Anton Hlinka

Moja osobná identita

V čom spočíva autentická, pravá ľudskosť? Podľa všeobecného presvedčenia v tom, že človek sa v každom okamihu oddáva tomu, čo mu život ponúka. A preto na druhej strane človek, ktorý si pod nejakou zámienkou, z dajakého mravného alebo myšlienkového a či dokonca ideologického imperatívu odopiera, čo mu skytá šťastný moment, alebo neužije si ani to málo radostí či rozkoší, ktoré tento život predsa len akoby mimochodom so sebou prináša, prípadne si dokonca predpíše určitý systém životnej mravnej alebo až asketickej disciplíny, deformuje - popiera svoju prirodzenosť a ľudskú autentickosť, a tým svoju osobnú identitu.
Je to naozaj tak? Na prvý pohľad - áno. Veď či to nie je logické, že človek, ktorý žije v rozpore so svojou prirodzenosťou, falšuje svoj život kdesi v jadre, okypťuje sa, oberá o slobodu a žije v rozpore sám so sebou? Má to však jeden háčik: akú "ľudskosť", akú
"ľudskú prirodzenosť" máme na mysli.
Táto otázka je plne odôvodnená, lebo pojem "ľudskej prirodzenosti" sa mylne chápe ako čosi jednoznačné; chybný je však aj taký prístup, ak sa rozdiely medzi jednotlivými ľuďmi
alebo kratšími či dlhšími časovými úsekmi života toho istého človeka, pripisujú výlučne vplyvom zvonka a neberie sa tu do úvahy faktor prirodzenosti človeka. Zlý vplyv zvonka je istotne čosi reálne, ale nikdy by nemal taký hĺbkový účinok, keby nevyhovoval zlým sklonom ľudskej prirodzenosti samej.
Neženie sa azda človek - niekedy až vášnivo - za niečím, čo ho potom zraní? Neláka ho niečo krásne, z čoho sa potom vykuklí iba fatamorgána? Nepripadá mu konanie toho, čo sa hodnotí ako čosi dobré, takmer spravidla namáhavé a bolestné? A prečo nám vždy nechutí to, čo sa pokladá za pravdu, spravodlivosť, láskavosť, vernosť, veľkodušnosť? A prečo to dobré nie je aj príjemné a krásne - podľa spontánnych meradiel? Prečo toľko omylov a prečo nás priťahuje zloba, hriešna rozkoš, neresť, a súčasne odpudzuje čistota mysle a srdca, slov a skutkov? Má azda byť prirodzenosť, ktorá nám toto všetko vnuká, kritériom našich hodnotení, rozhodovaní, konaní, ba dokonca východiskom výchovy nastupujúcej generácie a cieľom nášho zákonodarstva?
Ak človek vo svojej prirodzenosti, tej historickej, súčasnej, má sklony skôr k zlému a zároveň pri dôkladnej retrospektíve svojho života zisťuje, že vlastne žije akoby v ustavičnom rozpore sám so sebou, musí byť niečo v neporiadku s tou jeho prirodzenosťou. Niečo sa s ňou muselo prihodiť.
Tento problém by človek sám, bez pomoci nadprirodzeného zjavenia nikdy pravdivo nevyriešil, nikdy by nebol schopný pochopiť sám seba a žiť autentickým ľudským životom.
Riešenie tohto problému mohlo teda prísť iba od samého Boha Stvoriteľa. Lebo ľudská pamäť je krátka a tá historická obsiahne iba niekoľko tisícročí dozadu. Ale ľudstvo je neporovnateľne staršie. A Boh prehovoril: Tá ľudskosť a či prirodzenosť človeka, ktorú
konštatujeme u seba aj u iných, nie je identická s tou, ktorú stvoril Boh.
