Peter Seewald, Joseph kardinál Ratzinger

Slovensko moje zacítaj sa do diela velkého múdreho muža Cirkvi

Krestanství na prelomu tisíciletí (I)
Portál, s. r. o., Praha
- Joseph kardinal Ratzinger: SALZ DER ERDE - ein Gespräch mit Peter Seewald
Deutsche Verlags-Anstalt GmbH, Stuttgart 1996

Joseph kardinál Ratzinger
Buh a svet
Víra a život v naší dobe (II)
Rozhovor s Petrom Seewaldom
BARRISTER & PRINCIPAL VYŠEHRAD 2003
-Joseph kardinal Ratzinger: Gott und die Welt.
Ein Gespräch mit Peter Seewald,
Deutsche Verlags-Anstalt GmBH Stuttgart Munchen 2000)

Autor uvedených publikácií pred rokmi opustil Cirkev, lebo mu pripadala „prázdna a reakcionárska“. Na adresu kardinála Josepha Ratzingera kedysi - zrejme z neznalosti - napísal, že„nie je úcastný lásky“. Pod vplyvom rozhovorov zachytených v prvej knihe - Krestanstvo na prelome tisícrocia - opät zacal chodit do kostola a svojho spolubesedníka oznacil za „velkého múdreho muža Cirkvi“. Vystúpenie z Cirkvi nebolo pre publicistu „úplne jednoduché, ale znovu sa k nej vrátit ešte omnoho tažšie“. Zapavili ho mnohé otázky, ktoré, síce úctivo, ale velmi otvorene položil kardinálovi na Monte Casino. Tak vznikla druhá kniha - Boh a svet .
Pri cítaní týchto publikácií som sa podujal sprostredkovat výber z myšlienok obsiahnutých v týchto knihách. Pri jednotlivých výrokoch je císlo strany, aby sa citatel mohol jednoduchšie dostat k pôvodnému textu. Nepochybujem, že takých, co sa budú chciet hlbšie zoznámit s myšlienkami „velkého múdreho muža Cirkvi“, nebude málo.
Touto prácou by som chcel splatit dlh za to, že svojho casu - zrejme z neznalosti, potažne pod vplyvom propagandy, ktorá oznacovala tohto Bohu a Cirkvi verného muža za inkvizítora - som prehodil cosi nepriaznivé. Citatel tohto výberu a najmä ten, kto siahne po pramenoch, sa presvedcí, že ide o velikána v duchu Druhého vatikánskeho koncilu - teda aj vyznavaca dialógu.
Karol Kubík

Podstatou náboženstva je vztah cloveka, ktorý presahuje k Neznámemu, ktorého viera nazýva Bohom, a schopnost cloveka vstupovat do tohto pravztahu mimo všetko hmatatelné a meratelné. (I.19)

Je totiž stále zjavnejšie, že postup dopredu znamená tiež postup v možnostiach nicenia, že clovek mravne pokrivkáva za svojím vlastným rozumom, že jeho umenie sa stáva umením nicit. (I.20)

Krestan, ako aj každý rozumom obdarený clovek, vidí, že v dejinách dochádzalo k velkým krízam a že pred nou stojíme možno i dnes. (I.20)

K Bohu jestvuje tolko ciest, kolko je ludí, lebo v rámci rovnakej viery je cesta každého cloveka celkom osobná. (I.25)

Svet potrebuje ludí, ktorí objavujú dobro, ktorí sa z toho radujú a získavajú tak odvahu k dobrému. (I.27)

Vzdávat sa pravdy nic nerieši, ale naopak, vedie k diktatúre lubovôle. (I.48)

Pravda môže uspiet a vítazit len v spojení s dobrotou. (I.49)

Clovek môže stratit svoju identitu, ale nemôže zo seba striast zodpovednost. (I.51)

O slobodu sa clovek vždy delí. Musí ju niest spolocne a teda vyžaduje službu. (I.57)
Viera je cesta a clovek musí uznávat jej etapy. (I.69)

Sexualita nie je cosi, co vzniklo po hriechu, ale patrí k Božiemu stvoritelskému plánu.(I.70)

Clovek nikdy nie je hotový. Stále je na ceste a teda vždy je aj ohrozený. (I.71)

