Karol Petrovský

Žil pre slovenský lud

Zakladatel Spolku svätého Vojtecha

Slovenský národ mal vela dejatelov, ktorí dôverne poznali jeho problémy a zasadzovali sa za ich odstránenie. Nehladeli na tažkosti, ktoré museli podstúpit, lebo bojovali za všestranné povznesenie svojho ludu a za jeho slobodu. V 19. storocí, velmi dôležitom pre slovenský národný vývin, ked sa formovala jeho koncepcia i tažiskové národotvorné požiadavky, riešila sa jazyková otázka a zvádzal sa tuhý boj o inštitúcie Slovákov, patril medzi celné postavy, zasahujúce do viacerých oblastí politického a kultúrneho diania Andrej Radlinský (8. 7. 1817 Dolný Kubín – 26. 4. 1879 Kúty). Vyjadrené poetickým slovom Pavla Országha Hviezdoslava: “zablysol sa klenbou Oravy jak hviezda stálica, s nebeskými rovnaká, by poznal sa lud v tmách kol, cím je, kto je...”.
Katolícku teológiu absolvoval v Pázmáneu vo Viedni a okrem nej sa na tamojšej univerzite venoval aj štúdiu jazykovedy. Doktorát filozofie získal na univerzite v Pešti. Jeho prvým knazským pôsobiskom bol Budín, kde sa stal clenom Spolku milovníkov reci a literatúry slovenskej. Už pocas kaplánovania v Banskej Štiavnici vyvíjal široké národnokultúrne a osvetové cinnosti. Zriadoval nedelné školy, sporitelne, spolky miernosti a stál pri zrode prvého stáleho slovenského ochotníckeho divadla a Slovenskej besedy. Pocas revolúcie pomáhal získavat dobrovolníkov do Slovenského povstania. Za ”poburovanie ludu” ho vrchnost chcela postavit pred súd a uväznit. Gardisti obklúcili kostol, kde práve odbavoval bohoslužby a pred zatknutím ho zachránil len útek v ženských šatách, ktoré mu narýchlo obstaral kostolník. Tajne musel opustit Slovensko a usadil sa vo Viedni. Tam sa r. 1850 stal redaktorom Slovenských novín. V r. 1851–61 žil v Budíne, kde redigoval ceskú osnovu Zemského zákonníka.
Andrej Radlinský svojimi širokými literárnymi aktivitami sledoval duchovné i národné ciele. V Slovenských novinách napísal: “I pero v tomto veku tolko váži, kolko váži mec alebo puška; i perom možno za pokoj a dobro spolocenskej vlasti bojovat, bárs i v tomto boji žiadna krv netecie”, co potvrdzuje, ako dobre poznal velkú silu a moc tlaceného slova. Nielen že sám bol autorom a zostavovatelom viacerých náboženských diel, modlitebných knižiek a ucebníc, ale podstatne zaktivizoval aj vydávanie cirkevnej literatúry, poucných i zábavných kníh a osobitne casopisov. Vydával a redigoval postupne periodiká Cyrill a Method, Priatel školy a literatúry, Slovesnost, Katolícke noviny a Vojtech. Výrazne sa zaslúžil o založenie Peštbudínskych vedomostí. Spomínané noviny a casopisy zohrali v histórii našej žurnalistiky dôležitú rolu a znacne prispeli k pozdvihnutiu kultúrnej a vzdelanostnej úrovne slovenského národa.