Podľa biblickej tradície stáli na začiatku vekov dve takpovediac katastrofy, ktoré poznačili oba druhy stvorených bytostí, obdarených rozumom a slobodnou vôľou: pád anjelov a pád človeka, ktoré narušili stvorenú harmóniu vo svete. Prvý mal za následok zvrhnutie časti anjelov na démonov, druhý poznačil človeka dedičným hriechom, čo sa viditeľne prejavuje
jednak v chorobách, jednak vo vyššie spomenutých a ďalších iných neporiadkoch a poruchách - až po totálnu demenciu; ani nehovoriac o konfliktoch s prírodou - ako keby pád človeka bol postihol aj vzájomné vzťahy s ňou. A navyše, človek sa takto ocitol nad
priepasťou večného zatratenia.
Obe katastrofy sú zodpovedné za to, čo denne pozorujeme na našej planéte i vo vesmírnom priestore: prírodné, živelné pohromy, skazy každého druhu, formy a intenzity.
Človek teda padol. Kto to neberie do úvahy, zrieka sa pravdivej definície pojmu "ľudskosť" a zavrhuje jediné správne a reálne východisko akejkoľvek antropologickej úvahy. Geniálny Blaise Pascal (1623-1662) to azda napísal najvýstižnejšie: "Len čo mi kresťanské náboženstvo predložilo učenie o dedičnom hriechu, otvorili sa mi oči, všade som objavoval stopy tejto pravdy. Lebo celá zem svedčí o stratenom bohu a o padnutej prírode".
Najčernejšie tajomstvo, s akým sa len náš rozum môže stretnúť - dedičný hriech - je kľúčom k pochopeniu našej prirodzenosti". Nieto neznesiteľnejšieho pohoršenia pre človeka ako práve toto učenie. Ale bez neho je človek ten najnepochopiteľnejší tvor, nepochopiteľný aj sám sebe." O dvesto rokov neskôr kardinál John Henry Newman v Apológii vlastného života hovorí čosi nápadne podobné: "Zdá sa, že svet jednoducho popiera dôležitú pravdu (dedičný hriech), ktorá napĺňa celé moje vnútro" to ako keby popieral moju vlastnú existenciu".
Podľa Newmana na to je iba jedna odpoveď: Buď nejestvuje nijaký Stvoriteľ, alebo sa ľudstvo spreneverilo Božiemu plánu s Ním. Ak však veríme a vieme, že Boh Stvoriteľ jestvuje, tak potom sa na začiatku ľudských dejín musela odohrať strašná tragédia. Ľudské
pokolenie muselo stratiť väzbu na svojho Stvoriteľa (pozri Apologia pro vita sua, s. 258 n).
A vskutku, tieto spoje sa narušili a človek nezachytí viac jasne Boží hlas, alebo si ho môže ľahko popliesť s inými, podivnými hlasmi, napriek tomu, že celkom inak znejú. Neschopnosť zachytiť Boží hlas, akoby na svoju obranu, človek stotožňuje s "Božím mlčaním" - miesto toho, aby pripustil, že sa tu čosi stalo s jeho schopnosťou komunikovať s Bohom. "Mlčanie Boha" sa takto stáva veľmi výrečným, lebo poukazuje na ľudskú vinu, ktorá človeka
obrala o sluch. Nie Boh mlčí, ale človek ohluchol.
A tak mierou či kritériom nášho hodnotenia dobroty či zloby všetkých ľudských činov - od myšlienok až po svetoborné diela určené pre okolité planéty - nebude historická, čiže padnutá
ľudská prirodzenosť, ale tá čistej prírody, Adamova, tak ako ju Boh stvoril a ako sa zavše javí v hlase svedomia. Dedičný hriech prarodičov narušil ľudskú prirodzenosť. Človek už
nie je "demiurgom", "bohom" na zemi, ale je podrobený mnohým slabostiam na všetkých úrovniach svojej bytosti.
