Roman Hofbauer

Dôsledky agresie NATO v Juhoslávii

Konferencia v Belehrade 24. – 27. marca 2000

„Jedenásty september“ sa mytologizuje ako deliaca čiara epochy ľudstva. S odstupom je zjavné, že bezpochyby všetko bolo inak.. V dusivej atmosfére súčasných neskrývaných príprav USA a Veľkej Británie na vojenské ovládnutie ropných polí a vopred avizovanej agresie aj voči Lýbii, Sýrii a Iránu pod zámienkami boja proti terorizmu blíži sa dátum, ktorý bol skutočným prelomom v novodobej histórii hodnotového systému bielej civilizácie. 24. marca v roku 1999, v deň začatia bezprecedentnej vojny USA a štátov NATO voči štátu, ktorý nebol vo vojnovom stave s nikým a ktorý naopak bol dlhodobým terčom teroristov, zmenilo sa takmer všetko. Bola pošliapaná Charta ľudských práv, zakladajúca listina Organizácie spojených národov a dokonca aj zakladajúci dokument Severoatlantického spoločenstva NATO. Slovenská vláda pošliapala vlastnú ústavu, keď vtiahla náš štát protiústavne do vojnového konfliktu s iným štátom. Medzinárodnej politike a v žurnalistike nepravda bola vyhlásená za pravdu a pravda za nepravdu. Obete boli označené za zločincov a vrahovia za ochrancov ľudských práv. Nočné letecké a raketové bombardovanie vrátane použitia uránovej munície bolo označené za leteckú kampaň na ochranu ľudských práv. Teroristi boli označení za hrdinských bojovníkov a obrancovia v boji proti terorizmu boli označení za kriminálnych zločincov. 24. marca 1999 boli pošliapané ľudské i božie zákony a ostalo platiť výlučne právo brutálnej sily bez akýchkoľvek pravidiel.
Dá sa vôbec indentifikovať pravda v záľahe žurnalistických a politických lží, prekrúcaní a fabulácií výmyslov?
Belehradská konferencia 24. 27. marca v roku 2000 o dôsledkoch agresie NATO v Juhoslávii obnažila podstatne viac než iba dôsledky. Osvetlila hlavne príčiny, metódy a ciele toho, o čom sa svet dozvedel iba z ústredí dezinformačných centrál, čiže o čom bežní občania nevedeli nič. Tých oklolo 300 účastníkov belehradskej konferencie však neboli bežní ľudia, boli to politici, politológovia, poslanci parlamentov, i dlhoroční profesionáli zo sféry medzištátnych vzťahov. Ich vystúpenia a ich faktografia mali neopísateľnú hodnotu, zastúpenie účastníkov zo 41 štátov sveta, celého spektra ich rôznorodosti poskytlo fundovaný pohľad do zákulisia trendov svetovlády. Článok o tomto podujatí z roku 2000, ktorý bol už publikovaný, v súčasnosti paradoxne nestratil na svojej aktuálnosti.
R. H.

Z približne troch desiatok európskych štátov, nerátajúc trpasličie miništáty, pri vstupe do tretieho tisícročia iba jediný národ a jeho štát majú parametre západoeurópskeho a západocivilizačného prekliatia: Srbské torzo Zväzovej republiky Juhoslávie. Na Juhosláviu najbohatšími štátmi sveta už takmer desať rokov je uvalené hospodárske embargo a úplná hospodárska, politická a spoločenská blokáda. Juhoslovanské výrobky sa nesmú exportovať a zahraničné výrobky sa nesmú dovážať; lietadlá Juhoslovanských aerolínií nesmú pristávať na letiskách Európy a sveta, nesmú využívať iný vzdušný priestor než juhoslovanský; správy o udalostiach v Juhoslávii do svetových médií poskytujú výlučne CNN, BBC a francúzske a nemecké tlačové agentúry, a nie juhoslovanská agentúra TANJUG. Srbi boli označkovaní kolektívne ako masoví zločinci a vrahovia a západné spoločenstvo na nich uplatnilo princíp prezumpcie kolektívne viny. Demokraticky zvolení legitimní predstavitelia štátu, ktorí konali v súlade s ústavou a zákonmi, boli označení za vojnových zločincov. 78 nocí Juhoslávia bola terčom leteckých a raketových útokov za situácie, že nebola vo vojnovom stave so žiadnym štátom sveta a vojenská sila voči nej bola použitá bez relevantného stanoviska OSN či jej Bezpečnostnej rady. Leteckí vrahovia vraždili pohodlne a bez rizika z výšky bez toho, aby videli tváre svojich vraždených obetí. Tí, ktorí im dávali príkazy na vraždenie, sedeli pohodlne v kanceláriách útočiacej vojenskej organizácie v Bruseli a Washingtone a informácie o bombardovaním ničenej krajine a vraždených ľuďoch sa sprostredkúvali redaktormi médií sediacimi tisíce kilometrov odtiaľ a ktorí v Juhoslávii nikdy neboli. Útočníci na Juhosláviu v priebehu 78 nocí trvajúcich vzdušných útokov zinscenovali organizovaný útek 900 tisíc albánskych obyvateľov Kosova do pripravených stanových táborov v Albánsku a Macedónsku, odkiaľ po skončení bombardovania boli rovnako organizovane vrátení späť do Kosova, aby odtiaľ vyhnali 360 tisíc obyvateľov nealbánskej národnosti a aby pod ochranou jednotiek NATO – KFOR dokončili vyvraždenie Srbov, úplne poalbánčenie Kosova. Medzinárodný tribunál pre zločiny v Juhoslávii v Haagu, vedený a financovaný USA, súdi Srbov podľa svojho tajného zoznamu označených ”zločincov”, a to bez vecných dôkazov. USA vypísali odmenu 5 miliónov USD za dolapenie legitímneho juhoslovanského prezidenta ako na banditu z Divokého západu. Letecké zničenie hospodárstva Juhoslávie spolu s embargom a blokádou majú parametre genocídy voči jej obyvateľom, Pri bombardovaní boli zabité tisíce civilistov a desaťtisíce boli zranené a zmrzačené. Výbuch rakety doživotne zničil sluchové orgány šesťdesiatich novonarodeniatok v belehradskej pôrodnici. Z páchateľov týchto zločincov proti ľudskosti sa nikto neocitol a ani neocitne pred chýrnym tribunálom v Haagu, pretože bol založený USA a je aj financovaný hegemónom tejto genocídy USA.
