Vít Pacalaj

Konštantín Veľký

Miera utrpenia kresťanov v Rímskej ríši bola dovŕšená a Boh poslal muža, ktorý pomstil príkoria páchané na jeho verných. Bol to Konštantín, syn Konštancia Chlora. Žil ako rukojemník na východnom dvore v Nikomendii. Galerius ho z hĺbky duše nenávidel, akoby tušil jeho skvelú budúcnosť. Bol to mladík štíhleho vzrastu, bystrej mysle, ohnivého ducha, v boji statočný, vojskom zbožňovaný. Galérius ho často nutkal k zápasu so šelmami s bočným úmyslom, že ho roztrhajú. On však svojou obratnosťou a ochranou Božou vždy vyviazol z nebezpečenstva.
Jeho otec, tušiac blížiaci sa koniec svojho života, opätovne žiadal, aby syna poslali; chcel ho nielen naposledy uzrieť, ale urobiť i svojím nástupcom a dedičom moci, aj keď bol jeho syn pri menovaní cézarov a Nikomédii za nemalého údivu vojska odstrčený.
Roku 305 sa znenazdania Dioklecián vzdal trónu a na jeho prianie i Maximinián, ktorý vládol v Ríme. Na pahorku pri Nikomédii pred Jovišovou sochou vyzliekol východný cisár svoj purpur a obliekol do neho svojho zaťa Galéria. Dioklecián bol nasýtemý panovania a krutosti; vavríny, skropené nevinnou krvou tisícov, mu spôsobovali nevýslovné muky.
Augustami alebo vrchnými cisármi teraz boli Galérius a Konštancius Chlorus, cézarmi im podriadenými Maximín, nazývaný Gaza, Galériov príbuzný a Severus (305 – 307), obaja pôvodne pastieri ilýrskeho pôvodu. Galérius svojho vekom pokročilého svokra úplne ovládal a vynútil si od neho menovanie týchto nových cisárov.
Po dlhom naliehaní konečne Galérius Konštantínovi dovolil, že môže odísť k svojmu otcovi; na druhý deň si mal prísť pre sprievodný cisársky list. Konštantín oprávnene tušil lesť. Bol by to býval rozkaz pre Severa, ktorý vládol v Podunajsku, aby pod nejakou zámienkou princa zadržal. Ten nečakal na druhý deň, ale hneď neskoro večer sa vydal na cestu. Vzal z niekoľkých staníc poštové kone a s najväčšou rýchlosťou uháňal na západ. Galérius úmyselne vstal až predpoludním a dal zavolať Konštantína. Dozvedel sa o jeho úteku a so škrípajúcimi zubami žiadal o poštové kone, aby ho dochytil; tých však nebolo.
Konštantín zastihol otca v Bolonii (Boulogni), zamestnaného prípravami na plavbu do Británie. Tiahol s ním a zahnal Škótov a Piktov späť do ich sídel. V Eboraku (Yorku) r. 306 tam Konštancius zomrel. Vojsko oblieklo jeho tridsaťdvaročného syna do purpuru a vyhlásilo ho za cisára.
Velebený Dioklecián sa necítil sám dosť silný na spravovanie ohromnej ríše. Konštantín si na túto veľkú úlohu trúfal. Vo vzniknutých zmätkoch všetkých augustov a cisárov postupne premohol a zosadil a upevnil svoju vlastnú vládu od hradby Piktov až po katarakty Nílu.
Po otcovi zdedil Gáliu a Britániu. Obyčajne sídlil v Trevíre, ktorý ozdobil početnými stavbami; odrážal útoky Germánov a postavil kamenný most v Kolíne.
Maximiánovi, kedysi Diokleciánovmu spolucisárovi, bolo v súkromí smutno. Nerád opúšťal trón a zakrátko sa pokúsil dobyť ho znovu. V Itálii, Hispanii a Afrike strhol na seba moc jeho syn Maxencius. Ten doprial svojmu otcovi účasť vo vláde. Keď sa však pokúšal svojho syna zvrhnúť z trónu, bol od neho vyhnaný z Ríma. Odobral sa do Gálie k svojmu zaťovi Konštantínovi a ten ho veľkomyselne prijal ako hosťa. Keď však Konštantín bojoval nad Rýnom s Frankami, odel sa ošemetný starec za jeho chrbtom v Masilii (Marseili) do cisárskeho purpuru, zmocnil sa pokladne a štedrými darmi previedol časť vojska na svoju stranu. Konštantín sa rýchlo vrátil, vzal mesto útokom, strhol zradnému svokrovi cisársky plášť, jeho život však ušetril.
