Ján Litecký-Šveda

Polemika dvoch svetov

V Kultúre c. 4/2004 sme uverejnili zaujímavý výber citátov z diela Friedricha Nietzscheho, ktorého filozofia po desatrocia podliehala rozlicným úcelovým interpretáciám. Ich cielom bol najmä „(škodo)radostný“ poukaz na tzv. smrt Boha, ktorej apologétom mal byt práve tento nemecký filozof. Ako poukázali samé citáty zostavené Jánom Liteckým-Švedom, znalcom Nietzscheho diela, úcelovost týchto interpretácií nemôže zastriet omnoho zložitejší a komplexnejší pohlad filozofa na vývin ludského poznania a najmä jeho vztah ku krestanstvu. Kedže sme na tento výber do redakcie dostali kritický ohlas šéfredaktora Zošitov humanistov a vážime si jeho námahu práve preto, že je intelektuálnym predstavitelom iného myšlienkového zázemia, rozhodli sme sa jeho kritiku v rámci polemiky publikovat. Zároven prikladáme reakciu Jána Liteckého-Švedu. Oba príspevky publikujeme odrazu, aby sa citatelovi nestrácal súvis medzi kritikou a reakciou na nu. Veríme, že táto polemika nebude iba samoúcelnou prezentáciou nezmieritelného stretu dvoch svetov, ale aj užitocným a podnetným cítaním.


Krivé svedectvo o Nietzschem

Niektorí autori nazývajú svoj osobný názor „osobitným uhlom pohladu“ – chcú ujst zodpovednosti za polopravdy, ci chcú sa stat hodnovernejšími pri predkladaní pochybných tvrdení? J. Litecký Šveda takto uvádza svoj lúc „nového svetla na známeho Antikrista“ v Kultúre c. 4/2004. No len tomu, kto o Nietzschem nevie nic okrem mena a možno ominóznej vety o smrti Boha, sa dá o tomto velkom spisovatelovi a filozofovi povedat nieco v tomto zmysle nové – možno to neplatí o niektorých citateloch Kultúry, ale o väcšine slovenských citatelov to platí iste. O tých ide.
Týmto sa dá najprv opatrne naznacit (Nietzsche minucióznym hladaním zistil) a potom postupne sugerovat, že ten muž pochybnej povesti nebol až taký velký neverec a neznaboh, za akého ho vydávajú len dnešní pokrokári a ateisti. V jeho pozostalosti sa našli fragmenty a lístky, na ktorých stojí cierne na bielom, resp. sa im dá rozumiet tak, že napr. pustovníkov a svätcov považoval za géniov, že zmysel každej vedy a rozumu hodnotil iba ako velmi relatívny, že pochopil, že krestanstvo ovládlo antickú kultúru, že protestantský duch vulgarizuje lásku k bytiu, že poznanie je šialenstvo, že je hlúpost neprijat krestanstvo, skrátka, že napísal, že pretrvanie krestanských ideálov patrí k tým najželatelnejším veciam, co existujú atd. To je obsah niektorých citátikov – nie ja ich tak znevažujem – je to priam neuveritelné, ale sám autor ich tak predstavuje! Ja si k nim nemôžem odpustit poznámku, že pri mnohých sa nedopátram zmyslu; asi sú, raz bez kontextu, inokedy vytrhnuté z kontextu, casto zle preložené. Možno si nájdem cas a pozriem sa do originálu dtv/de Gruyter 1980. V podstate ide v clánku o spochybnenie velkého mena a uspanie možného záujmu prevzatím údajov z druhej ruky; údajov, ktoré zapadajú do stereotypu predstáv veriacich.
Ide o to, ako sa to robí.
Mrzia ma štylizácie pri komentovaní citátov z pozostalosti z rokov 1869-1889 Nietzscheho tvorby, no zamerané na roky 1887-1888. Nietzsche vraj zamýšla vydat, … zbiera materiál,… mieni sa venovat krestanstvu len v dvoch kapitolách z dvanástich, … prehodnocuje plány, … vzdáva sa plánu, … pripravuje len rukopis, … prvá kapitola sa stáva celým projektom, … projekt sa takto stáva už len podtitulom, … vydáva malú cast zápiskov, … jeho zorné pole sa zužuje, … len tri alebo štyri plánované velké kapitoly ... Naco sa vrtat v tom, co niekto zamýšlal a co neurobil, ked sú stohy toho, co urobil? To sa nedá zakoncit priam urážlivou poznámkou v zátvorke, že „malú cast zápiskov ... vydáva ...“, lebo to jednoducho nie je pravda. Inakšie sa dá aj povedat, že zápisky (vrátane fragmentov a lístkov) sú to, co ostane nevydané a toho nemusí byt vela.