Naša generácia stratila zmysel pre to, co je na utrpení pozitívne, a to sa musíme znova ucit. (I.73)

Krestanská nádej znamená vediet o zle vo svete, no napriek tomu íst v ústrety budúcnosti. (I.83)

Viera znamená pokúšat sa v každom vidiet Boží obraz a stávat sa tým, kto miluje.(I.83)

Nádej obsahuje prvok dôvery voci našim ohrozeným dejinám, jednako nemá nic spolocné s utópiou. (I.83)

Krestanstvo tu bude i nadalej a nanovo, novými spôsobmi existovat ako životná sila v dejinách a bude nanovo utvárat miesta, kde ludstvo prežije. (I.87)

Krestanstvo novým spôsobom ponúka životné modely a v pustatine technickej existencie sa opät prezentuje ako miesto skutocnej ludskosti. (I.91)

Verejná funkcia Cirkvi nebude už taká, akú mala v doterajšej, rozplývajúcej sa podobe Cirkvi a spolocnosti; ale stále bude verejne viditelná ako nová šanca pre cloveka, (I.91)

Ak je rozum podozrievaný, potom je sfalšovaná aj viera a stáva sa urcitým druhom straníckej ideológie. (I.98)

Evanjelium nám niekedy musí pohrozit súdom, aby pomohlo našej slabosti.(I.101)

Že celibát nesie so sebou aj ludské problémy a tragédie, to vie clovek velmi dobre, ale je natolko realistický, aby vedel, že s manželstvom nie je to jednoduchšie. (I.101)

Eventuálna budúca protikrestanská diktatúra bude asi omnoho subtílnejšia než to, co sme doposial poznali. Bude zdanlivo náboženstvu naklonená, ale pod podmienkou, že nebudú dotknuté vzory jej chovania a myslenia.(I.109)

Zánik Cirkvi by vyvolal taký duchovný zosuv, ktorého rozmer nie sme schopní si vôbec predstavit. (I.114)

Cirkev poskytuje ludom slobodu a kladie útlaku posledné hranice, ako nám to vždy znova ukazujú muceníci. (I.116)

Odmietanie utrpenia a odmietanie stvorenosti, teda podriadenie sa nejakej mierke, je napokon odmietnutím lásky samej a to cloveka nicí. (I.119)

Musíme sa pýtat, ako by sa Cirkev, namiesto toho, aby médiám jednoducho nadávala, mala správne reprezentovat na verejnosti. (I.120)

Liturgika je na to, aby uvádzala do sviatkov a slávení, aby cloveka uspôsobila pre tajomstvá. (I.124)

Viera je v skutocnosti odovzdávaním toho, co sme sami dostali a clovek nekoná správne, ked ju chce mat len pre seba. (I.126)

V otázkach ako svätenie žien, ochrana pred pocatím, celibát, rozvedení, šlo evanjelické krestanstvo inou cestou a napriek tomu je zjavné, že sa tým problém krestanského života nevyriešil. (I.127)

Kto cíta Evanjelium, vidí, že Kristus hlásal radostné posolstvo, ku ktorému však tiež patrí posolstvo o súde. (I.129)

Existencia súdu, existencia spravodlivosti - každopádne pre tých, s ktorými sa nespravodlivo zaobchádza - to je vlastná nádej a potial i radostné posolstvo. Ohrozený sa cíti len ten, kto sám patrí k utlacovatelom a páchatelom bezprávia. (I.130)

Cirkev musí dávat najavo, že nechce cloveka malicherne trápit, ale že je sama preniknutá nepokojom dobra. (I.135)

Doba krízy celibátu je vždy dobou krízy manželstva. Po zrušení celibátu by sme mali iný druh problematiky - manželské rozvody knazov. (I.137)

Zatial co v jednoduchých spolocnostiach až do 19. storocia pokladali deti za požehnanie, sú dnešné deti pocitované temer ako hrozba, ako nespravodlivý útocník, ktorý musí byt zabitý. (I.143). (I.141)

Cielom Cirkvi v súvislosti s antikoncepciu je, aby clovek velké morálne problémy neriešil jednoducho technikami a chémiou, ale morálne, svojím životným štýlom. (I.142).

