Milan S. Durica

Integrácia spolocenstva v prvej a v druhej Slovenskej republike

Prvou a najhlavnejšou úlohou každého nového štátneho zriadenia je integrovat do nových spolocenských pomerov co najväcšiu cast svojich obyvatelov. Lebo podstatným nositelom štátu, ktorý je najvyššou organizacnou formou spolocnosti, sú jeho obyvatelia. Hlavne od ich súhlasu závisí formovanie, udržiavanie, obrana a zveladovanie štátu. Základné zákony demokratických štátov aj sankcionujú obcanov ako jediný pramen štátnej moci. Ale aj v iných formách štátneho zriadenia držitelia suverénnej moci nemôžu sa zaobíst bez výslovného alebo aspon tichého súhlasu obyvatelstva. Filozofi a teológovia sa od vekov zaoberali otázkou práva obcanov na revolucnú vzburu, nevynímajúc ani extrémny prostriedok vraždy tyrana, to je predstavitela štátnej moci, ktorý ci už pre svoju dokázanú totálnu neschopnost, alebo pre hrubé zneužívanie moci proti všeobecnému dobru obcanov a ich základným právam úplne stratil ich dôveru.
Najúcinnejším scelovacím prvkom ludských spolocenstiev bola vždy silná idea, ktorú jednotlivci prijali ako vysokú etickú hodnotu. Obyvatelov vtedy svetovej Rímskej ríše združovala idea rímskeho práva, ktoré zarucovalo spravodlivost a pokoj (pax Romana). Podobne o tisíc rokov neskôr zakladatel Uhorského královstva sv. Štefan testamentárne kodifikoval ako základnú ideu svojho královstva ústretovost a úctu držitela moci k pluralite «jazykov», teda etnických spolocenstiev, ktoré tvorili obyvatelstvo toho štátneho útvaru. Kým sa jeho nástupcovia držali tejto idey, Uhorské královstvo sa vzmáhalo, dokázalo prekonat aj najtažšie historické skúšky a násobilo rozsah svojho územia i pocet obyvatelstva. Ale ked v priebehu 19. storocia držitelia uhorskej štátnej moci sa spreneverili tejto základnej idei královstva tým, že zacali uprednostnovat jednu etnickú zložku a diskriminovat až po duchovnú genocídu ostatné etnické zložky, priviedlo to zákonito k úplnému rozpadu tisícrocnej ríše. Podobných prípadov na potvrdenie tejto zasady nám hojne poskytujú dejiny v každej epoche a v najrozlicnejších zemepisných koncinách. Stací si pripomenút aj nedávny pokus vytvorit štátne spolocenstvo na úplne vymyslenej, historicky nijako nepodloženej myšlienke nikdy nejestvujúceho “ceskoslovenského národa”. Taký štát sa mohol vytvorit a udržat jedine na cudzej vojenskej a politickej moci, ci to už bolo Taliansko a Francúzsko s Anglickom po roku 1918, alebo Sovietske Rusko v období 1945-1989.
Prvá Slovenská republika vznikla síce vo velmi krátkom case pod vplyvom medzinárodnej politickej situácie, teda bez náležitej prípravy. Ale bola výsledkom vyše storocných snažení a bojov najlepších synov slovenského národa o uznanie jeho samobytosti a jeho základných politických i ludských práv, ktoré sa konkretizovali v požiadavke autonómie Slovenskej krajiny. Túto si vydobyli Slováci už v októbri 1938 a práve vdaka samosprávnemu snemu, ktorý si demokraticky zvolili, mohli 14. marca 1939 legálnou procedúrou vyhlásit aj samostatný Slovenský štát.
Úloha a snaha budovat tento štát však ukladala slovenským politickým predstavitelom až nepredstavitelné problémy. Slovensko nemalo nijakú štátnu organizacnú štruktúru, navyše bol takmer absolútny nedostatok vedecky a skúsenostne pripravených ludí na obsadenie štátnych funkcií všetkých stupnov. A hlavne chýbali tu akékolvek financné rezervy, lebo jediná Národná banka bola v Prahe a tú si hned privlastnila Nemecká ríša. Nebola nijaká možnost, ale ani nebolo vlastne co delit. Ak historik analyzuje túto východiskovú situáciu prvej Slovenskej republiky, nemôže ju charakterizovat inác ako zúfalú. Necudo teda, že tak v Prahe, ale najmä v Budapešti aj verejne a so škodoradostnou nádejou vyhlasovali prognózy typu “Tí biedni Slováci o dva-tri mesiace prídu nás na kolenách prosit, aby sme ich zachránili od hladu.”