Ja totiž tieto dva roky – odpisujúc od Nietzscheho velkých životopiscov – charakterizujem takto: Roky 1887 a 1888, posledné so zdravým rozumom, sú v Nietzscheho živote najplodnejšie na dokoncené, napísané, vydané a na vydanie definitívne pripravené diela. Naco špekulovat o jeho plánoch s „vôlou k moci“ v tomto období, ked je tu rad diel: v roku 1887 dokoncil a vydal Radostnú vedu a Genealógiu morálky; od jari do leta 1888 napísal Prípad Wagner (vyšlo 1888) a dokoncil Dionýzove dityramby (vyšli 1891); v auguste a septembri napísal Súmrak modiel (vyšiel 1889) a Antikrista (vyšiel 1894); v októbri a novembri napísal Ecce homo (vyšlo 1908) a v decembri Nietzsche proti Wagnerovi (vyšlo 1895). Nevyzerá takýto Nietzsche trochu inakšie? Len velkí svetoví autori mali podobne plodné obdobia svojej cinnosti. V tejto súvislosti viem uverit, že Goethe pätkrát vlastnorucne prepísal dlhocizný rukopis svojho Fausta.
Irituje ma názor, že písanie Antikrista mapuje Nietzscheho cestu do duševných temnôt. (Ponechajme stranou, že v súvislosti s Nietzschem sa o duši dá hovorit len ako o výmysle knazov; teda skôr duchovných temnôt). Má tu vôbec zmysel protestovat? Mapovanie mi celkom nesedí, no veta mi nahovára, že Antikrist je dielo poloblázna, možno už až skoro-blázna. Nietzscheho choroba prepukla náhle v priebehu niekolkých pár dní zaciatkom januára 1889. V Ecce homo (zacal 15. októbra, dokoncil 4. novembra) Nietzsche iste prikrášluje, ale práve pri písaní posledných šiestich spisov v rýchlom slede sa mu darili vrcholy jeho hravej lahkosti pri narábaní s jazykom a myšlienkami (Safranski). Hoci sa v decembri 1888 cítil taký zdravý ako nikdy, napísal pár listov a „lístkov“, ktoré sa dajú považovat za chorobne prehnané sebavedomie: Nakladatelovi píše 22. novembra, že „len na Zarathustrovi sa dajú zarobit milióny: je to najrozhodnejšie dielo, aké existuje“. Zaciatkom decembra chystá list cisárovi Wilhelmovi II.: „Týmto preukazujem cisárovi Nemcov najvyššiu cest, aká sa mu môže dostat …“ 9. decembra píše Gastovi: „Viete, že na moje medzinárodné hnutie budem potrebovat všetok židovský kapitál?“ Toto všetko je pravda, ako aj to, že v tom case písal a korigoval aj Antikrista. No vidiet v autorovi tohto diela cloveka s narušenou myslou možno len v zmysle biblického výroku „Riekol blázon v srdci svojom, že niet boha.“ Na to majú právo len veriaci – uznávam, že, samozrejme, aj autor.
Irituje ma spozorovanie, že v posledných dvoch rokoch badat zužovanie jeho zorného pola. To súhlasí len potial, že v uvedenom case po zopakovaní platných myšlienok a zásad sa Nietzsche rozhodol ešte výraznejšie ako dosial (s kladivom) plagátovat predpoklady budúceho duchovného života, v prvom rade zbúrania modiel vrátane krestanského Boha. V každej knihe treba ostat verný téme podla nadpisu; v roku 1888 to bolo šest titulov – stací?
J. Litecký Šveda pripúšta, že jeho názory sú „trochu odvážnym tvrdením“. Porovnajme ich so záverom strucného Nietzscheho životopisu od velkého krestanského znalca Nietzscheho diela Érica Blondela (L’Antéchrist. GF Flammarion, Paris 1996):
„V roku 1887 dochádza k postupnému zhoršovaniu Nietzscheho neduhov a utrpenia: hlava, oci, trávenie. Treba si uvedomit, že tento velký chodec, ktorý rád myslí a píše za chôdze, je casto skoro slepý a musí svoje myšlienky diktovat (Gastovi). Treba však zdôraznit, že svoje písanie ovládol Nietzsche až do samého konca, a toto nebolo ovplyvnené jeho fyzickým a najmä nie psychickým (bezpochyby neurotickým, ale nikdy psychotickým) stavom. K zmene došlo až pri „lístkoch šialenstva“ v januári 1889, ktoré svedcia o akútnej demencii. Nietzsche je skrátka cím dalej tým väcšmi cyklotýmny (casté opakovania psychických stavov veselosti a depresie). Rok 1888 je jeho posledný rok pri zdravom rozume, ale neuveritelne plodný na dokoncené, publikované alebo do tlace dané diela a na sprievodnú intelektuálnu cinnost, ako o tom svedcia bohaté posmrtné fragmenty“. Ani slovo o šialenstve ani tu, ani v úvode, ani v poznámkach k prekladu Antikrista do francúzštiny.
