Ján Urbánek

Čítanie v krajine

Roku 1982 vydal Jaroslav Rezník knihu “Po literárnych stopách na Slovensku (Mladé letá, Bratislava). Bol to aperitív pred jeho druhou knihou “Túry do literatúry” (Slovart 2001, Bratislava). “Túry” sú veľmi zaujímavá kniha, ktorá rozpráva vo dvoch významových rovinách. V prvej, explicitnej významovej rovine rozpráva o slovenskej literatúre. Z tohto hľadiska ju už zhodnotili mnohí kritici. Pokiaľ viem, druhá významová rovina Rezníkovho diela ostala nepovšimnutá.
V tejto nepovšimnutej, iba implicitne vyjadrenej významovej rovine sa v “Túrach” nevraví o literatúre. Záber knihy je tu oveľa širší, ide ďaleko, ba aj ďalej. Načrtnutý je tu zaujímavý, veľmi aktuálny, zároveň však prehliadaný uhol pohľadu. Naznačený je tu určitý spôsob, ako hovoriť a myslieť a následne, ako začať aj vidieť a rozumieť. Jaroslav Rezník sa díva na slovenskú literatúru ako na uzemnenú, zakorenenú v slovenskej krajine. Takto videná literatúra dostáva nové dimenzie. Vidíme ju v priestorovom kontexte krajiny, akoby presvietenú krajinou. Uzemnená literatúra však zároveň vrhá svetlo na krajinu, do ktorej patrí. Okrem toho vzájomného vzťahu je tu i čosi naviac - metóda. Takto sa dá hovoriť a myslieť nielen o slovenskej literatúre. Touto cestou sa dá ísť i za hranice literatúry, takto sa dá vravieť a myslieť o celej slovenskej literatúre. Ba dá sa ísť i ďalej, aj za hranice kultúry. Aj o prírode sa dá hovoriť a myslieť takto, aj ona je rovnako uzemnená, lokalizovaná. A tak na konci všetkých týchto “túr” sa nám možno podarí to najdôležitejšie. Možno nájdeme spôsob, ako vidieť a chápať Slovensko a v kontexte slovenskej krajiny zazrieť a pochopiť i vlastnú identitu.
Rezníkove “Túry” sú prológom k takto nasmerovanému, široko koncipovanému videniu a mysleniu. Bolo by preto chybou nedomyslieť tento prológ do konca alebo aspoň nenaznačiť, kam smeruje, čo anticipuje.

Udalosť
Kľúčovým slovom Rezníkovej knihy sú “túry”. Autor ním pozýva čitateľa nielen na “malebnú cestu dolu Váhom”, ale na cesty, ktoré idú krížom-krážom celým Slovenskom. Pozvanie na malebnú cestu svojou krajinou prijme každý rád. Prijme ho rád a spontánne, tak spontánne, že ľahko stratí zo zorného poľa základný motív svojho putovania. Čo je teda motívom túr, čo nás tak láka vydať sa na cesty a chodiť do úmoru po svojej krajine, z miesta na miesto? Kam to chceme vkročiť, čo chceme vidieť?
Ktosi múdry povedal: “Nik nepozoroval, nevidel priestor mimo času a naopak”. A práve o toto ide. Preto nás to tak láka chodiť po krajine, lebo na každom kroku môžeme zažiť všedný div, vidieť, ako sa konkrétny priestor prelína - ale nesplýva -s konkrétnym časom. Staneme sa svedkami toho, ako na konkrétnom mieste, na mieste, ktoré má vlastné meno, plynie a trvá konkrétny čas, čas tohto, a nie iného miesta. Ak prejdeme kúsok ďalej - ako sa na túrach patrí - tak zažijeme, ako na inom mieste inak plynie a inak trvá iný čas, čas tohto iného miesta. Vidieť a zažiť a možno aj trošku rozumieť, ako sa v strhujúcej rozmanitosti prepletá konkrétny priestor s konkrétnym časom a ako sa v tomto pletive formuje náš domov - vlasť, to je motívom všetkých túr. Tento hlboký a zmysluplný zážitok nie je však bezprostredný. Sprostredkováva nám ho veľmi široké spektrum najrôznejších javov, literatúra, výtvarné umenie, každý prejav kultúry a rovnako aj pestrá paleta prírodných javov. Každý z týchto javov nám ho sprostredkováva po svojom, podľa svojej prirodzenosti. Ak sa nechceme stratiť vo fascinujúcej rozmanitosti, treba mať oporný bod.
