Jozef M. Rydloý

Referendum nie je prázdne gesto…

Referendum máme síce za sebou, ale strach z neho už roky máta slovenskú politickú scénu. Úzko egoistický prístup politických elít k tomuto inštitútu priamej demokracie, ktorý mal za následok neúspešnost doterajších referend (až na referendum o vstupe SR do EÚ), krok za krokom dehonestuje nielen referendum ako také, ale aj vôlu aktívne sa podielat na smerovaní štátu a formovaní jeho obsahu. Akákolvek výzva na pasivitu sa raz vypomstí a tejto vládnej moci sa už aj vypomstila – v prvom kole prezidentských volieb. Napriek tomu nevyvodzuje nijaké závery, ktoré by naznacovali schopnost sebareflexie. Naopak, výzva na neúcast v druhom kole prezidentských volieb výrecne poukazuje na to, co caká a neminie Slovenskú republiku najbližších pät rokov - pokracujúca konfrontácia v duchu hesla „bud my, alebo nikto“. Aj z týchto dôvodov sa ešte raz vraciame k otázke referenda a prinášame reakciu Jozefa M. Rydla na stanovisko k referendu, ktoré vystihuje smutný stav nášho politického vedomia.

Všetci, co presadzujú referendum, si akosi neuvedomujú, že 15 % obyvatelov mi vnucuje svoju vôlu. Referendum by som pokladal za legitímne, keby o jeho vypísanie požiadalo 50% a jeden volic, a tak aj vzhladom na toto, že sa nerešpektujú všetci volici, na referende sa nezúcastním. Naviac by už parlament mal prijat uznesenie, že ak referendum bude neúspešné, hradí ho ten, kto ho vyvolal. Možno by sme sa naucili viac si referendum vážit, a nie zvolávat ho, ked sa inak opozícia nevie dostat k moci.
Daniel Dian,
šéfredaktor casopisu Duchovný pastier mesacníka katolíckeho duchovenstva v internetovej diskusii o referende 2004