Ale ani touto miernosťou nenapravil človeka “plného zlých dní”. Začal proti zaťovi popudzovať svoju dcéru Faustu. Vraj jej nájde ďaleko lepšieho ženícha; nech len nechá jeho spálňu otvorenú a menej prísne stráženú. Služobník, ktorý bol ochotný za svojho pána zomrieť, sa položil do jeho postele. Maximián sa v noci vlúdil cez oslabené stráže do izby a domnelého cisára prebodol. Opúšťajúc miestnosť volal, že tyran je mŕtvy. Ten mu však znenazdania vkročil do cesty na čele silnej stráže. Strojca intríg ostal stáť ako skamenený. Bol vrhnutý do väzenia a mohol sa rozhodnúť, akým spôsobom chce urobiť koniec svojmu nešľachetnému životu. Uškrtil sa osídlom zaveseným na tráme. Tak skončil krutý katan kresťanov, Diokleciánov pomocník.
V tom istom roku bol viac mŕtvy než živý aj Galérius, vlastný zloduch doby, ktorý onú strašnú búrku roznietil. Znemožnil sa v Sardice (Sofii), kde zbieral brannú moc na výpravu do Itálie. V oblasti pohlavia sa mu utvoril vred, ktorý sa šíril viac a viac, až zasiahol i útroby. K tomu sa pridružil cudzopasný hmyz, ktorý jeho telo rozožieral. Za krátky čas bol tento obrovský a nestriedmym životom poznačený pokorený a nemocami taký skľúčený, že bolo žalostné sa naňho pozrieť. Pre strašný zápach sa od neho ľudia vzďaľovali a lekári ho ošetrovali len s najväčším sebazaprením a zo strachu, aby sa nestali o hlavu kratší. Obkladali ho teplými telami uvarených zvieratiek, čím ho zbavovali celých rojov oných parazitov; ale zatiaľ sa ich v ňom omnoho viacej zrodilo. Keď videl, že je akákoľvek ľudská pomoc márna, hľadal spásu u Eskulapa a Apolina; nemoc sa však len zhoršovala a telo rozpadalo.
Konečne zlomený ťažkým utrpením uznal, ako kedysi Nabuchodonozor, že vládne Najvyšší na nebi a že sa ho dotkla jeho trestajúca ruka. Kričal, že zločiny napraví, že obnoví chrám, ktorý strhol v Nikomedii – a 30. apríla 311 bol v tomto meste vyhlásený edikt, ktorý dovoľoval kresťanom vyznávať ich vieru a stavať kostoly. Tiež ich pobádal, aby sa modlili za všeobecné dobro a za cisárovo uzdravenie. V polovici mája dokončil tento veľký rúhač svoj bezbožný život.
Po vyhlásení ediktu boli rozpustení zajatci pracujúci v baniach. Uberali sa hromadne po všetkých cestách a všetkými smermi k svojim domovom s radostnými tvárami a chválospevmi.
V Itálii, Hispaniii a Afrike strhol na seba vládu Maxencius, syn Maximiniánov, ktorý ešte predčil svojho otca v nešľachetnostiach. V Ríme povraždil mnoho ľudí, sto senátorov pripravil o majetok a život a dopustil sa nesčíselných roztopašností. Pritom bol oddaný najhnusnejším poverám a modloslužbe. Obetoval modlám niekedy levov aj deti, ktorých vnútornosti skúmal a dával si z nich predpovedať budúcnosť, taktiež zaklínal duchov. Hrôzovládou udržoval poddaných v otrockej bázni.
Úplne podobný mu bol Maximín Daza, ktorý vládol v Ázii. Po Galériovom edikte kresťanov síce nezabíjal, ale mrzačil ich. Jednému dal vypichnúť oči, inému odťať ruky alebo nohy, uši a nos. Po mestách a krajinách ustanovil pohanských kňazov, ktorí verejne v obradných rúchach prinášali obety démonom a udávali tých, ktorí sa im vyhýbali. Pol poverčivý natoľko, že takpovediac neurobil ani krok, aby sa vopred nepýtal démonov. Bol takým milovníkom vína, že v opilosti upadal do triašky a potom nariaďoval veci, ktoré po vytriezvení ľutoval. Preto nariadil, že rozkazy vydané v takom stave, sa nemajú poslúchať. No dni jeho vyvádzania už boli zrátané.
