Príhovor kardinála Jána Chryzostoma Korca

Kňazom, správcom božích tajomstiev

Drahí bratia kňazi!
V akých časoch žijeme? Stačí nazrieť do novín či časopisov, stačí zapnúť televízor – a je nám jasné, v akých časoch žijeme. Žijeme v čase náhlenia, v čase záplavy informácií, v čase, keď nestačíme udýchane všetko stihnúť, všade byť, všetky plány naplniť. Žijeme v čase plytkosti, keď sa život ako taký stáva banálnym a bez zmyslu. Naháňame sa za nepodstatnými výkonmi, ktoré treba ustavične prekračovať ďalším naháňaním, naháňaním sa za peniazmi. Vo verejnom živote sa zabúda pritom na rozdiel medzi dobrom a zlom, hlavné je, aby bujnela naša moc a aj za cenu neresti naše bohatstvo. Ale to nás všetkých nerobí šťastnejšími – bohatí i mocní majú za chrbtom platených strážcov. Boja sa priam o život. To nie je šťastie, ani to nie je radosť. Stratili sme múdrosť srdca, strácame zmysel pre hĺbku života a pre jeho pravé ciele. Univerzitný profesor napísal: “Pýtal som sa stovky študentov, či poznajú nejakého slovenského vedca alebo či máme nositeľov Nobelových cien. Ani jedna ruka sa nezdvihla. Ale skoro všetci poznajú každého speváka, či postavu herca, vedia, s kým sa kto rozviedol, kto s kým žije nadivoko alebo za koľko si kupuje viazanky. Reklama napĺňa mysle a duše nekultúrnosťou.
Do tohoto času plytkosti zaznievajú podstatné otázky života jednotlivca i národa, otázky života Európy a sveta. Čomu žiť a z čoho žiť, aby bol život hodný života?
Natrvalo sa nedá žiť z neresti a z podvodov, z plytkosti a z prázdnoty. To hovorí Cirkev, ustanovizeň, ktorá žije u nás veky, to pripomína nám Slovákom, Európe a svetu Petrov nástupca ako najvyšší predstaviteľ Kristovej Cirkvi. Zaprisaháva najmä nás kňazov, aby sme toto podstatné pre život ohlasovali veriacim i neveriacim, Slovensku, Európe i svetu. Nezachráni nás ani terorizmus, ani nijaká preventívna vojna. Zachráni nás život podľa pravdy, podľa pravdy evanjelia. Málokedy v dejinách sme si to uvedomovali tak naostro ako v dnešných časoch plytkosti, či priam zvrátenosti, keď mnohí vzdelaní lekári neliečia, ale zabíjajú deti, keď sa rozleptávajú manželstvá a rodiny, keď masmédiá šíria neviazanosť každého druhu, najmä vo vzťahoch muža a ženy, keď niektorí vedci chcú klonovaním vyrábať človeka na obraz človeka, aj keby mali vyrobiť beštiu bez úcty k tajomstvu života.
Uprostred tohto zmätku, poloprávd, lží a neistoty je tu Cirkev a sme tu my kňazi ako jej synovia s veľkým poslaním hovoriť pravdu a ponúkať túto pravdu o živote ľuďom dobrej vôle. Aké šťastie, že je tu Cirkev a že sú tu jej kňazi.
Akí by sme však mali byť, aby sme tu neboli nadarmo, aby naša prítomnosť medzi ľuďmi zavážila, aby sme si dôstojne, ale aj rázne plnili svoje kňazské poslanie?
Svätý Otec povedal nedávno svojim rímskym kňazom, že majú byť mužmi viery a modlitby.
Pokúsme sa nad tým dnes, a zvlášť dnes zamyslieť.
Tomu, kto prijíma v Cirkvi ako kňaz autentické poverenie hlásať Božie slovo, ktorým je sám Kristus, a predkladať ho všetkým ľuďom a každému človekovi – tomu nezostáva iná cesta, len jedna: vložiť sa do tohto poslania celým životom, celou existenciou a robiť to dôsledne a vytrvalo. Kňaz sa musí so svojím poslaním stotožniť vo viere a modlitbe.
