Dariusz Żuk-Olszewski

Vojna uráža Boha

Je skutočne politik, ktorý sa vydáva za kresťanského, vo svojom zločinnom rozhodnutí beztrestný?

V poslednej dobe vstávam každé ráno s veľmi nepríjemným pocitom. Očakávam, kam až zájde v tento deň ľudská zloba a nenávisť, aké smutné správy na nás vychŕlia médiá. Očakávam, ako ďaleko zájde vojna v Iraku, alebo v ktorej inej krajine sa mocní tohto sveta rozhodnú vojenskou silou nastoliť “demokraciu”. Sám seba a Pána Boha sa pýtam, čoho asi sa v takomto “zdivočenom” svete dožijeme my a naše deti.
Niekedy sa zdá, že sme úplne bezmocní voči tomu, čo sa okolo nás deje. Ticho alebo so šomraním nesieme naše jarmá, ktoré nám na krky hodili naši politici, aby tak zaplátali diery v štátnom rozpočte, spôsobené ich “šikovnosťou”. Sú to aj tí politici, ktorí sa radi označujú za kresťanských. Množstvo neustále sa zväčšujúcich problémov, ktoré možno stručne označiť ako snahu dať si uspokojivú odpoveď na otázku “Ako prežiť?” nás paralyzuje vo vzťahu voči tomu, čo sa deje mimo nášho mikrosveta. Drvivá väčšina ľudí, ktorým ešte aspoň v minimálnom rozsahu funguje zdravý rozum, je zdesená aroganciou amerických a britských politikov, ktorí povzbudzovaní nevkusným podkladaním sa politikov z niekoľkých menej významných krajín (žiaľ i zo Slovenska) za hocakú cenu útočia na bezbranných obyvateľov Iraku, zbedačených dlhoročnými ekonomickými sankciami a totalitnou vládou.
So zdesením som si vypočul správu renomovaného britského ekonomického inštitútu, ktorý odporúčal americkému prezidentovi v záujme oživenia ekonomiky USA začať vojnu čo najskôr. Ani slovom sa v správe britských “odborníkov na napĺňanie plných peňaženiek” nespomínajú možné ľudské obete, nevinní zavraždení, nedozerné hospodárske škody na majetku krajiny, na ktorú Američania za asistencie Britov zaútočili. Koľký cynizmus od ľudí, ktorí radi iných poučujú o humanite a ľudských právach!
Keď počujem správy o Iraku, o “vojne proti terorizmu”, v mysli sa mi vybavia strašné obrázky od hladu zomierajúcej matky, ktorá si k hrudi pritláča svoje podvyživené bábätko s nádejou, že sa mu podarí získať aspoň zopár kvapiek mlieka alebo že sa na jej prsníku bude aspoň na chvíľku cítiť v bezpečí. Táto matka a jej dieťa, vlastne tisíce, státisíce až milióny takýchto matiek a ich detí, v Iraku i na mnohých iných miestach našej planéty, sú skutočným obrazom medzinárodných sankcií a “vojny proti terorizmu”, sú skutočným obrazom “demokracie” a “humanity” západných krajín na čele s USA!
Do tejto skupiny vyspelých krajín, nebojím sa priamo povedať “bandy” vyspelých krajín, ktoré parazitujú na krajinách tzv. tretieho sveta, sa servilným správaním vlády zaradilo i Slovensko. Naši politici sa radi odvolávajú pri obhajobe neobhájiteľného na naše európske, t. j. kresťanské korene, na spolupatričnosť so “západnou, rozumej kresťanskou, civilizáciou” a pod. Táto civilizácia, ktorá v mene blahobytu úzkej skupiny boháčov dokáže vraždiť nevinné zbedačené zástupy ľudí, však nemá právo nazývať sa kresťanskou! Svojou podstatou sa stáva priam satanskou!
