. Tento zmenil rozhodnutie OS vo Zvolene a otca odsúdil na 6 rokov odnatia slobody s dalšími uvedenými postihmi. Otca zavreli a my sme bezradne ocakávali, co sa bude diat. K nemilému prekvapeniu došlo v decembri, ked matku predvolali na MNV. Odovzdali jej rozhodnutie referátu pre veci vnútorné ONV vo Zvolene c.15/1952 prísne tajné o presídlení rodinných príslušníkov otca do Kunratíc pri Frýdlante v severných Cechách.
Tak sme s matkou (33 r.), starou matkou (60 r.) a bratom (13 r.), 10 decembra 1952 cestovali nocným rýchlikom smer Zvolen – Frýdlandt. Osobné veci, cast nábytku a pod. sme si zbalili a naložili do nákladného vagóna, pristaveného na železnicnej stanici vo Víglaši. Nikdy nezabudnem na poslednú noc z 9. na 10. 12. 1952, ked sme sa prebudili v izbe, kde bolo všetko zbalené a cakalo sa na odvoz. O duševnom rozpoložení mojej vtedy 33 rocnej mamy mi je tažko hovorit. Plakali všetci ludia, ktorí nás prišli vyprevadit, vrátane mojich spolužiakov. Nevedeli pochopit, kde sa nabralo tolko ludskej zloby. Môžem to prirovnat k súdnemu dnu. Z osobných vecí som si vyplakala dámsky bicykel bordovej farby vzadu so sietkou, ktorý som dostala ako dar na konfirmáciu. Aj ten mal byt skonfiškovaný, ktovie pre koho...
Žiada sa poznamenat, že v Ocovej boli takto postihnuté aj dalšie tri rodiny, ktoré boli vyvezené do Jeseníkov na Morave.
Nový život sa nám zacal v „ cinžiaku“ v Kunraticiach, kde sme sa stretli s dalšími slovenskými rodinami s podobným osudom a to z Kovácovej, Hýb a Sebechlieb. Jedna rodina bola ceská od Podebrad. Naša matka a stará matka nastúpili do práce na Štátny majetok v Kunraticiach a my s bratom do Základnej školy vo Frýdlandte. Ja som potom absolvovala jednorocnú závodnú ucnovskú školu. Sila vôle zvítazila a neopustilo nás celkom ani štastie, a tak sme s bratom v Cechách nakoniec obidvaja ukoncili stredné odborné školy. Túžba po vzdelaní sa mi splnila, aj ked nie celkom podla mojich predstáv.
Najviac nás trápil osud otca, ktorý si odpykával trest v Ilave, v Leopoldove a od septembra 1952 v Jáchymove. Nakoniec Generálna prokuratúra vyhovela stažnosti matky. Najvyšší súd v Prahe na pojednávaní 21. 8. 1954 zrušil rozsudky okresného i krajského súdu a nariadil nové pojednávanie prípadu môjho otca. Dna 30. 12. 1954 bolo nové pojednávanie na Krajskom súde v Banskej Bystrici. Súd rozhodol, že obvinenia vznesené proti otcovi nezodpovedali pravde a vzhladom na výmeru majetku, ktorý predtým obhospodaroval, ako aj na spôsob hospodárenia a jeho chovanie, nemôže byt považovaný za dedinského boháca, ale len stredného rolníka. Bola zrušená i konfiškácia majetku a zákaz pobytu v Ocovej. Viera v spravodlivost, ktorá nás neopúštala, sa splnila. Dvadsatsedem mesiacov, ktoré otec strávil v tažkej práci vo väzení, boli pritom krutým údelom pre neho i pre našu rodinu.
Otec sa po prepustení z väzenia zamestnal na ŠM v Kunraticiach, kde sa radil medzi najlepších pracovníkov. Boli sme úprimne radi, že to najhoršie máme za sebou. Túžba po domove však nevyhasínala. Tak sa po vyhovení žiadosti zo strany MNV i JRD moji rodicia v marci 1957 po piatich rokoch prestahovali nazad do Ocovej. Aj my s bratom sme po maturite prešli pracovat na Slovensko“. (Z knihy Pavla Martuliaka Stopätdesiat rokov slovenského družstevníctva 1845 – 1995, Agroinštitút Nitra 1995).
O hromadnom vydaní rolníkov napospas zlovôli okresných a miestnych funkcionárov a o rozsahu bezprávia svedcí skutocnost, že jednotlivé postupy a akcie voci nim sa rôznili od obce po obec i medzi jednotlivými okresmi navzájom. Záležalo to vždy od chútok a zbesilosti komunistických kádrov v jednotlivých regiónoch a obciach. Velmi zle sa prezentovali voci rolníkom napríklad tí, ktorí sa z bývalých paholkov a sluhov ci už na väcších majetkoch, alebo bežných gazdovstvách, stali z jedného dna na druhý vplyvní miestni ci okresní cinitelia, ba neraz aj na krajských úradoch. Títo im dávali pocítit nielen ich minulé tvrdšie zaobchádzanie, ale neraz aj zhovievavost, ci sociálne cítenie. Nasledovala nenávist a pomsta, alebo co bolo najcastejšie, na predošlú dobrotu a ohladuplnost sa šmahom zabudlo. Bývalých chlebodarcov viac nepoznali. S prekvapením mnohí rolníci prehltávali dávky nevdaku.