Javov, s akými sa civilizované ľudstvo dosiaľ nestretlo, je príliš veľa, než aby bolo možné popri nich prechádzať mlčky. Pri príležitosti prvého výročia začatia vojenskej, leteckej a raketovej agresie NATO proti Juhoslávii juhoslovanský Inštitút pre medzinárodnú politiku a hospodárstvo v dňoch 24. – 27. 3. 2000 usporiadal medzinárodnú konferenciu ”Dôsledky agresie NATO na Zväzovú republiku Juhosláviu”. V reprezentáciách 41 štátov boli zastúpené všetky štáty NATO s výnimkou Grécka a Turecka. Z európskych štátov, ktoré nie sú členmi NATO, neboli prítomní iba zástupcovia Slovinska, Chorvátska, Litvy, Lotyšska a Estónska. Z amerického kontinentu boli prítomní predstavitelia Kanady, USA a Mexika, z afrického kontinentu boli prítomní zástupcovia Guiney, Egypta, Lýbie, Tunisu a Zimbabwe. Zastúpenie hosťami z ázijských štátov viac ako presvedčivo dokumentovalo ich pozornosť voči prerokovávanej problematike, keď boli prítomní predstavitelia z Izraela, Jordánska, Iraku, Palestíny, Pakistanu, Indie, Číny, Kórey a Japonska. Nechýbali ani zástupcovia Kuby a Cypru.
Západné médiá o konferencii neuviedli ani zmienku a satelitné štáty NATO a EÚ taktiež uplatnili úplne informačné embargo pre verejnosť.
Rozpad komunistického impéria Sovietskeho zväzu a jeho satelitov v roku 1989, vrátane vojenského paktu Varšavskej zmluvy a hospodárskeho zoskupenia Rady vzájomnej hospodárskej pomoci zastihol vraj Západ nepripravený a bez ďalšej koncepcie spoločenského vývoja vo svete;
nie je to však pravda. Rýchlosť tohto rozpadu naopak dokumentuje jeho starostlivú réžiu, v ktorej do súčasnosti nie je vyčerpávajúco identifikovaných veľa javov a osôb, napríklad osoba a úloha šéfa superveľmoci ZSSR Gorbačova, jeho stretnutia a obsahy rokovaní s americkým prezidentom na Malte, predtým v Reykjaviku, v USA, no i zbrojnú špirálu pretekov, ktorú roztáčali prezidenti USA Bush, mimochodom bývalý šéf CIA, Reagan, Nixon, Carter, Johnson i Kennedy. Nehomogénnosť tohto prezidentského reťazca dokumentuje i to, že sily, ktoré rozhodujú o geopolitike USA, považovali za nevyhnutné odpratať až dvoch z tohto radu prezidentov, keď John Kennedy bol zavraždený. Jeho údajný páchateľ Lee H. Oswald vo väzení bol zavraždený Jackom Rubinsteinom, ktorého meno bolo skrátené na Ruby, a ktorý vo väzení údajne zomrel na rakovinu... Za sovietskej intervencie do Afganistanu v roku 1989 začala úzka spolupráca USA s islamskými fundamentalistami Talibanu, ktorá v súčasnosti tvorí dôležité ohnivko geopolitiky dnes už jedinej superveľmoci. Nevýrazného prezidenta Cartera vystriedal výrazný Richard Nixon, ktorý bol výrazný až do takej miery, že z Bieleho domu bol vyprataný za známej inscenácie aféry Watergatte, ktorá bola východiskom pre Nixonovu abdikáciu. Nixon odstúpil, no osoby z tohto zákulisia ostali a vynárajú sa opäť... v Kosove.