Hlboký a možno preto nie vždy zrozumiteľný anglický filozof N.H. Whitehead skoncipoval pojem “udalosť” (event). Udalosť, to je charakter miesta v perióde času. Vyzbrojení predstavou “udalosti” sa môžeme teraz vydať na túry. Najskôr na túry do literatúry a potom za jej hranice, ďaleko i ďalej.

Túry do literatúry
S túrami do literatúry možno začať hocikde, hocikde možno otvoriť knihu Jaroslava Rezníka a vstúpiť. Povedzme v Turci. Na začiatku je, ako sa na poriadne túry patrí, mapka. Zakreslené sú na nej východiská a ciele literárnych túr. Kláštor pod Znievom, Turčianske Teplice, Slovenské Pravno atď. Všetko vlastné mená, mená obcí. Každé z nich je hlboko zakorenené, doslova priklincované k svojmu miestu. Ku každému menu obce patria i mená spisovateľov, ktorí sa tu narodili, žili, umreli. Neoddeliteľne s nimi a ich osudmi i mená ich literárnych diel. Takto sa z mena každej obce pomaly stáva udalosť, literárna udalosť. Aby sa tak skutočne stalo, treba ešte čosi pridať - čas. Ku každému menu spisovateľa i k názvu jeho diela patrí dátum. Údaj o čase, ktorý je tiež uzemnený, zakorenený. Zmysel má iba vo vzťahu k danému miestu, spolu s ktorým vytvára udalosť. Všetko je tu teraz presné. Za oného času - nie inokedy - sa tu, na tomto mieste - nie inde - stala udalosť, literárna udalosť, vzniklo neopakovateľné literárne dielo. Charakter miesta v perióde času je daný.
Genius loci nie je teda žiadny prízrak. Je síce pravda, že ho spravidla vôbec nevidíme, a že aj v privilegovaných chvíľach sa nám v zornom poli iba mihne, iba sa zazdá. To však neznamená, že je dačím neskutočným, dačím, čo v najlepšom prípade živorí kdesi na hranici skutočnosti. Skôr naopak. Našej pozornosti uniká preto, lebo je preťažený významom a bytím. Prosto je - pre nás, pre naše oči - príliš skutočný. Treba sa nám preto veľmi pozorne dívať, aby sme zazreli aspoň lem tejto skutočnosti, aby sme tam, kde treba vidieť svetlo, nevideli iba tmu.
S touto vierou v genia loci sa vráťme teraz do Turca.
Ján Kollár, to je predsa udalosť. Je to on, čo určuje charakter miesta v perióde času. Ján Kollár, to sú Mošovce v ich hviezdnej hodine, v perióde rokov 1793-1852. Nikde inde, iba tam, nie inokedy, ale presne iba vtedy. Blatnica je neďaleko, no toto meno je meno inej udalosti. Charakter tohto miesta za oného času je daný Mašou Haľamovou. Ona je literárnou udalosťou Blatnice, ona sa podieľa na geniovi loci tohto miesta. Má zmysel ísť z Blatnice do Záboria, pretože tam je inak. Charakter tohto miesta v perióde 1812-1876 určuje Jonáš Záborský. V Kláštore pod Znievom sa kratučká literárna udalosť volá Capko Znievsky (1846-1867). A napokon výnimočný Turčiansky Sv. Martin. Literárna udalosť za udalosťou. Charakter tohto miesta v perióde 19.a 20. storočia je daný celým spoločenstvom spisovateľov, meno za menom. Nečudo, že v “Túrach” je Martinu venovaná samostatná kapitola.