Práve toto urobili na Ježišovu výzvu apoštoli, keď zanechali všetko a išli za ním. Zrieknuť sa hmotných vecí a stať sa chudobným – to je však len východisko a prvý krok. Ako kňazi musíme ísť ďalej – spojiť svoj život s osudom Božieho slova. Z prvého kroku sa musí stať postupne čosi trvalé – naša životná forma.
Malo by nám to byť jasné, že svet nezískame a nezachránime hocijakým kňazským životom a pôsobením. V zápase ducha zavážia dnes len pravdivé a hlboké osobnosti, ktoré žijú z viery. Kto chce, aby ľudia boli len zdraví, slušní a aby sa mali dobre – ten môže byť azda humanistom, ale nevie, čo je evanjelium! Žiaľ, aj kňazom možno byť rozličným spôsobom. Sú kňazi zásadní, kňazi celou osobnosťou. A sú kňazi akoby náhodní, ktorým je kňazstvo len čiastočným životom – inak majú záujmy finančné, rodinné, literárne a iné. Niektorým je kňazstvo len prostriedkom, ako sa vôbec uplatniť. Praví kňazi chápu svoje kňazstvo a poslanie ako zmysel svojho života. Ponárajú sa do modlitby, z nej žijú a z nej hovoria a konajú. Uvedomujú si, že bez modlitby prinesieme ako kňazi ľuďom azda seba, nejakú svoju myšlienku, nejaké argumenty a rady, nie však Božiu silu.
Kňaz, ktorý je mužom modlitby, naplnený vierou, neotrasiteľnou nádejou a najmä láskou, ktorou ho oživuje Duch Svätý, je najlepšie vystrojený pre poslanie ísť medzi dnešných ľudí. Horlivý a nadšený kňaz nezostane nikdy sám a opustený. Všade, kde sa objaví, zapaľuje, zohrieva a zhromažďuje. Ešte aj vo väzení kňazi získavali ľudí pre život z viery a boli obklopení záujmom, pretože ľudia ich duchovne potrebovali a vyhľadávali ich. Dobrý kňaz je ako kozub, ktorý hreje. Ťažko ho izolovať a oddeliť od ľudí. Príslovie hovorí, že oheň hreje a všetko prehreje. Nemožno ho ľahko izolovať. “Oheň nezabalíš do papiera”, povedia Číňania.
Dobrý kňaz nemusí byť nikdy opustený. Kňaz, ktorý má rád ľudí a prináša im evanjelium, nie je nikdy sám. Dôležité je to, či život kňaza dozrieva a prináša ovocie dobrotivosti. Príslovie hovorí, že kde dozrievajú plody, ta priletujú vtáky. Slovo kňaza, zakotveného životom vo viere a vyrastajúce z viery, má i dnes neobyčajnú silu a je príťažlivé. Slovo viery má v Cirkvi i dnes takú moc, že vyslovované človekom viery žehná a očisťuje, ba uskutočňuje i zázrak odpustenia hriechov a premenenia chleba a vína na telo a krv Pána.
Ako kňazi neohlasujeme seba samých – ohlasujeme Krista.
Sami sme najprv prijali evanjelium. Učiaca Cirkev je aj Cirkvou vyučovacou. Nielen učíme, lež sami sme uverili a veríme. V ohlasovaní máme hovoriť na základe poverenia o tom, čo sme sami prijali a čo sami prežívame. Máme hovoriť zo svojej najhlbšej duchovnej skúsenosti. Prijatá a ohlasovaná viera má byť vyjadrovaním nášho osobného života, ako napísal sv. Pavol: “Uveril som, a preto som povedal.” /2 Kor 4,13/
Slávny francúzsky kazateľ Lacordaire povedal, že kazateľ je človek, ktorý berie svoju dušu akoby do dlaní a vkladá ju do duší svojich poslucháčov. V tomto duchu sv. Pavol napísal do Solúna: “Boli by sme vám odovzdali nielen Božie evanjelium, ale aj vlastný život.”
