Darina Vergesová

Hrdinovia? Horkýže!

Nie je tomu tak dávno, co komunistické súdy vynášali rozsudky za trestný cin opustenia republiky. Previnilcov súdili za ich neprítomnosti, vymeriavajúc im tresty na jeden alebo aj viac rokov, co záležalo od toho, do akej miery boli nositelmi štátneho tajomstva. Komunizmus je síce dávno za nami, ale s menom „emigrant“ sa mnohí ešte stále akosi nemôžu vyrovnat. Na ilustráciu uvediem niekolko viet z istej (slabej) recenzie o Kružliakovej knihe Útek z tiesne, ktorá vyšla v Slovenských pohladoch (1/2004): „Hrdinovia nie sú tí, ktorí ušli. Hrdinovia sú tí, co zostali, znášali tvrdú realitu, pracovali a modlili sa, žili, milovali a umierali. Ich osudy sú len do poctu, ale v skutocnosti len oni sú národ, len oni niesli a nesú pochoden života, aj ked niekedy na kolenách alebo zohnutí v úklone... Emigranti zahrali svoje divadielko, sem-tam okradli Slovensko a odplávali za velkú mláku. Domácim pripadali cudne, s archaickou slovencinou, s ekonomickou i duchovnou chodobou, s nechápaním slovenských problémov. S prekvapením zistili, že ich nikto velmi nevíta, že nedostanú žiadne funkcie, že ich názory vyvolávajú súcitné úsmevy a že ich vlastne nikto nechce. Opät zostali za dverami, lebo nesplnali to, co Slovensko od nich ocakávalo...“
Kto bol a kto nebol hrdinom? Žeby boli hrdinovia tí, co neodišli a antihrdinovia tí, co odišli? Sotva. Každý urobil tak, ako mu to najlepšie vyhovovalo. Hrdinami neboli ani jedni ani druhí. Ci boli snád trošku „hrdinskejší“ tí, co sa odhodlali odíst a nebáli sa zobrat na seba neistý osud emigranta? Hrdinami by mohli nanajvýš byt tí, co vedeli riadne použit vlastný mozog a nenechali sa ovplyvnit médiami, nenaleteli na reci rôznych kadekým platených krasorecníkov a ktoviekým vybraných „tajtrlíkov“. Takých je ale na Slovensku málo. To by bola situácia na Slovensku iná. Zavrchstolmi by nesedeli tí, co tento štát nechceli a nerobia nic pre ochranu Slovákov a dobro národa a územnej celistvosti Slovenskej republiky. Žial, práve opak je pravdou. Vyjadrené metaforou, Slováci si vpustili do svojej záhrady tých najnebezpecnejších a najpažravejších capov a poverili ich záhradníctvom. Stací si zapnút Slovenský rozhlas alebo Slovenskú televíziu, o tých tzv. nezávislých médiách ani nehovoriac, a už sa z nich vyroja informácie o tom, kde boli, co robili a povedali predstavitelia slovenského ludu Bugár, Csáky, Duray a spol. Keby mrtvi mohli hovorit, revali by z hrobov naši predkovia, svojho casu prenasledovaní, bití a casto aj mucení a vraždení súkmenovcami spomínaných pánov len za to, že sa hlásili k svojej identite alebo prehovorili slovícko po slovensky. (Pozri aj: Joseph Alexander Freiherrn v. Helfert: Geschichte Oesterreichs vom Ausgang des Wiener October-Aufstandes 1848, II. Revolution und Reaction im Spätjahr 1848, Prag 1870). A tomu nie je až tak dávno, ako nás chce ktosi ucicíkat!
Slovensko nemá hrdinov, a ked, tak ich je strašne málo. Tak málo, že náš južný sused si cez svoju filiálku v tzv. slovenskej vláde bez najmenších škrupúl dovolí robit chútky na naše územie aj v nemeckom týždenníku: „Co sa už dlhú dobu zdalo byt traumatickým, totiž panstvo Madarska na Slovensku v rámci jedného tisícrocia – v Madarskom královstve nemalo Slovensko nikdy vlastný názov, volalo sa len Horným Madarskom – sa dnes znova etabluje pre mladých Slovákov ako zaujímavá minulost“. V clánku sa spomína aj 74 rocné spolužitie Slovákov s Cechmi v prvej i v druhej Ceskoslovenskej republike. Vicepremiér Csáky so smiechom kladie rétorickú otázku: „Co je to však proti jednému tisícrociu? ... Slováci už poznali, že sa môžu spolahnút na lojalitu Madarov k Slovensku“. (Süddeutsche Zeitung, 16.7.2003). Zvrhlost nad zvrhlost!
