Ábel Kráľa

O malých a veľkých slovenských veciach

Sme kresťanský národ?

Pri rozličných príležitostiach sa zvykneme presviedčať, že sme kresťanský národ. Podľa papierových údajov to tak je. Iné fakty hovoria iné. Napríklad štatistika sobášov a krstov určite nesúhlasí s vysokým percentom tých, čo sa ku kresťanstvu prihlásili pri ostatnom sčítaní. Ak by sme mali aj štatistiku pravidelnej prítomnosti kresťanov na náboženských obradoch, napr. na nedeľných bohoslužbách, možno by nás prekvapilo ešte nižšie číslo. Ak by sme hľadali mieru kresťanských a nekresťanských skutkov vo verejnom a politickom živote Slovenska, čo by sa ukázalo? Ako je to teda s naším kresťanstvom?
Papierový údaj o veci nemusí vypovedať o jej podstate. K podstate by sme smerovali odpoveďou na otázku, ako kresťania svoje kresťanstvo žijú.
Odpoveď na túto podstatnú otázku sa nedá nájsť metódami štatistiky. Museli by sme rátať nielen činy, lež aj myslenie, museli by sme vidieť do sŕdc a duší. A museli by sme vedieť aj to, čo je nad nami.
O mnohom však môžeme usudzovať porovnávaním viditeľných faktov s mierou, ktorou je nám kresťanské učenie podľa Písma. Viditeľné fakty sú činy jednotlivca, ale aj národa a jeho predstaviteľov, viditeľné fakty sú napr. vývin národa a jeho štátu v hospodárstve, politike, kultúre, školstve, publicistike, smerovanie zákonodarstva, vystupovanie a záujmy verejných činiteľov, úroveň spoločenskej starostlivosti o starých, chorých a nevládnych, úroveň starostlivosti o prácu pre všetkých, zaobchádzanie s verejným majetkom, ochrana spoločnosti pred zločinnosťou, drogami a mravným úpadkom, ochrana rodiny a mládeže atď. Mnohé viditeľné fakty sú v príkrom rozpore s kresťanským duchom.
Mnohí môžu pochybovať o zmysle reči o kresťanstve a kresťanskom európskom štáte v 21. storočí. Tých sa však treba opýtať: Poznáte lepšiu zábezpeku usporiadaného života spoločnosti, zábezpeku spravodlivosti, sociálnej istoty a sociálnej citlivosti, prevencie sociálnych napätí, vyváženej starostlivosti o hmotné a duchovné blaho, poznáte lepšie východiská k mierovému riešeniu vnútroštátnych, medzištátnych a medzinárodných problémov, než ich ponúka kresťanstvo?
Nachádzame sa v kritickom čase vojny, v čase všeobecnej svetovej neistoty a rastúceho strachu o zdravie a životy jednotlivcov, spoločenstiev, národov i štátov, neistoty o budúcnosť celého ľudstva. Bol by vznikol tento stav, keby boli tí, čo o vojne a mieri rozhodovali, uvažovali a konali v duchu kresťanskej morálky, keby boli počúvali hlavu Katolíckej cirkvi Sv. Otca, pápeža Jána Pavla II.? Bol by mohol vzniknúť stav svetových hodpodárskych napätí, bezohľadnej konkurencie, finančného diktátu, bezcitného mechanizmu trhu a zbedačovania miliónov zamestnancov, keby nad ekonomickými a finančnými záujmami stála orientácia Nového zákona? Vznikali by rozkladné spoločenské zápasy, keby sa v hospodárskom živote uplatňovali pápežské sociálne encykliky? Ani nekresťan, ani ateista, ani komunista, ani rozumný ľavičiar alebo liberál nemôže poprieť pozitívne účinky kresťanských usmernení na život jednotlivca, spoločnosti, národa a štátu.



Čo zjednotí alebo rozdelí Európu?