Mesiace však plynuli a Slováci nehladovali a nešli sa nikomu prosit. Ba v krátkom case dokázali usporiadat svoj štátny aj ekonomický život tak, že už po štrnástich mesiacoch ich slovenská koruna dostala názov “tatranský dolár”. Bola totiž podložená zlatom, darovaným státisícami chudobných obcanov. A túto zlatú hodnotu (0,0312 rýdzeho zlata) si slovenská mena zachovala až do jesene 1944, co vo vtedajšej Európe dokázalo iba Švajciarsko. Aj toto bolo jedným z dôkazov, že prvá Slovenská republika si od pociatku získala znacnú cast svojho obyvatelstva pre svoju štátnu ideu, ktorú jej ústavní zákonodarcovia cerpali z vyše tisícrocných tradícií etnogenézy národa, pri ktorého kolíske stála idea samostatnej štátnosti a vlastnej krestanskej cirkevnej organizácie. Postupným vývojom štátneho aparátu vtedajší slovenskí politici dosiahli to, co prakticky všetky európske národy vtedy strácali alebo museli ututlávat: nevídaný rozmach národnej kultúry a vedy, úplnú slobodu náboženského života so všetkými jeho verejnými prejavmi, mohutný rast národného povedomia a lásky k národu a štátu a - nie na poslednom mieste - taký materiálny blahobyt, aký azda nikdy predtým slovenské obyvatelstvo nezažilo. Uprostred zúrivej víchrice druhej svetovej vojny s jej nicivými a casto až neludsky brutálnymi sprievodnými zjavmi, Slovenská republika predstavovala ostrov bezpecnosti, poriadku, pokoja a blahobytu.
Co bolo prícinou tohto prekvapujúceho vývoja v mladuckom štáte?
Tu možno celkom bezpecne odpovedat: Bola to plodná idea slovenskej národnej osobitosti opretá o vieru v Božiu spravodlivost. Podla starej ludovej múdrosti “Pomáhaj si, clovece, a Pán Boh ti pomôže!” vedúce osobnosti slovenského politického života, od štúrovcov až po Hlinku a Rázusa, už dlhé desatrocia bojovali na politickom kolbišti za základné práva svojho národa a robili to v duchu najstarších jeho tradícií, z ktorých sa vytvorila jeho národná identita. Tento ideový základ dával predstavitelom novému štátu silu, prekonat zaciatocné tažkosti a tvrdou, inteligentnou prácou budovat, bránit a zveladovat získanú samostatnost, až kým ju brutálne neznicila vojnová záplava.
Ako to bolo s mentálnou integráciou obyvatelstva prvej Slovenskej republiky?
Najzodpovednejší politickí cinitelia si nerobili ilúzie o politickej orientácii obcanov Slovenska. Ked v októbri 1938 sa predseda slovenskej vlády Dr. Jozef Tiso snažil presvedcit nemeckého kancelára Adolfa Hitlera, aby neschválil pre Slovákov neprijatelné územné nároky Madarska, Hitler sa ho spýtal, aký výsledok by sa mohol ocakávat, keby nariadil plebiscit o budúcnosti Slovenska. Tiso, ktorý dobre poznal Slovensko z priamych kontaktov s obyvatelstvom všetkých krajov, odpovedal: “V takom plebiscite by sa asi jedna tretina vyslovila za Ceskoslovensko, dalšia tretina za návrat k Madarsku, a tiež asi jedna tretina za samostatnost Slovenska.
