Milan S. Durica

Povolebná a predvolebná úvaha vo svetle Ústavy SR

Len nedávno sme nie príliš dôstojne a presvedcivo spomínali na jedenáste výrocie vzniku Slovenskej republiky. Jedenást rokov trvania samostatného štátu sa nepovažuje za dlhé obdobie. Lebo trvanie štátov sa pocíta skôr jednotkou stárocí, v najlepších prípadoch aj tisícrocí. Možno teda povedat, že naša republika sa ešte nachádza v období prvej mladosti. Preto sa nemožno cudovat, že vykazuje vo svojom správaní aj infantilné postoje a ciny, aké sú každej vyspelej splocnosti v jej štátnom útvare cudzie, ba až nepredstavitelné. Ale ak uvážime, že aj ten najmladší štát musí mat vo svojom vedení morálne a intelektuálne pripravené a zodpovedné osobnosti, ktoré sa musia usilovat co najskôr prekonat pociatocné pochopitelné neistoty, tažkosti a slabosti nového spolocenského ústrojenstva, upevnit jeho základy a zaistit mu normálny chod a rast podla vzoru ostatných suverénnych štátov, tak spätný pohlad na uplynulé desatrocie nás naozaj nemôže naplnit radostou, ani uspokojením.
Lebo podobne ako vo vývoji jednotlivého cloveka až po realizáciu osobnosti jedným z podstatných faktorov je verné, až dokonalé zachovávanie všeobecne uznávaných najdôležitejších zásad tak v súkromnom, ako aj vo verejnom konaní — comu sa strucne hovorí dôslednost —, platí to aj o vývoji a raste spolocenských útvarov, akými sú rodiny, národy a štáty.
Tak ako jednotlivec, ktorý nerešpektuje zásady všeobecne platných noriem spolocenského poriadku, ci už ide o cisto formálne, ale hlavne o etické a mravné postoje, stratí v tej spolocnosti dobré meno, úctu a ústretovost voci jeho partnerstvu, — celkom podobne aj štát, najmä ako ešte nový clen medzinárodného spolocenstva štátov, velmi tažko si získa reálne, vedomostné (nie iba formálne) uznanie, rešpekt a prijatie za rovnocenného partnera, ak sa vo svojich postojoch dištancuje od všeobecne rešpektovaných noriem v štátoch jeho geopolitického priestoru.
Ak teda ešte aj dnes, po vyše jedenástich rokoch od vyhlásenia samostatnej Slovenskej republiky, formálne uznávanej takmer všetkými štátmi sveta, ani len v európskych štátoch Slovensko nevošlo do vedomia nielen širokých vrstiev obcanov, ale vo väcšine prípadov ani do vážnej politickej a historickej literatúry, ba neraz ani do byrokratických aparátov štátov, s ktorými SR nadviazala a pestuje diplomatické styky — to musí mat svoje príciny. Tieto príciny musíme co najpresnejšie zistit a definovat, aby sme ich mohli odstránit a reparovat to, co sme nimi my sami zaprícinili. Nikto iný to za nás neurobí. Iní nemajú totiž o to záujem, ba casto je im to vítané, lebo z toho môžu hojne tažit pre svoje mocenské záujmy.
Jednou z hlavných prícin tohto nedostatku nášho mladého štátu, ktorý v posledných rokoch zacal celkom vážne ohrozovat aj samu existenciu Slovenskej republiky, bola bezpochyby nedôslednost jej vedúcich cinitelov. Nedôslednost na viacerých pre štát životne dôležitých sektoroch verejného života. Na vypocítanie všetkých nedôsledností potrebovali by sme priestor celej knihy. Preto tu poukážeme aspon na niektoré z tých najviditelnejších a najnebezpecnejších.