Súčasná Európa je vnútorne tragicky rozdelená práve v čase významnej fázy jej rozširovania a zjednocovania. Vážne rozdelenie vzniklo protichodnými proklamáciami a protichodnými činmi v súvislosti s riešením dlhodobej krízy okolo Iraku, teda v postoji k vojne v Iraku a k vojne vôbec. Múdri analytici nehovoria, na akom základe by sa mohlo dosiahnuť opätovné zjednotenie európskych vlád a štátov v postoji k vojne, ale v skutočnosti aj v postoji k štátnej a vojenskej doktríne USA.
Tí, čo sa spoliehajú na mocenské možnosti dnešného vojenského primátu USA, očakávajú, že po obsadení Iraku (a možno aj ďalších „neposlušných“ krajín, ktorých podporné stanovisko k sebaobrane Iraku sa pokladá za „nepriateľský akt“ voči USA) budú USA celkom suverénne diktovať, čo sa bude vo svete diať a nadiktujú svoju vôľu aj nezjednotenej či zjednotenej Európe. Títo teda vsadili na kartu budúceho vojnového víťaza, budúcej priazne USA, t.j. predvídavo sa pridali na stranu očakávaného bezkonkurenčného pána sveta. Priazeň z tejto strany je im nad všetko. Je aj ich morálkou. Podľa týchto je detinské, nediplomatické, politicky a štátne nezodpovedné ohliadať sa na mienku obyvateľskej väčšiny, počúvať hlas hlavy Katolíckej cirkvi, lebo veď čo iné možno očakávať od pápeža, kým zodpovednosť politika je oveľa väčšia, stojí nad modlitbovými povinnosťami veriacich, politik musí predvídať a musí nevedomý a nevidomý ľud prozreteľne viesť. Na to už majú naporúdzi príklad de Gaula, ktorý proti mienke francúzskej väčšiny rozhodol o francúzskej politike v Afrike a budúcnosť potvrdila správnosť jeho rozhodnutia. Francúzsky politik bol múdrejší ako francúzsky ľud. Takí múdri sú aj tí naši kresťania, čo dnes podporujú agresívnu vojnu v Iraku.
Iní zasa hovoria, že vojna sa nemala začať, že bola možnosť vyriešiť skamenený, už dvanásť rokov krvácajúci iracký problém mierovou cestou. Tvrdia, že mali a mohli pokračovať práce inšpektorov, že nik nepredložil dôkazy o hrozbe použitia zbraní hromadného ničenia zo strany Iraku, že Irak neohrozoval USA a celý svet. Hovoria, že táto vojna je v rozpore s medzinárodným právom, je nelegitímna a dobyvačná, že sa ňou sledujú zištné záujmy.
Protivníci na to odpovedajú, že už nebolo možné ďalej kontrolovať a vyjednávať, že USA boli reálne ohrozované, že Irak ohrozoval celý svet, že iracký ľud pridlho trpel pod tyraniou svojej vlády a konečne ho bolo treba rýchlo oslobodiť. Mimochodom – bola to tyrania, ktorú Západ až do konca marca 2003 podporoval, a to aj tak, že na seba privolal spravodlivý hnev irackého ľudu, trpiaceho pod ťarchou neľudského embarga. Embargo bol totiž „dar“ vyspelého a demokratického Západu, ktorý úspešne kynožil iracký ľud.