Ľudia by mali aj dnes cítiť, že celým bohatstvom nás kňazov je Boh, ktorého ohlasujeme – že sa nám stal všetkým v Ježišovi Kristovi. Preto musíme žiť z viery a láskou. Len osobná skúsenosť v Bohu bude vedieť dodávať nášmu slovu ľahkosť, silu a presvedčivosť a naučí nás jedinej výrečnosti, ktorá zaváži a ktorá bude naozaj svätá. Všetko ostatné je hlušina a trik a nepôsobí na dnešných ľudí, ktorí počúvajú rozhlas, pozerajú televíziu a filmy, spracované oveľa rafinovanejším spôsobom a výrečnosťou. Od nás chcú ľudia čosi iné – pravdu a život.
Hovorme preto ľuďom o tom, o čom nik iný na svete nehovorí! Hovorme im o živom Bohu. Hovorme im o jeho zjavení v Ježišovi Kristovi. Hovorme im o Cirkvi, ktorá nám ponúka v Kristovi spásu cez jeho slovo a sviatosti. Hovorme im o pravdách a tajomstvách Kristových. To nie je dnes samozrejmé!
Thomas Merton , konvertita a neskôr príslušník cistercitov, v knihe Hora siedmich stupňov napísal o svojom niekdajšom kňazovi -katechétovi: “Jeho vyučovanie náboženstva spočívalo vo viac-menej neurčitých etických poznámkach a v nejasnej miešanine ideálov anglického gentlemanstva s názormi na osobnú hygienu. Každý vedel, že jeho hodina sa skončí tým, že nám ukáže názorne niekoľko veslárskych pohybov. Jeho najväčšia kázeň bola na námet 13. kapitoly Prvého listu Korinťanom o láske. Pre nášho kaplána ,láska, vyjadrovala však všetko to, čo si myslíme, keď nazveme muža gentlemanom. Inými slovami – láska znamenala pre neho dobré športové vystupovanie, slušnú hru kriketu, pekné veci v byte, správny strih a výber šiat a správne používanie príboru v jedálni. Učil nás nebyť neokrôchancami. Chlapci v škole načúvali dosť trpezlivo týmto myšlienkam. Myslím si však, že sv. Peter a ostatní apoštoli by boli bývali trocha prekvapení pri myšlienke, že Kristus bol urážaný a bičovaný vojakmi, tupený a korunovaný tŕním, vydaný nevýslovnému poníženiu a nakoniec pribitý na kríž ... preto, aby sme sa my všetci stali gentlemanmi a aby sme držali správne v ruke vidličku...”
Kňaz nie je humanista, ani sociálny či osvetový pracovník. Kňaz je “správcom Božích tajomstiev” – hovorí o nich a rozdáva ich pre hojnejší život ľudí v Bohu. Ako kňazi sme “ ... sectatores lucis et operarii veritatis – nasledovníci svetla a robotníci pravdy ...” – Sväté písmo označuje obsah kňazského poverenia ako “službu slova” /Sk 6,4/. Sv. Pavol videl v tejto službe svoje poslanie väčšmi než v udeľovaní krstu /l Kor l, 7/. No i krst a ostatné sviatosti sa podľa neho uskutočňujú ”v slove pravdy”. /Ef 5, 26/
Kňaz ohlasuje Božie slovo. Toto slovo dostal ako dar a ako úlohu – dostal účinné slovo Božie. Kňaz preto nehovorí svoje slovo. Neohlasuje seba. Nehovorí v prvom rade ani o svojej skúsenosti ako takej. Hovorí o nej ako o dare milosti. Vysvetľuje ju Božími prísľubmi. Hovorí Božím slovom. Ohlasuje slovo, ktoré povedal Boh. Toto slovo musí zaznievať na tejto zemi až do konca čias.