V rokoch 1963 až 1989 presadzovanie amerických záujmov sa uskutočňovalo buď námornou pechotou, ako tomu bolo v Grenade, Paname či Vietname, alebo skrytými formami vnútorných deštrukcií štátov. Tu trochu odbočím na Slovensko, pretože v tejto súvislosti sa často uvádza meno diplomata Ralpha Johnsona, ktorý v roku 1996 na Slovensku vystriedal menej úspešného veľvyslanca Theodora E. Russela. Pán Russel totiž v dňoch 18. a 19. októbra 1995 na švajčiarskom veľvyslanectve v Prahe za spoluúčasti vtedajšej slovenskej politickej opozície pripravoval demarš USA Mečiarovej vláde. V zhodnom čase zhodný demarš slovenskej vláde pripravovali štáty Európskej únie za gescie Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka a Španielska, a to na podnet iniciatív z kancelárie prezidenta Slovenskej republiky. Tieto politické intrigy neostali utajené, a preto pána Russela na poste veľvyslanca USA promptne vystriedal práve Ralph Johnson. Tento mierne sa tváriaci diplomat pred svojou misiou na Slovensku pôsobil vo viacerých štátoch. V každom z nich za jeho misie prichádzalo k politickým otrasom, ba i pádom tamojších vlád. Medzi jeho najúspešnejšie misie patrí Britská Guayana a ... Slovensko. Misia pána Johnsona na Slovensku bola zavŕšená nástupom súčasnej koalície a Dzurindovej vlády. Zo Slovenska pán Johnson odišiel začiatkom roku 1999 do... Bosny a Hercegoviny. (V súčasnosti žije v SR – pozn. redakcie).
V roku 1990, keď údajne koncepčne nepripravený Západ nevedel, ako ďalej, ten istý Johnson pôsobil na veľvyslanectve USA v Belehrade. Práve v tom čase v Juhoslávii začalo eskalovať napätie medzi jednotlivými etnikami. Čo je však krajne zaujímavé, východiskom napätí nebolo podnecovanie konfliktov na báze národnej, ale na báze konfesnej, čoho dôležitosť sa preukázala v súčasnosti. Rozpútanie vzájomnej nevraživosti v slovanskej Zväzovej republike Juhoslávii by nemohlo získať také medzinárodné parametre, ako keď sa to podarilo na báze náboženskej, veď slovanskí Slovinci a Chorváti sú v prevažnej miere katolíci, slovanskí Srbi sú pravoslávni, kým Bosniaci a kosovskí Albánci sú slovanskí moslimi, ktorí počas tureckej stáročnej okupácie Balkánu prijali islam.
Úspešným východiskom pre vznik vleklého krvavého konfliktu v Juhoslávii v rokoch 1990 – 1996 bola jánusovská stratégia Západu: USA v roku 1990 ubezpečovali Belehrad o svojej podpore celistvosti Zväzovej republike Juhoslávie, kým Nemecko v tom istom čase a s vedomím USA podporovalo Ljubľjanu a Zágreb v separatizme a osamostatnení. V súčasnosti už ani americká strana nezakrýva, že tzv. svetové organizácie Medzinárodný menový fond (MMF), Svetová banka (WB), Svetové obchodné organizácie (WTO) a OECD sídliace v USA sú priamymi pákami presadzovania amerických geopolitických záujmov a cieľov. Rešpektovanie ich diktátov voči iným štátom má za dôsledok ich zruinovanie. Začiatkom 90-tych rokov WB v súčinnosti s MMF vypracovali tajný dokument podmienok pre Juhosláviu, ktorý obsahoval zákaz rastu miezd, podmienky vedúce k plošnému bankrotu priemyslu, rast nezamestnanosti spočiatku na 600 tisíc ľudí, neskôr viac ako 1 milión ľudí. Tým sa spôsobil rozpad vnútorného trhu, zastavenie finančných bankových tokov (zhodný model sa uplatnil aj na Slovensku) a na príkaz WB centrálne banky bývalých zväzových republík Juhoslávie (Slovinska, Chorvátska a Bosny a Hercegoviny) prerušili vzťahy s centrálnou bankou v Belehrade, pričom ponechali otvorené vzťahy s USA a Nemeckom. Vleklý ozbrojený konflikt, ktorý následne vypukol, hospodársky nesmierne oslabil všetkých jeho juhoslovanských aktérov a súčasne bol východiskom pre vzájomné neprekonateľné animozity medzi Slovincami, Chorvátmi, Bosniakmi a Srbmi. Na hospodársky a vojensky najsilnejšiu Srbsko-Čiernohorskú Juhosláviu uvalili USA blokádu a úplné embargo. Za americké finančné prostriedky následne v Haagu bol ustanovený medzinárodný súdny tribunál pre zločiny v Juhoslávii a keď konečne v Daytone bola podpísaná dohoda o zastavení bojov v Bosne, stratégia geopolitiky USA mohla oprávnene konštatovať svoj vlastný úspech. V čom?
Kozmický družicový prieskum Zeme ešte za vlády prezidentov Cartera a Nixona identifikoval najväčšie energetické zdroje ropy a zemného plynu našej planéty v Kaspickej panve. Politológ Zbigniew Brzezinski vo svojej knihe - štúdii ”Veľká šachovnica” otvorene formuloval americké priority pre 21. storočie, ktorými je americká expanzia do tejto lokality euro-ázijského kontinentu a vnútenie štátom americkú hegemóniu za účelom ovládnutia energetických zdrojov zeme pre USA. Nejde teda o nič iné, iba o realizáciu americkej predstavy svojho ”Lebensraumu” opäť na východ a opäť na úkor Slovanov. Balkán tvorí v tejto stratégii neobíditeľný operačný priestor, pričom jednoznačne ide o expanziu na úkor slovanských národov, s využitím fundamentalistických moslimov, a to v záujme upevnenia svetovej nadvlády USA.
