Augustín Marián Húska

Vznik štátu (9)

Spomína Augustín Marián Húska, účastník politických rokovaní o slovensko-českom vyrovnaní

(Pokračovanie z predchádzajúceho čísla)
Skrytí čechoslovakisti vo vedení VPN vedome prijali radikálnu emancipačnú štylizáciu programov, lebo vedeli, že volebný úspech dosiahnu tí, ktorí predložia takú víziu budúcnosti, ktorá pozmení provinčný status Slovenska. Vedúce kruhy Koordinačného centra VPN uznávali, že hlavná súťaž o politickú priazeň vo voľbách 1990 prebehne medzi VPN a KDH. Priznávam sa, že som očakával, že KDH vo voľbách dosiahne najsilnejší výsledok, a to preto, že niektoré výroky J. Čarnogurského aj vo mne budili zdanie, že chce nadviazať na emancipačné snaženie minulosti. Zdalo sa mi, že KDH disponuje veľmi malou zásobou intelektuálnych kapacít a v ekonomickej oblasti bolo vari najbezradnejšie. Na vyžiadanie niektorých ľudí z KDH som tesne pred voľbami osobne pomáhal pracovnej programovej skupine doformulovať najmä ich ekonomickú časť programu KDH, ale pri tej príležitosti som videl, že ak vo VPN vládol ponovembrový diskusný chaos, tak v KDH to bola akási zastrašenosť a odborná bezradnosť. Moju pomoc som vnímal v rámci otvorených pomerov ako prejav ochoty k súčinnosti. Vedel som, že volebné výsledky budú také, že bude treba zostaviť koaličnú vládu, a preto programová blízkosť VPN a KDH mohla v budúcnosti pomôcť.
V Koordinačnom centre VPN bolo málo inšpirovaných kresťanskou tradíciou, a preto tam vládlo určité nepísané pohŕdanie zaostalými a zápecníckymi „kádehákmi“, pričom tón určitého mentorstva prejavovali všetci ”svetoobčiansky” orientovaní v špičke VPN. Ja som naopak hľadal pozitívny postoj ku kresťanským hodnotám, a preto som udržoval dobré kontakty s osamelým ”kádehákom” vo VPN Františkom Mikloškom. Z predprevratovej doby som poznal Mikloškovho brata Jozefa, ktorý spolu so mnou veľa rokov pôsobil v Slovenskej kybernetickej spoločnosti. Veľmi som presadzoval zásadu, že medzi dôležitými politickými silami po ”zamatovej revolúcii” by mala vládnuť nielen ľudská, ale aj programová blízkosť. Dokonca, keď ma navštívili viacerí predstavitelia SNS, aj im som námetovo pomohol, ale programové pomery boli v SNS ešte slabšie ako v KDH. Bol som a som doteraz presvedčený, že programová blízkosť všetkých programov na Slovensku je predpokladom na praktizujúcu blízkosť a súčinnosť. Efekt súčinnosti sa najviac dosahuje tam, kde programy nekolidujú, ale sa vzájomne prenikajú. Dokonca organizačná kybernetika má na riešenie príslušný model, ktorý dokazuje, že dosiahnutie sociálnej solidarity je najvyššie vtedy, keď dochádza k maximalizácii prienikov záujmov. Vo vedomí toho som sa snažil, aby došlo k programovej blízkosti, ktorá by miesto rigídneho modelu jedinej štátostrany (komunistickej) pomáhala budovať model demokratickej koaličnej súčinnosti a partnerstva slovenských politických síl.
Zhrnujúc dá sa povedať, že vo všetkých programoch demokraticky etablovaných strán v roku 1990 bola vôľa nielen po demokratizácii vzťahov medzi politikmi, ale aj vzťahov medzi národmi. Všetky predvolebné programy sa hlásili k emancipácii Slovenska. To síce občanom sťažilo rozlišovaciu schopnosť, ale ich aj ubezpečilo, že cieľové programy všetkých demokratických síl na Slovensku nie sú vzájomne vylučujúce. Musím otvorene povedať, že kozmopolitná a čechoslovakistická ”verchuška” VPN jednoducho slovami aj činmi po voľbách zradila svoj vlastný program a odhalila svoje zakorenenie mimo slovenskej emancipácie.