Múdri analytici konštatujú tieto skutočnosti, odhadujú, aký vývin bude nasledovať. Myslia analyticko-pragmaticky: kto zvíťazí, kto bude diktovať podmienky „mieru“, kto posilní svoju pozíciu vo svete a kto bude určovať aj dianie v Európe. Toto je „pravda“ analytikov, lebo to je „pravda“ mocných.
Od vekov však bolo ľudské, že človek túžil aj po inej pravde. Usiloval sa priblížiť k pravde, ktorá by pretrvala meniace sa ľudské vlády a mocnárstva, ktorá by obnažila zmysel a smerovanie ľudského bytia.
Cesta k pretrvávajúcej pravde sa uzavrela príchodom Ježiša Krista – jeho zvesťou, ktorá sa nám zachovala ako Evanjelium. A táto pravda, pravda kresťanstva je všetkým dostupná. Má jednoduchý a pevný mravný základ: Človek bol stvorený na obraz Boží, jeho dôstojnosť je nad všetkým a jeho konanie musí byť v súlade s Božím zákonom, ktorý je uložený v prirodzenom poriadku sveta. Boží zákon Židom a ľudstvu odovzdal už Mojžiš v Desatore. Nový zákon ho nezamietol, lež doplnil o príkaz lásky k blížnemu, ktorým sa naznačuje paralela vzťahu Boh – človek, človek – Boh.
Vojnové dianie na Blízkom východe, v zemi prorokov a v zemi vykúpenia, je absolútnym popretím prvého a piateho Božieho prikázania a evanjeliového príkazu lásky k blížnemu. Je bohorúhačstvom. Nie iba tí, čo ju vedú, lež aj tí, čo ju akokoľvek podporujú, ba aj tí, čo mlčia, konajú v rozpore s vierou, s kresťanstvom, v rozpore s Božím zákonom. Takéto konanie sa skôr či neskôr obráti proti človekovi.
Keby múdri analytici rozšírili svoje vedenie aj na toto, vedeli by, kde je pravda a na čom sa Európa môže a musí zjednotiť: Európa sa môže a musí zjednotiť na kresťanskom základe. To je jej uhlový kameň. Kto na ňom stojí, vie, že k pravde je bližšie ten, ktorý je dnes proti vojne v Iraku a vôbec proti ktorejkoľvek a kýmkoľvek vedenej útočnej a dobyvačnej vojne.
Nemusíme sa veľmi namáhať pri hľadaní odpovede, aké stanovisko mala k vojne v Iraku zaujať (kresťanská) Slovenská republika, jej vrcholní (kresťanskí) politici.
Vojna v Iraku sa v tomto čase stala skúšobným kameňom kresťanstva. Katolíci si na ňom overili svoju poslušnosť voči viditeľnej hlave svojej Cirkvi – terajšiemu nástupcovi apoštola Petra. Overili si aj jedno z vyznaní svojej viery. K tomu ďalší komentár netreba. Azda iba naliehavá otázka: Myslia si naši kresťanskí politici, že ich zjavený Boží zákon nezaväzuje, že oni tvoria výnimku?
Vojna v Iraku odhalila hĺbku kresťanského myslenia a cítenia, silu, odvahu a prednosť viery mnohých pokrstených ľudí pred strachom zo svetskej moci. Takto sa k nej postavili aj naši cirkevní predstavitelia, hoci nemali odvahu prijať dôsledok zo známeho „ora et labora“. Uspokojili sa s odporúčaním podľa prvej časti. Doplnenie podľa druhej časti – bez náležitej podpory - zostalo na úrovni malého pastiera.