Keby sme opustili zásadu, že každý clovek je ako clovek pod Božou ochranou, že ako clovek nepodlieha našej lubovôli, vzdali by sme sa skutocného základu ludských práv. (I.143)

Rozvedení musia cítit, že ich Cirkev prijíma, že Cirkev trpí s nimi. (I.144)


Každý clovek je unikát a teda s každým novým clovekom v istom zmysle nanovo zacínajú dejiny. (I.153)

Vykúpenie je zverené slobode cloveka a Boh túto slobodu nikdy neruší. (I.154)

V krestanstve sa vždy rodili velké sily lásky. Iba vdaka krestanstvu vznikla riadna starostlivost o chorých a slabých. (I.154)

Tam, kde clovek opúšta vieru, vracajú sa väcšou silou nazad hrôzy pohanstva. (I.155)

Zlo má nad slobodou cloveka moc a utvára si svoje štruktúry. Štruktúry zla totiž ocividne jestvujú. (I.155)

Musíme pocítat aj s takou neprítomnostou Boha, že sa clovek prepadne do morálnej priepasti a ocitne sa pred znicením sveta, apokalypsou, zánikom. (I.156)

„Kajúci žalm“ Cirkvi je naozaj potrebný, aby sa mohla poctivo postavit pred Boha i cloveka. (I.157)

Je však tiež dôležité, aby clovek neprehliadol, že bez ohladu na všetky chyby a slabosti Cirkvi, vždy sa hlásalo Božie slovo. (I.157)

Demokratický model sa vyvinul z mníšskych pravidiel, ktoré svojimi kapitulami a hlasovaním taký vzor poskytli. (I.159)

Prvotné demokracie, americká a anglická spocívajú na konsenze hodnôt vychádzajúcich z krestanskej viery. (I.159)

Antická grécka demokracia sa zakladala na posvätnom obcianstve božstiev. Krestanská demokracia novoveku spocíva na posvätnosti hodnôt zarucených vierou, ktoré sa vymykajú vôli väcšiny. (I.159)

Bilancia 20. storocia tiež ukazuje, ako pri popretí krestanstva náhle opät vyrážajú archaické moci zla, ktoré krestanstvo zažehnalo. (I.159)

Dejiny velkých ateistických diktatúr 20. storocia, ukazujú, že pád Cirkvi, rozpad a neprítomnost viery strháva svet do priepasti. (I.160)

Je dôležité, aby clovek nerobil všetko, co by robit mohol - ved by mohol znicit seba i svet. Aby uznal to, co je nemožné fyzicky, i to, co je nemožné v morálnom zmysle. (I.161)

Vonkajšie znecistenie života, ktoré zažívame, je odrazom a prejavom vnútorného znecistenia, na ktoré velmi málo dbáme. (I.162)

Deficitom ekologických hnutí je, že tiahnú do boja proti znecistovaniu životného prostredia, ale duševné sebaznecistovanie cloveka sa nadalej považuje za prejav jeho práva na slobodu. (I.162)

K podstate cloveka patrí potreba autority (I.163)

Veriaci clovek bude vždy prechovávat nádej, že po období zatemnenia, odklonu od celistvosti nastane nový návrat. (I.165)

Cirkvi pripadá úloha prorockého odporu a musí k tomu tiež nachádzat odvahu. Práve odvaha k pravde je jej skutocnou silou - i ked sa spociatku zdá, že skôr škodí, že zbavuje Cirkev oblúbenosti a akoby ju zahánala do geta. (I.168)

Islam vôbec nepozná oddelenie politickej a náboženskej oblasti, ktoré od pociatku nieslo krestanstvo. Korán je ucelený náboženský zákon, ktorý riadi celok politického a spolocenského života. (I.170-1)

Musíme rešpektovat, že Židia necítajú Starý zákon s ohladom na Krista, ale na kohosi Neznámeho, ktorý ešte príde. Že však aj oni majú rovnaké zameranie viery. (I.173)

Holokaust bol zamýšlaný ako predstupen vyhladenia krestanstva. (I.175)

Cirkev sa musí pomaly zariadovat na situáciu menšiny, na nové postavenie v spolocnosti. (I.178)