Už v konflikte chorvátsko-srbskom, i chorvátsko-bosnianskom či bosniansko-srbskom v plnej miere sa prejavil súčasný fenomén informačnej spoločnosti, keď západné médiá zverejňovali buď selektovanú pravdu, čiastočne pravdivé udalosti alebo úplné výmysly a klamstvá, ktoré vznikali v dezinformačných centrách mocností zaangažovaných do podnecovania a eskalácie konfliktov. Ruka v ruke tu spolupôsobili americké CNN, francúzske Paris Matsch, britské BBC, i médiá nemecké. Svetová verejnosť sa takto dozvedela o bosnianskych znásilňovacích táboroch, ktoré nejestvovali, aj o masových hroboch, ktoré nikto nenašiel. Známe explózie na sarajevskom trhovisku Markale, ktoré médiá pripisovali striedavo Chorvátom i Srbom, podľa analýz ruských a izraelských vojenských expertov boli odpálené z pozícií moslimskej armády Izedbegoviča-Deliča a parametre ničivosti projektilov napovedali, že nešlo o bežnú mínometnú muníciu, ale o inteligentný prostriedok, používaný teroristami Hizballahu a mudžahedínmi v Afganistane... Chorvátsko, no hlavne Bosna-Hercegovina v tom čase sa začala hemžiť osobami a osobnosťami, ktoré vnímaví pozorovatelia si mohli pamätať z nezvyčajných udalostí a operácií v minulosti. Carl Wolf pôsobiaci v Chorvátsku v r. 1995 bol známym z minulosti ako veliteľ špeciálnych jednotiek. Britský občan Mike Jackson s extravagantným černošským spevákom má zhodné iba meno; v skutočnosti ide o vojenského experta konštruktéra podnecujúceho útoky proti Srbom, aby sa eskalovali protiútoky na Chorvátov, ktorý v r.1972 v Severoírskom Londonderry sa podpísal pod smutne známu ”krvavú nedeľu”. Následne zmenil pôsobisko za Kosovo, kde podnecoval útoky Albáncov na Srbov s cieľom eskalovania srbských protialbánskych akcií, ako zámienky na protisrbské akcie ”medzinárodného spoločenstva”. Explózie na sarajevskom trhu Markale boli zámienkou na masívne letecké a raketové útoky NATO na srbské ciele v Bosne-Hercegovine. V súčasnosti prebiehajúce súdne procesy amerického haagskeho tribunálu proti srbským vojenským veliteľom v Bosne ich absurdne obžaluvávajú z ”takého rozsahu znásilňovaní, aké sa ani nedajú dokázať”. Z rovnakého súdka je i žaloba srbského veliteľa z bojov o Srebrenicu, ktorý je obžalovaný z povraždenia 20 000 moslimských mužov civilov; takto masový hrob pri Srebenici však nikdy nikto neobjavil, podobne ako neboli nájdené žiadne telesné pozostatky 20 000 údajne povraždených ľudí, čo však Haagskemu tribunálu nechýba. Tribunál financovaný americkou stranou za predsedovania americkou prezidentkou senátu i americkou prokurátorkou má už vopred stanovených odsúdených ”vinníkov”, bez potreby vecnej argumentácie dôkazov, ktoré nie sú!
V Daytone podpísaná ”dohoda” rozdelila celistvú Bosnu-Hercegovinu na časť chorvátsku a časť srbskú, nad ktorými má však správu americký miestodržiteľ, dosadený prostredníctvom USA - OSN a za trvalej prítomnosti ozbrojených zborov OSN, čiže NATO. Tento americký ”ríšsky protektor” napríklad zosadil zvoleného prezidenta srbsko-bosnianskej republiky Nikola Poplašena a vykonáva poľovačku na srbských predstaviteľov tejto republiky.
Súbežne s vrcholením konfliktu sa v Bosne pripravoval nový nápor na srbsko-čiernohorskú Juhosláviu zo strany Albánska a albánskej menšiny v srbskej provincii Kosovo, V dovtedy pokojnom Albánsku boli vyvolané masové občianske nepokoje finančnými podvodnými pyramídovými hrami, ktorých pôvod bol v USA. Hodno nezabudnúť, že v tom čase v Albánsku pôsobilo 2000 Američanov – ozaj, čo tam robili? Po chaotickej vzbure proti vláde, keď boli vylúpené policajné a armádne arzenály a do voľného obehu sa dostalo nekontrolovateľné množstvo zbraní a munície, v nadväznosti na čo do juhoslovanského Kosova začali prúdiť ozbrojené skupiny albánskych teroristov, vraždiace Srbov. Albánsko v tom čase už malo novú vládu a nového prezidenta, ustanovených pod samopalmi ”mierových zborov” USA.
Ochrana srbského obyvateľstva v Kosove pred útokmi Albáncov sa stala zámienkou pre stupňujúci sa mediálny a politický útok západných štátov na juhoslovanskú vládu pod zámienkou ”ochrany ľudských práv” albánskej menšiny. Súbežne s tým za otvorenej účasti USA sa formovala tzv. Kosovská oslobodzovacia armáda (UCK), pozostávajúca zo cca 40 000 výborne vyzbrojených, vycvičených a financovaných albánskych teroristov, ktorí sa cez albánsko-juhoslovanský pohraničný horský terén infiltrovali do Kosova. Výcvik a výstroj príslušníkov UCK sa dial prostredníctvom Nemecka, kým vyzbrojovanie a financovanie zabezpečovali USA. Cieľmi ich útokov boli nielen Srbi a ostatné nealbánske menšiny, no aj Albánci, ktorí neboli ochotní s teroristami kolaborovať. Teroristi UCK na uniformách nemali ani len zmenené nemecké označenia, čo západných žurnalistov vôbec nevzrušovalo, zatiaľ čo v USA prebiehal ”nábor dobrovoľníkov” pre ochranu ľudských práv Albáncov v Kosove. Nábor sa uskutočňoval vo Fort Bragg, čo je sídlo výcviku špeciálnych kománd.