V poslednom odstavci J. Litecký Šveda
1. odopiera pokrokárom (ateistom) právo privlastnovat si Nietzscheho, ktorý by sa vraj smial z „vedeckého ateizmu“ (úvodzovky JLŠ). Musím sa spýtat hlbinného psychológa, co môže viest knaza k názoru, že Nietzsche nebol ateista (bez detailov a dodatkov) a ako doklad o vedeckosti ateizmu bez úvodzoviek uvádzam existenciu Univerzity pre humanistiku v holandskom Utrechte a prípravu takejto univerzity v Berlíne (Zošity humanistov, c. 38, júl 2003, s.17 a 20).
2. leje žeravý sneh „na tupé hlavy takýchto inteligentov“ (pokrokárov a ateistov). Aj nedávno ma jeden namyslený pánko v spolocnosti zamýšlal podobne urazit, ale sa mu to nepodarilo. S úsmevom som mu dal cenný pamflet, ktorý mám pre podobné príležitosti vždy pri sebe na rozširovanie:
„No správa, že boh je mrtvy, ako vieme, nebola už v neskorom devätnástom storocí novinkou. Najmä medzi vzdelanými ludmi, na ktorých sa Nietzsche zameriaval, bol náboženstvu zväcša koniec. Prírodné vedy boli na pochode. Svet sa vysvetloval na základe mechanických a energetických „zákonov“. Už sa nehladal tak velmi význam a zmysel, skôr sa sledovalo, ako to všetko funguje a hladali sa možnosti prípadného užitocného zásahu do týchto priebehov. Darwinovo vítazné taženie privyklo publikum na myšlienku biologickej evolúcie; ucilo sa, že na Zemi niet cielavedomého vývoja života, ale že len náhody mutácie a džunglový zákon selekcie urcujú beh prírodných procesov. Uvažuje sa síce o oblasti mimo cloveka, ale nie o tej hore smerom k bohu, lež o tej dolu smerom k zvieratám. Miesto boha sa stala aktuálnou téma opice. Boh stratil svoju právomoc pre prírodu, ale aj pre spolocnost, dejiny a jednotlivca. V druhej polovici devätnásteho storocia sa už aj spolocnost a dejiny považujú za nieco, co sa dá samo sebou vysvetlit a pochopit.
Svojou vetou, že boh by bol príliš tažká hypotéza, nebol Nietzsche ani samotár ani podivín. Dôvera v boha bola už len mátožná predstava pozadia. Pre popularizáciu prírodných a spolocenských vied urobili vela robotnícke hnutia a tak moderný ateizmus neostal myšlienkovým štýlom a životným prejavom vzdelaných vrstiev, ale dral sa aj k „zatratencom tejto zeme“, ktorí by vlastne mali byt osobitne vnímaví na útechy náboženstva, ale pod vplyvom marxizmu si mohli slubovat lepšiu budúcnost od historického vývoja. Spolocenskú eróziu viery Nietzsche presne spozoroval. Ako potom mohol ohlasovat objav, že boh je mrtvy, ako nieco úžasného? Neprichádzal so svojou zvestou neskoro, nevyrážal dvere, ktoré boli dokorán?“ (Rüdiger Safranski, Nietzsche. Biographie eines Denkens. Fischer Taschenbuchverlag, Frankfurt am Main, 2002.)
Iste áno. Ale nie na Slovensku, kde ostali mnohí ludia v tomto ohlade zaostalí.
Rastislav Škoda


Vstanú noví bojovníci...