Bola to velmi realistická diagnóza. Ale práve preto, pocnúc už prvou vládou autonómnej Slovenskej krajiny, vedúci slovenskí politici cielavedome zamerali slovenské školstvo všetkých stupnov na objektívne historicky podloženú výchovu k poznaniu slovenských dejín a z toho poznania vyplývajúcu lásku k národu. Už v septembri 1939 slovenské školy dostali od ministerstva nové, slovenské osnovy najmä pre vyucovanie dejín a obcianskej výchovy. Ucitelom hned dali do rúk jednu z prvých moderných pedagogických príruciek, akou boli Slovenské dejiny od Františka Hrušovského. Takáto výucba a výchova za krátkych niekolko rokov ovplyvnila postoj nielen mládeže, ale cez nu aj mnohých rodín k pozitívnemu vnímaniu novej štátnosti. Práve z tých najmladších študentov sa v roku 1944-45 mnohí najhorlivejšie hlásili na obranu štátu, aj ked vedeli, že je to spojené s rizikom vlastného života. Podstatne rozšírené možnosti pre absolventov odborných a vysokých škôl hned sa zamestnat a uplatnit vo svojom odbore takisto prispeli k vnútornej národnej integrácii obcanov Slovenska. Táto integrácia dosiahla taký stupen - tažko je odhadnút percentuálny pomer, lebo vtedy sa nerobili prieskumy verejnej mienky - že dokázatelne ešte vela rokov po uchvátení moci komunistickou stranou jej vedenie stále považovalo za jednu zo svojich hlavných úloh práve prevýchovu širokých vrstiev obyvatelstva, podla nich nebezpecne zatažených slovenským “buržoáznym nacionalizmom”. Na dosiahnutie tohto ciela neváhali používat všetky možné prostriedky: od povinných školení, cez verejné zastrašovanie, až po teror mucenia v neludských väzniciach, ktorý sa nezastavil ani pred najvyšším trestom smrti. Potvrdzuje to aj fakt, že z prvých povojnových desattisícov slovenských utecencov a emigrantov drvivá väcšina zostala verná ideálu slovenskej samostatnosti a rozlicné cechoslovakisticky orientované združenia a organizácie v exile len velmi tažko získavali - neraz iba za prítažlivé doláre - niekolko Slovákov za svojich clenov, aby mohli akosi ospravodlivovat svoje pomenovanie.
Druhá Slovenská republika vznikla podobne legálnou cestou, ale za pokojných vnútorných i vonkajších okolností a po takmer dva roky prebiehajúcej verejnej diskusii. V rokoch 1990-1992 slovenská spolocnost disponovala státisícami vysokoškolsky vzdelaných osôb v najrozlicnejších odboroch. Od roku 1969 tu jestvovala aj štruktúra urcitého druhu štátnosti, Slovenská socialistická republika, takže administratívny aparát nového štátu stacilo prispôsobit novej situácii. Štátne financie sa hned zapocali delit, aj ked vyjednávania trvali dost dlho, a ich konecný výsledok bol chytráctvom ceského partnera a ústupcivostou Slovákov vypocítaný na kvótu, ktorá predstavovala hodnotu daleko pod dohodou stanoveným pomerom delenia spolocného štátneho majetku. Je pravda, že nový štát musel sa merat s velmi tažkým problémom prechodu z centrálne plánovanej socialistickej ekonómie na ekonómiu slobodného trhu. Ale práve tu sa ukázalo, že drvivá väcšina osôb, ktoré dostali do rúk vedenie novej Slovenskej republiky, nemala potrebné intelektuálne a skúsenostné kvality, aby úspešne zvládla riešenie toho problému. Chýbal tu základný dopodrobna rozpracovaný koncept privatizacného procesu, a preto už mnohé z prvých opatrení v tomto smere zaprícinili úpadok produktivity, ba aj úplný zánik prosperujúcich podnikov, z toho nevôlu a sklamanie ukrivdených odborne pripravených a úspešných vedúcich pracovníkov a následne aj nedôveru v širokých vrstvách obyvatelstva. Tento proces, žial , ani jedna z doterajších vlád nedokázala úspešne riešit tak, aby široké masy obcanov mohli konštatovat citelné zlepšenie svojich životných podmienok. Toto sa odrazilo všeobecným sklamaním a stále rastúcim nezáujmom o verejné veci. Aj posledné volby, na ktorých sa zúcastnilo iba málo viac ako legálne minimum oprávnených volicov, poskytli nám i svetu neodškriepitelný dôkaz, že slovenská spolocnost aj po desiatich rokoch trvania druhej Slovenskej republiky nielenže nijako nepokrocila vo vnútornej integrácii, ale naopak sa väcšmi odcudzila svojmu štátu, ako kedykolvek predtým.