Kľúčovými zlomami, ktoré bezprostredne predchádzali vojenskému útoku NATO na Juhosláviu, boli tri skutočnosti:
- Dohoda o stiahnutí juhoslovanských ozbrojených síl z Kosova v októbri 1998, po jej realizácii okamžite uvoľnené pozície zaujali teroristi z UCK a vystupňovali teror v Kosove proti Srbom.
- Inscenovaná kauza Račak, v rámci ktorej údajne Srbi masovo povraždili kosovských Albáncov, inscenácia svojou priehľadnosťou bola demaskovaná pozorovateľmi OSN, ktorí bezprostredne po ”bojoch” na údajnom mieste bojov nenašli žiadnych masovo povraždených Albáncov. Protokol zistení týchto pozorovateľov sa však jednoducho ”stratil”. No už o niekoľko dní v lokalite Račaku sa nachádzali desiatky Albáncami poznášaných mŕtvych tiel, pričom stopa po projektile smrtiacej strely na kombinéze a v tele mŕtveho nesúhlasili... Išlo bezpochyby o iných mŕtvych, pozvážaných zo širokého okolia a dodatočne preoblečených do albánskych oblečení. Kontrolná komisia Organizácie pre spoluprácu a bezpečnosť v Európe (OBSE) račackú inscenáciu vraždenia pripísala okamžite Srbom. Čo však neslobodno prehliadnuť, je skutočnosť, že šéf misie OBSE Wiliam Walker bol jedným z aktérov aféry Watergate proti Nixonovi a následne organizoval ”guerily smrti” kontras v Nikarague a v strednej Amerike. Takže žiadny mierový amatérsky nadšenec, ale profesionálny konšpiratívny odborník na záškodnícky boj v tyle.
- Odmietnutie tzv. mierovej dohody v Rambouillet v marci 1999 Juhosláviou bolo starostlivo pripravenou inscenáciou zo strany USA, Veľkej Británie, Nemecka a Francúzska. Táto 58 stranová ”dohoda” zámerne obsahovala podmienky, ktoré boli pre Juhosláviu neprijateľné. Išlo najmä o voľný vstup a nekontrolovaný pohyb po celom území Juhoslávie tridsaťtisícovej americkej armády s voľným využívaním letísk, prístavov a vojenských zariadení. V Rambouillet do čela albánskej delegácie, ktorá mimochodom vôbec nevstúpila do rokovaní s juhoslovanskou stranou, bol prostredníctvom USA, Francúzska, Nemecka a hlavne V. Británie postavený albánsky extrémista Hashem Taqui, ktorý bol súčasne veliteľom teroristickej UCK.
Pred svetovou verejnosťou bola úplne utajená dohoda, ktorú 18. marca 1999 podpísali predstavitelia Zväzovej republiky Juhoslávie (ZRJ), Srbska a všetkých národnostných menšín v Kosove o poskytnutí rozsiahlych práv všetkým obyvateľom Kosova. Z dôvodu masírovania svetovej protijuhoslovanskej verejnej mienky takúto dohodu bolo treba utajiť. Nedalo to ani tak veľa práce, veď na ZRJ bolo už roky uvalené embargo a totálna blokáda a svetové médiá spoľahlivo ovládali USA, Francúzsko, Veľká Británia a Nemecko svojimi agentúrami a žurnalistami, ktorí popisovali udalosti, ktoré nevideli, z krajiny, v ktorej nikdy neboli.
Dnes je už známe, že vojenská operácia bombardovania Juhoslávie sa začala pripravovať už v r. 1996. Na jeseň v r. 1998, keď západné štáty inscenovali mierové rokovania o ochrane ľudských práv Albáncov v Kosove, vojenská operácia už bola detailne pripravená do takej miery, že i slovenský minister zahraničných vecí Eduard Kukan v januári 1999 v Bruseli, podľa agentúry Reuters, ponúkol slovenský vzdušný priestor pre prelety lietadiel NATO. Je pritom príznačné, že prvými cieľmi leteckých útokov NATO boli vysielače juhoslovanskej televízie a rozhlasu, všetko za plnej prevádzky počas vysielania.
Nie sú neznáme ani ďalšie osoby Juhoslovansko-Kosovskej scény.
Generál Wesley Clark je smutne známy z útoku kománd špeciálnych jednotiek v roku 1993 na sídlo náboženskej sekty v USA; po ”úspešnej operácii” na mieste ostalo 80 mŕtvych... Hashem Taqui je nielen dosadený veliteľ teroristickej Kosovskej oslobodzovacej armády, vyzbrojenej a financovanej USA a cvičenej a vystrojenej Nemeckom; UCK tvorí dôležitú súčasť drogového reťazca Afganistanský Taliban – Pakistan – Turecko – Albánsko, kde prostredníctvom albánskej diaspóry ”utečencov” v Európe vznikla najrozsiahlejšia drogová sieť z prostriedkov, ktorej sa financujú deštrukčné akcie smerujúce do Kaspickej ropnej panvy.