Je zarážajúce a do neba volajúce, že prezident USA sa hrdo hlási ku kresťanskej viere, pozýva si do Bieleho domu na “raňajky s modlitbou” kongresmanov a senátorov, aby sa spolu modlili za “víťazstvo jeho krajiny vo vojne proti terorizmu (rozumej proti Iraku a možno množstvu ďalších chudobných krajín, ktoré nemajú servilné proamerické vlády). Je skutočne do neba volajúce, že prezident najmocnejšej krajiny sveta si volá na pomoc pri svojom diabolskom ťažení Boha. Svojich nepriateľov rád prirovnáva k biblickým opisom diabla a o svojich diabolských vojnových plánoch rád hovorí v symboloch “boja svetla proti temnotám”. Žiaľ, “temnoty” sú na jeho strane.
Takáto modlitba musí byť pred Božou tvárou pravým opakom voňavého “kadidla modlitieb a obety” – musí zapáchať ako zahnívajúca stoka.
Je zarážajúce, že našej vojenskej jednotke, ktorá sa má zapojiť do útočnej americkej vojny, slávnostne posvätili pred jej odchodom do Kuvajtu vojenskú zástavu. Prečo? Akým právom si ľudia, ktorí sa vo svojom štátnickom rozhodovaní nerozhodli pre Boha, ale pre diabla, volajú nebo na pomoc?
Zdá sa, že jediným štátom na svete, ktorý si zachoval jasný protivojnový postoj bez kompromisov a ktorý nezohne chrbát pred záujmami americkej petrolejárskej lobby, je Vatikán. Na prvý pohľad bezvýznamný štátik s rozlohou ani nie jeden štvorcový kilometer, sa stal žiariacou pochodňou a nemou výčitkou vo svete medzinárodnej politiky s veľmi veľkým významom. Svätý Otec Ján Pavol II., ktorý od začiatku tzv. “irackej krízy” i v mnohých prípadoch predtým (napr. vojna v Juhoslávii a iné vojny vo svete) zaujíma jednoznačný a skutočne kresťanský postoj, ktorého jedinou a nespochybniteľnou interpretáciou je jasné odmietnutie vojny, sa stal cieľom posmeškov a pohŕdania zo strany mnohých politikov bažiacich po krvi. Postoj Cirkvi k dôležitým otázkam viery a mravov, ktorý je záväzný pre všetkých katolíkov bez rozdielu, naši volení zástupcovia – katolíci, jednoznačne ignorujú (česť niekoľkým výnimkám vo vláde i v parlamente).
Ako slovenský občan poľskej národnosti sa veľmi hanbím za takéto proamerické pätolizačské správanie slovenskej a poľskej vlády, t. j. vlád národov, ktoré boli veľmi dlho pokladané za “bašty katolíckej viery”.
V zmysle kánonu 210 Kódexu kánonického práva sú aj katolíci vo verejných funkciách povinní riadiť sa tým, čo “pastieri, zastupujúci Krista, vyhlásia ako učitelia viery alebo ustanovia ako predstavitelia Cirkvi.” Takýmto záväzným stanoviskom je jednoznačne aj protivojnový postoj Cirkvi, ktorý, ak sa naozaj cítia byť katolíkmi, ich vo svedomí zaväzuje. Je iróniou osudu, že komunistickí poslanci, ktorí sú svojou materialistickou ideológiou v mnohom veľmi vzdialení od kresťanského chápania sveta a ktorým by ich prívrženci mohli vyčítať všeličo, len nie “klerikálne zaslepenie”, sa na rozdiel od mnohých “kresťanských” cítili byť viazaní postojom Svätého Otca. Je možné, že išlo o šikovný politický ťah, ale napriek tomu si ich za hlasovanie proti vojne vážim a istotne im ho nezabudne ani Boh. Veď v parlamente ovplyvňujú hlasovania poslancov omnoho “prízemnejšie” a v materiálnych statkoch vyčísliteľnejšie hodnoty, ako sú hlasy voličov.
