Karol Kubík

SLOVENSKO MOJE...

...a traja kardináli na knižnej prezentácii
Vieden, 14. marca 1996

V marci 1996 sa konala vo Viedni prezentácia nemeckého vydania knihy kardinála Jána Chryzostoma Korca „Od barbarskej noci“.
Úvodom si povedzme nieco o tej dobe.
Slovenská republika bola na zaciatku. Jej existenciu považovali, síce nepocetné, ale mediálne silné „skupinky“, stále za provizórium. V tom zmysle jej želali všetko najhoršie a tak sa správali. Rozklad a denunciácie boli na dennom poriadku. Týmto zámerom v istom zmysle „nahrávala“ vládna garnitúra, ktorá ci z nedostatku opatrnostialebo skúsenosti a prehliadaním geopolitických realít. prispievala k povážlivej situácii.
Kardinál Korec v otázke slovenskej štátnosti zaujímal jednoznacné stanovisko. Uvedme jeho prítomnost na bratislavskom hrade v case slávnosti na prelome rokov 1992-93. Jeho zásadný postoj v otázke štátu bol hlavný dôvod pre ktorý sa stal tercom otvorených alebo skrytých útokov. Casto až pre malichernú zádrapku. Spomenme si na osocovanie podla príslovia „staré baby robia po kútoch vojnu“ kvôli tomu, že zdvorilo prijal vtedajšieho predsedu vlády. Ako keby pre kardinála neplatili slová apoštola Pavla „predbiehajte sa vzájomne v úctivosti“. Mimochodom, podobným zdvorilým spôsobom prijal v tom case aj skupinu ovela menej exponovaných návštevníkov, medzi ktorými mal cest byt aj autor tohoto príspevku.
V súvislosti so spomenutou návštevou na nitrianskom hrade neškodí uviest aj nasledovné. Premiér v tom case mával televízne relácie v ktorých nechýbal srdnatý tón. Avšak po návšteve u Otca kardinála to bol akoby iný, mierny clovek. Pripomínal dojatého Meciara po audierncii u Jána Pavla II na ktorej sa zúcastnil spolu s vicepremiérom Carnogurským - ešte za federácie. Obidve situácie poukazujú na to, ako môže úctivé zaobchádzanie cloveka inak naladit. Povahové vlastnosti predsedu vlády si zrejme uvedomoval aj Anton Neuwirth, ktorý vo svojej kandidátskej reci na funkciu prezidenta Slovenskej republiky uviedol, že jeho prvým krokom po zvolení bude kontakt s premiérom. Dnes možno iba lutovat, že vtedajšia politická reprezentácia sa riadila skôr straníckymi hladiskami než snahou dat na celo štátu skúseného muža, ktorý mal predpoklady urovnávat rozpory a vnášat do verejného života pokoj.
Vrátme sa však do kultúrneho strediska viedenskej arcidiecézy 14. marca 1946. Atmosféra bola slávnostná. Za predsedníckym stolom sedeli žijúce legendy - kardináli Franz König a Ján Chryzostom Korec ako aj nový viedenský arcibiskup , mladistvý Christoph Schönborn.
Po príhovoroch a prednesoch dostalo slovo plénum. Ozval sa aj mladší clovek a bezocivým tónom napadol pána kardinála Korca. - Vy ste vo Washingtone chválili prezidenta fašistického slovenského štátu...
Pán kardinál reagoval pokojne:
- po prvé, predmetom tohto stretnutia nie je téma, ktorú uvádzate;
- po druhé, to co hovoríte, vzniklo vytrhnutím z kontextu a skreslením zo strany novinárov, k comu som sa už vyjadril;
- po tretie, ked ste túto tému nacali, poviem iba jedno: Zatial, co sa vo vtedajšej Európe hromadne popravovalo, aj v takom neutrálnom Švajciarsku popravili asi tridsat ludí pre špionáž, v case prezidenta Tisa nepopravili nikoho.
Nato si vzal slovo pán kardinál König a hovorí: „Viete, pri posudzovaní tých historických udalostí a osobností treba velmi, velmi zvažovat“ a vznešeným pohybom rúk znázornil kolísanie váhy.