Ibrahim Rugova je iba tieňovo umiernený vodca kosovských Albáncov. V skutočnosti ide o tandem Rugova – Taqui, z ktorých verejne vždy vystupuje iba ten, koho tým poveria geostratégovia zo zákulisia. Nezabudnime, že najpočetnejšia diplomatická misia na Balkáne je nemecké veľvyslanectvo v Albánsku, že väčšina príslušníkov UCK bojovala v nemeckých uniformách a jedna z najväčších centrál nemeckej spravodajskej služby BND je v Tirane. Šéfom BND v predchádzajúcich piatich rokoch po roku 1990 bol Klaus Kinkel! V Nemecku sa v súčasnosti podarilo dosiahnuť tie zámery a ciele, ktoré sa nevydarili Wehrmachtu a jednotkám SS v druhej svetovej vojne.
Súčasný veliteľ ”mierových zborov” KFOR v Kosove generál Kouschner tiež nie je neznámy. Ide o jedného z iniciátorov organizácie ”Lekári bez hraníc”, ktorá bola vyznamenaná Nobelovou cenou mieru. Príslušníci tejto ”humanitárnej” organizácie v zhodnom čase sa vyskytujú na zhodnom mieste nepokojov a intervencií na celom svete, vždy v bielych plášťoch a vždy výborne finančne zabezpečení. Väčšina politologických analytikov túto ”humanistickú” organizáciu spája so CIA, s Inteligence Service a francúzskou spravodajskou službou. Z roku 1999 je známa spoločná fotografia usmiatych pánov Clarka, Taquiho, Jacksona a Kouschnera... Nobelovou cenou v nedávnej minulosti mimochodom bol odmenený i Menachem Begin, dlhoročný šéf teroristickej organizácie Irgun, ktorá má na konte desiatky úspešne vyvraždených palestínskych dedín z roku 1946-1948. Nobelovu cenu obdržali aj dvaja ”organizátori” mieru v Severnom Írsku, kde v súčasnosti je priama správa Londýnom, keď Severoírska vláda i parlament boli Britániou rozpustené a zrušené...
Vojenskému leteckému útoku na civilné ciele v Juhoslávii predchádzala mohutná masmediálna svetová dezinformačná kampaň. V rámci nej Srbi boli vykresľovaní ako geneticki posadnutí krvilační zločinci a Albánci ako ich úbohé obete. Na verejnosť nepresiakla ani zmienka o terore UCK na nealbánske obyvateľstvo Kosova, teda nielen na Srbov, no aj na Gorancov, Cigánov, Čiernohorcov, Turkov, Egypťanov, no i na srbských moslimov a na Albáncov, odmietajúcich spoluprácu s UCK. Rovnako pred verejnosťou ostala utajená humanitárna akcia očkovania stotisíc kosovských detí v roku 1998, ako odozva na vlnu detskej infekčnej choroby, šíriacej sa z Albánska. Očkovanie kosovských detí predsa nezapadalo do scenára krvilačnosti juhoslovanského štátu, tak ho bolo treba pred svetovou verejnosťou jednoducho zatajiť.
Na leteckých záberoch Kosova v roku 1998 a 1999 šípkami a krúžkami svetovej verejnosti sa vyznačovali údajné masové hroby povraždených Albáncov; rok po okupácii Kosova vojskami KFOR však nebol objavený a dokázaný ani jeden masový hrob Albáncov!
New York Times v tom čase písal o zápachu hnijúcich ľudských tiel v obci Rudnik a v jeho okolí redaktormi, ktorí neopustili USA... Daily Mail popisoval obec Trebču ako kosovský Oswieczim... Los Angeles Times písal o nájdenom masovom hrobe s dvetisíc zavraždenými Albáncami; masový hrob popisovali žurnalisti, ktorí neopustili kancelárie redakcie... Paris Matsch chrlil fotomontáže plačúcich plavovlasých, modrookých kosovských Albánok a ich plavovlasých detičiek spiacich na zemi s pozadím snedých otrhaných ľudí... Prezident Bill Clinton uvádzal desaťtisíce mŕtvych Albáncov porozhadzovaných po Kosove... Senátor James Rubin (pôvodne Rubinstein) tvrdil, že stotisíc Albáncov bolo zastrelených na príkaz Miloševiča... Senátor David Schafer uvádzal, že v Kosove sa stratilo a zrejme bolo Srbmi zavraždených dvestotisíc Albáncov vo veku od 14 do 59 rokov... Nemecké médiá písali o tom, ako Srbi hrávali futbal s hlavami zabitých albánskych kosovcov.
Samotný prezident Bill Clinton údajne nebol kľúčovou osobou pri rozhodovaní o leteckej vojne na Juhosláviu, údajne týmito osobami boli M. Albrightová, Hillary Redhamová (Clintonová), minister Cohen a senátor Rubin. Z Európanov to boli hlavne J. Solana, R. Cook, J. Fisher. Ozaj, čo ich všetkých spoločne asi spája?!