Chcem zdôrazniť, že po štiepení VPN na tzv. štátotvornú platformu ”Za demokratické Slovensko” a na tzv. občiansku platformu čechoslovakistov a kozmopolitov všetkých odtieňov, sa vytvorili vlastne nové politické subjekty. Novo vzniknuté Hnutie za demokratické Slovensko sa vedome prihlásilo k programovému dedičstvu VPN (Šanca pre Slovensko). Nie nedostatok programov, ale vedomie, že sme vznikli práve pre naplnenie programov, sme formulačný rámec programov HZDS jasne vymedzili emancipačnými cieľmi Slovenska. Od r. 1991, keď vzniklo HZDS, som sa stal podpredsedom HZDS pre oblasť sociálnu a humánnu a na ôsmich snemoch HZDS bol som vždy znovu zvolený za podpredsedu.
Pretože predseda hnutia Mečiar a podpredsedovia HZDS Kňažko, Kováč a Húska museli sa sústrediť na faktické budovanie pozícií HZDS v slovenskom politickom živote a na organizovanie celého emancipačného prúdu, museli byť formulačno-programové práce sústredené mimo vrcholnej exekutívy do jedného konceptorského jadra, ktoré viedol Sergej Kozlík. Po voľbách 1992 sa programová práca síce nestala mojou hlavnou náplňou, ale férovo som spolupracoval so Sergejom Kozlíkom a v roku 1994 som pracoval v záverečnej redakčnej skupine volebného programu HZDS. Programové práce novovzniknutého HZDS predstavovali doslova impozantné paralelné vízie ústredných záujmových a profesných klubov HZDS, ktoré rozvinuli emencipačnú ideu VPN do štátotvorného rámca a do zrelosti uskutočniteľných cieľov.
Najprv sme pochopiteľne v rokoch 1991 a 1992 zviedli kultivovaný zápas vnútri HZDS, kde ešte stále boli myšlienkové rezíduá, ktoré nevedeli opustiť pôdorys unitárneho štátu. Na mnohých politických akciách, vrátane snemov, sme formulovali hlavný štátotvorný smer ako partnerskú ponuku českému národu na vyrovnanie vzťahov medzi oboma národnými štátmi v podobe buď únie, alebo konfederácie. Nekompromisne sme stanovili svoj cieľ medzinárodnoprávnej subjektivity Slovenska a dokonca sme formulovali aj postupnosť krokov, ktoré chceme dosiahnuť. Urobili sme tak preto, aby slovenská verejnosť mohla sledovať, či sa neodchyľujeme od cieľov, a zároveň preto, aby aj náš český partner rátal s kalkulovateľnosťou našich krokov a teda aj s neochvejnosťou ich presadzovania. Programové oslovovacie formy sme sústavne inovovali a vylepšovali - napríklad pre všetky skupiny obyvateľstva, začínajúc študujúcou mládežou a končiac dôchodcami, sme vypracovali tzv. programové desatorá, kde sa dali vždy sledovať naše nasledujúce kroky. Pretože sme chceli stupňovať vierohodnosť našich úsilí a zároveň udržať pokojnú a hlavne nekrvavú formu slovensko-českého vyrovnania, zároveň sme signalizovali českým politickým silám, ktoré chceli ”bleskové” napojenie na Západ, že môžu s nami spolupracovať. Český občan sa musel psychologicky rozlúčiť s chimérou tzv. československej národnej jednoty a vysporiadať sa na začiatku roka 1993 so stratou statusu staršieho brata. V českom politickom vedomí sa potešovali tým, že už nebudú ”doplácať na Slovensko” a podvedome cítili, že výhodné rozdelenie majetku im pomôže uľahčiť štartovaciu fázu ”objatia so Západom”. Bola to pravda, ale nová suverénna česká vláda časť z nadproporčného príjmu pri delení federácie spotrebovala tým, že ”nad pomery” pre českú verejnosť vytvorila pribrzdenie štrukturálnych reforiem a uhrádzala skrytú prezamestnanosť tým, že po obdobie vyše troch rokov po rozdelení federácie český štát udržoval nereštrukturované veľkopodniky. Mohol si to dovoliť aj preto, že najmä rozdelenie financií bolo výhodnejšie pre silnejšieho českého partnera. My sme museli rýchlo nielen vytvoriť vlastnú menu, ale rýchlo ju urobiť konvertibilnou a zároveň sme museli naštartovať urýchľujúce programy verejných investícií do infraštruktúry, ktoré prepožičali podkapitalizovanému slovenskému prostrediu dynamiku hospodárskej konjunktúry na celé obdobie zrýchlenej výstavby diaľnic a výstavby vodných i jadrových elektrární (r. 1993 až 1998).