Prícinou toho nie sú iba stále sa zhoršujúce ekonomické podmienky radového obcana a ostentatívny luxus neraz až nehanebne hrabivej casti “verchušky”. Túto prícinu treba hladat ovela hlbšie. Jej korenom je vyše štyridsatrocná duchovná nesloboda s deformujúcim školením, v ktorej vyrástli aspon dve generácie. A práve z tých generácií sa regrutovali a regrutujú poväcšine nositelia dnešnej politickej moci. Ich najhlbšia duchovná orientácia vychádza z dialektického materializmu, ktorému nekritické adoptovanie západného konzumného materializmu iba ponúklo tisíc nových možností implementovat jeho základné poucky na predtým ani nesnívaný osobný osoh. Táto ideová zataženost väcšiny zakladatelov nášho nového štátu sa ocividne odrazila na jeho základoch.
Už predcasne a teda atypicky odhlasovaná Ústava ešte v rámci nezaniknutého predchádzajúceho štátu nesie viditelné stopy tej zataženosti. Z nej pramenila a doposial pramení až infantilná bojazlivost priznat sa k hodnotám, ktoré vytvoril slovenský národ pocas svojej prvej samostatnej republiky. Tak sa báli pomenovat legislatívny zbor historickým názvom Slovenský snem, za ktorý slovom i zbranou bojovali slovenskí politickí vodcovia už v revolucných rokoch v polovici 19. storocia; namiesto vyše storocnej národnej hymny, za ktorú boli prenasledovaní a trpeli najlepší synovia národa pocas dlhých desatrocí madarizácie, prevzali ako symbol nového štátu starú cast ceskoslovenskej hymny, ktorá ani obsahom, ani hudobnou kompozíciou nemá ani tien dôstojnosti, akú vyžaduje symbol kultúrneho národa a štátu. Slovenskej národnej banke dali názov Národná banka Slovenska, aký mohla mat už aj za federácie ako regionálny celok s urcitou autonómiou. Slovenským železniciam takisto vymysleli dlhý a nezvyklý názov, len aby sa vyhli normálnemu ich pomenovaniu, ktoré dostali za prvej Slovenskej republiky. Aj na cirkevnom poli, na ktorom je najbežnejšie pomenovanie kolektívneho poradného zboru adjektívom, odvodeným od názvu národa – Nemecká biskupská konferencia, Talianska biskupská konferencia a pod. – odklonili sa od všeobecného úzu a nazvali ju Konferencia biskupov Slovenska. Po celom svete známej Ceskoslovenskej obchodnej banke, ktorá bola vždy symbolom zaniknutej štátnosti, nedokázali zákonom uložit zmenu tohto provokatívneho názvu na území nového suverénneho štátu, ba nedokázali ju prinútit ani k uvedeniu už v poslednom období federácie zákonom stanoveného spojovníka v prvom slove jej pomenovania. Takýchto odrazov starej mentality bolo a je tolko, že by sme potrebovali príliš vela casu na ich vypocítanie. Spomeniem iba najnovšie pohoršovanie sa nad našimi južnými susedmi, že si opät, a to na moderných elektronických nosicoch, rozširujú svoje iredentistické piesne. Mnohí z nás zabúdajú, že iredentizmus je podstatnou castou madarskej národnej idey, za ktorú sa žiaden poctivý Madar nehanbí a nebojí sa ju aj verejne manifestovat. V tomto by sme sa mali skôr od nich ucit. V repertoáre slovenských národných piesní sme aj my mali na tucty krásnej hudobnej kompozície v sprievode nádherných textov. Ktosi mal záujem všetky tie piesne umlcat a vyhodit z nášho hudobného pokladu. Preco si my nevieme pripravit podobný výber z toho najlepšieho, co doposial nestratilo a ani nikdy v budúcnosti nestratí svoju hodnotu? Iba zo strachu, že v tom poklade boli aj dve-tri extrémistické odrhovacky jednej ci dvoch horúcich hláv, ktoré už dávno upadli do zabudnutia? Ked sme ako študenti v zahranicí zaspievali našim kolegom v medzinárodnom prostredí napríklad “Slovensko moje, otcina moja, krásna si ako raj” , tak udivene pocúvali a pýtali sa, ci je to naša národná hymna. Národ, ktorý si nezachováva s úctou a láskou svoje duchovné dedicstvo, ktorý si ho nechá cenzurovat a prznit jednotlivcami ci skupinkami obcanov, ktorých srdce bije kdesi za jeho hranicami alebo aj za dalekými oceánmi, a tobôž ešte celkom cudzími komisármi, taký národ nemá záruku svojej budúcnosti.