Prešli sme narýchlo, iba v skratke krátky úsek literárnych túr v Turci. Možno to aj stačí. Základné obrysy literárnej panorámy Turca sú už vari dostatočne zreteľné. Vidno, ako sa neopakovateľným spôsobom prepletá konkrétny turčiansky čas s konkrétnym turčianskym priestorom, ako plynie na rôznych miestach rôzne.

Zvony
Budievajú ma zo sna zvony.
Prisnije sa mi krajina.

Celá sa chveje. Ako biele loď
kĺže sa po nej z vlny na vlnu
svetlo. To hľadané.

Otvorím oči. Vidím toľko tmy,
že sa mi do nich slzy nahrnú.
Usínam tak.

Táto báseň je od Milana Rúfusa (Básne, Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1972). Vstúpme opatrne a s úctou do tohto sna a predstavme si panorámu Turca. V každej obci kostolná veža s niekoľkými zvonmi. Iba jediný z nich však odbíja bežný, profánny čas. V celom Turci zvonia naraz, presne vtedy, keď aj v rozhlase sa ozýva časové znamenie. Iné zvony sa rozozvučia zasa iba vo sviatok, pri veľkých udalostiach, vždy, keď je vo vzduchu čosi z nedele. Nestane sa, že by ich hlas nesprevádzal nejakú literárnu udalosť. Tieto slávnostné nedeľné zvony nezvonia naraz, zvonia nesimultánne, v každej obci inokedy. To však neznamená, že nezvonia presne. Naopak. Každý z nich zvoní presne, presne vtedy, keď je jeho čas, keď treba odbiť hviezdne hodiny svojej obce. Celá krajina sa chveje týmto posolstvom. Jeden zvon vyzváňa v rokoch 1793-1852. Iný, susedný sa zasa rozozvučí v roku 1908. Z iného miesta sa neozýva jeden zvon, ale mnoho zvonov. Znejú dlho, niekoľko storočí bez prestávky. Inde je ticho, alebo zvon zaznie len celkom krátko.
Turčianske literárne zvony nielenže nezvonia naraz, ale aj hlasy majú zafarbené rôzne. Ohlasujú rôzne posolstvá, zvonia tak, ako sa patrí, každý podľa charakteru svojho miesta. Preto sa v hlase jedného ozývajú Národné spievanky, iný rozpráva dačo o Dare, ďalší o Sirôtkach. Počuť nielen jednotlivé turčianske zvony, ale počuť - a to predovšetkým - i zbor, ktorý tvoria, “celá krajina sa chveje”.
To, čo sa nám v tomto zbore prihovára, to je Turiec, literárny Turiec. A tak po literárnych túrach v Turci začíname vidieť a chápať dačo - len dačo - z krajiny medzi dvomi Fatrami. Zazrieme, ako sa “kĺže po nej z vlny na vlnu svetlo. To hľadané”. Keď však poriadne otvoríme oči, uvidíme tmu. Zistíme, že naše poznanie je iba fragmentom, že túry do literatúry sú len úvodom, prológom. Je to dobrý návod, ako zmysluplne kráčať krajinou a robiť túry i ďalej, aj za hranice literatúry. Po Turci sú predsa rozsiate aj iné ako literárne stopy. Bolo by na škodu nevydať sa i po nich.

Túry za hranice literatúry
Alžbeta Güntherová-Mayerová sa napríklad vydala “Po stopách výtvarnej minulosti Slovenska” (Palas, Bratislava, 1975). Tieto stopy ju pochopiteľne zaviedli aj do Turca. Výtvarné stopy, o ktorých sa zmieňuje, možno doplniť o stopy, ktoré sú uvedené v trojdielnom Súpise pamiatok na Slovensku (Obzor, Bratislava, 1967). A znova sa možno vydať na malebnú cestu krásnym Turcom, tentoraz na túry výtvarné. Má zmysel vydať sa na výtvarné túry po tej istej trase, kadiaľ nás viedli literárne túry. Na začiatku opäť mapka, hustá sieť obcí. Pri každej obci súpis výtvarných diel a pochopiteľne dátumy. Výtvarná udalosť vedľa výtvarnej udalosti.