Svedectvo malých vecí

Opravdivosť kresťanského myslenia a cítenia odhaľujú aj menšie veci, než je dobyvačná vojna. Napríklad aj metódy politických a mocenských zápasov a spôsoby presadzovania osobných a skupinových záujmov vnútri (nášho malého) štátu. Dokumentujú to zápasy slovenských politických strán a mnohé dianie v slovenskej politike.
Nespočetnekrát sa už ukázalo, že zápas o politické funkcie vnútri strán a zápas o moc medzi stranami sa uskutočňuje bez kresťanskej bázne. Ukázalo sa tiež, že vysoké funkcie neznášajú napomenutia ani akokoľvek dobromyseľné rady a kritické usmernenia. V zápase politických strán sa údajnou nevyhnutnosťou politických kompromisov niektorými postojmi kresťanov tiež relativizuje aj platnosť Desatora.
U nás sa vyvinula takáto situácia: Ak si napríklad občan - nepolitik myslí, že uzatváranie koalícií s tými, ktorí majú vo svojom programe jednoznačne protikresťanské ciele, je zo strany kresťana nebezpečné a neprijateľne rizikové, ak si myslí, že v daktorých prípadoch je nedostatočné uspokojiť sa iba s vyslovením iného názoru, ak si myslí, že v zásadných veciach je kompromis neprípustný, lebo prakticky relativizuje vieru a otvára cestu protináboženským likvidačným programom, ak si občan dovolí toto povedať (napríklad publikovať) aj verejne, môže sa v očiach kritizovaných dostať do tábora politických neprajníkov alebo aj protivníkov. Stáva sa neprijateľným, jeho hlas sa začne zásadne a systematicky odmietať, niekedy sa zjavujú pokusy takého občana z očí verejnosti vytlačiť, ba aj odstrániť.
Dá sa to zlúčiť s kresťanským duchom, s kresťanskou politikou?
Kresťanskí politici, ktorí by sa takto správali, boli by asi iba „politickí kresťania“. Pre tých je, pravdaže, prípustné využiť mnohokrát prakticky overené skúsenosti minulých štyridsiatich rokov, a to práve zo zápasu s kresťanstvom a s kresťanmi – protivníka treba do niečoho zamočiť, treba zneistiť jeho priateľov, spojencov, podporovateľov. Tým sa zneistí sama vec protivníka (kritika, nespokojenca, nepohodlného, krikľúna, mudrlanta...).
Tento zápas sa uskutočňuje u nás aj v tomto čase.

Môže kresťan verejne kritizovať kresťana?

Otvára sa tu otázka, či je verejná, hoci aj vecne podložená a oprávnená kritika kresťanskej strany alebo kresťanského politika prípustná. Argumentuje sa totiž, že sa kritikou kresťanskej strany alebo kresťanského politika oslabuje samo kresťanstvo. To určite môže, ale aj nemusí byť pravda. Dôležité sú okolnosti, rozhodujúce sú sledované ciele.
Kritik môže (podľa pravdy) uviesť, že svoju kritiku zverejnil až po neúspešných pokusoch vysloviť ju adresátovi neverejne a v situácii, keď to pokladal za užitočné pre samu vec. Kritik uvádza, že jeho kritika vychádza z úprimnej nespokojnosti s kresťanskou neprincipiálnosťou slovenskej kresťanskej politiky v tom alebo onom bode, že ju vyvoláva jeho osobitný záujem o dotváranie nefalšovanej kresťanskej politiky, že jeho cieľom je pomôcť pri profilovaní politickej strany s kresťanským programom, ktorý by sa vhodnými spôsobmi v politických zápasoch aj presadzoval bez opúšťania a oslabovania (relativizovania) kresťanskej pozície. Podstatná by bola diskusia o dôsledkoch kresťanstva na politiku a na politiku kresťanskej strany. Kritik tvrdí, že takáto diskusia sa nekoná na veľkú škodu samej veci.
Ukazuje sa, že takéto argumentácie sa neprijímajú. Toto sa nechápe. Kritik je vyhlásený za nepriateľa, za rozkladača, ba ešte viac: pretože ide o priestor kresťanskej politiky, kritik sa (logicky) vyhlási za nepriateľa samej Cirkvi. Taká obrana útokom je totiž veľmi účinná. Zneistí nielen veriacich, lež aj cirkevné štruktúry. Prejaví sa účinnosť tvrdenia, že bez vánku sa ani lístok nepohne. Nezisťuje sa však, čo je pôvodom vánku, odkiaľ vánok zavanul ...
Ľahko by sa zozbierali príklady odsúvania a možno aj odstraňovania úprimne mysliacich a konajúcich kresťanov samými kresťanmi. Začína sa to izolovaním a neochotou vypočuť mienku a argumenty iného, tichým alebo aj hlasným a verejným ohováraním, vyrábaním a šírením kompromitujúcich materiálov, využívaním metód nepekného dedičstva bojovného komunizmu a jeho dobre platených uskutočňovateľov. Pokračuje to totálnou hluchotou v pokusoch o dialóg, vylučovaním z organizovaného kresťanského prostredia, ignorovaním existencie a vykonanej práce, vrchnostenským mlčaním. Iným pokračovaním je rivalita „osobností“, veď každý chce byť prezidentom alebo aspoň predsedom alebo dajakým generálom. Preto máme aj toľko politických strán, preto sa u nás nevedia dohodnúť práve tie strany, ktoré by dohodou a svornosťou mohli veľmi veľa ovplyvniť a zachrániť. Dôsledok?
Skutočným a veľmi zlým dôsledkom môže byť víťazstvo toho tretieho, čo si možno nik ani neželal. Tomu tretiemu však postačí celkom máličko: nájsť a podvrhnúť spôsob rozdelenia, zaručiť výhody a zisky, lebo o nás sa dávnejšie hovorí, že za primeranú čiastku možno na Slovensku mnoho (a mnohých) kúpiť, a známa je aj účinnosť konania podľa hesla „divide et impera“.