Vždy, ked príde na svet nový cloviecik, jednou z prvých nutných operácií je prestrihnutie pupocnej šnúry, teda fyzický rez, ktorým sa definitívne oddelí nová bytost od organizmu, s ktorým dovtedy tvoril organickú jednotu. Podobne je to pravidlom pri vzniku nových štátnych subjektov. Najprv sa uskutocní úplné oddelenie vo všetkých životných oblastiach, aby sa potom z polohy novej štátnej suverenity zacali utvárat normálne susedské vztahy so štátom, ktorého castou bol nový štát. To vyžaduje práve tvrdá dôslednost základného zákona logiky. V našom prípade sa tento radikálny rez, ktorým sa cast predošlého štátneho organizmu stáva opravdivým novým subjektom, prakticky nikdy neuskutocnil. Boli ponechané v úcinností nespocetné previazanosti, ktoré spochybnovali od samého zaciatku suverenitu SR.
V roku 1995 redaktor významného talianskeho denníka, ktorý strávil týžden na Slovensku pri príležitosti pastoracnej návštevy pápeža Jána Pavla II., a pred odchodom z Bratislavy som sa ho spýtal na jeho dojmy, mi dal prekvapujúcu odpoved: "Ak mám byt úprimný, môj dojem je, že vy Slováci sa iba akosi hráte na samostatný štát, ale neberiete to vážne." Žiadal som ho o upresnenie. Tak mi povedal: "Pozrite, dneska som celé odpoludnie venoval prechádzke po centre Bratislavy. Takmer na každom rohu ulíc na velkých palácoch som tam videl honosné nápisy „Ceskoslovenská obchodná banka.“ Celý svet vie, že to bol symbol financií cesko-slovenského štátu. Nikde na svete som nevidel, a bol som vo viacerých nových štátoch, že by si nový štát zachovával medzinárodný financný symbol štátu, od ktorého sa odtrhol. Lebo kto drží peniaze, ten drží aj moc." Musel som mu dat za pravdu. Ved po založení prvej Cesko-Slovenskej republiky v roku 1918 — hoci táto vznikla odtrhnutím území od rozbitej velmoce Rakúsko-Uhorsko a trvalo to dost dlho, kým sa vnútorne, teritoriálne i medzinárodne konsolidovala — už 11. decembra 1919 docasné Národné zhromaždenie v Prahe vydalo nostrifikacný zákon (c. 12/1919), ktorý splnomocnoval ministra zakázat prevádzku výroby, dopravy alebo obchodu zahranicným podnikom, ktoré by sa do urcenej krátkej lehoty neprispôsobili novému štátoprávnemu poriadku.
Nic podobné sa na Slovensku nestalo a následky tejto nedôslednosti vidíme a cítime na každom kroku. Sú to ony, co ohrozujú, ba priam tunelujú dnes aj suverenitu nášho štátu. Lebo nebola to iba jedna banka. Ked som neskôr letel cez Prahu do Švajciarska, dozvedel som sa, že aj Slovenské aerolínie — další viditelný symbol suverénneho štátu — podla medzinárodného obchodného registra nie sú vraj samostatnou slovenskou spolocnostou, ale iba filiálkou Ceskoslovenských aerolínií, ktoré si zachovali nielen názov, ale aj symboly dnes už vyše jedenást rokov nejestvujúceho štátu. Nemal som možnost si to preverit, ale takáto mienka je tam rozšírená. Kto by sa venoval podrobnejšiemu výskumu, iste by zistil, že podobných nedôsledností bola hrubá množina.
Aj preto sa od zaciatku nezvyklým spôsobom pri všetkých možných príležitostiach omielalo a v súcasnosti ešte viac omiela výrazom "nadštandardné vztahy" medzi Ceskou republikou a Slovenskou republikou. Pritom najcastejšie aj slovenskí štátnici používajú toto poradie štátov, hoci medzinárodné protokolárne pravidlá a ustálené zvyklosti vyžadujú, aby kto hovorí o vztahoch svojho štátu ku hociktorému inému štátu, na prvom mieste menoval svoj štát. Vyplýva to práve z faktu suverenity, ktorá striktne berúc nepozná žiadne nadštandardné vztahy. Nadštandardné sú iba vztahy medzi nižšou a vyššou formou štátnosti, medzi slabším a silnejším partnerom, ktorý to spravidla využíva na svoj prospech. Trefne to vyjadruje aj ludová múdrost lapidárnym: Ja pán — ty pán, ktoré casto požívali bojovníci za práva slovenského národa tak voci madarskej, ako aj voci ceskej panovacnosti.