Začnime na Záborí. Takmer žiadna výtvarná udalosť. Výtvarných stôp ako šafranu. Niečo ľudovej architektúry, dom. č. 22, zvonica. A predsa ešte dačo. Pomník Jonáša Záborského od Františka Štefunku. Miesto, kde sa výtvarné stopy stretli, prekrížili s literárnymi. Vedľa, v Mošovciach, je to trošku bohatšie. Charakter tohto miesta v krátkej perióde času určuje neveľký súbor výtvarných diel. Kaštieľ, mauzóleum, dva kostoly, dve sochy. Všetko mladé, klasicizmus, neogotika. Opäť stret výtvarných a literárnych stôp v soche Jána Kollára, znova od Františka Štefunku. V susednej Blatnici je to už iné, je tu toho viac. Početné výtvarné stopy určujú charakter miesta v dlhej perióde času. Začínajú hradom a kostolom z gotického obdobia. Cez barok a klasicizmus sa výtvarné stopy tiahnu až do 19. storočia. Všetko je však iba naznačené. Iba hrad, dva kostoly, dva kaštiele. Dačo, ale nie viac. V Kláštore pod Znievom to vyzerá celkom inak. Kláštor, to je výtvarná udalosť za výtvarnou udalosťou. Začína to ranou gotikou, Znievsky hrad, kostol premonštrátov, kostol sv. Mikuláša. Ranou gotikou to začína, ale ňou sa nekončí. Početné výtvarné stopy pokračujú cez obdobie renesancie, baroka a klasicizmu, až do konca 19. storočia. Bohatý a pestrý súbor výtvarných diel - stavby sakrálne, profánne, prestavby starších stavieb, plastiky, maľby atď.
Výtvarné diela zreteľne určujú charakter miesta v dlhej perióde času bez prerušenia. V Turčianskom sv. Martine je to podobne a zároveň inak ako v Kláštore. Súpis výtvarných pamiatok podobne dlhý ako pod Znievom. Štruktúra je však iná. Kostol sv. Martina je ranogotický, ostatné pamiatky sú však mladé, z posledných storočí. Vo väčšine prípadov späté s literárnym životom mesta. Bohatý súbor výtvarných pamiatok určuje charakter miesta iba v krátkej perióde času.
Po krátkych výtvarných túrach sa opäť dačo z podstaty krajiny stalo zjavným. Znova panoráma Turca a jej zvony. Niektoré z nich odbíjajú všedný čas, pochopiteľne, že naraz. Okrem týchto zvonov sa ozývajú aj zvony, ktoré sprevádzajú literárne udalosti svojich obcí. Nezvonia naraz, ale nesimultánne, tak ako sa patrí. Presne. Popri nich však zvonia ešte zvony, ktoré sprevádzajú výtvarné udalosti. Aj tieto bijú nesimultánne, presne vtedy, keď nastali výtvarné hviezdne hodiny tej ktorej obce. Niekde silno od počiatkov takmer dodnes. Inde silno, no krátko, inde slabo alebo takmer vôbec. Dačo dôležité je v tejto bohatšej panoráme Turca nové. Zvony, čo rozprávajú o literárnych udalostiach, nebijú synchrónne so zvonmi, ktoré šíria zvesť o udalostiach výtvarných. V každej obci znejú zvony tak, že vyjadrujú jej meno, neopakovateľný vzťah výtvarného umenia a literatúry, neopakovateľný charakter miesta v perióde času.