27. marca 2004, v den pohrebu kardinála Franza Koniga

... a Mariazell v malom
Kalvária v Bratislave 27. júna 1992 a
Stredoeurópske katolícke dni 2004

V case, ked sa na Slovensku zväcšili obavy z prerušenia pokojného vývoja a vypuknutia národnostných sporov, boli v Bratislave na Kalvárii - 27. júna 1992 - bohoslužby, pri ktorých viedenský pomocný biskup Christoph Schonborn vysvätil za knazov troch slovenských clenov dominikánskeho rádu. Na zhromaždení sa zúcastnili pocetní hostia z Rakúska, Moravy, Ciech i Madarska. Liturgia sa konala popri slovencine a latincine i v jazykoch týchto národov.
Túto príležitost som využil na rozhovor s pánom biskupom Schonbornom, ktorý sa v období komunizmu podielal na tajnej príprave dominikánov na Slovensku, Morave a v Cechách a o ktorom sa vedelo, že podla spôsobu jeho menovania je len otázkou casu, kedy sa stane sa stane viedenským arcibiskupom a kardinálom.
Pri rozhovore mi pomáhal Páter Rajmund - doc. MUDr. Jozef Klepanec, ktorý sa neskoršie stal prvým predstaveným samostatnej slovenskej dominikánskej provincie. Dnes pôsobí ako asistent generála dominikánov - další Slovák na významnej pozícii v Ríme.
Obsah rozhovoru som uviedol v clánku Duch Turíc na Bratislavskej Kalvárii, ktorý uverejnili Bratislavské listy v císle 10/92. Podobný môj príspevok vysielala aj rozhlasová stanica BBC.
- Najprv som sa pána biskupa spýtal na dojmy zo slávnosti. Takáto bola jeho odpoved.
„Boli to Turice v malom. Tak ako na Turice v Jeruzaleme, kde boli prítomné všetky národy, všetky reci a poculi od Krista - Spasitela to isté posolstvo, aj my sme tu dnes boli tiež z rôznych recí, krajín, kultúr, ale tej istej viery v toho istého Krista, z tej istej cirkvi, a preto aj tej istej lásky. Bolo to pre mna velmi dojímavé a naplnalo ma to štastím.“
- Povedal som pánu biskupovi, že sa prejavujú isté pokusy Slovákom pripísat alebo v nich vyvolat antisemitizmus. Opýtal som sa ho, co by poradil, ako sa bránit proti takým snahám, ako sa vyhnút tejto pasci.
„Ci je alebo nie je na Slovensku antisemitizmus, to neviem posúdit, pretože Slovensko len málo poznám. V prvom rade sa však treba pýtat, co je to antisemitizmus, co sa pod tým myslí. Pre krestana je samozrejmé, že nemôže byt proti židovskému ludu a proti židovskej viere, lebo Mária, Matka Božia, je dcéra Izraela, pochádza z izraelského ludu. Aj Kristus podla tela, podla svojho clovecenstva, bol potomok Dávidov a syn Márie. Teda Kristus nemôže byt protižidovský, proti židovskému ludu.
Iná otázka je, ako sa zachováme v dnešnej situácii. Myslím, že to nemožno posudzovat všeobecne, ale v každom jednotlivom prípade musíme vediet, o co ide. Antisemitizmus ako všeobecný postoj, ktorý mali napr. národní socialisti, je pre krestana samozrejme neprípustný. Druhý vatikánsky koncil vyhlásil, že za Ježišovu smrt neboli vinní Židia všetkých cias, ale iba niektorí spomedzi vtedajších Židov. Z toho nemožno odvodit, že všetci Židia a po všetky stárocia nesú vinu na tejto smrti. Ako krestania taký názor odmietame.“
- Pripomenul som, že takejto argumentácii sú prístupní skôr veriaci, ale ako sa prihovorit neveriacim?
„Pre každého cloveka, veriaceho, ci neveriaceho, platí celkom samozrejme, že musí rešpektovat iného a ctit si jeho ludskú dôstojnost, jeho právo na vlastné náboženstvo, pravdaže v rámci všeobecne uznávaných zákonov. To platí tak pre krestanov ako pre nekrestanov a neveriacich.
Antisemitizmus ako ideológia je aj pre neveriaceho cloveka neprijatelná, pretože odsudzuje ludí len kvôli príslušnosti k urcitej rase, k urcitému náboženstvu. A to sa prieci každému spravodlivému a ludskému postoju. Preto je antisemitizmus aj z ludského hladiska neprijatelný.“
Škoda, že sa v podobných podujatiach - ako v predobraze po rokoch pripravovanej púte stredoeurópskych národov do Mariazellu - na bratislavskej Kalvárii nepokracovalo.