Tradične sa táto porucha vysvetľuje ako čiastočné zatemnenie rozumu a čiastočné oslabenie vôle - teda nie totálna strata súdnosti a úplná neschopnosť vôle odporovať zlu, ako to učili
niektorí teológovia 16. storočia. Adamovi potomkovia už nebudú mať tú všetko prenikajúcu
inteligenciu, ktorá hravo a na prvý pohľad všetko chápe a so všetkým si poradí - naopak, poznávanie ich bude stáť námahu, ani nehovoriac o tom, že sa často budú tragicky mýliť, dokonca i v tých najzávažnejších veciach: týkajúcich sa samého Boha, zmyslu ľudskej existencie ako i dôsledkov z toho plynúcich. A vôľa vyhnancov z raja už nebude na pozitívny úsudok rozumu odpovedať vždy bezpodmienečným áno, ale mu bude zavše priamo
alebo nepriamo odporovať; a pod vplyvom zvrátenej emotivity a afektivity nie vždy prijme dôvody rozumu, ale sa prikloní k tomu, čo je príjemné, pohodlné, rozkošné, často i vtedy, keď to rozum označil za nie celkom dobré, prípadne i zlé alebo dokonca veľmi
zlé.
Boh však Adamovi, Eve - a v nich celému ľudskému pokoleniu – hneď po ich páde vo svojej milosrdnej láske prisľúbil pomoc, a tento sľub uskutočnil vo vrcholnej miere tým, že druhá Božská osoba sa sama stala človekom, aby zaplatila výkupnú cenu a človeku znovu
získala odpustenie, zmierenie s Bohom. Človeku sa takto prostredníctvom viery v Ježiša Krista a krstu otvorila možnosť duchovno-mravnej rehabilitácie v jeho synovstve
Božom a návrat k nebeskému Otcovi s Ježišom, skrze Neho a v Ňom.
Ale ani krst nevracia človeku pôvodnú prirodzenosť, ktorou sa Adam skvel pred pádom či hriechom v raji. Následky dedičného hriechu a či čiastočná postihnutosť duševných
a telesných mohúcností teda ostávajú i po obrátení – znovuzrodení v Kristovi. Krstom však človek znovu dostáva nielen pôvodnú nevinnosť Adama a Evy, ale aj osobitné prostriedky milosti, či nadprirodzenej duchovnej pomoci. To mu má pomáhať, aby sa postupne vyzliekal zo starého človeka - Adama a obliekal si nového - Krista. To ako keby sa postupne
vyzliekal z kože toho hada, tej padnutej prirodzenosti, kým sa - na konci života - od nej úplne neoslobodí.
Kresťana stojí boj proti zlu, ku ktorému sa kloní následkom deformácií, spôsobených dedičným hriechom, nesmierne úsilie, ale vďaka prostriedkom, ktoré mu Boh v Cirkvi ponúka - Božie slovo, sviatosti, najmä zmierenia a Eucharistie - má neporovnateľne väčšie šance mravnej bezúhonnosti ako tí, ktorí nemali alebo nemajú to neoceniteľné šťastie poznať Krista a mať účasť na sviatostných prostriedkoch milosti Jeho vykúpenia.
Toto je v krátkosti učenie Cirkvi od samého začiatku. Cirkvi! Lebo hebrejská teológia túto biblickú danosť bližšie neskúmala. Jediná zreteľná zmienka - ak sa odhliadne od knihy Genezis (Gn 3, 1-7a.14-15) - je v Knihe múdrosti (Mud 2,23-24), ktorá vznikla v Egypte pravdepodobne 80 až 30 rokov pred Kristom.
Učenie o dedičnom hriechu siaha až do apoštolských čias, ako o tom svedčia najmä Pavlove listy. Napr. v liste Rimanom napísal: "Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili" Lebo ak previnením jedného zomreli mnohí, tým väčšmi sa milosťou jedného človeka, Ježiša Krista, v mnohých rozhojnila Božia milosť a dar". Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými" (Rim 5,12.15.19). Pavol dokonca hovorí , že "celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela" (Rim 8,22-24). A inde hovorí, že "ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci
ožijú v Kristovi" (1 Kor 15,22).