Po výtvarných túrach sa charakter Turca stal zreteľnejší. Presvetlil sa mnohými vlastnosťami, vzťahmi a predovšetkým fascinujúcimi rozdielmi. Zreteľnejšie tušíme význam mena “Turiec”. Genius loci situovaný medzi dvomi Fatrami je zjavnejší, stále však iba fragmentárny. Pozornejší pohľad postrehne, že je tu ešte veľa nejasného, ešte priveľa tmy. Nestačí totiž chodiť iba po lineárnych a výtvarných stopách, ale treba sa vydať na túry v celej šírke kultúry. Sieť ciest, ktorá sa pred nami otvorí, je úchvatná pestrosťou a šírkou. Nespočetné zvony tvoria neraz skutočne mohutný zbor. V ňom sa zreteľne prejavuje úzka spätosť konkrétneho času a konkrétneho priestoru. Zvony zvonia zreteľne asynchrónne a nesimultánne. Zvony, odbíjajúce rôzne kultúrne udalosti tej ktorej obce, nezvonia synchrónne. Asynchrónnosť je však v každej obci iná. Asynchrónny čas plynie nesimultánne, na každom mieste inak. Aj keby sme poctivo pochodili po všetkých kultúrnych stopách, nebolo by sme na konci túr. Genius loci Turca je bohatší a širší. Túry idú aj za hranice kultúry.

Túry za hranice kultúry
Panoráma Turca je príliš strhujúca, aby sme si ju nevšimli, či nebodaj zabudli. Vysoké, zalesnené pohoria obklopujú mäkko modelovanú osídlenú krajinu ako hradba, kolom dokola. Veľká i Malá Fatra, Žiar, Kremnické vrchy i samotná kotlina, to sú tiež udalosti. Aj k nim patria dátumy, ktoré určujú rôzne etapy ich morfogenézy. Všetko začalo v neogéne, v mladších treťohorách. Odvtedy sa pozdĺž tektonických zlomov dvíhajú pohoria oproti poklesávajúcej kotline. Dvíhajú sa obe Fatry. Váh starší ako obe tieto pohoria sa do dvíhajúcich pohorí zarezával a vytvoril dve prelomové doliny - Strečniansky a Kraľoviansky prelom. Na juhu kotliny sa v mladších treťohorách sformovali sopečné pohoria, časť Žiaru a Kremnické vrchy. V kvartéri, vo štvrtohorách sa striedali ľadové a medziľadové doby. Tieto klimatické zmeny zanechali v pohoriach po sebe stopy vo forme úzkych hlbokých dolín. V kotline zasa o striedaní období svedčia systémy náplavových kužeľov a riečnych terás. Takto by sa dalo chodiť v Turci po stopách geologických, geomorfologických, klimatických procesov, dali by sa sledovať deje, ktoré sa odohrávali v živočíšnej či rastlinnej ríši. Na pozadí literárnych, výtvarných či širšie povedané kultúrnych udalostí sa odohráva široké spektrum rôznorodých prírodných procesov. To majestát prírody odbíja svoj pomalý nekompromisný čas, pochopiteľne, že nesimultánny. Tento čas inak plynie v pohoriach, inak v kotline. V spleti týchto prírodných procesov sa sformoval Turiec, krajina od okolia izolovaná i so svojim okolím spojená. Prírodou vytvorená výnimočná kombinácia izolovanosti i komunikácie podmienila vznik autochtónnej kultúrnej oblasti. Silueta turčianskeho genia loci je už pomerne zreteľná, no nie je ešte zreteľná úplne. Vo vzduchu visí otázka, prečo treba písať meno “Turiec” s veľkým začiatočným písmenom. V tejto otázke je skrytá výzva opustiť “turčiansku záhradku” a vydať sa na túry za hranice Turca.