Maxencius chcel dobyť Konštantínove alpské územia Raetie. Ten však nečakal, vydal sa na pochod so stotisícimi vojakmi proti sokovi, ktorý mal v poli stodeväťdesiattisíc mužov, no túto svoju prevahu nevedel využiť. Euzébius v Konštantínovom živote rozpráva, čo mu neskôr cisár v dôvernom rozhovore porozprával a potvrdil prísahou. Za pochodu sa porúčal tomu Bohu a prosil o úspech pre svoje zbrane, ktorého už jeho otec uctieval. Tu jedného dňa poobede uzrel on i jeho vojsko nad slnkom znamenie kríža, utvorené zo svetelných lúčov a okolo neho nápis: “Tuto nika”, “V tomto znamení zvíťazíš”!
Cisár i vojsko užasli nad podivným výjavom a Konštantín premýšľal, čo by to malo znamenať. Tu sa mu v noci vo sne zjavil Kristus s oným zjavením, ktoré videl vo dne a prikázal mu, aby podľa neho dal zhotoviť vlajku - to mu bude záštitou proti nepriateľom. Keď precitol, zavolal umelcov a sediac uprostred nich, opisoval im zástavu, ktorú oni hneď zhotovovali zo zlata a striebra. Konštantínovou vlajkou (labarum) bola dlhá kopia, celá okovaná zlatom, s priečnym ramenom hore, takže sa podobala krížu. Na hrote kopije namiesto orla, ktorý bol znakom rímskych légií, bol posadený zlatý veniec, posiaty drahokamami. Uprostred venca sa skveli dve grécke písmená, ktorými začína meno CHRISTOS. Na priečnom ramene bol pripevnený štvorrohý kus drahocennej látky pretkávanej zlatom a posiatej drahokamami s medailónmi (portrétmi) cisára a synov. Vlajku strážilo päťdesiat mužov vybratých z osobnej cisárovej gardy.
Vojsko siahlo s dôverou po meči. Nepriateľské zbory v severnej Itálii boli rýchle za sebou rozptýlené a nespratný Maximus počul, že jeho sok sa blíži k Rímu. Zanechal hry, ktorým sa venoval a zistiac zo Sibyliných kníh, že v ten deň zahynie nepriateľ Ríma, vytiahol z mesta a zviedol s Konštantínom krutú bitku. No bol porazený a zahnaný na útek. Milvijský lodný most sa pod váhou utekajúcich prelomil a Maximus sa s mnohými svojimi utopil.
Rím privítal Konštantína s veľkou slávou ako osloboditeľa od tyranskej krutovlády. Veľkolepý oblúk (víťazná brána), postavený na jeho počesť, doteraz ohlasuje vďačnosť hlavného mesta. O jazde na Kapitol nieto zmienky. Konštantín od tohoto zvyku upustil pravdepodobne preto, aby tam nemusel obetovať Jovišovi. K pocte Konštantína bola tiež vytvorená zlatá socha a postavená na čestnom mieste. Cisár rozkázal dať jej do ruky namiesto žezla kríž a na podstavec vyryť nápis: “Týmto spásonosným znamením, ktoré je pravým dôkazom statočnosti, som uvoľnil vaše mesto z tyranovho jarma, oslobodil a pomstil senát i rímsky ľud, vrátil som mu bývalú dôstojnosť i lesk.”
Toto je jedna z najdôležitejších udalostí vo svetových i cirkevných dejinách. Aj Laktancius píše, že sa Konštantínovi vo sne zjavil Ježiš a že mu rozkázal, aby dal štíty vojska označiť “nebeským Božím znamením”. Pohan Nazarius, rétor v Burdigale (Bordeaux) sa zmieňuje v panegyriku o podivuhodných znameniach, ktoré sa v Gálii ukázali na nebi a cisárovi veštili víťazstvo. Euzébius tvrdí, že celé vojsko bolo tým znamením na nebi ohromené. Tak je pochopiteľné, že armáda, hoci bola v prevažnej miere pohanská, ozdobila svoje štíty znamením, ktoré videla na nebi.