Ako malú ilustráciu k súcasnej celoeurópskej diskusii o tom, co uviest ako korene Európy v paneurópskej ústave, ked množstvo pokrokových, humánnych a tolerantných politikov, takých chápavých ku každej úchylke a brániacich práva aj tých najobskúrnejších menšín, jednoducho neznesie co len zmienku o krestanstve, som uviedol pár citátov z vyhláseného arciantikrista Nietzscheho (dalej len N). Hlavne aby som ukázal, aká duchovná priepast delí takýchto politikov od ozajstných filozofov. Nijako som jeho záporný postoj ku krestanstvu nezatajoval, naopak, ešte som ho zdôraznil a ku každému citátu som uviedol, odkial presne je. (Vzhladom na zaužívaný úzus signatúru jednotlivých fragmentov uvádzam podla Kritische Gesamtausgabe. Kto má Kritische Studienausgabe, lahko si ich vyhladá podla konkordancie, priloženej k zväzku 15.). Opakujem - ako ilustráciu, pretože sa nenádejam, že pomôžem presvedcit argumentmi niekoho, komu za základ jeho presvedcenia stací pokrokovo vzdutá hrud. (Ale o tom tiež už písal aj N...). A musím sa hned priznat, že ani vo sne ma nenapadlo, že týchto pár citátikov vyvolá takúto ostrú reakciu.
Evidentne - N. je výbušný materiál ešte aj viac ako sto rokov po smrti. Nakoniec, aj sám to predpovedal. Ako clovek, ktorý vysoko uznáva N. celoživotné dielo, by som možno mal byt rád, že tento "necasový" má aj takýchto horlivých a zapálených prívržencov . Len keby ich demagogické postoje neboli, žial, v takom príkrom protiklade s duchom filozofie N.. Naopak - clovek zacne byt skeptický. Ved naco tolká popularita, ked mu vlastne málokto rozumie, a co je ešte horšie - nevie sa z neho aj poucit? Hoci len zo zarathustrovskej vety, ktorá by mala patrit k povinnej výbave každého študenta filozofie: "Až ked ma zapriete, vtedy sa k vám vrátim." Ved nejaká jednorozmerná, bigotná adorácia kohokolvek je presne to, co N. bolo priam odporné. Prenho dokonca mierka hodnoty cloveka bola, kolko pravdy vydrží. (Napr. VII. 26 [50]). Nehovoriac o tom, že "sme plodní iba za tú cenu, že sme bohatí protikladmi."(Súmrak modiel)
Svoj polemický príspevok zacína pán Škoda skutocne štýlovo - odopiera mi právo na osobný názor. Ba navyše, ešte by chcel citatelovi vsugerovat, že môj názor - podla neho polopravdy a pochybné tvrdenia - by som vlastne chcel ukryt. Nuž tomuto, neviem ci vedomému ci nevedomému vyznávacovi hegeliánsko-marxistickej objektívnej pravdy, by som chcel pripomenút, že niet tlaceného textu, vari okrem telefónneho zoznamu a cestovného poriadku, kde by nebol osobný názor autora. Zaujímavé, že ludom, o ktorých si myslí, že majú ten "správny" názor (Safranski, parciálne Blondel), toto právo neuberá, naopak, obšírne ich cituje, ba aj dalšie údaje preberá od N. "velkých životopiscov". Nuž, mne v tejto kauze postacia samotné N. práce, ved ich je dost, zaobídem sa aj bez cudzích bariel. Ved rozsah literatúry o N. je mnohonásobné väcší ako celé jeho dielo, a nové práce najrôznejšej kvality pribúdajú prakticky každým dnom.
Pán Škoda sa pokúša ironizovat štylizácie o zamýšlaných ci plánovaných projektoch. Paradoxne však iba odhaluje svoju neznalost kompletného N. diela. Tieto konštatovania nie sú totiž žiadne dohady, co som prebral od suseda, ktorému to povedala svokrina sesternica, ba ani údaje od "N. velkých životopiscov" - to sú všetko priamo N. vyjadrenia, roztrúsené po všetkých jeho zápiskoch a dopisoch priatelom, vrátane rozvrhov týchto prác. No nielen irónia, objavuje sa aj priamy výsmech. Akoby zosmiešnujúce útržky z uverejnených citátov by som rád dal do pozornosti všetkým milovníkom písaných kuriozít. Pán Škoda, velký bojovník za cistotu N. odkazu, sa pokúša zosmiešnit samotného N. pomocou jeho vlastných citátov! Jednoducho, N. vydáva krivé svedectvo o sebe samom. Tomu sa už ozaj vraví caro nechceného. Prenho je zrejme úplne nepochopitelné, žeby N. mohol takéto nieco napísat, co svedcí o všelicom. Napríklad aj o tom, že náš velký bojovník bojuje za nieco, ci proti niecomu, co nepozná. Teraz nemyslím drobné nepresnosti (Radostnú vedu vydal N. už v r. 1882, roku 1887 iba pridal úvod a jednu kapitolu, Antikrist prvýkrát vyšiel roku 1895), vážnejšie je, že p. Škoda nepozná ani len rozsah N. pozostalosti. Sám uvádza, že "toho nemusí byt vela" a ohána sa množstvom diel, vydaných samotným N. Nuž, z 15-tich zväzkov študijného kritického vydania 5 a pol zväzkov obsahuje N. vydané ci ním pripravené knihy na vydanie a 7 a pol zväzkov (všetko hrubších) obsahuje N. pozostalost. Dva zväzky sú komentáre a register. K tomu ešte treba prirátat 8 zväzkov jeho listov a juvenílie. P. Škoda potom nemôže vediet, že v nietzscheánskych kruhoch sa dodnes vedú diskusie o tom, ktorý N. je ten pravý - ci ten oficiálny, ci ten z pozostalosti a že každý sa priklána k jednému ci druhému podla svojho založenia - ci uprednostnuje filozofické otázky, ci spolocensko-kritické, alebo dáva prednost vybrúsenému poetickému štýlu. A táto debata urcite nebude uzatvorená dovtedy, dokedy sa bude N. dielo študovat a interpretovat.