4. Perzekúcie sa dotýkali aj detí rolníkov a tie boli pre mnohých najbolestivejšie. Za nepodpísanú prihlášku do družstva nielenže im nezobrali syna ci dcéru na štúdium ani na stredné školy, ale zo štúdií na vysokých školách ich podmienecne vylucovali, kým otec nepodpíše prihlášku do JRD. To sa stalo v mnohých rodinách predmetom velkých nedorozumení, ked otcova velká láska ku rodnej zemi, zvieratám i tradíciám nepolavovala, ba niekedy aj školy považoval za zbytocné. Môj priatel Stano pri takomto príchode domov najprv s otcom spolocne plakal a nakoniec sa pobili. Jeho spolužiak Štefan sa vrátil o tri dni z domu, ale so šedivými vlasmi. Nikomu nechcel povedat, akú tragédiu doma s rodicmi prežil, ale celý rocník zhíkol od prekvapenia.
Kolektivizácia slovenského polnohospodárstva mala potom zákonite za následok v rokoch 1950 až 1965, teda celých 15 rokov nedostatok základných potravín a o kvalite a sortimente sa nedalo ani hovorit. V radoch sa stálo najmä na mäso a mliecne výrobky. Osemhodinová práca v družstevných podnikoch, nízke mzdy, zlá kvalita krmovín, ale hlavne pokazený a neprirodzený prístup k tejto práci mali za následok velmi nízku úžitkovost zvierat. Ešte v rokoch 1962 – 1964 sa považovala napríklad za dobrú dojivost produkcia 1000 – 1200 litrov na kravu. Nastala aj velká chorobnost a úhyn zvierat . Až po roku 1965, kedy vláda odsúhlasila osobitnú subvencnú pomoc a podporu do polnohospodárstva, sa zásobovanie základnými potravinami pomaly, postupne zacínalo zlepšovat. Paradoxom bolo, že krajiny, ktoré boli v Európe omnoho viac postihnuté vojnou ako Slovensko, ba úplne znicené ako napríklad Nemecko, už 4 –5 rokov po vojne o hlade nechyrovali. Teda to, co na Slovensku ušetrila vojna, znicila kolektivizácia, ktorá mala omnoho horšie následky, ako akékolvek vojnové taženie a jeho škody.
Všetky tieto postupy a metódy pri kolektivizácii naši vedúci cinitelia chodili velmi ucenlivo študovat do Sovietskeho zväzu.
Dôsledky tohto negatívneho procesu sa financne vôbec nedajú vyjadrit. Napríklad museli sa postavit nové ustajnovacie objekty pre takmer dva milióny kusov hovädzieho dobytka, dva a pol milióna kusov ošípaných, jeden milión oviec i velké komplexy pre hydinu, pricom sme do roku 1950 mali približne o 30 % zvierat ustajnených viac, a to v hotových už ustajnovacích priestoroch. Mnohé z nových objektov sú technicky zle riešené a dnes už nevyužitelné. Napríklad okres Žilina nemal v roku 1989 ani polovicu stavov zvierat ako pred rokom 1950. Na toto všetko spolu s priamymi dotáciami do polnohospodárstva bolo vynaložených do roku 1990 minimálne 980 miliárd Kcs, co je len dolná odhadnutá hranica, no dôveryhodné císlo je až 1 bilión 500 miliárd Kcs. Mnohé financné prostriedky do polnohospodárstva plynuli totiž aj z iných zdrojov, napríklad z kapitoly vedeckotechnického rozvoja. Negatívne následky takto vybudovaného modelu môžeme doplnit okrem už spomenutých javov v krátkosti o: - Nízku životnost strojov a zariadení;
- vysokú spotrebu energie a PHM na jednotku výroby;
- vysoký podiel administratívy;
- hospodárska nestabilita podnikov;
- alkoholizmus a rozkrádanie majetku;
- dnes drahé potraviny.
Za celé toto obdobie, ktoré trvalo dve generácie, sme úplne stratili spolocenskú vrstvu typických rolníkov so znalostami hospodárenia, ktoré sa dedili z otca na syna. Dnešní pracovníci polnohospodárskych družstiev sú žialbohu polnohospodárskými robotníkmi, co je úplne iná kategória. Všade v Európe i vo svete je základnou jednotkou v polnohospodárstve rodinná farma a tento model nebol nikdy nikde nikým prekonaný. Rodinná farma predstavuje stabilitu, no i rýchlu flexibilnost v rôznych situáciách.
Dokladom toho sú súkromní rolníci, ktorí zacali hospodárit u nás v rokoch 1990 –1992. Zacínali vtedy úplne z nicoho, za velmi obmedzenej podpory štátu a v dalších rokoch si zažili mnoho príkoria, no dnes majú mnohí z nich výsledky porovnatelné z najpoprednejšími farmami v Európe. Žial, o túto cinnost je velmi malý záujem, pretože ludia dokonca vyškolení ako polnohospodári, samostatne hospodárit a zodpovedat za túto aktivitu málokedy dokážu. Velmi rozhodujúce obdobie rokov 1993 – 1998 sa žialbohu premrhalo a súkromní rolníci u nás obhospodarujú len 8 % polnohospodárskej pôdy. Jestvujúce podniky, ktoré bud pokracujú na princípe bývalých družstiev, alebo nabehli na iné organizacné formy budú mat velké problémy, ako prežit nasledujúce roky.