Našim politikom, ktorí sú katolíci a ktorí sa napriek tomu v praktickej politike správajú úplne nekresťansky a svojimi rozhodnutiami podporili zabíjanie nevinných žien, detí a starcov najprv v Juhoslávii a teraz v Iraku, chcem upriamiť pozornosť ešte na kánon 1397 Kódexu kánonického práva, ktorý upravuje trestno-právnu zodpovednosť za účasť na zabíjaní nevinných v zmysle cirkevno-právnych trestov. Teraz sa cítia beztrestní a nedotknuteľní. Je však možné, že raz budú súdení za vojnové zločiny ako tí, ktorí ich svojim servilným postojom podporili. Ale už teraz by si mali uvedomiť svoju zodpovednosť pred Bohom, ktorú im pripomína aj Cirkev možnosťou udeliť im najprísnejšie cirkevné tresty. Je pravda, že v praxi sa táto možnosť využíva veľmi zriedkavo, pretože Cirkev je predovšetkým spoločenstvom ľudí, ktoré ako celok veľmi potrebuje Božie milosrdenstvo. Ale v odôvodnených prípadoch, keď postoj a konanie člena Cirkvi spôsobuje veľkú morálnu škodu a pohoršenie, uplatňujú sa i v praxi. Som presvedčený, že v tomto prípade, keď politici, ktorí sa radi vydávajú za katolíkov, úplne otvorene pohŕdajú učením Cirkvi a znevažujú jej morálnu autoritu, a tak spôsobujú verejné pohoršenie a mnohých ľudí uvádzajú do morálneho zmätku, by bolo viac než namieste túto možnosť ponúkanú kánonickým právom v praxi využiť. Kánon 1398 CIC upravuje najvyšší cirkevný trest – exkomunikáciu “latae sententiae”, t. j. automaticky bez vyhlásenia príslušnou súdnou mocou, do ktorej upadá každý, kto sa podieľal na úkladnej vražde nenarodeného človeka, t. j. umelom potrate. Túto právnu normu možno podľa môjho presvedčenia v zmysle princípu “analogie legis” použiť aj na politické rozhodnutie poslancov NR SR a členov vlády SR, ktorí sa hlásia ku Katolíckej cirkvi, pretože ide takisto o asistenciu pri úkladnej vražde detí, žien, starcov i detí v životoch matiek. Nespravodlivá útočná vojna na bezbranné civilné obyvateľstvo, pri ktorej sa počíta so státisícovými ľudskými obeťami, je najohavnejšou formou úkladnej vraždy. Som presvedčený, že naši politici - katolíci, ktorí hlasovali za účasť SR vo vojne proti Juhoslávii a teraz proti Iraku svojím počínaním upadli do exkomunikácie. Naši cirkevní predstavitelia by mali zvážiť taktiež možnosť formalizovať tento trest a ako jasné svedectvo o pravde pred svetom týmto politikom zakázať vstup do katolíckych chrámov, verejnú účasť na cirkevných slávnostiach, ktorá im slúži veľmi často len na “naháňanie” voličov, ako aj účasť na sviatostnom živote Cirkvi do chvíle, kým verejne neuznajú nemorálnosť svojho konania, nevyjadria ľútosť a nezjednajú jasnú a nespochybniteľnú nápravu.
Ježiš v Evanjeliu hovorí úplne jasne a jeho slová sú úplne jasne adresované aj našim politikom: “Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone” (Lk 16, 13).
Napriek stále citeľnejšie doliehajúcim existenčným problémom nezostaňme ľahostajnými voči tomu, čo sa deje ďaleko od našej vlasti, ale aj za peniaze z našich daní ! Ako kresťania nedovoľme našim voleným zástupcom, aby si na nás spomenuli len pred voľbami, keď potrebujú naše hlasy. Dajme o sebe počuť, jasne sa postavme za stanovisko Jána Pavla II. i všetkých morálnych autorít, ktoré odmietajú vojnu! Naši poslanci sú povinní počúvať naše hlasy! Píšme, telefonujme, navštevujme kancelárie poslancov v jednotlivých regiónoch! Nedovoľme, aby sa cítili na svojich volených postoch beztrestní a ničím nekontrolovateľní! A najmä vypočujme prosby Panny Márie i Kristovho námestníka - Svätého Otca Jána Pavla II. a modlime sa vo svojich rodinách za mier vo svete, za “zmäknutie” nenávisťou a mocou zatvrdených sŕdc!