Konštantín sa začiatkom roku 313 zišiel v Miláne so svojím spojencom Liciniom, ktorý vládol v Ilyriku a Panónii a vydal tam pamätný edikt, ktorým bola daná všetkým občanom náboženská sloboda. Okrem toho sa ním nariaďovalo, že sa kostolom a jednotlivým veriacim má vrátiť zhabaný majetok. Na utvrdenie priateľstva tam Konštantín Liciniovi zasnúbil svoji nevlastnú sestru Konštanciu.
Milánsky edikt vyhlásil náboženskú slobodu; skutočne to bolo víťazstvo kresťanov nad pohanmi, Kalvárie nad Olympom a Pantheonom. Vlastnými víťazmi boli mučeníci, o statočnosť ktorých sa rozbila zverskosť prenasledovateľov. Cisár Konštantín svojím ediktom toto víťazstvo len spečatil a vzal cirkev pod ochranné krídla štátu.
Milánskym ediktom sa končí najslávnejšia, hrdinská doba cirkvi. V neskorších storočiach sa preslávila budovaním veľkolepých katedrál, rozvojom umenia a vedy, zakladaním kláštorov a reholí, výpravou rytierov proti neveriacim; ale prednosťou prvých troch storočí sú tisíce mučeníkov, od ktorých žiadal Boh najväčšiu obeť. Skoro všetci pápeži tejto doby umreli násilnou smrťou.
Koptskí kresťania v Egypte doteraz počítajú roky podľa Diokleciánovej éry, t. j. od roku 284. To samozrejme nerobia na pamiatku tohto ukrutníka, ale na poctu veriacim, ktorých dal popraviť; preto sa tiež nazýva érou mučeníkov.
Aby sme použili slová Apokalypsy (hl. 17), ryšavá šelma, ozbrojená desiatimi rohmi, vystúpila z priepasti a smilnica, tróniaca na siedmich pahorkoch (t.j. rímska moc) nasadla na onú šelmu, začala boj proti veriacim a opila sa krvou svätých, krvou Ježišových mučeníkov, pretože šelma bojovala s Baránkom; ale ten zvíťazil, pretože je to Pán pánov a Kráľ kráľov.
Skvelého triumfu cirkvi sa dočkal aj jej najväčší katan – Dioklecián. V Salóne (Splite) na brehu mora si síce vybudoval palác a zariadil ho rozprávkovým prepychom, ale veľa radosti si v ňom neužil. Počul, že Konštantín sústavne strháva jeho a Maximiánove sochy a obrazy, čo sa dovtedy žiadnemu cisárovi za života nestalo. Chcel odstrániť zo sveta Kristovo meno, a zatiaľ bol svedkom toho, ako je vyhladzovaná a tupená jeho vlastná pamiatka.
Ale nebola to jediná rana, ktorá naňho dopadla. Smrťou cisára Galéria ovdovela jeho dcéra Valéria. Maximin Gaza ju chcel mať za manželku. Keď však ona jeho žiadosť rázne odmietla, olúpil ju o majetok, jej služobníctvo rozohnal alebo vyvraždil a ju samu vykázal do nehostinných pustatín Sýrie. Dioklecián márne prosil Maximiána, aby mu jeho dcéru poslal do Salóny.
Laktancius výslovne píše, že súc zlomený dvojakým nešťastím, zaumienil si zomrieť. V neznesiteľných mukách a za hlasného bedákania zmietal sa hneď na posteli, hneď zasa na zemi a odriekol si spánok i pokrm. Toho, ktorý dvadsať rokov vládol ako najšťastnejší cisár, Boh tak ponížil, že sa mu stal život protivným a vyhladoval sa na smrť.
Trest Boží stihol aj Maximína Daza, pána ázijských zemí. Spoliehajúc sa na svoju presilu, vyvolal vojnu proti Liciniovi, bol však ním r. 313 pri Perinthe (pri Marmarskom mori) na hlavu porazený. V Malej Ázii zbieral nové vojsko. Najprv dal popraviť pohanských kňazov ako podvodníkov a klamárov, ktorí ho popudzovali do vojny a sľubovali mu víťazstvo. Tiež vydal edikt, že kresťania môžu svoju vieru vyznávať slobodne; i zhabaný majetok im mal byť vrátený. Prenasledovaný uchýlil sa do Tarzu, kde biedne zahynul. Keď videl, že je zo všetkých strán obkľúčený, naposledy sa obžral a opil a potom požil jed. Ten však neukončil naraz jeho život, ale mu spôsobil veľkú, pálčivú chorobu. Začal zúriť a v návale šialenstva hrabal rukami a jedol hlinu. Hlavou vrazil do steny, až mu oči vytiekli a oslepol. Kričal, hroziac sa božieho súdu, že jeho zločiny zavinili iní. Vzýval Krista, prosiac ho o zmilovanie. V takýchto duševných i telesných mukách dokonal podobne, ako jeho príbuzný Galérius.