Kvetná nedela 2004
Foto: Arcibiskup Christoph Schonborn s autorom. Tlmocí viedenská Slovenka pani Hrabovcová

***
...a zbabrané referendum

Referendum o predcasných volbách sprevádzané obvyklým politickým folklórom a drobným prilepšením pre niektorých penzistov a študentov - clenov komisií, sa neúspešne skoncilo.
Tento výsledok považujú však za úspech niektorí jeho zástancovia ako aj vláda proti ktorej bolo zamerané.
Pri vyhlásení hrali dôležitú úlohu odbory. Vo vztahu k ich postupu odcitujme cast encykliky Jána Pavla II. O ludskej práci - LABOREM EXERCENS.
"Avšak úlohou odborových organizácií nie je robit politiku v takom zmysle, aký sa dnes tomuto slovu všeobecne priznáva. Odbory nemajú charakter politických strán bojujúcich o moc a nemali by ani podliehat rozhodnutiam politických strán, a ani by nemali byt s nimi príliš spojené. V takom prípade totiž lahko stratia kontakt s tým, co je ich vlastnou úlohou, to jest zabezpecenie spravodlivých práv pracujúcich v rámci spolocného dobra celej spolocnosti, a stanú sa nástrojom na iné ciele."
Nech už by sme iniciátorov referenda kritizovali, alebo im dali za pravdu, faktom je, že bolo zákonným spôsobom vyhlásené a pre obcana vznikol priestor demokraticky sa vyjadrit. Túto možnost znacne obmedzil postoj niektorých politických subjektov, ktoré vyzvali k neúcasti, cím priamo alebo nepriamo bilagovali tých, co na referendum pôjdu. Okrem iného takéto "rady" fakticky zmarili tajnost hlasovania. Výsledok sa dostavil v podobe nízkej úcasti aj na prvom kole volby prezidenta. To zasa spôsobilo hlboký smútok a sklamanie práve zástancom bojkotu referenda.
História nemá rada kondicionál, ale "keby" urážajúca kampan antireferendistov nebola odradila aj tých, co by sa chceli vyslovit za zotrvanie vlády, možno by sa boli "naškrabali" hlasy zodpovedajúce väcšej dedine v prospech ich favorita na funkciu prezidenta... Predvolebné šibacky v druhom kole by boli napínavejšie. (Poznámka redakcie: Naštastie, všetko šlo celkom inak, lebo v novej situácii po vstupe Slovenskej republiky do EÚ, SR už nepotrebuje prezidenta-nadbiehaca zahranicným záujmom, ale prezidenta-kultivovaného vlastenca, ktorý bude obhajovat slovenské národné záujmy podobne, ako to robia všetky hlavy clenských štátov EÚ.)
Spomedzi tých, co v neúspešnom referende obstáli, nemožno vylúcit obcanov, ktorí nan šli a riskovali osocovanie zo strany odporcov a vyslovili sa tak proti zmätkom, ktoré by nastali v opacnom prípade. Medzi nimi zaiste nechýbali takí, co si uvedomujú, že štát, ktorý ešte nesplatil dlhy z cias komunizmu, v rámci nespravodlivého úverového svetového systému je nútený brat si dalšie pôžicky a - paradoxne - drží sa nad vodou predajom cenností nadobudnutých práve v case totality, nemá vela iných možností ako žit skromne.
Táto zásada by však mala platit aj pre bohatých, ci zbohatlíkov a ich casto až hriešne plytvanie.
Okrem toho povinnostou zodpovedných cinitelov je udržiavat úctivú komunikáciu s obyvatelstvom, najmä s tými, ktorých reštrikcie najviac postihujú. Ako je totiž známe, arogancia moci v tomto smere následne vyvolala demagógiu z viacerých strán.
Velká noc 2004
Karol Kubík