Teroristické bombardovanie Juhoslávie sa predpokladalo v dĺžke troch dní, keď sa očakávalo kapitulovanie Miloševičovej vlády. Nestalo sa tak a teda letecká vojna aliancie proti štátu, ktorý nebol vo vojnovom stave so žiadnym štátom sveta, nadobudla rozmer genocídy. Aby ju bolo možné zdôvodniť, zinscenoval sa ”útek” 900 tisíc kosovských Albáncov do vybudovaných stanových campingov v Macedónsku a v Albánsku a po ukončení bombardovania opäť ich organizovaný návrat do Kosova, ako ukážka zamedzenia humanitárnej katastrofy vďaka ”leteckej kampani” NATO. Do týchto stanových táborov boli organizované návštevy ”žurnalistov” zo zahraničia, ktorým stanujúci kosovskí Albánci rozprávali hrôzostrašné historky o údajných zverstvách Srbov a pre fotografov inscenovali scénky nepretržite plačúcich albánskych žien. Je verejným tajomstvom, že taxa za takúto inscenáciu sa pohybovala v rozmedzí 50 až 100 DM. V súčasnosti sa završuje etnické vyčistenie Kosova od nealbánskych národov vyhnaním 200 000 Srbov, 160 000 ďalších Nealbáncov, vrátane Cigánov. Bolo zavraždených viac ako 900 srbských civilov, viac ako 500 osôb je nezvestných. Ničením pravoslávnych kostolov, kláštorov, knižníc a mestských kultúrnych pamiatok sa završuje islamizácia Albáncami tejto juhoslovanskej provincie, ktorá tvorila pilier srbskej národnej štátnosti. Dosiaľ bolo vypálených a náložami zničených viac ako 90 takýchto objektov a spálených bolo viac ako dva milióny srbských kníh.
Veľmi zaujímavé boli aj úvahy, týkajúce sa budúceho vývoja, ako odzneli na medzinárodnej konferencii ”Dôsledky agresie NATO na Juhosláviu” v Belehrade v dňoch 24. 27. marca 2000.
Rusko svojím váhavým postojom, v ktorom svojráznu úlohu zohral Černomyrdin v priebehu kosovského konfliktu a v konečnom dôsledku svojou zradou voči Juhoslávii, priznalo svoju otrasenú pozíciu, čím vytvorilo predpolie krajne negatívneho kosovského vývoja voči sebe. Krátky čas ukáže, či nový prezident Ruska Vladimír Putin ovládne oligarchie, ktoré Rusko sprivatizovali (!), alebo oligarchie ovládnu Kremeľ. Cieľom Západu je totiž ukončenie deštrukcie Ruska a tým jeho vyradenie zo svetovej scény. Takúto hypotézu vývoja ruskí predstavitelia s pokojnou rozhodnosťou odmietli ako geopoliticky nezmyselnú. Západný tlak na strednú Áziu a Kaukaz sa však stupňuje. V Gruzínsku, Arménsku a Azerbajdžane sa konšpiratívne zriaďujú základne spôsobilé pre ”kosovizáciu” týchto republík, a to za stavu ich fiktívneho lákania k členstvu do NATO. Súčasne sa pracuje na úvahe tzv. Kaukazskej konfederácii, ktorá by zahrňovala Ingušsko, Abcházsko, Dagestan, Čečensko a Náhorný Karabach. Čečenský konflikt pritom bol údajne financovaný prostredníctvom Pakistanu islamskými afgánskymi fundamentalistami prostredníctvom drogových reťazcov až do západnej Európy. V tejto súvislosti sa uvádzal ročný obrat z tohto drogového reťazca až 400 miliárd USD, čo vysoko prevyšuje potrebu finančnej náročnosti deštrukčných operácií vo svete a zabezpečuje ich samofinancovateľnosť. Drogové reťazce sú úzko prepojené zo západnými spravodajskými službami, predovšetkým CIA. Neobíditeľnými článkami drogových reťazcov sú ich distribučné uzly a koncovky, ktoré zabezpečujú albánski ”utečenci” v štátoch Európy, ktorí svojou jazykovou, náboženskou a etnickou uzavretosťou vytvárajú nepreniknuteľnú organizáciu pre boj polície proti nim. Hodno nezabudnúť, že už prezident Reagan označil afgánsky Taliban na najbližších spojencov USA v stredoázijskom regióne a prezident Bush bol v predchádzajúcom období šéfom CIA.
USA na sústredený nápor voči stredoeurópskym a východným Slovanom využívajú islamských fundamentalistov, menovite reťazec afganistanský Taliban – Pakistan –Turecko -Albánsko. Ide však iba o parazitovanie na islamských fundamentalistoch, pretože pozícia USA je hlboko protiislamská a protiarabská so zámerom prehlbovania rozkolov medzi sunitmi a šiitmi. S výhodou je pre tieto účely využívaný Irak ako odstrašujúca ukážka pre ostatné islamské a arabské štáty, a to desať rokov trvajúcou vzdušnou vojnou a rovnako dlho trvajúcou hospodárskou blokádou, ktorá dosiaľ spôsobila smrť 1,5 miliónom irackých detí, ako aj pozícia Palestíncov. Cieľom týchto postupov je zneužívanie islamskej fundamentalistickej hrozby na slovanské obyvateľstvo štátov Európy a súčasne trieštenie islamského koordinovaného postupu v súlade s ich záujmami, no aj postoj k situácii Kurdov a Palestínčanov. Súčasná manipulácia cien ropy napĺňa účel tvorby averzie verejnej mienky proti arabským producentom ropy. Ide však výlučne o cenové špekulácie predajcov ropy, a nie jej producentov, a to za účelom posilnenia amerického dolára a britskej libry, za pokles nemeckej marky, Euro a pri deštrukcii hospodárstiev rozvojových a transformujúcich sa štátov (platilo v roku 2000).