V ríši vládli opäť iba dvaja cisári, Konštantín na západe, Licínius na východe. Obaja však boli príkri a neústupní, a aj keď boli v príbuzenskom pomere, dlho sa nezniesli. Čoskoro začal Licinius proti svojmu svákovi kuť pikle a už r. 314 došlo medzi nimi k vojne. Licinius však bol porazený v Panónii (neďaleko vtoku Drávy do Dunaja) a druhýkrát na západ od Drinopola a bol nútený sa zrieknuť celého balkánskeho poloostrova s výnimkou Thrakie.
Licinius bol menovaný za cisára Galériom r. 307. Bol to vojak sedliackeho pôvodu z Dacie. Napriek tomu, že bol svedkom strašných koncov, akých sa dožili prenasledovatelia veriacich, sám šiel tiež ich cestou. Bol im celkom podobný krutosťou, roztopašnosťou a vôbec ničomnou povahou. Neušetril ani najbližších príbuzných tých, ktorí mu na trón pomohli. Dal zabiť Galériovho nelegitímneho syna Kandidiána v Solúne, dal sťať Prisku, Diokleciánovu nevestu a jeho dcéru Valériu, vdovu po Galériovi. Tiež odpratal zo sveta deti Maximina Dazu a vdovu po ňom. Niet sa čo diviť, že sa dal do týrania i kresťanov. Kto neobetoval démonom, bol zbavený úradu. Potajme dal popraviť niekoľko biskupov, v Malej Ázii začal boriť a zatvárať kostoly. Kňazi znovu hľadali bezpečie na samotách a púšťach, z ktorých sa pred nedávnom vrátili. Lenže na veľké prenasledovanie už nemal čas. Zo sporu o hranice vzplanula znova vojna s cisárom. Licinius bol obklopený diabolskou gardou modloslužobníkov, egyptských čarodejníkov a zaklínačov, ktorí mu všetci veštili z letu a štebotu vtákov a vnútorností obetovaných zvierat skvelé víťazstvo. Pred jeho vojskom niesli sochy pohanských bohov. O kríži hovorí s posmechom, vyhlasuje, že ten boh, ktorý zvíťazí, je pravý, tomu nech vzdávajú poctu.
Kresťania celej ríše pozerali na Konštantína ako na svojho ochrancu. On, pamätajúc si prvé zjavenie, dal do každého boja niesť posvätnú vlajku ako záruku istého víťazstva. Sám mával poblíž tábora stánok, v ktorom sa modlieval k Bohu za úspech svojich zbraní. Aj keď Licinius viedol do boja 165 000, Konštantín len 120 000 vojakov, bol chránenec kúzelníkov čoskoro nútený ustupovať. Kdekoľvek sa ukázala posvätná vlajka, tam nadobúdali bojovníci veľkú odvahu a vrhali sa na nepriateľov; tí naopak podľahli strachu a hľadali záchranu v úteku. Sám Konštantín povedal v dôvernom rozhovore Euzébiovi, že jeden z mladíkov, ktorí strážili vlajku a striedavo ju niesli, zo strachu pred strelami ju dal inému a utekal do bezpečia. Sotva sa však vzdialil, bol zasiahnutý a smrteľne zranený. Toho však, ktorý ju niesol, sa žiadna strela nedotkla; všetky sa zabodli do žrde.
Cisár napomínal svojich, aby porazených nezabíjali, ale ako svojich blížnych šetrili. Aby zmiernil ich zúrivosť a hnev, sľuboval im za živých zajatcov odmenu. Tak premohol svojho odporcu vo dvoch bitkách, pri Drinopoli a na Bospore, na suchu a na mori. Licínius mu poslal po svojej neveste purpur na znamenie, že sa zrieka všetkej moci. Konštantín mu daroval život a na pobyt určil Solún. Keď však začal znova snovať intrigy a spájať sa s barbarmi, bol vo väzení (r. 324) uškrtený. Konštantín sa stal jediným cisárom v celej ríši bez súpera a víťazné znamenie kríža žiarilo od hmlistého oceánu až za brehy Eufratu.