Malebná cesta Slovenskom
Ak opustíme Turiec, nemôžeme si to nevšimnúť. Nemôžeme nezbadať hranicu, ktorú sme prekročili, pretože za ňou je to inak. Liptov je iný ako Turiec. Aj Orava je iná ako Turiec, no iná je inak, ako je iný Liptov. Ak sa vydáme z Turca hociktorým smerom, narazíme na to isté, na hranicu, na priestorový rozdiel. Rozdiel celkom zjavný, ale rozdiel v čom? Ak nie vo všetkom, tak v mnohom. Aj v Liptove aj na Orave zvonia zvony ako v Turci. Aj v Liptove i na Orave zvonia asynchrónne a nesimultánne, no asynchrónnosť a nesimultánnosť je tu iná ako v Turci. Liptov, Orava, to sú mená iných udalostí ako udalosť Turiec. Genius loci Turca, Liptova, Oravy je indivíduum s vlastným menom. Tieto rozdiely robia cestu Slovenskom takou malebnou. Je zážitok byť svedkom a ako na dlani vidieť, ako sa krajina na každom kroku mení, v akej vysokej miere je individualizovaná, akoby v jej štruktúre bolo niečo z osoby, niečo osobného, čo si pýta vlastné meno.
Sme v pokušení podceniť malebnosť a pestrosť krajiny, zľahčiť zážitok z túr po nej. Považovať ju len za záležitosť estetickú. Tomuto pokušeniu však treba odolať, pretože v malebnosti krajiny sa javí nielen čosi z objektívneho zákona, ale prebleskuje tu i veľa zmyslu. Vďaka tomu môže byť len krok od estetického zážitku k vedeckej metóde. Celkom dobre ňou môže byť metóda, ktorú C. L. Strauss nazýva ”technikou premiestňovania sa do inej kultúry” (Štrukturálna antropológia, Kaligram, Bratislava 2000). Povaha tejto metódy sa dá naznačiť niekoľkými citátmi. “Je všeobecne známe, že nijaká civilizácia nemôže premýšľať o sebe samej, pokiaľ nedisponuje inými civilizáciami, slúžiacimi jej na porovnanie”. “Dnes vieme, že nijaká časť ľudstva nemôže dospieť k vlastnému pochopeniu bez konfrontovania sa so všetkými ostatnými zložkami”. “V 18. a 19. storočí sa humanizmus rozširoval spolu s pokrokom geografických výskumov”.
Pri túrach naprieč Slovenskom spontánne postupujeme podobne ako geograf. Jeden kraj porovnávame s iným, aby sme v zložitej sieti rozdielov postrehli jeho povahu. Až po konfrontácii Turca s ostatnými regiónmi pochopíme, že krajina medzi dvomi Fatrami je indivíduom, že sa nikde neopakuje, že jej meno sa musí písať s veľkým začiatočným písmenom.
Malebnosť slovenskej krajiny je strhujúci zážitok. Problém je iba tento zážitok verbalizovať alebo dokonca konceptualizovať. Nie je to však problém neriešiteľný, “technika premiestňovania” je - prinajmenšom ako inšpirácia - k dispozícii.
Po dlhých túrach, na ktorých sme kráčali krížom-krážom celým Slovenskom, má zmysel vrátiť sa k východisku, znova, opäť, ale po novom otvoriť knihu Jaroslava Rezníka a začítať sa.
Keď takto porovnávajúc a premiestňujúc jeden kraj do iného kraja - sme prešli celým Slovenskom, vynorí sa pred nami logická a naliehavá otázka. Patria tieto tak rôznorodé kraje dohromady, do jedného územného celku? Možno túto, tak pestrú mozaiku zahrnúť pod meno “Slovensko”? Možno a aj treba. Spoločnou a jednotiacou črtou je práve táto zjavná a výrazná rozmanitosť. Nie je vylúčené, že na túrach naprieč Slovenskom stretávame - je to opäť termín C. L. Straussa - “optimum rozmanitosti”. Na miestach, kde táto miera rozmanitosti začne klesať, môžeme so značnou istotou klásť hranice Slovenska.