V zápase o slovencinu
Bohatá Radlinského literárna i vydavatelská cinnost si vyžadovala ujasnit jej jazykové zretele. Uvedomoval si potrebu zjednotenia Slovákov spolocným literárnym jazykom, pretože konfesionálna a recová rozštiepenost spolocnosti oslabovala sily národa. Roku 1847 v Cachticiach na zasadnutí spolku Tatrín (pôsobil v jeho jazykovom odbore) predložil vlastnú latinskú Gramatiku jazyka slovenského. Vychádzal v nej zo štúrovskej kodifikácie stredoslovenského nárecia, ale snažil sa vyhoviet aj predstavitelom ceštiny zavedením ypsilonu. Gramatika, ktorá mala byt spojivom medzi bernolákovcinou, štúrovcinou a slovakizovanou ceštinou však zostala len v rukopise.
Ked však r. 1850 podal Ján Kollár ministrovi Alexandrovi Bachovi návrh staroslovenciny (slovakizovanej ceštiny) ako najvhodnejšej úradnej a literárnej reci pre Slovákov, pridal sa k tejto koncepcii. Z poverenia viedenskej vlády vypracoval pre úradný spisovný jazyk prírucku Pravopis slovenský s krátkou mluvnicí (1850). Táto slovenská gramatika sa len nepatrne líšila od ceskej. V snahe podporit staroslovencinu navštívil slovenský východ, ktorý bol národne dost ohrozený, kedže sa vtedy v úradoch už používala madarcina. V 116 obciach dával verejne cítat zo svojich Nábožných výlevov a získal cenné osvedcenie v podobe podpisov za úradnú rec. Nešlo tu vlastne len o jazykový prieskum, ale aj o zistovanie stavu národnostnej otázky na východnom Slovensku. Na základe osvedcení tamojších obcí vymohol u ministra Bacha vo Viedni a baróna Geringera v Budíne zavedenie staroslovenciny prakticky do všetkých úradov na území Slovenska až po Užhorod.
R. 1851 sa Andrej Radlinský zúcastnil na významnej pravopisnej porade štúrovcov a bernolákovcov v Bratislave, na ktorej sa dohodli prijat štúrovský spisovný jazyk v hodžovsko -hattalovskej úprave. Po prinavrátení k cistej slovencine sa však onedlho necakane vrátil k staroslovencine a zotrval pri nej až do konca 50. rokov. Jozef Kohuth, erudovaný historik slovenskej kultúry, ho r. 1859 v casopise Priatel školy a literatúry vyzval, aby sa vo Viedni pricinil o zrušenie staroslovenciny ako úradného jazyka a o povolenie spisovnej slovenciny. Velký Oravec, po matke príbuzný Antona Bernoláka, krácajúci v šlapajach svojho vzoru, spolocne s výzvou v casopise uverejnil aj svoju odpoved, v ktorej vyslovuje ochotu angažovat sa vo veci, ale žiada, aby k tomu dostal splnomocnenie od zástupcov všetkých slovenských krajov. Po získaní hlasov z celého Slovenska, podnikol v tomto smere isté kroky, avšak vzhladom na odmietavý postoj madarskej strany sa podarilo dosiahnut len to, že nový spisovný jazyk povolili v niektorých úradoch.
Radlinského úcinkovanie dokazuje, že cesta k jazykovej jednote nebola vôbec lahká, ale zložitá a protirecivá. Príkladom zmien a zvratov v používanom jazyku môže byt aj vydávanie výberu zo slovenskej homiletickej spisby Poklady kazatelského recníctva, ktorých jednotlivé zväzky vychádzali v staroslovencine a podla Hodžových a Hattalových zásad v tzv. opravenej slovencine. Svojou mnohorozmernou prácou medzi našou pospolitostou výdatne podporoval šírenie spisovnej slovenciny a znacne prispel k vítazstvu celonárodného jazyka.

Široké spektrum ideí
Zasadzoval sa za vytvorenie samostatnej slovenskej cirkevnej provincie. Presadzoval ideu únie všetkých slovanských cirkví, aby sa aj týmto spôsobom urýchlilo zjednotenie Slovanov. Patril k dejatelom, ktorí sa dožadovali katedier slovenskej reci a literatúry, lebo podla nich knaz, ktorý neovláda rec svojho ludu, nemá medzi ním co robit. Jednoznacne pochopil význam pozdvihnutia vzdelanostnej úrovne slovenského národa prostredníctvom rozvoja svojho školstva a na dosiahnutých úspechoch mal znacný podiel. Toto angažovanie sa bolo trnom v oku vládnucim kruhom. Roku 1861 dosiahli, že ho prepustili zo štátnej služby a preložili na faru do Kútov.
Práve na Záhorí vyvrcholila Radlinského národnobuditelská a politická práca. Trikrát neúspešne kandidoval za poslanca do Uhorského snemu. Vo volebnom programe mal rovnako zastúpené požiadavky duchovné i spolocenské, národné a kultúrne. R.1861 kandidoval za volebný okres na rodnej Orave. Jeho volebný program bol: rovnoprávnost všetkých národov v Uhorsku, znášanlivost jednotlivých náboženských konfesií, úprava danového klúca, spriemyselnenie Oravy a založenie pre región tak potrebnej hospodárskej školy i gymnázia a zohladnenie viacerých sociálnych potrieb tamojšieho ludu. Volby r. 1861, 1865 a 1869 sa uskutocnili za velkej manipulácie a podvodov. Protivníci nanho tvrdo útocili najmä vo volbách r. 1869. Obvinili ho dokonca z vlastizrady, na co využili jeho cestu do Ruska v r. 1867, ked tvoril spolu s Jánom Jesenským a Pavlom Mudronom slovenskú delegáciu na velkej slovanskej národopisnej výstave v Moskve.
Andrej Radlinský sa najmä v 50. – 70. rokoch devätnásteho storocia aktivizoval vo všetkých národno-spolocenských i duchovných pohyboch. Mal významný zástoj pri Memorande a pri založení Matice slovenskej (bol clenom jej prvého výboru) a Znievskeho gymnázia. Jeho osobitne významnou zásluhou je vznik, rozvoj a realizácia idey založenia cirkevno-literárneho Spolku svätého Vojtecha – jedinej kultúrnej ustanovizne, ktorá prežila našu tažkú minulost bez toho, aby niekto jej cinnost zastavil. Velkost Radlinského mena a diela vyjadril slovenský historik a priatel dejatela František Vítazoslav Sasinek naozaj pekne a výstižne: ”Ani jeden z nás nemá tých zásluh o cirkev, školu, vlast a národ, ktoré má on. Videl som ho íst pred cisársky trón v mene 60 tisíc hontianskych Slovákov, videl som ho v radoch našich vždy v popredí, pri Spolku vojtešskom, putovat k velkému bratskému ruskému národu, videl som ho znášat krivdy, zabúdat na seba, strkat na zapadnutú faru a zdalo sa mi, že všetko to vidím na tichej tvári chudorlavého muža, zbožnovaného a kamenovaného, no málo ocenovaného, nenahraditelného nikým, zomrelého vysilením v práci, v ktorej pamätal na všetkých, iba na seba nie”.