Krestanská viera bola vo velkých diktatúrach dvadsiateho storocia násilne umlcaná; zostali jej verní len tí „nepoucitelní a nepolepšitelní“. (I.180)

Pravými reformátormi Cirkvi, cez ktorých sa Cirkev vracala k jednoduchosti a zároven otvárala nový prístup k viere, boli vždy svätci. (I.188)

Väcšinový princípy sa stal absurdný, keby sa rozšíril na otázky pravdy a dobra. (I.189)

Cirkev nemôže dávat svetu rozkazy, ale môže mat pripravené odpovede pre bezradných.(I.189)

Co sa týka západného hospodárskeho systému, ktorý pozná len dôležitost trhu, všetko ukazuje, že žijeme v celej sieti fikcií a rozporov, ale tento proces nemôže pokracovat do nekonecna. (I.191)

Dejiny ako celok sú bojom medzi láskou a neschopnostou milovat, medzi láskou a odmietnutím lásky. (I.196)

Boh tu nie je ako žandár alebo sudca, aby nám dával tresty alebo pokuty. (II.9)

Boh má velký zmysel pre humor. Niekedy dá cloveku taký štuchanec a povie: Len sa neber tak vážne!

Tam, kde je zlost naozaj oprávnená, sa vždy musím pýtat, ci sa mi neoznamuje cosi dôležité práve cez veci, ktoré ma hnevajú a cez ludí, ktorí ma hnevajú.(II.10)

V noci, ked clovek nemôže nájst pokoj, treba sa modlit ruženec. Je to modlitba, ktorá má popri duchovnom význame aj silu, ktorá upokojuje dušu. (II.11)

Žijeme bezpochyby v dejinnom priestore, kde velmi vzrástlo pokušenie tvorit svet bez Boha. Naša kultúra blahobytu a techniky buduje na presvedcení, že v podstate všetko sa dá urobit. (II.17)

Cirkev nesporne ešte celkom nezvládla skok do prítomnosti. Naplnit staré, naozaj platné a velké slová opät životnou skúsenostou, aby sa dostali ludom do uší, to je velká úloha, pred ktorou stojíme. (II.17)

Viera je cesta. Pokial žijeme, sme na ceste, a tá je tiež opätovne ohrozovaná a pokúšaná. (II.23)

Vyznanie viery a dogmy oznamujú clovekovi, kde je hranica, za ktorou by zablúdil. (II.24)

Vecnost poskytuje mierku a dáva terajšiemu životu vážnost a význam - aby mal na konci nejakú hodnotu a to nielen pre jednotlivca, ale aj pre celok.(II.25)

Jeden z dôvodov dnešnej krízy viery je asi práve v tom, že pôžitok a štastie si chceme odnášat hned, že nechceme riskovat dobrodružstvo, ktoré trvá celý život. (II.29)

Kto nedohliadne k tajomstvu, ktoré spocíva vo faktoch prírody a dejín, napcháva si hlavu a srdce množstvom vecí, ktoré ho nakoniec zbavia duševnej hlbky a šírky.(II.32)

Clovek je na jednej strane stvorený k láske, aby sa vzdával sám seba, aby sa dával. Ale takisto mu je vlastné vzpierat sa, chciet byt len samým sebou. (II.33)

To, že viera nedokázala spravit ludí lepšími, ukazuje, že je vydaná velmi krehkej slobode. Že je to tak, to je práve tažko pochopitelný Boží risk. (II.36)

My, ktorí máme zodpovednost v Cirkvi, sa musíme pýtat a zamýšlat, preco nevieme zvestovat vieru tak, aby odpovedala na otázky, ktoré sú dnes tu. (II.37)

Boh stvoril skutocnú slobodu a necháva si krížit vlastné plány. Adamov hriech zboril Boží projekt a Boh na to odpovedal tak, že sa ešte mocnejšie dáva - v Kristovi. (II.38)

Ak sa zaoberáme Bohom, nieco z Božieho plánu môžeme poznávat. Nemôžeme síce predpovedat, co sa stane, ale môžeme byt vnímavý voci nebezpeciam i voci nádejam. (II.41)