Mečiarova vláda vedela, že podkapitalizované Slovensko si musí na svoj rastový model požičať, ale veľmi dbala na to, aby verejné prostriedky išli predovšetkých do hodnototvorných sfér, a nie na ”prejedanie”. Po r. 1998 sa síce Dzurindova vláda ”oslobodila” od verejných investícií, ale inkasovala rastúcu povinnosť štátu voči explodujúcej nezamestnanosti. Česká vláda sa sústredila na rýchle politické aranžmá so Západom, ale neunikla úskaliam škrtenia verejnej spotreby, i keď sa jej dosiaľ podarilo postupným odstránením dvojcifernej inflácie zlepšiť únosnosť poklesu súkromnej spotreby. Porovnanie programových orientácií Slovenska a Česka v rokoch 1992 až 1998 ukázalo, že česká vláda musela o dva roky skôr prepriahať. Česi napriek ”odretým ušiam” dokázali udržať svoje ”transformačné utrpenie” v medziach znesiteľnosti, ale sklamaniu deziluzovaných más neunikli a čo je hlavné, zánik klasických industriálnych potenciálov bude dlhodobo udržovať českú ekonomiku v určitom ochrnutí a posilňuje ekonomický potenciál Nemecka a Rakúska v Českej republike do takej miery, že to bude komplikovať hospodársku politiku českej vlády v budúcnosti a natrvalo.. Aj keď funguje medzi Slovenskom a Českom colná únia, Slovensko sa stále viac orientuje aj na finalizáciu a teda ”polotovarová pomoc” Slovenska českej ekonomike sa zmenšuje.
Keď porovnáme stav realít a programov na Slovensku, tak môžeme povedať, že odchodom Mečiarovej vlády sa nástupnícka (Dzurindova) vláda vzdala prorastovej politiky a vrátila sa k reštrinkčnej štátnej politike pričom hospodársky úpadok a s ním spojené zmenšovanie rozpočtových zdrojov Slovenska zakrýva príjmami z bazárového výpredaja strategického potenciálu Slovenska do zahraničných rúk... Táto stagflačná politika spôsobí veľké problémy a tzv. integračný šok..