Zmysel a význam priestorovej rozmanitosti Slovenska si na vlastnú škodu neveľmi uvedomujeme. Keďže sme sa do nej narodili, berieme ju ako bezcennú samozrejmosť, a nie ako vzácnu výnimku. Ak chceme spoznať jej zmysel, tak treba znovu použiť techniku premiestňovania do kultúry a civilizácie. Neveľké Slovensko treba vložiť do súčasného globálneho kontextu. V tomto priestore dominuje totalita, trend zmazávať rozdiely a každý náznak autonómie či individuality. Už niekoľko generácií Slovákov žilo a žije v takomto silovom poli. Totalita je pre nás minulosť i prítomnosť. To iba rok 1989 nás mohol (ale nemusel) mýliť. Keď vtedy totalita menila svoje skupenstvo, keď prechádzala - ako niektoré druhy hmyzu - metamorfózou, vyzeralo chvíľku všetko nežne. Potom sA však totalita rýchlo konštituovala do nového globálneho unifikujúceho trendu nebývalej sily. V tomto pochmúrnom kontexte sa každá krajina s rozmanitosťou možno optimálnou javí ako miesto vzdoru, ako disident. Pre ľudí, či už jednotlivcov, ktorí chcú i naďalej ostať osobami, alebo spoločenstvá, ktoré nechcú stratiť svoju individualitu, je táto krajina niečo ako Lapis refugii. Je prostredím, ktoré jednotlivcom či spoločenstvám tejto krvnej skupiny a mentality pomáhala a pomáha prežiť vpád barbarov.
Malebnosť krajiny nie je iba estetickou záležitosťou. Za vizuálne príťažlivou krajinou sa v neľahkých dobách môžu skrývať hodnoty doslova existenčného významu.
Aby sme mohli začať s objavovaním zmyslu krajiny, treba začať s reflexiou celého spektra túr, ktoré sme po nej urobili. Treba sa vrátiť k východisku, znova, opäť, ale po novom otvoriť knihu Jaroslava Rezníka a začítať sa. To však znamená, vydať sa na iné cesty, na cesty myslenia. Tieto túry sa tu dajú naznačiť iba v najhrubšom náčrte.

Po cestách myslenia
Jaroslav Rezník nás pozval na túry do literatúry. Túry však šli ďalej, za hranice literatúry i kultúry: pokračovali prírodou a napokon nás povodili krížom-krážom po malebnej slovenskej krajine. No nielen to. Naša dlhá cesta bola hneď od začiatku zdvojená. “Túry do literatúry” nám nenápadne, ale dôrazne a zreteľne podsunuli istý uhol pohľadu, určitý spôsob, ako sa dívať a myslieť, ako vidieť a rozumieť. A tak ako naše nohy kráčali po slovenskej krajine, tak naša myseľ sa túlala po zaujímavých gnozeologických chodníčkoch, po kľukatých cestách myslenia. Tak ako sa pred našimi očami striedali panorámy, tak sa nám v mysli usporadúvali predstavy a myšlienky. Vyjasnievalo sa nám nielen pred očami, ale i v hlave. Bolo by škoda vyhnúť sa reflexii a nevšimnúť si cesty, po ktorých sa naša myseľ túlala.
Jedným kľúčovým slovom Rezníkovej knihy sú “túry”. Druhým kľúčovým slovom je slovíčko “len” v jednej vete v úvode knihy. Táto veta znie: ”Naše poznávanie nebude chronologické, môže mať len postupnosť územnú...”. “Túry” sú teda komponované len podľa princípu, ktorý je územným princípom, nič viac, iba takto máličko. Cítiť tu určité protirečenie. Je možné, aby taká zaujímavá a pekná kniha mohla spočívať na princípe, ktorý je taký banálny?
Aby sme pochopili, o aké protirečenie tu ide, treba spomínanú vetu otočiť, pozrieť si ju z opačnej strany. Otočená veta by znela: “Naše poznanie nebude mať postupnosť len chronologickú, ale bude založená na postupnosti územnej, chronologickej”. Veta v úvode knihy, veta so slovíčkom “len” mala -podľa povahy a ducha “Túr” - znieť veru v tejto opačnej podobe.