Ak potom vrhneme co i len letmý pohlad na uplynulé desatrocie Slovenskej republiky, takých nedôslednosti nájdeme v nom tolko, že sa nám až nechce verit, že sa to skutocne mohlo udiat. Upresnime teda aspon niektoré z nich.
1. Elementárna dôslednost nepripúšta, aby sa v preambule Ústavy štát hlásil k duchovnému dedicstvu svätých ucitelov Cyrila a Metoda a potom dovoloval, aby sa takmer vo všetkých štátom financovaných alebo podporovaných masovokomunikacných prostriedkoch šírili protikrestanské, ateistické, sektárske a nielen slovenskej duchovnosti, ale aj európskym kultúrnym tradíciám úplne cudzie, ba i vyloženo nepriatelské náuky so školením na ich životný štýl, a to aj zneužívaním školského sytému republiky, ktorý sa udržuje z daní drvivej väcšiny krestanských poplatníkov.
2. Nemožno hovorit o dôslednosti vedenia štátu, ktorého obcanov tvorí 84-percentná väcšina krestanov, ak ten štát vynáša zákony v evidentnom protirecení s najzákladnejšími etickými zásadami krestanstva, akými od dvoch tisícrocí vždy boli posvätnost života a rodinného zväzku manželstva. Ved hlavnou zásadou demokracie je to, že o dôležitých spolocných otázkach vždy rozhoduje väcšina oprávnených obcanov.
3. Nie je dôsledné definovat v prvom clánku Základných ustanovení ústavy Slovenskú republiku ako zvrchovaný a právny štát, ale potom už v siedmom clánku ustanovit, že právne záväzné akty Európskych spolocenstiev (ktorých je celý rad!) a Európskej únie majú prednost pred zákonmi Slovenskej republiky. Zvrchovanost štátu je práve v tom, že najvyšším pramenom jeho právnej sústavy je jeho vlastné, pôvodné zákonodarstvo. Inác ten štát nie je zvrchovaný. Týmto clánkom ústavy jej autori a poslanci, ktorí ju schválili, degradovali Slovenskú republiku zo suverénneho štátu, na suzerénny štátny útvar - tak sa totiž v medzinárodnom práve oznacuje štátny útvar podriadený inej suverenite.
4. Clánok 21. ústavy vyhlasuje: "Obydlie je nedotknutelné. Nie je dovolené don vstúpit bez súhlasu toho, kto v nom býva." Je preto hrubou nedôslednostou zlúcit s tým prax policajných orgánov, ktoré výbušninou rozbijú vchod do príbytku obcana, aby don prenikli bez súhlasu a proti vôli toho, kto v nom býva. Takýto prípad sa na Slovensku stal a je dokumenovaný a známy aj v zahranicí. Je priam infantilné odvolávat sa na to, že majitel domu, pozvaný súdom na svedeckú výpoved, sa na súd nedostavil. Vo všetkých kultúrnych štátoch sa taký precin trestá totiž penažnou pokutou, nanajvýš súdom uloženým krátkym väzením.
5. Iný clánok ústavy SR (c. 19) zarucuje každému právo na zachovanie ludskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Ale stal sa prípad, že obcan iného vyznania tlacou zverejným pamfletom nehoráznym spôsobom pošliapal ludskú dôstojnost, osobnú cest i dobrú povest jedného z najvyšších predstavitelov Katolíckej cirkvi na Slovensku, ku ktorej sa hlásia tri štvrtiny všetkých obcanov. Ked veriaci obcania cítili povinnost bránit ho pred súdom, štátny súd potrestal nactiutrhaca pokutou 5000 korún. Tažko povedat, co bolo pre Katolícku cirkev a jej veriacich väcšou urážkou.