Spôsob, akým slovenský politický establishement, koalicný i opozicný, mienkotvorná inteligencia, médiá, hospodárske kruhy ci cirkvi pristupujú k otázke referenda, je neakceptovatelný, pretože referendum je v demokracii elementárne demokratické právo, z ktorého vyplývajú obcianske povinnosti i záväzky. Kto túto skutocnost nechápe, treba mu so všetkým rešpektom povedat, že nemá ani pochop o tom, co je demokracia, tobôž priama demokracia ...
Ak by tak ako šéfredaktor casopisu Duchovný pastier, mesacníka katolíckeho duchovenstva – a takto uvažuje pomerne konzistentná cast slovenského obcianstva – uvažovali obcania krajiny, ktorej som obcanom, Švajciarskej konfederácie, nuž by Švajciarsko ako štát už dávno nejestvovalo. Tam sa hlasuje aspon štyri razy do roka na federálnej úrovni a nespocetne viackrát na kantonálnej a obecnej úrovni.
Občania majú právo vyjadriť sa ku každému rozhodnutiu federálneho, resp. kantonálneho parlamentu a vlády.
Na federálnej úrovni Švajčiari poznajú dva druhy referenda, povinné a fakultatívne.
Povinné referendum (référendum obligatoire) sa vzťahuje na každú zmenu ústavy, resp. ústavný zákon, čo znamená, musí prejsť povinne referendom a na to, aby zmena ústavy, resp. ústavný zákon efektívne vstúpil do platnosti, musí v referende dosiahnuť väčšinu hlasov tak ľudu (voličov) ako kantónov, t. j. musí ho akceptovať väčšina hlasujúcich a väčšina kantónov, ktorých je 23 + 3 = 26.
Fakultatívne referendum (référendum facultatif) sa vzťahuje nielen na federálne zákony, ale aj na dekréty federálnej vlády majúce všeobecný dopad, napr. na medzinárodné zmluvy uzavreté na dobu neurčitú (napr. vstup do OSN, alebo do EÚ). V praxi to znamená, že komu sa ten-ktorý zákon nepáči, má právo požiadať o to, aby to-ktoré rozhodnutie sa stalo predmetom referenda. Občan musí do 100 dní od uverejnenia príslušného zákona/nariadenia zozbierať 50 000 platných podpisov a o zákone sa hlasuje; ak ho ľud neschváli, automaticky stráca platnosť.
Okrem toho majú občania právo tzv. ľudovej iniciatívy (initiative populaire), čo znamená, že ak má občan alebo skupina občanov požiadavku, že treba prijať alebo zmeniť taký, či onaký zákon, tak musí v období 18 mesiacov zozbierať 100 000 podpisov a ľudové hlasovanie nielenže musí byť vypísané, ale ak je úspešné, tak federálny parlament musí, opakujem, musí prijať zákonnú normu v zmysle žiadanom iniciatívou. A obdobne to platí na kantonálnej i miestnej úrovni, pričom každý kantón, resp. obec má svoje vlastné zákonodarstvo či zvyklosti. Napríklad v kantóne Bern stačí na fakultatívne referendum 10 000 podpisov a 3 mesiace. V kantóne Vaud (Lausanne) treba však 12 000 podpisov a 40 dní na referendum a 12 000 resp. 18 000 podpisov a 4 mesiace na ľudovú iniciatívu.
Referendum je platné za akejkoľvek účasti voličov.
Argumentácia, že nech referendum platí ten, kto ho prehrá, je úplne scestné, rovnako argumentácia jeho finančnej nákladnosti. Vo Švajčiarsku je povinnosťou občana ísť do príslušnej komisie bez mimoriadnych nárokov na finančnú odmenu!
V slovenskej legislatíve referendum nie je doriešené. Ak slovenská ústava v dnešnom znení referendum pozná a ho nijako neobmedzuje – vo Švajčiarsku nemožno napr. hlasovať o daniach alebo výdavkoch na národnú obranu – resp. podmieňuje jeho platnosť 50% účasťou + 1 hlas, čo je napokon v rozpore s elementárnou logikou, pretože parlamentné voľby sú platné pri akejkoľvej účasti – je potrebné dopracovať príslušnú právnu normu. V danom právnom stave však referendum na akúkoľvek tému vypísané byť musí a v dikcii zákona je záväzné, lebo "vyhlasuje sa ako zákon".
Ak by Slováci žili v právnom, o demokratické zásady sa opierajúcom štáte, tak by nijaký politik, tobôž ústavný činiteľ, nemohol povedať, že "na tomto referende sa nezúčastním" – v ktoromkoľvek inom štáte, nehovoriac už o Švajčiarsku, by takýto politik mal okamžite po politickej kariére. Demokratické pravidlá hry požadujú, aby sa na referende zúčastnil čo najväčší počet voličov a zaujal svoje stanovisko. Toto je jediné mravné, opakujem mravné stanovisko, tvrdiť opak sa prieči nielen "občianskej" morálke, ale aj sociálnej náuke Katolíckej cirkvi i učeniu terajšieho pápeža Jána Pavla II., ktorého pozitívny postoj k demokracii je všeobecne známy a veriacich aj mravne zaväzujúci.
Korektná politická strana, slušná vláda by povedali: choďte hlasovať, a hlasujte za nás. Lenže toho sa súčasná vládna koalícia na Slovensku obáva, lebo nemá väčšinu ani v parlamente, ani medzi voličmi.
Vo Francúzsku pred každými voľbami či referendom v televízii intenzívne vysielajú reklamu s upútavacím heslom: Votez pour qui vous voulez, mais votez! (Hlasujte za koho chcete, ale hlasujte !) Demokracia, to je diskusia, participácia, účasť na budovaní spoločného dobra. Bonum comune sa nebuduje tým, že sa občan stiahne do svojej ulity, z ktorej občas vykrikuje nezúčastním sa, nediskutujem...
Postoj slovenského politického establishementu, koalicného i opozicného, mienkotvornej inteligencie, médií, hospodárskych kruhov ci cirkví k referendu je neakceptovatelný, pretože je nezodpovedný a ako taký hlboko nemravný. Je aj právne pomýlený a politicky nebezpečný, pretože v strete ideí a, pochopiteľne, v strete záujmov, sa nevedie viac diskusia o tom, čo je predmetom referenda, ale sa všetko zvrháva na percentá účasti, čo je priam perverzné, lebo sa tým úplne znehodnocuje inštitút referenda, elementárneho nástroja demokracie.
Z vlastnej skúsenosti viem, že zákonodarcovia pracujú omnoho zodpovednejšie, ak nad ich prácou visí onen Damoklov meč fakultatívneho referenda, lebo pracujú s vedomím, že občan ich prísne sleduje a kontroluje.
Jozef M. Rydlo