Na začiatku deväťdesiatych rokov bola cieľotvorná a programovacia schopnosť štátotvorných síl na vysokej úrovni a dovolila rýchlo vybudovať nový štát, jeho konvertibilnú menu i prorastové prostredie. Ukazuje sa, že treba sa vrátiť k programom, ktoré sa spoliehajú na vlastné sily a zároveň vytvárajú pre tieto sily šancu dosiahnuť pozíciu partnera v medzinárodnej deľbe práce. Napriek tomu nerád by som v snahe osvetliť silu a slabosť programových orientácií v slovenskom politickom živote, upadol sám do ilúzie, že samy programy sú hlavnými hybnými silami rozhodnutia občanov ako voličov. Voliči často nečítajú programy, lebo sa boja informačného zahltenia a chcú sa vyhnúť často dileme, pre ktorý program sa rozhodnúť. Priemerný volič teda veľa programových oslovení nečíta a nakoniec spolieha sa na vierohodnosť a presvedčivosť politikov. Často voliči viac uveria negatívnej propagande a predovšetkým trpko nesú každú informáciu i dezinformáciu o úspechov iných. Našťastie negatívna propaganda v rokoch 1990 a v rokoch 1992 i 1994 ešte nestačila oslabiť dôveru väčšiny slovenských občanov v štátotvorný pohyb. Vtedy zohrala veľkú úlohu ”paternalistická” charizma Vladimíra Mečiara a jeho schopnosť podať naliehavé ciele v zrozumiteľnej reči más. Treba povedať, že dôkladne prepracovaný program HZDS bol aj dobrou pomôckou pre ostatných lídrov HZDS pri vysvetľovaní našich cieľov. Napríklad naši kandidáti na poslancov mali v programoch z rokov 1992 a 1994 dobrú argumentačnú šablónu a to pomohlo v ich presvedčivosti pred voličmi Totiž presvedčivosť a vnútorná súrodosť argumentácií sa dá čerpať iba z dostatočne presvedčivej programovej výbavy. Už v roku 1990 sme boli svedkami, že iné strany sa nielen približovali k programom VPN, ale ich doslova ”vykrádali” a pritom sa hrdili dokonca tým, že programy VPN sú ”okopírované” z ich pôvodných programov. Ak ešte v r.1990 bolo možné dosiahnuť kompatibilnosť programov aj na základe ponúk na dosiahnutie programovej blízkosti, tak v r.1992 a 1994 sily, ktoré boli proti slovenskej štátnosti doslova vykrádali populárne časti programov z HZDS a zároveň očierňovali úspechy, ktoré Slovensko dosiahlo už po jednom roku fungovania samostatného štátu.
Na rozdiel od dobrej kvality programov HZDS až chronicky trvalo zaostávalo v masmédiálnej oblasti. Prevaha znalostí i možností masmediálnych mágov, ktorí sa mohli opierať o prepracované ”softvéry” zo zahraničia, bola stále výraznejšie na strane tých síl, ktoré chceli sputnať slovenskú slobodu do zvieracej kazajky večnej provincie a vonkajšej závislosti. Takto sme boli svedkami zvláštneho paradoxu, že obnovujúci sa vplyv veľmocenských sfér umožňuje cudzine pohltiť väčšinu masmédií, ale očierňovanie slovenských štátotvorných ambícií ešte nebolo v r.1992 a 1994 tak účinné, aby získali na štátobornú stranu väčšinu obyvateľstva. Treba však priznať, že masmediálna účinnosť HZDS nielen že nerástla, ale skôr chradla. Centrálne volebné témy štátotvorných síl po roku 1994 neboli schopné dosiahnuť vysokú profesionalitu programovo-presvedčovacieho pôsobenia na voličov, ba začalo sa ironický hovoriť, že HZDS vyhráva voľby nie vďaka práci svojích centrálnych volebných tímov, ale napriek práci centrálnych volebných tímov. Mali sme dobré programy, ale stále menej podnecujúco sme ich predkladali voliacej verejnosti. To sa nakoniec vypomstilo v roku 1998, kedy sme znova boli volebne najsilnejšiou stranou, ale náš predstih upadal a štátobornej opozícii sa podarilo systematickým tlakom zmenšovať koaličný potenciál HZDS. HZDS a jej predstavitelia