Misionár literatúry a kultúry na Slovensku

Ladislav Ťažký, spisovateľ a publicista, je slovenskej verejnosti známy okrem vojnových románov aj svojimi poetickými i politickými príhovormi, esejami, v ktorých cítiť tlkot slovenského srdca, starostlivého otca, ktorý má okrem troch synov ešte jedného a o toho sa v posledných troch desaťročiach naozaj vzorne stará: slovenský národ. Okrem brilantnej publicistiky spisovateľ Ladislav Ťažký sa venuje svojej hlavnej láske a poslaniu, ktorou je literatúra. Tú uprednostnil aj pred politickou kariérou. Ako je známe, bol prvým najvážnejším kandidátom na prezidenta druhej Slovenskej republiky. Napriek ôsmemu krížiku, ktorý statočne nesie na svojich pleciach krížovou cestou na životnú Golgotu, patrí medzi najplodnejších slovenských spisovateľov. Pred Vianocami mu vyšla kniha noviel Slzy neplačú. Už samotný názov napovedá, že je to kniha plná citu, lásky a boľavých ľudských sudov. Ladislav Ťažký nielen píše a publikuje, ale so svojimi čitateľmi sa aj stretáva v školách, knižniciach, matičných kultúrnych zhromaždeniach, na besedách v rozhlase, v redakciách i pri dobrom vínku. S Ladislavom Ťažkým sa o knihe, ale nielen o nej, porozprával Ján Smolec.

Ján Smolec: - Ako sme už prezradili vyšla Vám najnovšia kniha próz. Iste Vás už niekde pozvali pohovoriť si o nej.
Ladislav Ťažký: - Zatiaľ mám štyri pozvania. Brezno, Sereď, Želiezovce, Šaľa a piate z Turčianskych Teplíc. Ale hlási sa aj Nitra. Jedno, vlastne dnes už dve z nich sa už uskutočnili. A boli mimoriadne vydarené, zvláštne. V odbornom učilišti chemickom v Šali v jeho priestoroch sa stretlo vyše sto učiteliek a pár učiteľov slovenčiny, slovenskej literatúry, dejepisu, zemepisu a náboženskej i etickej výchovy pri odovzdávaní do priazne čitateľa mojej knihy Slzy neplačú. Celé toto významné stretnutie zorganizovalo Odborné učilište chemické vo svojich priestoroch za vlastné náklady. Stretnutie zorganizoval a viedol PhDr. Jozef Búran, riaditeľ učilišťa a pomáhali mu pri tom kolegovia z učiteľského zboru. Bolo to stretnutie nádherné, dlhotrvajúce a prvé tohto druhu. Skôr ako som mohol ja porozprávať o svojej literárnej tvorbe s nesmierne zaujímavou prednáškou o literatúre, jej tajnostiach a rozboroch, filozofii románu Amenmária, Sami dobrí vojaci a najnovšej Slzy neplačú sa predstavil ”chirurg”, psychológ literárnych diel a psychiater autorov prof. Dr. Andrej Červeňák, DrSc. z Univerzity Konštantína filozofa v Nitre. Ja sám som bol jeho najdychtivejším, najpozornejším a najzvedavejším poslucháčom. Jeho “teóriu” literatúry vždy počúvam ako napínavý príbeh. Počúvali sme ho ako deti rozprávku. Profesor Andrej Červeňák je rodený pedagóg a talentovaný rozprávač-vedec. Učiteľky v Šali zažili priam koncert rozprávačov a „prihováračov“, a to nie hocakých. Ing. arch. Ladislav Švihel, generálny riaditeľ Agrokomplexu-výstavníctvo Nitra, milovník výtvarného umenia a literatúry, organizátor každoročných podujatí Joj, vlasť moja, ten keď povie čo len pár viet, vycítiš z nich múdreho, kultúrneho človeka, organizátora a výtvarného umelca so znalosťou a erudíciou. A navyše spisovateľ Laco Zrubec by vystačil učiteľky zaujať sám svojimi historickými znalosťami na celý semester. Pred programom si učiteľky pozreli televízny film Po stopách čatára Matúša od režiséra Martina Slivku. Zvláštne na tomto stretnutí bolo to, že učiteľky tri hodiny (s prestávkou, v ktorej sa uskutočnila autogramiáda) boli ”žiačkami” a mimoriadne pozornými poslucháčkami i diskutérkami. Aktívnym diskutérom bol aj pán farár zo Šoporne. Na pamiatku každá poslucháčka dostala knihu Slzy neplačú.
Ale toto všetko by sa nebolo uskutočnilo, keby nebolo podnetu a patronátu nad týmto stretnutím. Patrónom bol generálny riaditeľ renomovaného podniku Duslo Šaľa RNDr. Jozef Kollár. Nenachádzam slov, ako sa poďakovať tomuto kultúrnemu človekovi, ktorý by mohol byť ministrom hospodárstva práve tak ako ministrom kultúry. So schopnosťami, ktoré vlastní a láskou k národu s kresťanským srdcom, ktoré bije v jeho hrudi, by si vedel zastať hociktorý, aj ten najvyšší post v našej republike. Ďakujem, pán Jozef Kollár, za pomoc, za tento kultúrny čin v mene svojom i v mene učiteliek.