Keby sa viera Cirkvi zrútila, znamenalo by to skutocne zlom napriec dejinami a ludstvom, ktorého následky si vôbec nemožno predstavit.(II.47)

Každý clovek je myšlienkou Boha. (II.51)

Ideológia rovnakosti je istý druh pohrdania telom. Tento typ rovnostárstva ženu nepovyšuje, ale jej berie velkost. Tým, že ju pomužštuje, zráža ju k obycajnosti. (II.56)

Sloboda je tu na to, aby si každý individuálne rozvrhol svoj život a šiel s vlastným vnútorným pritakávaním svojou cestou, ktorá zodpovedá jeho založeniu. (II.63)

V Božej reci trest je stav, do ktorého sa clove dostáva ak sa vzdiali svojej vlastnej bytostnej podobe. (II.64)

„Boží trest“ je v skutocnosti výrazom toho, že bola opustená správna cesta a je nutné pocítit konzekvencie. (II.70)


Boha, Všadeprítomného, sa dotýkame zvláštnym spôsobom tam, kde je to, co ho najviac odráža a sprítomnuje, kde je pravda a dobro. (II.72)

Z idey Boha Stvoritela plynie, že nikto nemá právo použit iného cloveka, hoci najchudobnejšieho a najslabšieho, ako prostriedku, ani pre tie najvyššie ciele. V tom je ochrana ludskej dôstojnosti aj ochrana pred experimentmi na ludoch a na ludských embryách. (II.74)

Postihnutí môžu mat zvláštne poslanie - ako trpiaci, ako tí, ktorí si žiadajú našu lásku a v láske nás spätne obdarovávajú. Len musíme byt na to vnímaví (II.79).

Zlo pochádza zo slobody. Zlo žije z toho, že vysáva iných a nakoniec pritom znicí i seba. (II.86)

Keby nebol ocistec, museli by sme ho vynájst, pretože kto by sa odvážil mysliet si, že môže predstúpit rovno pred Boha? (II.87)

Krestanstvo nie je voci náboženstvu Izraela koniec koncov iným náboženstvom, ale je to Starý zákon, nanovo cítaný s Kristom. (II.101)

Starozákonné príbehy a texty získavajú ucelenost a zrozumitelnost iba vtedy, ked ich cítame z perspektívy Nového zákona.(II.101)

Existujú mocnosti, pred ktorými sa ludia sklánajú. Takou mocou je kapitál ci obecne majetok, alebo závislost na popularite. Zlaté tela je v západnom svete z mnohých ohladov velmi aktuálne. (II.115)

V okamihu, ked Boha zneuctíme, zahmlievame jeho tvár a vzdialime ho svetu tak, že nebude môct žiarit a tak nebude žiarit ani clovek. (II.115)

Štvrté prikázanie nám hovorí, že rodina, t. j. rodicia a deti je základnou bunkou spolocnosti. Len v nej možno cloveku vštepit základné ludské cnosti. (II.117)

V okamihu, ked sa sexualita prestane spájat so slobodou vzájomnej zodpovednosti, ked sa zruší jej napojenie na celok bytia, vznikne nutne logika trhu s clovekom. (II.119)

Zatratenie znamená: neschopnost nájst v comkolvek zalúbenie, nic nemat rád, nikoho nemat rád a nikým nebyt rád videný. (II.129)

Boh sa stáva malým, aby znova uviedol namysleného cloveka na pravú mieru. (II.145)

K jasliam najprv prichádzajú jednoduchí ludia. Druhú skupinu tvoria mudrci. To je príznacné: jednoduchí majú prednost, ale múdri nie sú vylúcení. (II.145)

Nad všetkým a vo všetkom je prítomný ten, ktorý k nám prichádza a dáva nám nádej, ktorá je silnejšia ako nicenie, ktorého sa ludia dopúštajú. (II.150)

Krestanstvo je velké, pretože láska je velká. Horí, ale nie je to ohen nicivý, ale taký, ktorý ocistuje, oslobodzuje, dáva jas a velkost. (II.151)

Pravda nie je nic lacné. Je nárocná a páli. (II.152)

Pravda je hodná utrpenia a sporov. Nesmieme prijat lož, aby bol pokoj. (II.152)

V prekliatí figovníka je symbolické gesto, ktorým Ježiš ukazuje, ako národy, spolocnosti, skupiny, ktoré reprezentujú iba sami seba a z ktorých nevzchádza nic, co by slúžilo iným, vysychajú. (II.161)

Nemali by sme Bohu upierat, že sem-tam môže ucinit to, co sa normálne nedeje.