Po vydaní milánskeho ediktu zavádzal Konštantín rovnoprávnosť kresťanstva s pohanstvom. Po víťazstve nad Liciniom začal pohanstvo obmedzovať a cirkvi zabezpečovať nadvládu. Zakázal úradníkom účasť na modloslužbe, zakázal tajné kulty a pohanské chrámy, ktoré boli pelechmi neresti, dal strhnúť vojskom. Ako “pontifex maximus” mal vrchný dozor nad pohanskými bohoslužbami. Aby sa pohanské svätyne rýchlejšie zruinovali, dal z niektorých strhnúť strechy, u iných vysadil dvere alebo zvalil stĺporadie. Bral zlato zo sôch a dal ho roztaviť, tiež sochy z obyčajného kovu dal omotať povrazmi a vliecť do hutí. Niektoré dal vystaviť na námestí na posmech okoloidúcim.
Kresťanské chrámy boli obnovované, rozširované, mnohé s jeho podporou stavané od základu. Tiež prikázal svätiť nedeľu. Vojaci – kresťania mali možnosť zúčastniť sa bohoslužieb; ale i pohanskí vojaci sa v nedeľu zhromažďovali pod šírym nebom, aby vzdali poctu Stvoriteľovi neba a zeme. Vzdávali mu vďaku za prijaté dobrodenia, obzvlášť za udelené víťazstvá a porúčali do jeho ochrany cisára a jeho synov. Mestá a celé kraje pristupovali k novej viere. Nesčíselné modly boli nahádzané do ohňa, pohanské chrámy boli zrovnané so zemou a budované kresťanské. Ku koncu života zakázal stavať pohanské modly a prinášať im obety; ale tento rozkaz sa zatiaľ nemohol uplatniť.
Po víťazstve nad Liciniom navštívil so svojou matkou Helenou Palestínu. Na Golgote dal strhnúť chrámy, ktoré tam postavil Hadrián Venuši a Jovišovi. Dal odvoziť vrstvu zeme, ktorou boli posvätné miesta pokryté a pod ňou objavil jaskyňu – hrob Pánov. Nad jaskyňou a nad miestom, kde stál kríž, boli vybudované svätyne, spojené stĺporadím. Nešetril mramorom ani zlatom, ako to vyžadovala posvätnosť miest. Jeho matka dala okrem toho vybudovať kostoly na Olivovej hore a v Betleheme.
V tom čase bol v Jeruzaleme nájdený svätý kríž, najdrahocennejšia relikvia kresťanstva. Správa o jeho nájdení nadobudla časom legendárny ráz, ale priamy svedok Cyril Jeruzalemský hovorí vo svojej katechéze o kríži bez akýchkoľvek príkras. Hovorí, jednoducho, že je možné uvidieť ho v Jeruzaleme doposiaľ a že čiastočky z neho boli rozdelené skoro po celej ríši.
Bol uchovávaný v truhlici obitej striebrom. Na veľký piatok bývala prinášaná do chrámu, kríž a tabuľka s nápisom boli položené na stôl, prikryté bielym obrusom, biskup zaujal miesto na katedre a diakoni stáli vôkol ako čestná stráž. Veriaci a katechumeni potom pristupovali a uctievali ho bozkom alebo dotykom čela, ale rukou sa ho nedotýkali.
V kostoloch uchovávané a inak známe čiastky tvoria len veľmi malý zlomok celého kríža - 1/45. Podľa mikroskopického výskumu bol zhotovený z cédrových alebo piniových kmeňov. V liturgii cirkev túto udalosť pripomína dňa 3. mája.
R. 326 slávil v Ríme dvadsaťročné jubileum svojho panovania. Poškvrnil sa tam však krutými súdmi voči najbližším príbuzným. Jeho druhá manželka Fausta nenávidela jeho najstaršieho syna Crispa, (…). Osočila ju teda u cisára z milostných pletiek a iných zločinov. Cisár dal syna, ktorý sa bol osvedčil v Gálii ako správca i ako vojvodca, v Pulji popraviť. Stál totiž v ceste Faustiným synom Konstantínovi II., Konstanciovi II. a Kmonštancovi. Svätá Helena však otvorila synovi oči a objasnila pravý stav veci. V hneve dal cisár osočovateľku Faustu v kúpeľoch udusiť horúcou parou.