Agresia NATO proti Juhoslávii potvrdila rozpad funkčnosti svetového spoločenstva pod záštitou OSN a jej Bezpečnostnej rady, keď vojnový konflikt bol vyhlásený generálnym sekretárom NATO v rozpore so zakladajúcim dokumentom tejto organizácie a v rozpore s dokumentami OSN. Tým, že USA za generálneho tajomníka OSN presadilo svojho nevýrazného kandidáta Koffiho Ananna, ktorý sa voči USA preukazuje ako úplne subalterne podriadený, dosiahlo znehodnotenie tejto organizácie podobne, ako sa to stalo v roku 1935 so Spoločnosťou národov. Do podobnej úlohy bol vmanévrovaný aj tzv. medzinárodný súdny tribunál v Haagu pre zločiny v Juhoslávii. Jeho americké personálne obsadenie a americké financovanie zabezpečujú, že tribunál sa nikdy nebude zaoberať vojnovými zločinmi a zločinmi proti ľudskosti USA pri 22 agresiách v priebehu posledných 50 rokov, pričom iba vo Vietname bolo pozabíjaných 3 milióny Vietnamcov kobercovými náletmi USA. Z postu generálneho tajomníka NATO korupčnou inscenáciou bol vypudený Belgičan Willy Claes a Američanmi bol dosadený stále sa usmievajúci, zarastený Javier Solana, ktorého vystriedali britský šéf rezortu obrany Robertson, keď Solana bol dosadený za zahraničného a obranného šéfa štátov EÚ.
Rokovanie konferencie v Belehrade zvažovalo i ďalšie kroky násilia v Európe. Ako najpravdepodobnejšie lokality secesie boli naznačené Kosovo, následne Čierna Hora. Ďalšou deštrukciou Juhoslávie sa javí úsilie Maďarska o pričlenenie Vojvodiny k Maďarsku, no i Sedmohradska a južného Slovenska.
Krajné obavy vyslovili účastníci konferencie z Macedónska a Bulharska. Macedónsko v súčasnosti je zaplavené Albáncami do takej miery, že Skopje je najväčším albánskym mestom v Európe. Úplná deštrukcia bulharskej ekonomiky sa uskutočňuje súbežne s posilňovaním, radikalizáciou a infiltráciou tureckého moslimstva. Veľká Británia pritom pôsobí ako tradičný protektor tureckých protislovanských ambícií na Balkáne. Obidva štáty, Macedónsko i Bulharsko, vnímajú tento stav svojho ohrozenia ako tendencie expanzie Veľkého Albánska a osmanského Turecka, zatiaľ čo Rumunsko a Juhoslávia vnímajú maďarský expanzionizmus podnecovaný láskavým postupom Západu k eskalácii požiadaviek maďarských menšín koordinovaných budapeštianskou vládou. Maďarský zástupca bol súčasne jediným predstaviteľom, ktorý na konferencii nevystúpil s oznámeným vystúpením, ale mlčky odcestoval.
Zástupcovia afrických krajín, a to nie iba zo štátov ”čiernej” Afriky, otvorene hovorili o novodobom imperializme, ktorý sa uplatňuje prostredníctvom WB, MMF, WTO a OECD. Tieto inštitúcie podľa vyjadrenia hostí zabezpečujú výlučne bohatnutie bohatých a chudobnenie chudobných, a to bez poskytnutia nádeje na východisko z tohto stavu. Africké štáty do súčasnosti zaplatili svojim veriteľom viac ako štvornásobok istiny, ktorou boli zadĺžené, pričom úrokovými manipuláciami a cenovými diktátmi za suroviny zo strany veriteľov ich pozícia ako ”dlžníkov” sa zhoršuje. Ich veriteľmi sú pritom v prevažnej miere štáty a podnikateľské kruhy z týchto štátov, ktoré sa svojou koloniálnou politikou v Afrike podpísali pod jej zbedačenie a o vlastné zbohatnutie na úkor kolónie. To, čo západná civilizácia predvádza v súvislosti s Balkánom a s postupom na ovládnutie Kaspiku a na svetovú hegemóniu, dokumentuje, že toto nemôže byť metódou a cieľom 21. storočia pre celé ľudstvo.
Názory predstaviteľov Indie a Číny boli formulované veľmi zrozumiteľne a z východnou ráznou zdvorilosťou. Obidva štáty zahrňujú dve a pol miliardy obyvateľov našej planéty, pričom Arabi, Japonci, Čína, India, Rusko zahrňujú 65 % obyvateľov sveta. Zástupcovia týchto najľudnatejších štátov potvrdili zodpovednosť voči svojim občanom pri dôslednom rešpektovaní vlastných priorít záujmov, vrátane obrannej dostatočnosti, a to v súvislosti so spoluprácou a dobrým susedstvom aj susediacich štátov. Obidve mocnosti pripomenuli, že vývoj na Balkáne a nielen tam sledujú veľmi pozorne a vyvodzujú z toho relevantné závery.
Osobitnú pozornosť si zaslúžili zástupcovia Japonska. Boli pravdepodobne najpozornejšími a najsústredenejšími hosťami konferencie, pozorne sledujúcim všetky vystúpenia v plenárnom rokovaní, aj v rokovaniach sekcií. Žiadny ich účastník však nevystúpil s prejavom. Aj táto skutočnosť má značnú vypovedajúcu hodnotu, hlavne, ak na mape sveta v sále si bolo možné pripomenúť geografiu jednotlivých štátov, aká je ich rozloha a s kým susedia.