Múzeum absurdít

Ak sa pozriete na súcasnost triezvymi ocami, musí vás ovládnut pocit, že ste v krajine krivých zrkadiel. Zdá sa, že tu došlo k takým deformáciám, že sa už iba málo ludí nad týmto evidentným javom pozastavuje. Nielenže nefungujú politické strany ako nositelia urcitých špecifických hodnôt a poväcšine sa správajú machiavellisticky, od prípadu k prípadu, úcelovo, utilitaristicky, vlastné egoistické ciele stotožnujúc s celospolocenskou potrebou, ale pomaly tu môže každý konat svojvolne. Pravda, ak je príslušníkom jedinej nepadnutelnej koalície na svete.
Dnešná vládnuca politická garnitúra za výdatnej nadpráce médií najskôr vnútila obcanom, že reku všetci sme si v tomto štáte rovní, preto niektorí z toho musia mat väcší profit, napr. najhlasnejšia národnostná menšina. Tá využila cenu svojich politických hlasov viac ako na 100 %. Naplnila predstavy svojich volicov vrchovatou mierou. Ešte tak vybudovat rýchlostnú cestnú komunikáciu na juhu Slovenska a potom... Co potom? Ved hranica už nie je od 1. mája „prekrojená“, však pán Viktor Orbán, slovutný to vzor neúspešného kandidáta na prezidenta SR!
Iným príkladom absurdity, ktorej tažko nájst alternatívu, bola koalicná predstava, že naša pravlast neleží v srdci Európy, ale že tam musí vstúpit. Slovenská republika sa tak stala prvou krajinou, ktorá prešlapovaním na mieste, ba priam cúvaním, presnejšie výpredajom majetku, odovzdaním hospodárskeho vplyvu do cudzích rúk, predajom médií a mediálneho priestoru, odbúraním ústavou garantovaných sociálnych práv obcanov vstúpila do Európy, hoci je odnepamäti jej centrálnou súcastou. Opät za výdatnej psychosugescie vládnucich politikov, ktorí s drzostou im vlastnou dnes hovoria o obhajobe slovenských záujmov v EÚ.
Absurdít je na celé jedno múzeum. Žial, ony nie sú minulostou, ale našou dnešnou realitou. Ved za co iné ako za absurditu treba považovat napr. návrh na zmenu štátnej hymny SR? Zdá sa, že tu už môže naozaj vyslovit ktokolvek cokolvek. Áno, vieme si predstavit aj inú hymnu Slovenskej republiky, ved hymnických piesní, ktoré sú naozaj nádherné, máme nemálo. Ale urobit tak úcelovo, opät z potreby nadpráce, len preto, lebo už podla všetkého sa nad Tatrou neblýska a nikdy blýskat nesmie, ba nikoho zastavovat už Slováci v dejinách nebudú, to je naozaj tuhá káva.
O chvílu sa niekomu znepáci aj štátny znak, ved krestanstvo nepatrí do slovníka predstavitelov EÚ, ktorí nám radšej zvestujú, že existuje pedofília dobrá a pedofília zlá.
A nakoniec zmizne aj názov Slovensko a Slováci, ved už podpredseda vlády Pál Csáky v nemeckých novinách tvrdí, že Slovensko bolo odjakživa Horné Uhorsko a iné nemecké noviny zasa v úvodníku šéfredaktora priniesli, že do EÚ vstúpil akýsi ceskoslovenský národ.
Nuž, v tejto skrumáži arogancie a hlúposti je už naozaj iba odrobinka to, že žiaden ústavný cinitel, pravda, okrem budúceho prezidenta SR, nebol položit ani kyticku konvaliniek na bradlianskej mohyle v dnoch 85. výrocia dodnes oficiálne nevyjasnenej tragickej smrti Milana. R. Štefánika, osloboditela slovenského národa spod madarského útlaku. Ešteže máme ludí, ktorí na toto výrocie nezabudli. Cakajme spolu s nimi na chvílu, až Pán Boh dá našej vlasti vládu, ktorá nielen uskutocní architektonické návrhy na dotvorenie štefánikovských pietnych miest u nás, ale povedzme požiada aj francúzsku vládu o odtajnenie archiválií týkajúcich sa tohto velkého muža.
Modlime sa a pracujme, aby sme si zaslúžili vládu, ktorá otázky kultúrneho dedicstva a duchovného prežitia národa postaví minimálne na roven svojho mastného hrnca. Lebo existuje aj iná predstava a iné Slovensko, ako to zo zbierky absurdít. Existuje aj Slovensko, ktorého predstavitelia 1. mája symbolicky obnovili na Devíne Slovenskú národnú radu, aby tak zachránili cest svojej vlasti pred budúcimi pokoleniami.