A toto tvorí vieru Cirkvi, vieru Kristovho Tela! Dôkazom toho bol koncil v Kartágu už r. 417, kde sa jasne dokumentuje táto viera. O sto rokov neskôr v Orange (r. 530) sa výslovne hovorí,
že následky Adamovho pádu sa prenášajú na celého človeka a na všetkých potomkov padnutých prarodičov.
V 12. storočí pápež Inocent III. hovorí o dvoch druhoch hriechu - "dedičnom a osobnom" Trest za dedičný hriech je strata nazerania na Boha, trest za osobný hriech muky večného pekla". Tridentský koncil potom už iba došpecifikoval učenie Cirkvi, že "Adamov hriech" "sa prenáša plodením, nie napodobovaním" zlého správania, a preto "prebýva v každom a každý ho vlastní" a "nemožno sa ho zbaviť silami ľudskej prirodzenosti alebo dajakými inými liečivými prostriedkami, ale iba vďaka zásluhám jediného prostredníka, nášho Pána Ježiša Krista" (5. zasadanie Trid. koncilu, 17. júna 1546).
Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Gaudium et spes konštatuje rozpoltenosť človeka, o ktorej sa s obdivuhodnou úsečnosťou vyjadril už apoštol Pavol v Liste Rimanom : "Hoci Boha poznali" - hovorí o pohanoch -, "neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali
vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo" Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby zobrazujúce smrteľného človeka, vtáky, štvornožce a plazy" (Rim 1, 21-25).
Konciloví otcovia takto komentovali Pavlovo jasnozrivé slovo: Celý život človeka" sa javí ako dramatický boj medzi dobrom a zlom, medzi svetlom a tmou. Človek nie je schopný pomôcť sám sebe a postaviť sa na odpor proti útokom Zlého, a cíti sa akoby spútaný reťazami. Preto prišiel sám Pán oslobodiť a posilniť človeka tým, že ho vnútorne obnoví; prišiel, aby vyhodil von "knieža tohto sveta" (Jn 12,31). Hriech nielen zaťaží svedomie,
ale zraní človeka samého, lebo mu prekáža, aby v plnej miere dosiahol cieľ svojho bytia.
Vieru Cirkvi v dedičný hriech a jeho "zmytie" okrem oficiálnych dokumentov Cirkvi odzrkadľujú aj modlitby, ktoré sprevádzajú vysluhovanie sviatosti krstu. Kňaz spolu s prítomnými rodičmi a krstnými rodičmi vzýva Boha, aby zmyl zdedenú vinu Adamovu a aby
sa krstenec objavil v pôvodnej nevinnosti prarodičov. A tak sa i stane, ale následky dedičného hriechu v dieťati i napriek krstu ostávajú a čoskoro sa aktivizujú, prebudia k životu.
V tom spočíva osudovosť prvého hriechu prvého ľudského páru - a v určitom zmysle každého hriechu. Ale takto hriech vnímajú iba mystici so svojím osobitným "zmyslom" pre nadprirodzené skutočnosti. Oni vedia, čo hriech v podstate je a aké účinky má na toho, kto ho spáchal, na jeho okolie, najmä ľudské - a na celý svet. Prirovnať teda hriech k dajakej "modrine na duši" alebo k pošpineniu "svadobného rúcha krstu" vyvolá u nich iba trpký
úsmev.
Veľkí Boží priatelia pociťujú strašné účinky hriechu: že človek hriechom robí priam atentát na seba samého, že je to bytostné sebaznehodnocovanie, ba viac, je takým ohrozením jeho bytia, že by sa človek rozplynul v nič, keby ho Boh neudržiaval v jestvovaní.