6. Hospodárstvo SR sa má riadit clánkom 55 ústavy: "Hospodárstvo SR sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky." Aby to bolo v súlade s ustanovením clánku 36 (3) ústavy, mal by tu byt zákon, ktorý by ukladal vláde a parlamentu tak hospodárit najmä so štátnym majetkom, aby to právo na prácu mohlo byt štátom zaistené. Vzrast nezamestnanosti z približne 12 % na vyše 20 % a v znacnej casti územia až do 40 % pocas posledných piatich rokov svedcí o dalšej pre mnohých obcanov tragickej nedôslednosti výkonných orgánov štátu. Ako sa s týmto ústavným zákonom dá zlúcit pozbavovanie národa jeho najlukratívnejších a životne dôležitých velkopodnikov nezodpovedným presunom ich vlastníctva do rúk zahranicných súkromných, ba i štátnych podnikatelov s miliardovými stratami už pri samom predaji, a hlavne dopad takýchto operácií na stratu zamestnania desattisícov obcanov, na nekontrolovaný rast cien základných clánkov životnej potreby a teda na ocividné znižovanie životnej úrovne najširšieho sektora národného spolocenstva – to by všade inde museli autori týchto opatrení obcanom vysvetlit, alebo by ich obcania mocou svojich volebných hlasov vymenili za schopnejších a dôslednejších.
7. Ústava Slovenskej republiky – ktorú slovenský palament za krátkych desat rokov už štyrikrát menil, a teraz sa hovorí o dalších zmenách, cím dosiahneme urcite svetový rekord v manipulovaní základného zákona, ktorý je v normálnych štátoch uctený ako nedotknutelný a iba v dlhých casových obdobiach s najväcšou opatrnostou upravovaný uholný kamen právneho systému – ustanovuje: “Clánok 40 - Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú obcania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivost a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“ Dnes sme svedkami toho, že minister, ktorý má slúžit obcanom podla zákonov, a teda predovšetkým podla základného zákona Ústavy Slovenskej republiky, si dovolil vlastnými nariadeniami ignorovat ústavou zarucenú bezplatnost zdravotnej starostlivosti a prinútil obcanov platit aj za najelementárnejšie služby zdravotnej starostlivosti. Je záhadou, ako to možno zlúcit so slubom, ktorý podla Ústavy každý minister skladá do rúk prezidenta Slovenskej republiky a ktorým sa zaväzuje: „Budem zachovávat ústavu a ostatné zákony tak, aby sa uvádzali do života.“ (Clánok 112). A strážcovia zákonov zánovito mlcia, kým stále pocetnejšie masy obcanov, žijúcich na hrane životného minima musia obracat v hrsti žobráckych dvadsat koruniek pred ponižujúcou volbou: Kúpim za ne chlieb, alebo nutný liek? Lebo na obidva mnohým už nestací.
8. Práve v rámci týchto príliš castých zmien textu Ústavy sa slovenská vláda a Národná rada SR dopustili takej ocividnej nedôslednosti, ktorá nemá páru v ústavných dejinách. Preniesli totiž volbu prezidenta republiky z pôvodnej kompetencie parlamentu na všeobecnost obcanov s volebným právom. Všade inde na svete prezident, ktorého priamo volia obcania, je vybavený najvyššími a najširšími právami výkonnej moci. Na Slovensku však súcasne s všeobecnou volbou prezidenta boli jeho práva citelne obstrihnuté, takže ich má menej, ako mal prezident volený poslancami Národnej rady SR.
9. Len krátko pred volbami v roku 2002 sme zažili ešte jednu v normálnom právnom štáte nepredstavitelnú nedôslednost. Ústava SR zarucuje slobodu prejavu a právo na informácie: "Každý má právo vyjadrovat svoje názory slovom, písmom, tlacou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhladávat, prijímat a rozširovat idey a informácie bez ohladu na hranice štátu. (Clánok 26). Zatial co slovenských obcanov až dlávi záplava najrozlicnejších mienok, predpokladov, upozornení a vyhrážok z nespocetných zahranicných kalných pramenov, ktorých záujmy sú neraz transparentne v protive so všeobecným dobrom slovenského národa, ked jeden arcibiskup-metropolita Katolíckej cirkvi na Slovensku verejne vyjadril svoju osobnú mienku o tom, ako si bude pocínat v blízkych volbách, takmer všetky médiá sa búrili proti tomu, ako keby sa bol dopustil dajakého precinu alebo deliktu. Alebo azda ústavné práva platia tu iba pre urcitú nepatrnú menšinu, ktorá v cudzích službách kontroluje masovokomukacný aparát na Slovensku?