pri moci (vo vláde i parlamente ) doslova vysilujúco budovali mladý štát a jeho rastovú politiku, ale nová orientácia masmédií na politickú diskreditáciu štátotvorných síl bola v r.1998 už v prevahe. Ak si majú štátotvorne sily udržať svoj programových predstih, tak musia dopracovať presvedčivé porovnanie vlastných výsledkov s výsledkami štátoborných síl a musia nájsť osobitné formy oslovovania občanov aj v podmienkach prevahy médií ktoré sú veľmi priateľské voči štátotvornej orientácii. Budúce programy budú musieť nájsť riešenia, ako budovať štát aj v podmienkach toho, že najmä ekonomická zvrchovanosť bude menšia. Budúce programy budú musieť nájsť pozitívne východiská a cielene odpovedať na výzvy stále sa globalizujúceho sveta. Zhrnujúc dá sa povedať, že ak v prvých dvoch rokoch štátotvornej dekády dokázali štátotvorne sily vytvoriť ambiciózny program obrody Slovenska dať Slovensku prorastovú orientáciu. Štátotvornym silám sa však nepodarilo udržať tieto programy aj po roku 1998 ako konjunktúrnu politiku mladého štátu. Stagnácia hospodárstva a rastúca podvyživenosť školstva, kultúry, zdravotníctva a sociálneho zabezpečenia vytvárajú havaríjnu situáciu celého štátu. Nové programové ciele musia čeliť úpadku a prekonať politickú polarizáciu spoločnosti tak, aby spojenými silami čelila celá slovenská spoločnosť prichádzajúcej náročnosti doby. Sily, ktoré oponovali štátotvornym programom nesprávne pochopili výkon vládnej moci v období transformácie, ako úlohu pauperizácie štátu upoňahľaným privatizačnéhé strategického potenciálu. Tým, že nemali na porúdzi rozvojový program tak prostriedky z privatizácie sa dostali do mlyna ”prejedania zdrojov”. Do XXI. storočia teda mladý slovenský štát vstupuje programovo dezorientovaný a zoslabený. Problémy , ktorým musí slovenská spoločnosť čeliť na začiatku XXI. storočia, nie sú problémy vyvolané vznikom štátu, ale problémy, ktoré na malé štáty tlakovo ”transponuje” globalizované prostredie. V skoro identických polohách sa prejavuje globalizačný tlak ako integračný šok, ktorému musia čeliť všetky mladé štáty. Tlak na obmedovanie kompetenčnej autonómie národných štátov je tlakom, ktorému sú vystavené všetky malé štáty. Preto budúca programová orientácia musí hľadať také riešenia v ktorých iné malé štáty boli úspedšné. Programové ciele dajú sa vo všetkých malých štátoch zhrnúť pod spoločného menovateľa : prežiť sebavedomou, ale kooperujúcou činorodosťou! Niet inej cesty. Vzdanie sa vlastnej orientácie má samovražedné účinky a protirečí logike dejín, logike emancipačných zápasov, ktorým sa zasvätili všetky malé spoločenstva. Súčasťou budúcej programovej orientácie preto bude posilňovanie tzv. drobnej štruktúry, posilňovanie samopohybu s posilňovaním solidarity s okolím. V starom nemeckom ľudovom prísloví je múdrosť malých : ”ak chceš mať bezpečnú a vlastnú malú chalupu, tak pomáhaj stavať palác svojho suseda”! Toto programovacie posolstvo nie je ”vzdaním sa vlastnej chalupy” , ale ”chránením vlastnej chalupy” kooperatívnosťou s medzinárodnym prostredím. Svoju vlastnú štátnosť sme nikdy nechápali ako program ohrozovania cudzích štátov, ale ako prihlásenie sa k partnerskej súčinnosti. Vývoj emancipačných cieľov v poslednej dekáde XX. storočia ukázal, že v slovenskej spoločnosti sa postupne prekonával ”poddanský syndrom” a provincializmus silnenli ambície za dosiahnutie slovenskej štátnosti. Najvlasteneckejšie vrstvy slovenskej spoločnosti a slovenskej inteligencie si uvedomili, že vo hre je všetko a že je na čase využiť jedinečnú príležitosť dejín.