Božie slovo sa nesmie nikdy zameniť za nijakú ľudskú teóriu, ani sa nesmie udusiť pod nánosom našich čisto ľudských výkladov. Kňaz neohlasuje preto v prvom rade ani samotnú teológiu, i keď mu teológia pomáha. Kňaz je v prvom rade ohlasovateľ evanjelia, až potom je teológ. Teológia je tu len preto, že je tu ohlasovanie, a nie naopak. Preto učiaca Cirkev je normou teológie, nie teológia normou Cirkvi.
Slovo ohlasovania čerpá kňaz zo slova Písma, ktoré je slovom Božím. A čerpá ho z náuky Cirkvi, ktorá je jeho ozvenou. Čím teda dodávame váhu svojim kňazským slovám?
Naša reč zaváži vtedy, ak možno za ňou cítiť ticho meditácie nad Písmom, ak za slovami dáva tušiť poklad zjavenia, z ktorého rozdávame bez náhlenia a rozčuľovania. Ticho a jeho hĺbka stojí za obsahom tých našich slov, ktoré zavážia. Rozjímanie zhromažďuje, ohlasovanie rozdáva.
Kňaz má teda hovoriť a ohlasovať pravdu – pravdu Božiu. Ak ju pozná, ak ňou napĺňa svoju dušu, ak ju má rád a ak z nej žije – bude vedieť o nej hovoriť s takou radosťou, tak presvedčivo a tak krásne, že to istotne vzbudí pozornosť ľudí a že ich jeho slovo zaujme. Ľudia od kňaza čakajú práve takéto prežité a pravdivé slovo, ktoré si spontánne nájde cestu z jeho srdca na jeho pery. Ešte i básnik, ako som kdesi čítal, túžil vysloviť také pravdivé slová, aké počul vyslovovať kňaza, dobrého kňaza, ktorý ohlasoval Božiu pravdu a Božie tajomstvá. Modlil sa: “Daj, nech nájdem správne slovo a nech ho vydýchnem do života! To slovo zo svojho srdca – nech ho nájdem! A potom nech zomriem – keď ho vyslovím. Potom nech skloním hlavu na hruď, až ho vyslovím – ako starý kňaz, ktorý zomiera uprostred kázne alebo pri konsekrácii...”
Kňaz, ktorý je naozaj duchovný, nemusí hovoriť príliš dlho pri svojich príhovoroch, keďže má čo povedať, a keď si to, čo chce povedať, pripraví, môže hovoriť jadrne a stručne, bez dlhých úvodov a bez dlhých záverov. Ten, kto veľa hovorí a málo povie, ťažko získa pozornosť poslucháčov. Naproti tomu, kto hovorí len vtedy, keď má niečo dôležité a životné, ľahko upúta ich pozornosť, lebo vopred vedia, že stojí za to vypočuť si ho. Kňaz má pre každý príhovor čosi dôležité. Ide len o to, aby to poznal a vyjadril. Ľudia mu budú vďační.
Dobrá kázeň zaujme ľudí nielen vo chvíli, keď ju počúvajú, ale niekedy ich prebudí azda na roky, možno na celý život. Filozof Hegel, protestant, bol ako gymnazista na katolíckej kázni, ktorá ho neobyčajne zaujala. Na kázne dotyčného kňaza si potom zaumienil chodiť častejšie. O prvej kázni si poznačil: “Quae mihi ita placuit, ut saepius hanc concionem adire statuerim – tak sa mi páčila, že som sa rozhodol chodiť na tieto kázne častejšie.”
Kňaz musí hovoriť tak, aby ľuďom bolo jasné, že evanjelium nie je len mŕtva história, lež najživší život. Keď hovoríme k dnešku, musíme hovoriť zrozumiteľne dnešku. Darmo sa tomu vzpierame. Božie slovo vysvetľuje a má vysvetľovať dnešok. Takto ho musíme ľuďom predkladať. nesmieme utekať do minulosti a vysvetľovať minulosť. Božie slovo zaznieva cez nás dnešným ľuďom. Tomu sa musíme prispôsobiť. Musíme byť dnešní. Nejde zrejme o naše prispôsobenie sa dnešku v názoroch, ani o prijatie dnešných výstrelkov života. Ide o to, aby sme hovorili o dnešných problémoch, rečou dneška a aby sme boli zrozumiteľní dnešným ľuďom.