Vrchol celej polemiky, ktorá by chcela presnú citáciu N. fragmentov spochybnit ako prevzatie "údajov z druhej ruky", však tvorí mimovolné priznanie, že p. Škoda N. pozostalost vôbec necítal! ("Možno si nájdem cas a pozriem sa do originálu..."). Myslím si, že tu už sa nedá hovorit ani o intelektuálnej nepoctivosti, toto už je priam intelektuálna necistotnost. "Po všetky casy sa brali "pekné pocity" ako argumenty, "vzopnutá hrud" ako mechy božstva, presvedcenie ako "kritérium pravdy", potreby protivníka ako otázniky múdrosti: táto falošnost, toto penazokazectvo prechádza celou históriou filozofie." (VIII. 15 [28]) (Podobne aj Antikrist, 12). Alebo strucnejšie: "...Presvedcenia sú nebezpecnejší nepriatelia pravdy ako lži..." (VII . 12 [1]). Kedže viem, že p. Škoda sám preložil niektoré N. diela do slovenciny a teda evidentne nieco z neho cítal, musím len obdivovat jeho silnú osobnost, že stretnutím s N. prešiel celý jeho duchovný svet prakticky nedotknutý. Za povšimnutie napríklad stojí aj konštatovanie, že "citátiky" sú "casto zle preložené". Niežeby som sa považoval za nekritizovatelného. Ale - odkial to, prepánajána, môže vediet, ked originály necítal? Alebo žeby aj ateisti mali nejaké to svoje zásvetie - prísne vedecké, samozrejme - odkial im prichádza vnuknutie? No nielen spochybnovanie nepoznaného, vymýšlanie poloprávd, v povahe vecí už je, že v arzenáli takýchto presvedcených bojovníkov nemôže chýbat ani lož.
Nielenže nikde nepíšem, ale ani sa tým nezaoberám, ci N. je ci nie je ateista, ako mi vkladá do úst p. Škoda. K tomu potom celkom prirodzene pasuje, že p. Škoda nedokáže pochopit zjavné contradictio in adjecto v spojení slov "vedecký ateizmus", slov z dvoch svetov, ktoré nemajú prakticky žiadny prienik. "Vo vede nemajú presvedcenia žiadne obcianske práva", vraví N. v Radostnej vede (344), v stati nezvanej príznacne: "Akým spôsobom sme ešte stále pobožní". A toto zjavné oxymoron obhajovat tým, že v holandskom Utrechte existuje Univerzita pre humanistiku - no, nuž, ehmm - po tak pádnom argumente myšlienky sa mi veru rozprchli, ako ked strelí do vrabcov. No po malej pauze, ked sa zacali usádzat naspät, prvé, co sa mi vynorilo v mysli, bola spomienka na známe listy pre štastie, ktoré ste mali rozoslat dalej, pretože jeden farmár v Guatemale to nespravil a následkom toho nielenže mu vyhorel statok, ale aj všetky kravy sa mu zduli.
Ale aby sme nekoncili zdutými kravami, zakoncím radšej citátom z pozostalosti: "Vravíš nám svoje pravdy: na tieto pravdy nemôžu tancovat žiadne nohy, takže to zdaleka nie sú pravdy pre nás. Ecce nostrum veritatis sigillum!" (VIII . 4 [9]) Ci ešte lepšie: "...My sme sa emancipovali pred strachom z rozumu, tým strašidlom z 18. storocia: opät sa odvažujeme byt lyrickí, absurdní a detinskí... jedným slovom: "sme hudobníci"..." (VIII . 10 [105])