Smolec: - Majstre, pripadáte mi ako misionár kultúry, ktorý putuje po Slovensku autobusmi, vlakom s ťažkými balíkmi kníh, ktoré ledva vyloží a zloží z vlaku a neraz zo stanice nesie opäť k autu, ktoré ho čaká v cieľovej stanici. Necítite sa urazený, zneuctený a až do vyčerpania využitý pri tejto ”misionárskej” práci?
Ťažký: - Nie, to nepripadá do úvahy. Horšie je, že tieto balíky naozaj nevládzem nakladať, vykladať a nosiť, aj keď som na fyzickú prácu zvyknutý. Ale roky sú roky. A knihy sú ťažké. Ich samotných (rokov) je dosť na nosenie.

Smolec:. - A čo auto Spolku slovenských spisovateľov?
Ťažký: - To síce je, ale to už nie je tak ako voľakedy. Spolkové auto bez šoféra v žiadnom prípade nemôže slúžiť štyrom stovkám spisovateľov, ktorí sú organizovaní v SSS. Neodvážim sa ho preto pýtať ani ja. Už nešoférujem.

Smolec: - Ale vzhľadom k Vašej tvorbe, zásluhám, rokom a zmyslu toho, čo na “kultúrnych misiách” robíte, mal by sa nájsť aspoň nejaký ”dopravný sponzor“.
Ťažký: - Áno, mal, a ten sa občas aj nájde, keď má cestu tým smerom, kde mám namierené ja. To je také “polostopárstvo”. A nakoniec, dnes nie je nič zadarmo. Radšej sadnem do vlaku alebo autobusu a je mi dobre. Nikomu nie som zaviazaný. Len tie balíky...

Smolec: - Málo vás je, ktorí takto ako vy chodia na vlastné literárne a kultúrne misie “medzi ľud”, do škôl a knižníc. Niektorí desaťročia nechodia, a predsa sa o nich hovorí, lebo účinkujú inde...
Ťažký: - Zopár ich naozaj nemôže chodiť na misie a hovorí sa o nich právom. Sú majstri.

Smolec: - Majster ste predsa aj vy, a nie menší. A vy predsa chodíte.
Ťažký: - Lenže ja to chcem, ja viem, čo tomuto národu chýba. Je to živý styk, živé, nielen napísané slovo, Ja cítim povinnosť chodiť medzi driemajúci národ a budiť ho, aby neprespal príležitosť svojho znovuzrodenia. Aj to je povinnosť slovenského spisovateľa. Ak národ zradí alebo opustí aj jeho svedomie, zakrátko je po ňom. Žiaľ, cítim, že aj na mňa dolieha čas neangažovať sa. Síl ubúda. Žiada sa čas odpočinku. Ubíja ma cestovanie.

Smolec: - Vráťme sa k vašim obľúbeným učiteľkám. Nezdá sa vám, že ste na niečo zabudli? Napríklad na to, že podobné stretnutie s učiteľkami z celého Slovenska (vyše dvesto) tri týždne pred stretnutím v Šali ste mali v Žiline?
Ťažký: - Aj keď je to pravda, predsa je to len trochu inakšie. V Šali sa tých sto stretlo povedzme neskromne len so mnou. Stretnutie v Žiline zvolala asociácia učiteľov slovenčiny, na ktoré pozvali okrem mňa aj spisovateľa Jána Lenča a básnika Ivana Laučíka. Pravda je aj to, že v Žiline i v Šali ”nekrstili”, ale uvádzali moju knihu Slzy neplačú do pozornosti a priazne čitateľov. Aj na žilinskej slávnosti dostalo päťdesiat učiteliek pozornosť (knihu) od pána Jozefa Kollára. Teda nie všetkých dvesto, ale len štvrtina.

Smolec: - Aká by mala byť učiteľka – učiteľ slovenčiny podľa Vašich predstáv?
Ťažký: - Učiteľ...! Takto jednoducho, milo a krásne s najväčšou úctou a bázňou v hlase oslovovali učeníci – neskorší apoštoli svojho majstra Ježiša Krista. Tí učeníci – žiaci, apoštoli, prví misionári sveta, sami sa stali učiteľmi, lebo Ježiš Kristus im povedal: ”Choďte a učte všetky národy sveta.” A oni šli a učili. A niesli za to aj následky, aj ich prenasledovali, aj ich umučili. Učiteľ je teda ctené povolanie, poslanie i krásne oslovenie. Učitelia sú mláďatkám ľudským v zodpovednosti za výchovu a celkove formovanie ich duší po rodičoch prví. U mnohých jediní. Deti prežijú s nimi väčšinu svojho mladého života. Dobrý učiteľ by mal byť boháč vlastniaci more lásky a trpezlivosti a vzdelanec, v ktorom blčí oheň, z ktorého planie energia, oheň, aby zapaľoval svetlo vo formujúcej sa dušičke
Hľadajúceho, po poznaní túžiaceho syna a dcéry človeka. Energiu to mláďa potrebuje, aby malo nielen povinnosť, ale aj vôľu a silu učiť sa.
Popísali sa tisíce básní, povedalo tisíce slov a uznania vďaky učiteľskému stavu, ale nikdy ich nebude dosť a takých výstižných, aby obsiahli význam tvorivej práce učiteľov. Nám spisovateľom sú učitelia stavovsky najbližší, sú našimi veľvyslancami v ríši mladosti.