10. Jedným z neuveritelných a nikde inde v normálnom štáte prípustných vrcholov nedôslednosti bolo, že najvyššie štátne orgány práve v desiatom roku trvania Slovenskej republiky udelili celý rad vysokých štátnych vyznamenaní osobám, ktoré notoricky pred jej vyhlásením slúžili a vládli aj v najvyšších orgánoch „nemorálneho a protiprávneho komunistického systému“ (zákon c. 125/1966 NR SR) a do poslednej chvíle bojovali proti slovenskej štátnosti, ba navyše aj po jej ústavnoprávnom vyhlásení pokracovali verejnými vyhláseniami svojej vernosti už nejestvujúcemu štátnemu zriadeniu, a následne aj verejne prejavovali svoje opovrhovanie, znehodnocovanie a posmeškovanie nového štátu a jeho výsostných symbolov. Všade inde by takýto postup vyvolal záplavu verejných protestov najširších vrstiev obcanov. Iba my, Slováci, znesieme všetko a – mlcíme. Sporadické bojazlivé protesty hrstky intelektuálov na veci nic nezmenili. A niektorí držitelia moci bez hanby nadalej pokracujú v podobných absurdných gestách až provokatívnej nedôslednosti.
10. Vedúci slovenských odborových organizácií, ktorých existencia a práva sú zarucené Ústavou SR, na základe cl. 37 ústavy vyhlásili štrajk, ako im to ústava zarucuje. Toto ústavné právo anuloval súd najnižšej inštancie a zmaril výsledok celoštátneho štrajku. Všade inde na svete by to pobúrilo celú verejnost, ktorá má právo a povinnost bdiet nad svojimi ústavnými právami. Slovenskí obcania to komentovali masovým mlcaním. Kto si svoje práva nedokáže bránit, lahko ich stratí.
11. V demokratických štátoch v dôslednosti so základnými clánkami ústavného poriadku platí zásada, že štátna moc pochádza od obcanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo (Ústava SR cl. 2). Priame vykonávanie štátnej moci obcanov sa uskutocnuje referendom, ktoré je najdemokratickejším spôsobom vykonávania moci. Aj Ústava SR clánkami 93 – 100 kodifikuje referendum ako spôsob priameho vykonávania štátnej moci obcanmi. Pred vyhlásením referenda na apríl 2004, ale aj po jeho formálnom vyhlásení prezidentom republiky, boli sme na Slovensku svedkami toho, co je v normálnom demokratickom štáte nepredstavitelné: Aj niektorí z najvyšších ústavných cinitelov verejne odrádzali obcanov, aby sa na referende zúcastnili. Ba našli sa aj takí „právni experti“ , co vyhlasovali, že nech bude výsledok referenda akýkolvek, musia ho najprv schválit poslanci Národnej rady SR, aby sa stal záväzným. Pritom cl. 98 (2) Ústavy SR jasne ukladá NR SR iba povinnost vyhlásit výsledok referenda bez akéhkolvek práva o nom diskutovat, a tým menej rozhodovat: „Návrhy prijaté v referende vyhlási Národná rada Slovenskej republiky rovnako ako zákon.“ Navyše denná tlac poukazovala na prípady, že starostovia obcí a mestských castí tak urcovali volebné a referendové okrsky, aby v prípade nepriaznivého pocasia, najmä starším a zdravotne postihnutým obcanom komplikovali, až prakticky znemožnovali vykonávat toto svoje základné ústavné právo. Podobný postup musí vyvolat podozrenie, že ide o marenie referenda. Takáto nedôslednost hranicí s arogantným opovrhovaním základných zákonov štátu zo strany tých predstavitelov rozlicných stupnov verejnej moci, ba i súdnictva.
