Peter Kubica

Kysucké sonety

I
Baránok boží sa
pozerá oddane,
hladí na nebesá,
na domov, ó, Pane.

Ovecky na pašu
jak riecka plynú si,
v spomienkach na našu
mladost i túžby, sny...

Za nimi uteká
poroba cloveka -
tá naša nevina.

Baránky na nebi,
každý ich velebí,
ked v tráve usína.

II
Dakujem vám, lesy,
za prežité vesny.
Tento strom tam kdesi
búrke, ktorá besní,

odoláva, chráni
vtáctvo, hmyz i ludí,
pri dotyku dlaní
pokoj, dobro vzbudí.

Bez klopania vchádza
starobylá žiadza
pri láskaní dreva,

múdrych vrások vela,
žalmy Spasitela
letokruhmi spieva...

III
Ešte cítim vônu
smreciny i jedlí,
vrátil som sa po nu,
sem ma cesty viedli.

Pútnik, ktorý verí,
ak by sa mu chcelo
a prichádza v mieri,
len nech vojde smelo

do dverí, kde býva
história snivá,
pripomenie mamu.

Za dverami sedí,
zachránila z biedy
nás i seba samú.

IV
Dedina ospalá
zo sna sa prebudí,
srdcia nám zohriala
za kopcom od ludí.

Prejdem sa po tráve
k drevenej chalupe,
slniecko ihravé
v rose sa okúpe.

Údolie v zeleni,
srnkám sa nelení
pobehnút po poli.

Tú cestu odvekú
hladá si k cloveku
bolest, co prebolí.



V
Cez zimy, jesene
spomienka mámivá
na domy drevené,
šindel ich zakrýva.

Domy sta dubáky
cupia tam na stráni.
S osudom kdejakým,
lud si ich uchránil.

Starý mlyn vyjaví
tajomstvá z húlavy,
tie, ktoré nevieme.

Krácam tu s úžasom,
konecne viem, kto som
a kde mám korene.

VI
Place ci osady,
v dialke i nablízku,
kto vás tu zasadil,
vystrúhal kolísku?

Návrat do rodiska,
co srdcu milené.
Neraz si zavýskal
na roli, pri sene.

Chodnícky ku mame,
dávno ich poznáme,
domov sa nestráca.

Dedina v pamäti
na cestu zasvieti
v zatmení mesiaca.

VII
Rosa sa na sieti
na kvapky rozteká,
kým slnko zasvieti,
prebudí cloveka.

Pavúk má natkané
hodváby zlatisté,
okom ich hladkáme
na strome, na liste.

Ked pútnik dokráca
s úsmevom boháca,
rozmýšlaš o žití.

S pavúkom na dlani
spomína na vlani,
na cas, co nechytí.

VIII
Stíchnutá dedina
v blúzocke belavej,
gombík si zapína
až tesne ku hlave.

Fujaky, záveje
sužujú krajinu,
no ona vzdoruje,
kým mrazy neminú.

Snehové údolia,
až oci zabolia,
ked domov zamierim.

Ukrutné zimiská,
chlad sa nám natíska
do kuchýn materí.