Nemyslím, že by to bola iba intelektuálna obmedzenost niektorých obcanov, ktorá napríklad v pocte zaregistrovaných politických subjektov až desatnásobne prevýšila ich pomerný štandard v európskych štátoch. Na tom pravdepodobnejšie ktosi mal a ešte stále má konkrétny záujem. Lebo už starí Rimania sledovali zásadu Divide et impera (Rozdeluj a panuj!) Je celkom jasné, že pätmiliónové spolocenstvo, v ktorom sa zaregistruje vyše sto legálnych politických subjektov, sa zákonito stane predmetom ekonomickej, politickej, kultúrnej aj ideologickej nadvlády mocnejších. A táto atomizácia slovenskej spolocnosti, zdá sa, živelne pokracuje nielen bez citelného odporu držitelov moci, ale casto s ich úcinnou kolaboráciou. Takmer totalita masových komunikacných prostriedkov je dnes, až na maskujúce lahké triky v opacnom zmysle, podstatne zameraná proti duchovnému dedicstvu slovenského národa, proti jeho krestanskej tradícii a proti jeho národnej štátnosti. V tomto smere sa takmer denne objavujú nové iniciatívy na športovom, na financnom, na hospodárskom, na kultúrnom a vedeckom, na politickom, ba i na vojenskom poli. Mnohé z nich znamenajú tichý, ale úcinný výpredaj suverenity Slovenskej republiky a velmi nebezpecné tunelovanie tak materiálneho, ako aj duchovného pokladu slovenského národa.
Následky tohto vývinu, ako som už naznacil, nedávajú na seba cakat. Je preto najvyšší cas, aby všetci - opakujem, doslova všetci - ktorým záleží na zachovaní ich vlastnej národnej, kultúrnej i náboženskej identity nielen pre seba osobne, ale pre celý slovenský národ, intenzívne vyhladávali cesty k duchovnej integrácii v tých najpodstatnejších záujmoch národa a štátu, a pri všetkej rozdielnosti náhladov na sekundárne otázky, našli rozumný kompromis na vytvorenie spolocnej ideovej aj organizacnej platformy, ktorá bude môct zmenit smer doterajšieho neblahého vývinu a zachránit aj pre budúce generácie aspon to najpodstatnejšie a najvzácnejšie z historického dedicstva nášho národa. Kiež Pán Boh dá, aby sme to - opät podla spomenutej starej ludovej múdrosti - jeho pomocou aj dokázali!
Ešte slovo k integracným trendom, ktoré dnes najaktuálnejší predmet súkromných i verejných diskusií, nádejí aj obáv o budúcnost národa a jeho štátu.
Ked sme si už prepásli jedinecnú historickú príležitost zakotvit svoju štátnost na najbezpecnejší základ medzinárodnej neutrality, neostáva nám iná reálna alternatíva, ako vstup do Európskej únie. Preto náš súhlas k nej musí byt úprimný, ale aj dôstojný. Musíme vojst do toho spolocenstva štátov nie plaziac sa na kolenách, ale na vlastných nohách a so vztýcenou hlavou vo vedomí, že sme dozretý európsky národ, celkom tak, ako iní kandidáti na vstup do Únie. Aj v tomto nám môže byt vzorom skúsenost z prvej Slovenskej republiky. Všetky stredoeurópske štáty vošli do Hitlerovej “novej Európy” viac-menej dobrovolne, alebo i pod vojenským násilím. Ale malá Slovenská republika ako jediný z tých štátov si dokázala vyhradit aj od Hitlera rešpektovanie svojho krestanského národného i kultúrneho dedicstva a svojej nenarušitelnej identity. Jozef Tiso už 18. marca 1939 odvážnym diplomatickým postojom dosiahol od Hitlera jeho záväzné slovo v tejto pre slovenský národ najpodstatnejšej veci a história potvrdila, že práve v tomto prípade aj nemecký diktátor výnimocne zachoval dané slovo.
Teda: vstup do Európskej únie je dnes aj naším štátnym záujmom. Ale je naším národným životným záujmom, aby sme tam vošli ako štát, ktorý má svoju vlastnú duchovnú a kultúrnu tvár, vlastnú a neodnatelnú historickú tradíciu, pevne zakotvenú v jeho vyše tisícdvestorocnom krestanstve.