A mohli by sme ešte dlho pokracovat.
Dejiny nás ucia, že ludské spolocenstvá, vrátane štátnych útvarov, sa zachovávajú vo svojej existencii, dokážu sa bránit pred vonkajšími útokmi a zveladovat svoju autoritu iba dovtedy, dokial dôsledne zachovávajú základné zásady, na ktorých sa utvorili Jeden z najvýrecnejších prípadov, ktoré toto pravidlo potvrdzujú, je súcastou aj našej historickej skúsenosti. Uhorskému královstvu dal jeho zakladatel sv. Štefan I. do vena zásadu úcty, slobody a spravodlivosti pre všetky rozlicné etnické splocenstvá, ktoré tvorili obyvatelstvo ním založeného štátu. Dokial jeho nástupcovia dôsledne dodržiavali túto základnú ideu štátu, Uhorsko prosperovalo, rozširovalo svoje územie, odrážalo aj velmi nebezpecné útoky nepriatelských mocností a celý svet ho rešpektoval. Ked sa však uhorské vlády pocnúc 19. storocím zacali dopúštat stále hrubších nedôsledností proti tejto základnej idei štátu až po s nou celkom nezlúcitelnú politiku odnárodnovania a násilnej asimilácie nemadarských obcanov, priviedlo to za necelých sto rokov k rozpadu takmer tisícrocnej ríše.
A konecne aj naše vlastné dejiny nás o tom poucujú. Prvá Slovenská republika v preambule svojej aj zahranicnými odborníkmi velmi pozitívne hodnotenej Ústavy proklamovala: "Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu urcenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát." Napriek mimoriadne velkým tažkostiam, vyplývajúcim z okolností, ktoré sprevádzali jeho vznik, ten štát neuveritelne krátkom case dosiahol všeobecné zlepšenie hospodárskej situácie svojich obcanov, prakticky úplne odstránil nezamestnanost, zaistil obyvatelstvu viac kultúrnej i náboženskej slobody než mali kedykolvek predtým, a udržal slovenskú korunu na trvalom kurze so švajciarskym frankom. Ale ked sa odklonil od zásad prirodzeného i ústavného práva schválením diskriminujúcich zákonov voci jednej zo svojich etnických zložiek, ktoré napriek vonkajším tlakom znamenalo hrubú nedôslednost v zachovávaní základných zásad, na ktorých ten štát vznikol, zacali sa rysovat aj neblahé následky, ktoré ho priviedli k zániku.
Múdry si uzná chyby, ktorých sa dopustil, zamyslí sa nad tým a poucí sa z toho.
Je na nás, všetkých obcanoch obnovenej Slovenskej republiky, aby sme sa z dejín poucili a vyhýbali sa nedôslednostiam v riadení osudov nášho štátu. Môžeme to úcinne ovplyvnovat hlavne a prakticky jedine tým, že v tomto zmysle vždy uplatníme svoje volebné právo, ktorým môžeme a máme zverit ten osud do rúk takých osvedcených, všestranne pripravených a cestných osôb, ktoré sa dokázali vernými a dôslednými uplatnovatelmi základných ideí slovenskej národnej i štátnej tradície, ktorými sú krestanstvo a suverénna štátnost. Ak sme na to pri predošlých volbách nemysleli a osud nášho štátu sa dostal aj do rúk osôb a hnutí, ktorým je suverenita Slovenskej republiky neželatelnou prekážkou v ich službickovaní cudzím, straníckym, alebo osobným sebeckým záujmom, a preto sa usilovali vytunelovat ju aj za cenu nielen osobnej, ale aj národnej cti, tak nasledujúce volby, pocnúc už nedalekými volbami do Európskeho parlamentu nám dávajú príležitost, aby sme svoj tažký omyl teraz napravili. Inác by sme stratili právo stažovat sa a šomrat proti tomu, co nás v najbližšej budúcnosti môže postihnút.