Slovenskom sa prehnalo viacero emigracných vln. Mnoho Slovákov sa ocitlo mimo svojej materskej krajiny bez vlastného pricinenia - zmenou hraníc - napr. v Madarsku, Rumunsku, Polsku a najnovšie rozpadom CSFR v Cesku. Iní opustili Slovensko z existencných dôvodov. Už za Uhorska tisíce Slovákov sa stahovali tam, kde potrebovali pracovné sily. Boli sociálnou emigráciou. Podobne tomu bolo po roku 1918. Od roku 1918 do roku 1938 na Slovensku zaniklo 660 tovární, pretože Slovensko sa muselo prispôsobit ceským záujmom. To malo za následok, že štvrt milióna Slovákov odišlo za prácou do Ameriky. Slováci opúštali svoju vlast aj krátko pred a po druhej svetovej vojne alebo po februári 1948. Zväcša tvorili politickú emigráciu so znacnou castou intelektuálov. Velkú vlnu odchodu Slovákov za hranice tvorí aj „dubcekovská“ emigrácia. V každej emigracnej vlne boli krajania s rôznym národným povedomím. Niektorí boli voci Slovensku indiferentní, iní zasa dokonca ani nechceli mat nic spolocné so Slovenskom alebo so Slovákmi. Boli ale aj takí, a nebolo ich málo, co sa neúnavne dožadovali slobody a politickej nezávislosti pre Slovensko, ku ktorému sa hlásili aj v cudzom svete, a to i po mnohých desatrociach. Nejeden z nich zohral v emancipacnom procese nezanedbatelnú úlohu.
Odmietavý postoj voci Slovákom žijúcim v zahranicí sa dosial nezmenil. Vycíta sa im, že vraj „naslubovali hory-doly, ale akosi to Slováci doma v penaženkách nepocítili ... „ (Slovenská republika 13. 10. 2000). Snád môže niekto, kto žije v zahranicí, za to, že zopár chvastavých kriklúnov prišlo na Slovensko a tam hory-doly naslubovali? Všetkých Slovákov nemožno hádzat do jedného vreca. Sú konkrétne prípady, ked chceli Slováci podla svojich možností pomôct, ci už na Slovensku investovat, alebo nezištne sprostredkovat investora, ale znechutene ustúpili od svojich úmyslov, lebo prvou otázkou pracovníka toho-ktorého ministerstva bolo: kolko miliónov provízie by to osobne pre mna prinieslo?
Dnes, ked máme „Ameriku“ aj na Slovensku, vidíme, že ten, kto nekradne a žije iba z práce svojich rúk, sa musí poriadne obracat, aby mohol dôstojne žit. Iba naivka by ocakávala, že emigranti budú nosit doláre na Slovensko v „kufroch“. V každom prípade Slováci žijúci v zahranicí mali co ponúknut mladej Slovenskej republike. Podla vzoru susedného Ceska, Madarska a iných štátov bývalého východného bloku sa vtedajšia slovenská politická špicka mala snažit získat kvalifikovaných Slovákoch žijúcich v zahranicí do služieb Slovenskej republiky. Novozaložený štát mal zapotreby hodne kvalifikovaných ludí, ci už do diplomatických služieb, alebo na iné posty, najmä v zahranicí. Nejeden národne orientovaný Slovák žijúci v zahranicí, ovládajúci niekolko svetových jazykov, s vysokoškolským vzdelaním by bol býval schopný dôstojne reprezentovat mladú Slovenskú republiku. Nestalo sa tak. Na tieto pre Slovensko také dôležité posty boli casto dosadzovaní nekvalifikovaní ludia bez primeraného vzdelania, vystupovania, bez ovládania cudzích jazykov, casto pohrdajúci vlastným štátom, ktorý mali reprezentovat.
Na záver: Už by bolo nacase nedelit sa na takých alebo onakých Slovákov. Je predsa úplne irelevantné, kde žijeme. Dožicme si navzájom a nedávajme nášmu nežiclivcovi do rúk korbác, a to hned ten najhrubší a najostrejší, aby nás poriadne mlátil po našich už dost „zohnutých“ chrbtoch ci na našu škodu casto naivných a nepremýšlajúcich hlavách.