Ak máme svojimi príhovormi zaujať pozornosť ľudí, musia z nášho slova cítiť, že ich obohacuje, že ho potrebujú, že sa z nášho slova dozvedajú čosi, čo nenájdu v nijakých novinách, ani v nijakej televíznej inscenácii. Ľudia musia cítiť, že im hovoríme o tom najhlbšom, čo existuje a čo sa ich osobne týka. Musia pobadať, že Božie slovo, ktoré im ohlasujeme, je neslýchane plnšie než všetky slová profánnych kníh, ktoré kedy čítali. Takto nejako pôsobili slová kňaza na mladú židovskú vysokoškoláčku v Moskve. Keď potom začala čítať evanjeliá, nevychádzala z úžasu. Keď čítala podobenstvá o márnotratnom synovi a stratenej drachme, cítila, že sa týkajú jej osobne. A keď čítala slová “kto verí vo mňa, má večný život” – bolo jasné, že také slová nenašla v nijakej inej knihe na svete. Do duchovného pohybu sa dostala cez živé a životné slovo kňaza, ktorý upozorňoval na podstatné problémy človeka, života a smrti.
Sviatosť nášho kňazstva bola ustanovená spolu so sviatosťou Eucharistie, z ktorej máme žiť - vezmite a jedzte! Naši predkovia žili z Eucharistie s hlbokou vierou.
Ako žijeme z Eucharistie? Akými cestami nás Ježiš oživuje svojím telom? Prirodzený pokrm si asimilujeme a premieňame na svoje vlastné telo a na svoj vlastný život. Pri sv. prijímaní sa deje čosi obrátené – eucharistický duchovný pokrm sa v nás nerozplynie, ani si ho neasimilujeme pre svoj telesný život, lež tento pokrm si asimiluje skôr nás, veď týmto duchovným pokrmom je sám vzkriesený Pán. Nie my si asimilujeme Krista, ale on si asimiluje nás, a to tým, že nás premieňa na svoju podobu. Stávame sa stále podobnejší tomu, ktorého prijímame. Kristus premieňa postupne náš život na svoj život. V tomto zmysle mohol sv. Pavol povedať: “Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.”/Gal 2,20/
Ak sa otvárame, Kristus získava stále väčší vplyv a stále väčšiu moc nad naším životom. Dáva nám stále väčšiu účasť na svojom zmýšľaní, na svojom cítení, na svojich plánoch, na hĺbke a tvorivosti svojho života. Stále viac nás preniká a pretvára nás na svoj obraz, aby nás naplnil bohatstvom Božieho života, aby nám rozšíril dušu podľa miery svojej šírky a hĺbky, ktorá je božská.
V stredoveku bolo zvykom žiadať od veriacich ľudí pred smrťou, aby ešte naposledy vyznali vieru v túto sviatosť, z ktorej žili a s ktorou chcú odísť do večnosti. Sv. Tomáš Akvinský dal krásny príklad takéhoto vyznania viery v Eucharistiu pred svojou smrťou. Keď pri cestovaní náhle ochorel a uchýlil sa do opátstva Fossa Nuova, v predtuche smrti si prosil Najsvätejšiu sviatosť. Podľa starého zvyku ho žiadali, aby vyznal vieru v túto veľkú sviatosť, čo aj s radosťou urobil: “Naozaj verím a pokladám za isté, že toto je pravý Boh a pravý človek, Syn Boha Otca, a Panny, Matky. Verím to z hĺbky srdca a vyznávam to nahlas teraz, ako to žiada kňaz, ktorý mi priniesol túto svätú sviatosť. Prijímam ťa, cena mojej spásy. Z lásky k tebe som študoval, bedlil, pracoval, teba som ohlasoval a učil. Nikdy som nepovedal nič proti tebe ...”