Na záver štyri podnety na premýšľanie:
1. Krst "zmýva" Adamov hriech, ale náklonnosť k zlému ostáva, a u dieťaťa, len čo sa mu dostatočne vyvinú zmyslové orgány a je
schopné hovoriť a konať samostatne, objavia sa - na zdesenie pozorných rodičov - i zlé sklony. Ba viac, vyvíjajú sa s ním, najmä ak dieťa žije v zlej rodinnej klíme, má zlý príklad od jej členov, susedov, na dvore, v škole, zamestnaní. Všetko sa to do neho naprogramuje. A raz sa to pre neho - ako mladíka alebo dievča, muža či ženu - azda v tom najnevhodnejšom momente môže stať kameňom úrazu. A všetci sa budú čudovať, ako sa to len mohlo
stať. A čím útlejšie detstvo, tým hlbšie sa do srdca dieťaťa zapíše vnímané zlo a bude ho v podvedomí alebo nevedomí sprevádzať celý život. Preto nie je vonkoncom ľahostajné, čo sa v rodine odohráva, či doslova hrá. Dieťa nerozumie slovám, ale globálne chápe hru a nahrá si ju na neviditeľné "videokazety" ako možné spôsoby správania; keď príde - ako dospievajúci či dospelý - na rad on, bude preňho takmer prirodzené správať sa podľa modelov, ktoré sa
v ňom naprogramovali.
2. Sklony k zlému sú v každom z nás. Číhajú ako zlodej alebo ako vírus či morová nákaza. Preto je Ježišovo napomenutie vždy aktuálne: "Bedlite a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!" (Mt 26,41a). Pozor na oči a uši a všetky naše zmysly! Kto sa vystavuje nebezpečným príležitostiam k pádu, padne. Pozor na nové životné situácie, nové spoločenské úlohy, stále nové úskoky hada z rajského stromu.
3. Ak nás Boh v Ježišovi pozýva, aby sme sa plavili životom na lodi Jeho Cirkvi, nevystavujme sa nebezpečenstvu stroskotania tým, že si vytesáme dajaký čln, aby sme takto zachránili našu "autonómiu" a "dôstojnosť". Život nás v priebehu našej existencie konfrontuje alebo bude konfrontovať s najrozličnejšími krízovými a kritickými situáciami. Neporadíme si sami. Ak veríme, že nás nenechal "ako siroty" (Jn 14,18) a že je s nami na lodi Cirkvi aj v tých najnebezpečnejších búrkach, hoci vyzerá, akoby "spal" (Mt 8,24), - t.j. aj keď sa zdá, akoby ho nezaujímalo, že hynieme pod náporom živlov: úzkostí z chorôb, hladu, útlaku každého druhu, dezorientovanosti, ba i otvoreného prenasledovania - "nebudeme malomyseľní". Nebudeme, ak budeme na lodi. S Ním. Ten, ktorý povedal "Daná mi je všetka moc" (Mt 28,18), má teda všetko v rukách a s Ním sa istotne dostaneme nielen do prístavu našej nebeskej vlasti, ale budeme vedieť riešiť a vyriešiť všetky naše existenciálne
problémy, alebo sa s nimi aspoň vyrovnať.
Nebojte sa, ja som premohol svet!" (Jn 16,33) - prihovára sa nám; lebo len jedno je potrebné, aby sme urobili správne naše základné rozhodnutie: vykročiť a kráčať s Ním. Lebo nech by sa čokoľvek stalo, s Ním sme v nekonečnej prevahe.
4. Pre chvíle vrcholného pokušenia, ktorého výrazom je opovrhovanie sebou samým, jednu radu: Ak sám Syn Boží bol ochotný za moju spásu stať sa človekom a umrieť za mňa, musí mať môj život, i ja sám nesmiernu hodnotu - aj vtedy, keby sa mi v živote všetko rúcalo. Keď je Boh s nami, kto proti nám?!