Na záver

Spoločenstvo Kresťanské Slovensko už niekoľko rokov klope na zatvorené dvere. Z jeho prostredia opakovane vychádzali rozličné návrhy, ozývali sa prosebné, pripomínajúce i kritické hlasy na rozličné adresy. Smutné je, že o jeho návrhoch, iniciatívach, výzvach a kritikách nevznikla diskusia ani v tých najvlastnejších radoch, že dvere zostali zabuchnuté, údajné nepresnosti (skôr malichernosti) vraj spúšťali závory. Nik sa nepokúsil povedať, tobôž sa už nepokúsil dokázať, že to alebo ono bolo v čomsi chybné, hoci všetko bolo a je verejné, dokonca aj publikované. Nadradenosť, nedostupnosť, nadutosť, ktoré sú dieťmi hlúposti, víťazia. Ten tretí a všetci tretiemu podobní sa odôvodnene smejú.
Spúšťací impulz vyšiel z prostredia organizovanej kresťanskej politiky a ďalej v nej trvalo účinkuje. Tento program znemožňuje spájať kresťanské sily aj vo veciach, ktoré sú kresťansky osudovo dôležité. Táto odnož politiky presiahla z prostredia politiky do kresťanského životného priestoru, jej sa podriadili aj nepolitické kresťanské štruktúry. Prejavilo sa to aj šírením ohováračského a blokujúceho odsudku, že Spoločenstvo Kresťanské Slovensko je politická inštitúcia. Azda preto, že sa vyjadrujeme aj k veciam verejným a keď treba aj k slovenskej politike? My konáme v tom duchu, ktorý je doložený našou knižočkou Je Slovenská republika kresťanský štát? – že kresťanstvo je dar, záväzok, obeť, aktivita aj sebaobeta (na s.3-4), že slovenskí kresťania zodpovedajú aj za stav spoločnosti, takže sa (práve ako kresťania) musia aktivizovať aj vo verejnom živote (s. 21-22). Neboli sme schopní vynútiť si autenticky kresťanskú politiku. Stačia nám výložkové symboly, pekné reči, niekedy aj filištínske proklamácie.
Vznikla situácia a pretrváva stav, v ktorom sa kresťania sami porážajú. Pre povýšenectvo, nadutosť, pocit výlučnosti a nedotknuteľnosti tých, čo majú páky moci, nie sú jednotní ani v životných (praktických) dôsledkoch zo základných článkov viery a náboženstva. Zápasia sami so sebou. Niet autority, ktorá by bola ochotná prevrátiť stôl výpočtov a povrchnosti.
Toto trvá v čase nastupujúceho všeobecného útoku na kresťanov, najmä na Katolícku cirkev. Aj na Katolícku cirkev na Slovensku. Teraz sa to deje najmä všeobecným útokom na kresťanské mravy a prejavy viery. Ešte je, bohužiaľ, veľa tých, čo to nechcú vedieť, čo sa podľa toho nesprávajú – ani dolu, ani hore, čo nepochopili, že nečinnosťou („et labora“?) vytvorili pretrvávajúcu situáciu vlastnej paralýzy. Kiež by sa tento stav skončil bez katastrofy!

Ábel Kráľa,
Spoločenstvo Kresťanské Slovensko