Ženy patrili vzhladom na svoje sociálne postavenie do kategórie malických, ktorým Boh zarucuje zvláštnu lásku a náklonnost. (II.169)

Clovek ako vztahová bytost je stvorený tak, že sa uskutocnuje prostredníctvom iného. V stretávaní s inými sa otvára i náš zmysel, úloha, požiadavka a možnost nášho života. (II.169)

Tam, kde sa rezignuje na Boha, kde sa pokúšame zariadit si svet bez neho, kde sa domnievame, že uspokojenie materiálnych potrieb je skutocným riešením problémov, konáme dielo diablovo. (II.173)

Nebohatneme braním, pohodlnou cestou, ale až dávaním. (II.176)

Boh je tak velký, tak velmi je Pánom všetkého a vo svojej podstate je tak velmi láskou k slobode, že do ludského života môže vkladat svojprávnost. (II.189)

Nechat sa len tahat, plávat s prúdom, zanikat v mase, to nás vedie zasa len do masy a do prázdna. Odvaha k výstupu, námaha, to je to, co ma vedie na správnu cestu. (II.196)

Ježiš buduje novú rodinu tam, kde je velebená žena, ktorá ho nosila a plekala. Koriguje doterajší obraz rodinných vztahov. (II.202)

Zjavením v Guadeloupe sa skrz Matku náhle stal blízky Syn a krestanská viera už odrazu neukazovala strašlivú tvár dobyvatelov, ale dobrotivú tvár Matky. (II.205).

Pokánie je vnútorné obrátenie nášho postoja k existencii, vykrocenie z momentálneho trendu, ktorý vedie prec od Boha a len k sebe. (II.212)

Fatimské tajomstvo je dramatickou výzvou slobode cloveka, aby sa zmenil a aby tak zmenil aj priebeh dejín. Fakt, že pápež nakoniec unikol smrti, možno chápat ako znamenie zmenitelnosti dejín skrze modlitbu. (II.213).

Kto sa utrpeniu vždycky vyhýbal, nerozumie druhému, je tvrdý a egoistický. (II.221)

Kto chce Boha bránit násilím, stavia sa vlastne proti nemu. (II.225)

Medzi Petrom a Judášom, ktorí upadli do hriechu je zásadný rozdiel. Prvý nachádza cestu k lútosti, je znovu prijatý a pripravený prijat odpustenie. Druhý sa svojej zrady tak zhrozí, že neverí v odpustenie. (II.226)

Krížová cesta je vedla ruženca modlitba, ktorá je školou vnútornej hlbky, útechy, spytovania svedomia, obrátenia, vnútornej premeny a spolucítenia. Núti poznávat sa a menit sa k lepšiemu. (II.228)

Cirkev má zamedzovat vznikanie Babylonu - mäteniu komunikácie a jeho nadvláde nad ludstvom. (II.240)

So slovami ora et labora, modli sa a pracuj, sa spája prekonanie antických predsudkov k manuálnej práci, vyhradenej predtým iba otrokom. (II.267)

Z nového ducha služby a práce - Ora et labora - naozaj vznikla nová, európska kultúra. (II.267)

Pre nás je nevyhnutné tiež oslobodenie od práce, ktoré sa nám daruje v bohoslužbe, vystúpenie z len výkonnostného myslenia. K životu patrí aj pocúvanie. Ved bohoslužba je prevážne vpúštanie Boha a pocúvanie. (II.269)

Sviatosti sú, rovnako ako všetko Božie konanie, zverené našej slobode; pôsobia iba vtedy, ak ide naša sloboda s nimi. (II.271)

Encyklika Evangelium Vitae potvrdila rozhodný obrat, že Boh má pre tých, co nemohli prijat sviatosti, dost moci, aby ich pozdvihol k sebe. (II.274)

Zanedbanost vnútra je jedným z velkých problémov dneška. (II.275)