Objavili sa pichľavé epigramy na jeho rodinnú tragédiu; senátori, topiaci sa v bohatstve, nejavili veľkú túžbu po novom náboženstve, ku ktorému chcel priviesť celú, väčšinou pohanskú ríšu. Ale túto úlohu bolo neľahké uskutočniť z Ríma nad Tiberom pre jeho pohanskú a republikánsku tradíciu. Daroval tam cirkvi Laterán, Vatikán a iné kusy pozemkov, na ktorých ešte v priebehu štvrtého storočia boli vybudované honosné svätyne: svätého Jána na Lateráne, svätého Petra na Vatikáne a svätého Pavla za hradbami. Nie je však isté, či ich dal on postaviť, ako aj iné, ktoré sa mu pripisujú.
Ešte toho roku opustil starý Rím nad Tiberom, aby založil nový nad Bosporom v rozkošnej polohe a na mieste takmer nedobytnom, odkiaľ bolo možné čeliť Peržanom i Gótom.
Roku 330 bolo mesto zhruba dostavané, ozdobené chrámami, palácmi, stĺporadiami a schodiskami. Carihrad, mesto Konštantínovo, bolo prvé kresťanské veľkomesto, ktoré malo pred sebou veľkú budúcnosť; lebo počas celého stredoveku až to r. 1453 bolo hrádzou kresťanskej Európy, o ktorú sa rozbíjali zverské útoky neveriacich.
Konštantín odkladal krst až na koniec života a nemohol sa posväcovať ani inými sviatosťami. Azda sa tak rozhodol z ohľadu na pohanov, alebo sa obával, že by neuchoval krstnú milosť, s ktorou chcel zo sveta odísť. Jeho matka svätá Helena sa stala kresťankou asi hneď r 313. Cisár si ju veľmi vážil, dal jej aj právo raziť si vlastné mince. Celý jej život od tej doby bol zasvätený len skutkom zbožnosti a kresťanskej lásky. Vystavala alebo aspoň obdarovala nespočetné kostoly. Zomrela r. 330.
R. 337 sa cisár chystal na výpravu proti Peržanom. Súc zachvátený teplotou vrátil sa do Nikomedie a cítiac, že jeho životná dráha je skončená, žiadal o krst. Nebolo mu dopriate prijať túto sviatosť v rieke Jordán. Od tej chvíle sa už purpuru nedotkol. Zomrel na druhý deň po prijatí krstu 21. mája 337, na svätodušné sviatky, súc oblečený v bielom rúchu krstencov, v 63. roku života.
Konštantín je jedna z najväčších postáv dejín ľudstva. Aj keď pohan, s vojskom zväčša pohanským, stal sa nástrojom v rukách Božích. Bojoval pre Krista a pod jeho zástavou dopomohol cirkvi k víťazstvu. K tomuto vznešenému dielu by sa bol hodil cisár, ktorý by bol nielen veľkým vojvodcom a štátnikom, ale i veľkým svätcom. Tým Konštantín nebol. Jeho viera bola úprimná, ale neprenikla hlboko do srdca. Ruky má poškvrnené krvou. Bol to vojak, ktorý vyrástol v tábore, kde rozsudky smrti sú časté a rýchle. Pohania ho hania ako tyrana, východná cirkev ho ctí ako svätca a kladie na roveň apoštolom, západná ho nazýva “Veľkým”. Vyviedol ju z katakomb na denné svetlo. Rímska ríša, dovtedy mučiareň a väzenie kresťanov, stala sa baštou kresťanskej viery, odtiaľto sa šíriacej do celého sveta. Za jeho vlády a s jeho prispením sa dokonal tento najväčší prevrat, aký poznajú dejiny.



Použitá literatúra:
Sväté písmo, SSV, Trnava, 1998
Bibl. konkordancia, SBS. B. Bystrica, 1997
Církevní dějiny, Blažej Ráček, Praha, 1939
Patrológia, Doc.ThDr. Jozef Špirko, Spolok biskupa Petra Gojdiča, Prešov, 1995