Keď som otvoril a začal čítať “Túry do literatúry” a najmä keď som ich dočítal, povedal som si “konečne”. A nepovedal som si to iba raz, ale viackrát. Konečne niekto, kto nepíše abstraktnú históriu, niekto, kto otrocky nezoraďuje udalosti iba podľa lineárnej časovej postupnosti , ktorá sa tiahne od Adama smerom k nám. Konečne si ktosi všimol, že má pod nohami zem, a to vlastnú. Všimol si to a začal po nej kráčať s otvorenými očami a pozornou mysľou. Konečne niekto, kto sa odvážil prekročiť dlho nedotknutý, akoby zakázaný, začarovaný prah geografie. Prekročil ho, vydal sa na “túry”, no vzápätí sa zháčil a povedal: ”Naše poznanie nebude mať postupnosť chronologickú, ale môže mať len postupnosť územnú...”.
Zháčil sa, pretože mal dôvod sa zháčiť. V našej intelektuálnej klíme sa vyžaduje zoraďovať udalosti výlučne na os času, vešať ich na akúsi šnúru. Dobré mravy kážu písať o všetkom od Adama smerom k nám, k dnešku. Ak sa niekto odvážil odbočiť od predpísaného smeru, musí sa ospravedlniť aspoň slovíčkom “len”. Niečo tu nehrá, je tu “zakopaný pes”, treba len povedať kde.
Má zmysel postupovať chronologicky. To samo osebe nie je žiadna chyba. Chybou sa to stane až v okamihu, keď sa chronologická postupnosť začne absolutizovať, keď sa tvárime, že iné zmysluplné postupnosti nejestvujú. Chybou je, ak od tejto chronologickej postupnosti očakávame univerzálne vysvetlenie, presne tak, ako je to v našej intelektuálnej klíme zvykom.
Jaroslav Rezník, píšuc svoje “Túry”, vzoprel sa týmto pomýleným dobrým mravom. Svojou knihou pootvoril dvere do trinástej komnaty, nazrel do ríše geografie a začal nielen tušiť, ale i vidieť svoju krajinu. Revolučný čin? Nie, ale oveľa viac! Je to oživenie tradície. Z tohto zorného uhla sa už mnohí dívali, takto sa už dávno pred nami myslelo. To len naše generácie na to zabudli. Náš Matej Bel komponoval predsa svoje Notitie podľa územnej postupnosti, stolica po stolici. Asi nikoho by nenapadlo v súvislosti s týmto dielom, s jeho územnou postupnosťou použiť slovíčko “len”. Päť rokov pred smrťou Mateja Bela sa narodil Slovákom taký blízky J. G. Herder. Zaujímavé je najmä jeho dielo “Auch eine Philosophie der Geschichte”. Herderovým myslením ovplyvnený jeho rovesník J. W. Goethe je nadšený pohľadom na katedrálu v Štrasburgu. Vidí, ako na nemeckej pôde, v dobe tak nemeckej, vzniklo dielo vytvorené nemeckým architektom, vidí, že umelecké diela majú svoju vlasť. Vidí a chápe katedrálu ako udalosť, vidí a určuje charakter miesta v perióde času.
Nielen J.W. Goethe, ale aj naši slovenskí vzdelanci kráčajú po týchto cestách myslenia. Tak sa správa i o generáciu mladší Ján Kollár. Aby spoznal povahu a ducha svojho národa, vydá sa na túry po jeho stopách, píše Cestopis. Takto, týmto spôsobom sa nielen myslelo, ale i myslí.
Tento kratučký exkurz po cestách myslenia zakončíme odkazom na dielo spomínaného C. L. Straussa, v ktorom priestorový kontext hrá jednu z kľúčových úloh. Dôležité a zaujímavé je, že tento spôsob myslenia C. L. Strauss vniesol i do široko koncipovaných aktuálnych otázok, dotýkajúcich sa súčasnej civilizácie a kultúry.