Je kultúrnou stratou, stratou spolocného, ked ani pri velkých liturgiách v Ríme už nikto nevie spievat Kyrie alebo Sanctus, ked nikto nevie, co znamená Gloria. (II.284)

Neschopnost rozoznat vinu je najnebezpecnejšia forma duševného otupenia, akú si možno predstavit, pretože iba takto je clovek neschopný nápravy. (II.287)

Zneužívanie pocitu viny na udržiavanie pod tlakom sa vyskytuje, ale horšia je strata schopnosti vinu vnímat, pretože clovek sa vnútorne zatvrdí, ochorie. (II.287)

O zvlášt vystupnovanú formu straty schopnosti vnímat vinu sa usilovala nacistická výchova. Verilo sa, že clovek môže aj vraždit a pritom zostat slušný. (II.287)

Otupenost svedomia je naše velké nebezpecie. Cloveka to ponižuje. (II.288)

Vzhladom na zodpovednost nielen voci partnerovi, ale voci budúcnosti detí, manželstvo nikdy nie je súkromná vec, ale má verejný, sociálny charakter. (II.289)

Cirkev vidí v sexualite ústrednú realitu stvorenia. Clovek je v nej vedený do maximálnej blízkosti Stvoritela, do svojej najvyššej zodpovednosti. (II.291)

Západné spolocnosti sú vo velkom pokušení chápat deti ako konkurentov, ktorí uberajú nieco z nášho životného priestoru, z našej budúcnosti. (II.292)

Kde rodina funguje ako priestor vernosti, tam je i vzájomná trpezlivost a ohladuplnost, co utvára predpoklad pre realizáciu prirodzeného plánovania rodiny. (II.292)

Bieda nepochádza z velkých rodín, ale z nezodpovedného a nedisciplinovaného plodenia detí, ktoré nepoznajú otca a casto ani matku. (II.292)

Stará katolícka múdrost „Akú má clovek nedelu, takú má i smrt“ ukazuje, že ak Boh a nedela úplne zmiznú zo života, chýbajú rezervy na zvládnutie oného posledného prechodu. (II.296)

Vecnost - prechod do nového spôsobu bytia - znamená tiež to, že nám známy spôsob, vecná následnost, mizne a že ju strieda velký okamih radosti. (II.299)

Cirkev bude musiet zasahovat do zákonodarstva, bude musiet nastavovat zraku velké humánne konštanty ludského spolužitia. Lebo ak právo postráda morálnu základnu, samo upadá. (II.302)

Ohladom budúcnosti nemáme robit velké prognózy, pretože dejiny prinášajú nejedno prekvapenie, ako bol napríklad pád komunistických vlád. (II.304)

Západný clovek a jeho prístup k svetu nebude môct byt dominantný ako predtým. Do popredia vystúpia nové temperamenty, iné charizmy a tie budú formovat tvár Cirkvi. (II.304)

Boh nechce mat otrokov, ktorých jednoducho ospravedlnuje a ktorých pritom vôbec neberie vážne. (II.308)

Podstatné v ekumenizme je nádej, že Pán prebudí vieru všade tak, aby do seba vzájomne vplynula a aby tu bola jedna cirkev. (II.308)

Jednotu krestanov nemožno nastolit nejakým smelým politickým manévrom alebo mecom, ktorý by roztal gordický uzol. Ide o živé procesy. (II.309)

Existuje nebezpecenstvo subtílnej protikrestanskej názorovej diktatúry, ktorá obchádza dialóg s vierou tým, že ju vyhlasuje za netolerantnú. (II.309-310)

Viera nehladá konflikt, hladá priestor slobody a vzájomnej znášanlivosti, ale nedá sa formulovat prostredníctvom štandardizovaných etikiet, prispôsobených duchu moderny. (II.310)

Záverecná myšlienka!
Aj dnes sa môže unavenému a racionalistickému krestanstvu a ludstvu, vycerpanému chladným technickým svetom, znova stat, že práve v znamení Matky Márie opät nájde živého Krista. S touto dôverou sa smieme vydávat v ústrety budúcnosti. (II.313)

Poznámka: Vydavatelstvo LÚC pripravuje knižné vydanie myšlienok kardinála Josepha Ratzingera